Hosťom podcastu bola bežkyňa Eva Seidlová.

Veľa bežcov sníva o tom, že raz zabehnú maratón. EVA SEIDLOVÁ ich odbehla už vyše päťsto a chce pridať ďalšie. Výnimočná pani z Tlmáč, ktorá nedávno oslávila 75 rokov, vyrozprávala svoj príbeh v podcaste Vykroč.  

Legendárny americký cross-country bežec Jack Kirk bežal svoje posledné preteky keď mal 96 rokov. Jeho slávny výrok „človek starne vtedy, keď prestane behať“ sa stal mottom pre milióny ľudí, ktorí začali behanie vnímať ako samozrejmú súčasť zdravého životného štýlu. Prečo beháte vy?

Viac-menej ste to zhrnuli už vo vašej otázke. Ide mi hlavne o fyzickú odolnosť. Ale aj o tú psychickú. Aj ja mám svoje starosti a problémy a tým, že behám, tak na ne po piatich kilometroch zabudnem, po desiatich som už „hviezda“ a je to fajn.

Ako si spomínate na svoje detstvo v rodnej Rimavskej Sobote, prípadne v Revúcej, odkiaľ pochádza vaša mama. Boli ste rodičmi vedená k aktívnemu pohybu?

Myslím si, že tam sú moje športové základy. Nejednalo sa o žiaden konkrétny šport, ale pochádzam z piatich detí a rodičia, aby nás nejako zabavili, sa museli poriadne snažiť. Hoci sme nemali veľa na rozdávanie, športové potreby sme doma mať museli. Lyže sme mali každý jeden z nás, korčule takisto, ako tenisky sme mali „spartakiádne“ a iné cvičky a museli sme chodiť do telocvične. Ostatné potom doplnila už ulica. Domov sme chodili iba spávať. Tam sú však moje športové základy – keď bol sneh, museli sme lyžovať, na ľade korčuľovať, na dvore nám rodičia dali postaviť bránky, kde boli kruhy a hrazda a na nich sme robili také „psie kúsky,“ že sa rodičia na to potom už ani nemohli dívať. Cvičili sme všestranne.

Behať ste začali pomerne neskoro, vo veku 35 rokov. V populárnej knihe Stvorení pre beh spoznávame mexických Indiánov, ktorí dlhé trate v horách behávajú rýchlo a s radosťou. Autor knihy zistil, že ich mantrou je: Jednoducho, ľahko, elegantne a až nakoniec rýchlo. Behu sa vraj treba učiť v tejto postupnosti. Ako to bolo vo vašom prípade?

Som bežecký samorast. Vyrastala som bez študijných materiálov a rád týkajúcich sa behu. Začala som behať tak, že som sa postavili na asfalt a išlo to bez nejakej väčšej prípravy.

Spomínaných Indiánov síce osobne nepoznám, ale vlani boli na Morave, kde sa za sedem dní beží sedem maratónov, a boli veľmi zlatí. Samozrejme, veľa som o nich čítala, ale osobne som ich predtým nestretla.

Napriek tomu, že beh je prirodzenou súčasťou ľudstva tisíce rokov, oficiálny maratón ženy dlho nebehali. Boli totiž považované za príliš krehké a všetci si mysleli, že na to nemajú. Cestu na maratóny ženám otvorila až Kathrin Switzerová, ktorá sa v roku 1967 prihlásila na Bostonský maratón, ale zatajila že je žena a z trate ju chceli po pár kilometroch stiahnuť. Ako začiatkom 80-tych rokov minulého storočia vyzeralo bežecké hnutie u nás? Nebola žena-bežkyňa považovaná za čudáčku, na ktorú sa ostatní dívali cez prsty?

Niekedy sa tak aj pozerali. Aj manžel sa niekedy hneval, keď susedia do neho rýpali, či mi už doma nestíha, že ja musím chodiť behávať a podobne. (smiech) Susedy mnohokrát sedeli na lavičke pred domom a keď som vychádzala z domu, tak na mňa pokrikovali: „A ty nemáš roboty doma, že ideš behať?“ Netreba to brať vždy tak vážne, hoci, najmä v začiatkoch, boli kvôli behaniu aj nepríjemné situácie.

O Kate som čítala knihu a keď som bola na maratóne v Bostone rok po výbuchu, na registrácii som videla veľkú skupinu ľudí ako jeden cez druhého vykrikujú. Ako správna zvedavá Slovenka som sa šla pozrieť, o čo ide. A bola tam práve ona a podpisovala svoju knihu. Takže mám dokonca od nej aj podpísanú knižku v angličtine.

Po asi dvoch mesiacoch odkedy ste prvýkrát obuli bežecké tenisky prišla výzva v podobe dlhšieho behu. Bežci z Tlmáč Vás zavolali na beh Trať mládeže, čo bolo 20 kilometrov z Hronskej Dúbravy hore kopcom do Banskej Štiavnice. Išli ste do toho, ale deň pred oficiálnym behom ste si boli ešte zabehnúť 20 km „nanečisto“ na školskom dvore, či to vôbec zvládnete. Zvládli ste?

Zvládla som, no i z toho vidíte, aká som bola neskúsená bežkyňa, že som sa pustila do takého niečoho. Samotný beh Trať mládeže kopíroval trať, ktorú stavali naši mládežníci ešte za onej dávnej éry. Bola to kopcovitá trať a vyložene to v tom čase bola politická akcia. Ale bol to mimoriadne pekný beh a neviem, či ho neobnovia.

Ako vyzerá vaša príprava pred behom dnes? Tiež si idete zabehnúť dlhý beh deň pred maratónom?

Joj, to nie. (smiech) To som nespravila už ani pred prvým maratónom, už vtedy som nabrala trochu viac rozumu a aj rád od druhých bežcov. Ale dnes behávam viac ako kedysi. Voľakedy som bola odvážna, že som behávala nejakých 180 km mesačne a rovno som šla na maratón a zabehla som ho s dobrým časom. Dnes by na to už nikto asi nepristúpil. V dnešnej dobe behávam aj 15 km denne v príprave, hoci také dobré časy ako vtedy už nedosahujem a ani už nikdy nedosiahnem.

Po absolvovaných pretekoch dostanete medailu či tričko. Tie však zrejme nenosíte každý deň. Nosíte však so sebou drobnosti, ktoré ste na sebe fyzicky alebo psychicky vytrvalým tréningom zlepšili. Aké sú to?

Ťažká otázka. Keď nám na pretekoch dávajú tričká, vždy si pýtam najväčšiu veľkosť. Každý sa čuduje prečo, no ja ich nosím manželovi, nech má z môjho behania aspoň nejakú radosť aj on. (smiech) Medaily z maratónov si vešiam doma na rúčky od metiel – už mám tri rúčky plné a idem si nainštalovať štvrtú.

Pravdupovediac, o niečo sa mi zdvihlo sebavedomie. Naučila som sa komunikovať s cudzími ľuďmi, pretože dovtedy som bývala taký „odľud“ a samotár. Hoci moje povolanie, keď som celých päťdesiat rokov robila na obchodnom úseku v strojárňach v Tlmačoch, o tom nesvedčalo, ale dovtedy som bola dosť utiahnutá.

Medzinárodný maratón mieru (MMM) v Košiciach, ktorý sa tomto roku pobeží po stýkrát, je najstarší maratón v Európe. Prvý raz sa bežal v roku 1924 za účasti 8 pretekárov. Šesťdesiat rokov od jeho prvého ročníka ste sa na ňom v roku 1984 predstavili aj vy. Bol úplne prvým vo vašej úctyhodnej zbierke maratónov. Ako si naň spomínate? 

Bol hrozne upršaný. Behávala sa vtedy ešte klasická trať z Košíc do Sene a späť a bol tam vždy taký obdivuhodný vietor – keď ste bežali do Sene, fučalo proti vám a naspäť takisto. Na občerstvovacích staniciach neboli také výživové výdobytky ako dnes, bol tam akurát čaj a kockový cukor. Počas maratónu pršalo, bola zima a fúkal studený vietor. Napokon som však dobehla v celkom slušnom čase – 3 hodiny 25 minút. Bol to zážitok, aj keď som z toho bola trochu otrasená a hovorila som si, že tak toto je maratón.

Paradoxné je, že po maturite som nastúpila v Košiciach do zamestnania do železiarní. Robila som tam takmer šesť rokov, ale ani raz som nebola na maratóne ako diváčka. Dodnes sa za to hanbím. Žila som tam, a napriek tomu som sa tam pozrieť nikdy nebola. Ani sama neviem prečo.

Čím sú pre vás košický maratón a samotné Košice dnes?

Maratón v Košiciach mám, ak sa nemýlim, zabehnutý už 29-krát a už som bola prijatá aj do Diamantového klubu a mám doživotné právo zadarmo štartovať, pokiaľ sa zmestím do časového limitu. Košice sú pre mňa blízke nielen ako maratón a to, že tam bolo moje prvé zamestnanie, ale prežila som tam aj svoje roky mladosti, zoznámila sa s manželom, s ktorým sme potom odišli do Tlmáč. V Košiciach som zažila svoje najkrajšie roky.

Najrýchlejšie ste bežali maratón v Považskej Bystrici v roku 1988, čas 3 hodiny a 3 minúty sa vám už nikdy prekonať nepodarilo. Mali ste ambíciu zabehnúť niekedy maratón pod magickú hranicu 3 hodín?

Nie a sama sa tomu čudujem. Nikdy som nešpekulovala a nerozmýšľala nad maratónom pod tri hodiny. Respektíve neskôr, keď sa už nedalo, tak som po tom túžila, ale kým som dobre behávala, tak mi to nikdy ani nenapadlo. Bola som rada, keď sa mi podarilo vyhrať, aká som dobrá, ale čas ma až tak nezaujímal. Potom, už keď bolo neskoro, ma zaujímal už aj čas.

Zaujímavé je, že som v Považskej Bystrici bola jediný raz v mojom živote a veľa si z neho nepamätám. Viem si spomenúť na dobeh a nejaké krátke okamihy, ale nič viac mi neutkvelo v pamäti. Ani neviem, čo som dostala za víťazstvo.

Máte osobnú skúsenosť s každým mestským maratónom z tzv. Veľkej šestky (Berlín, Boston, Chicago, New York, Londýn, Tokio). Maratón v Bostone je najstarší na svete. Najrýchlejší je ten v Berlíne, kde sa zabehlo aj posledných osem mužských svetových rekordov. Najväčším je maratón v New Yorku, kde beží viac ako 50 tisíc bežcov. Ktorý z týchto maratónov vo vás zanechal najväčšiu spomienkovú stopu a prečo?

Prvý v New Yorku. Bol to môj prvý maratón vo veľkom svete, dovtedy som absolvovala maratóny s pár stovkami účastníkov a odrazu ich tam bolo viac než 45-tisíc. Už keď sme prileteli do New Yorku, bol to pre mňa veľký šok. Všetko som si predtým teoreticky naštudovala, keďže prvýkrát som šla sama do veľkého sveta. Naviac sa ku mne pridali nejakí dvaja dôchodcovia, či ich nezoberiem.

Čítala som, že keď vyjdeme von z letiska, aby sme sa vystríhali čiernych taxíkov a šli iba žltými. No, čo čert nechcel, len čo sme vyšli s kuframi pred letiskovú halu, zastavil pri nás čierny taxík s čiernymi vodičmi, zobrali nám kufre z rúk a nemali sme inú možnosť ako ísť s nimi. Boli sme tam ako „vyhúkaní vidiečania.“ (smiech)

Bolo to veľmi zaujímavé, zažili sme tam všeličo. Nevedela som si ani len predstaviť, ako pôjdeme na štart maratónu – najskôr sme šli metrom, potom loďou, potom autobusmi a až potom sme prišli na veľké zhromaždisko pred štartom. Bola to „sranda,“ ale zvládli sme to.

Samotná trať aj divácka kulisa boli dobré, je to niečo podobné ako v Košiciach, v uliciach boli tisíce až desaťtisíce divákov, všetko mali perfektne zorganizované. V tom čase sme mali čipy zašnurované na teniskách a nie ako dnes na číslach, ale už aj tie čipy na teniskách bola pre mňa novinka. Keď sme dobehli do Central Parku, nevládala som sa ani zohnúť, aby som si ho vyšnurovala a vrátila. A oni tam mali personál aj na toto – na stolček sme si vyložili nohy a oni nás rozšnurovali a čipy zobrali.

Ste členkou slovenského Spolku zberateľov maratónov. Čo sú v tejto komunite obľúbené tzv. hamburgy a prečo sa organizujú?

Hamburgy sú hnutie, ktoré vzniklo svojho času v nemeckom Hamburgu. Začali tam fungovať zberači maratónov a keďže v tom čase maratónov veľa nebolo, vymysleli si, že spravia za prísnych pravidiel maratón oni. Museli sa na ňom zúčastniť minimálne traja pretekári, je to bez štartovného, každý si prinesie vlastné občerstvenie a kontrolujú sa navzájom. Bežať sa musí na úradne zmeranej trati, nesmie sa behať hocikde. Do Nemecka chodievali aj Česi a potom aj Slováci ako Šaňo Simon a Miro Kriško, ktorí boli potom zakladatelia hamburgov u nás.

Prvé hamburgy u nás boli v Žiline, kde bývalo aj štyridsať účastníkov, ľudia chceli behať maratón. Do Spolku zberačov maratónov najskôr prijímali tých, čo mali minimálne 50 odbehnutých maratónov. Ale keďže nás na štarte bolo tým pádom veľa, potom to upravili na minimálne 100 odbehnutých maratónov a počet účastníkov sa znížil.

Je niekde uverejnený aj zoznam, kedy sa takéto behy konajú?

Áno, máme aj špeciálnu maratónsku stránku www.42195.sk a pravidlá hovoria, že minimálne tri dni pred konaním musí byť na stránke zavesený oznam o konaní, kontakty a podmienky, ale tie sa v podstate ani nemenia. Aktuálne máme na Slovensku asi štyri alebo päť miest, kde sa môžu hamburgy behávať.

Vo svete sa každý rok organizujú tisícky maratónov, beháva sa najmä na asfalte, ale aj po africkej savane v blízkosti levov a slonov, na snehu v Antarktíde, na Veľkom čínskom múre cez 5 200 schodov a napríklad Maratón du Medoc vo francúzskej oblasti Bordeaux sa beží cez miestne vinárstva a zámky. Na občerstvovačkách tu ponúkajú fajnové syry, kačaciu pečeň či dokonca ustrice. K tomu kvalitné červené vínko a hrdinom je každý, kto trafí do cieľa. Aké bláznivé, či kuriózne behy ste absolvovali vy?

Tohto roku som mala namierené práve na spomínaný francúzsky maratón. (smiech) Môj manžel je totižto vinár, tak som ho nahovorila, že tam pôjdeme, ale prišli do toho iné akcie a boli sme to nútení preložiť o rok.

Bežala som asi trikrát maratón na streche obrátenej pyramídy budovy Slovenského rozhlasu, ktorý sa má tohto roku obnoviť a rada naň opäť prídem. V Nemecku v Sonderhausene sme behali v soľnej bani v prilbách a čelovkách. Dokonca aj vyhodnotenie sa odohrávalo v bani pod zemou a hoci to bolo v soľnej bani, na 35. kilometri podávali červené víno.

V Česku som bežala napríklad v podzemných garážach nákupného strediska. A napríklad v Prievidzi sme v zime v školskej budove bežali štrnásti pozvaní bežci 90-metrový „okruh,“ čo bol vlastne štvorec po chodbách školy. A tam som bola dokonca najmladšia, čo už je čo povedať. (smiech)

Ktorý domáci a ktorý zahraničný maratón by ste bežeckým nadšencom odporučili absolvovať?

Mojou srdcovkou je Rajecký maratón. Je to veľmi zaujímavý a krásny maratón do Čičmian a naspäť. Je veľmi náročný tým, že je v lete a je tam veľká horúčava. A okrem neho samozrejme košický.

Zo zahraničných maratónov sa mi veľmi páčilo v Barcelone, kde som bola dvakrát. Asi päť alebo šesťkrát som bola aj na maratóne v Berlíne, kam sa dá dostať na základe lotérie, tak vždy skúšam šťastie. Zaujímavé je, že nikde inde nič nevyhrám, ale keď si dám lotériu do Berlína, tam ma vyberú.

Určite chceme ísť spolu s ďalšími bežcami z Tlmáč na ten maratón do Francúzska, ale tento rok vybrali Kanárske ostrovy, tak som sa podriadila väčšine. Sú to však takmer všetko vinári, takže sú „zapálení“ aj pre behy v prostrediach viníc.

Odbehli ste viac než 500 maratónov. Ako riešite finančné a organizačné zabezpečenie vašich behov?

Ťažšie je najmä finančné zabezpečenie. Jedná sa najmä o vlastné prostriedky a 2% od zarábajúcich detí (smiech). Napríklad maratón v New Yorku mi celý zaplatil k 60. narodeninám syn. Okrem toho sem-tam prispejú aj kolegovia z ulice.

Organizačne si to riešim viac-menej sama, či už sa jedná o letenky alebo ubytovanie. Snažím sa to riešiť dlhšie dopredu, aby to bolo lacnejšie a aby som sa zmestila do rozpočtu.

O behu sa hovorí, že je to kontrolovaný pád. „Keď totiž človek beží, musí dávať nohu pod seba, nie pred seba. Týmto pohybom poháňa telo vpred, ale nepreťažuje ho,“ vysvetľuje Miloš Škorpil, tréner a veľký propagátor behania. Podľa Škorpila však 90% ľudí správne nebehá a namiesto plynulého behu predvádzajú súhrn rôznych skokov. Beháte správne? Je správny pohybový vzorec podľa vás dôležitý?

Myslím si, že je dôležitý. Avšak každý z nás je iný a je istým spôsobom individualita. Aj bežecká. Za seba môžem povedať, že vôbec nebehám pekným štýlom, ale úsporným. Viacerí bežci aj šomrali, keď som ich predbiehala, že to nie je možné, aby som ich s takým štýlom predbehla. Viem, že môj štýl nie je pekný ani dobrý, ale je účelný.

Pravidelný beh je účinnou zbraňou proti civilizačným chorobám a starnutiu. Pri behu človek pravidelne masíruje plochu chodidla, čím uvádza do činnosti lymfu. Ľudia, ktorí sa málo pohybujú, majú oslabený lymfatický systém a trpia mnohými ťažkosťami. Na druhej strane, niektorí lekári varujú pred behmi dlhšími ako 10 km, hovoria o devastačných účinkoch na pohybový aparát bežca. Ako to teda s maratónskym behom je podľa vás, lieči nás, alebo naopak ničí?

Určite lieči. Napokon ja sama som dôkaz – behávala som aj stokilometrové behy a som tu a nič mi nie je, aj kolená mám ešte dobré. Otázne je dokedy, ale zatiaľ som v absolútnom poriadku, takže za mňa jednoznačne maratóny áno.

V akých tepoch behávate maratóny?

Tak to vôbec neviem. Ja si kontrolujem akurát čas a vzdialenosť, aj to iba posledné roky. Dlhé roky som behala bez hodiniek, pýtala sa som sa okolo bežiaci na čas, behala som podľa pocitu.

Profesionálni bežci potrebujú po odbehnutí maratónu aj mesiac na úplne zregenerovanie. Vy behávate maratóny nezriedka aj častejšie. Aká je pre vás najefektívnejšia forma zotavenia sa po náročnom tréningu či maratóne?

Po tréningu nemávam žiadne špeciálne zotavenie, beriem ho ako súčasť každodenného života. Keď som odbehla prvý maratón, tak som týždeň pomaly vedela chodiť iba s problémami a nevedela som si poriadne ani topánky obuť. V tom čase som behávala jeden-dva maratóny ročne, ale potom som sa vytrénovala a ani pri zabehnutí 33 maratónov ročne či 5 maratónov za 5 týždňov mi už nič nebolo. Boli aj „double“ maratóny, keď sa v sobotu beží jeden a v nedeľu druhý a v tom nedeľnom som mala ešte lepší čas ako v tom v sobotu. To, samozrejme, bolo v období, keď som bola mladšia, teraz je to už iné.

Čo robíte po maratónoch? Prídete domov so studenou vodou alebo si vyložíte nohy a dáte si pohár vína alebo ako regenerujete?

Boli aj časy, keď som prišla domov z maratónu zo Zvolena a dostala som vo dverách otázku, kde je večera. (smiech) Nehrozila teda žiadna vaňa, namiesto nej som zamierila do kuchyne. Alebo z hamburgu v Žiline ma rovno z trate chlapci odviezli na stanicu na vlak, prezliekla som sa tam na toaletách a sprcha bola, až keď som dorazila domov po piatich hodinách cesty. Boli aj maratóny, keď som prišla domov a sadla si do teplej vane, ale to si už ani nespomínam, kedy sa stalo naposledy.

Čo ste robili po dokončení vášho 500. maratónu v apríli 2023 v Bratislave?

Išla som sa prezliecť, lebo som bola mokrá. Ostatní, ktorí ma prišli povzbudiť, vrátane môjho manžela, čo treba osobitne vyzdvihnúť, sedeli pri stole v nákupnom centre na pobreží Dunaja. Keď som dorazila, oni už dojedli a môj manžel mi povedal, aby som mu šla kúpiť pivo. (smiech) Ale keď sme dorazili domov, bola aj sprcha a aj pohár červeného vína.

Nebohý slovenský maratóne Miroslav Kriško, ktorý odbehol viac ako tisíc maratónov, povedal: „Počas behu dostávam z tela všetky zlé energie, ktoré v ňom blúdia a nerobia dobre. Psychicky sa prečistím, rozoberiem nejaký problém. Vždy počas behu niečo riešim, mysľou odchádzam preč“. Je dlhý beh pre maratónca psychickou očistou? Na čo počas behu myslíte?

Pred Mirom Kriškom klobúk dolu, bol to „bežec s veľkým B,“ mala som ho veľmi rada a uznávala som ho, aj celú jeho rodinu, sú to veľmi milí ľudia. Keď behám 15 km v rámci tréningu, tak zvyčajne rozmýšľam, čo kúpiť a čo uvariť na obed. Počas maratónu mi prídu na um rôzne veci a vynoria sa rôzne spomienky.

Sú bežci, ktorí majú naprogramované, že napríklad 5 km myslia na jedno dieťa, potom na druhé, na tretie, ale u mňa je to iné – čo príde, nad tým sa zamyslím a ako spomienky prídu, tak aj odídu. Niekedy sa s niekým zarozprávam, ale nemám vytýčený presný postup či stratégiu. Napríklad, keď som ešte pracovala, trénovala som doma a mala som napísať nejaký dôležitý list, tak som si ho koncipovala popri behaní a rozmýšľala nad argumentami. Dnes pri maratónoch niekedy rozmýšľam nad tým, čo ma doma nahnevalo a ako som sa mala správať. Preto, aj keď sa doma niekedy pohádame, tak mi správne argumenty prídu na um, až keď to rozoberám počas maratónskeho behu, no vtedy už je neskoro. (smiech)

Organizátori sa snažia urobiť trať zaujímavou pre divákov aj bežcov. Dokážete si počas behu trať a pamätihodnosti obhliadnuť a trochu užiť atmosféru?

Pozerám sa najmä pred seba a pod nohy, aby som nespadla. Vnímam hudobné skupiny okolo trate, ale pamiatky veľmi nie. Iba keď ma niekto vyložene na niektorú upozorní, tak sa rýchlo pozriem a potom opäť hľadím na trať popod nohy. Preto, keď chodievame do väčších miest na maratóny, tak sa snažím ísť napríklad na päť dní – za štyri dni si pozriem to, čo sa oplatí a patrí sa pozrieť a jeden deň behám a dívam sa pod nohy.

Pri maratóne občas prichádza k tzv. nárazu do steny, keď u bežca dochádza k prudkej strate energie, zvýšenej únave, svalovým kŕčom. Čo sa u vás zvyčajne deje na povestnom 30. kilometri?

Stalo sa aj mne párkrát, že prišla spomínaná „stena.“ Ale moja hlava si s tým vie rady a vie mi povedať, ako mám ísť, že nemám myslieť na to, čo ma bolí a že treba skončiť a podobne. Samozrejme, že beh už nie je taký čerstvý ako na začiatku, ale nezvyknem prestať bežať a len tak ísť.

Najhoršie je vyhýbať sa nepohodliu a nevystúpiť z komfortnej zóny. Poznáme to všetci, niektoré dni sa človeku nechce ani vstať z postele, nieto ešte ísť do práce, alebo na ťažký tréning. Ako sa motivujete?

Ja vstávam skoro a keď si pomyslím na to, že si spravím dobrú kávu, priam vyskočím z postele. Potom si dám studenú sprchu, pripravím raňajky a idem behať. Ak je veľmi škaredé počasie, tak behať nejdem, a mám výčitky svedomia. Vtedy si však aspoň doma zacvičím v pivnici a trochu svedomie utíšim. Ďalší deň však už opäť vybieham na tréning.

Alexandr Sorokin, litovská legenda v behu na dlhé vzdialenosti, prekonal 14. 5. 2023 na podujatí v domácom Vilniuse svetový rekord v behu na 100 km časom 6 hodín 5 minút. To je priemerné tempo 3:39 min/km počas celých 100km. Má vo vašej príprave zastúpenie rýchlostný a tempový beh?

Nie a ani nikdy nemal. Kedysi ma aj nahovárali bežci v Tlmačoch, aby som s nimi išla na tempové behy, že mi to pomôže v zlepšení. Odolala som, nešlo mi o tempo, jednoducho som si chcela zabehnúť. Keď sa moje časy začali zhoršovať, už by som aj chcela, ale nikdy ma to neoslovilo.

Jarmile Kratochvílovej, podobne ako Jaromírovi Jágrovi, pomohla vo vybudovaní sily a odolnosti fyzická práca okolo domu v mladosti. Jej silové tréningy počas vrcholovej kariéry pripomínali tréningy vzpieračov, v tréningu nadvíhala až 16 ton železa, alebo vyskakovala so 100 kg činkou na pleciach. Je dôležité zapojiť do tréningu bežca aj silový tréning vrchnej časti tela a to aj v pokročilom veku?

Myslím si, že áno, keď to hovoria takíto renomovaní športovci, má to niečo do seba. Ja som tiež, keď som bola mladšia, prišla z maratónu ráno a rovno do vinice kopať motykou do tretej popoludní. Vtedy som šomrala, ale malo to niečo do seba a malo to účinok na mňa ako na bežkyňu. Ale činkám som neholdovala, vyhrávala to motyka.

Je to dôležité aj v tomto veku, ale čo si ja už mám v mojom veku dokazovať? Ja som rada, že zabehnem a že stretnem ľudí, ktorých mám rada. A kým sa mi podarí v limite zabehnúť maratón, keďže všade sa limity skracujú a môj čas sa predlžuje, tak je to stále dobre. Ale aby som teraz začala s činkami, to už nie. Hoci možno by ma to zopár minút posunulo, ktovie.

Legendárny bežec Emil Zátopek často trénoval v ťažkých vojnových kanadách, pretože tvrdil, že potom pri pretekoch získa pocit ľahkých nôh. V čom trénujete a beháte vy? Je výber správnej bežeckej obuvi skutočne dôležitý alebo je to len módna záležitosť?

Myslím si, že to nie je iba o móde, veď vidíme, v čom bežali Keňania posledné svetové rekordy. Ale či ja budem mať nejakú titanovú vložku alebo špeciálne odpruženie, to pre mňa nie je dôležité, hoci na obuvi si dávam záležať a nebehám v hocičom.

V začiatkoch sme behávali v Pribilincových chodeckých topánkach, ktoré, keď sa zodrali, mi obuvník zbrúsil a podlepil hocijakou gumou. A mali sme dobré časy. Možno kedy sme mali ešte lepšie topánky, mali by sme ešte lepšie časy. Teraz ma už niekedy chytá aj pýcha, že si kúpim značkové a dobré topánky. Ale aké radosti už mám zo života? Aspoň poriadne topánky si kúpim. (smiech)

Otázkou je, čo vlastne sú dobré topánky. Napríklad Abebe Bikila, ktorý bol aj v Košiciach, vyhral bosý olympijské hry. My dnes riešime, či sú vhodnejšie topánky s tenkou alebo hrubou podrážkou. Aký je váš názor na barefoot behanie? Máte s nimi osobnú skúsenosť?

S barefoot topánkami nemám osobnú skúsenosť, ale kupujem si tenisky s tenkými podrážkami, nemám rada tenisky s vysokými podrážkami, hoci mi hovorili, že to nie je úplne správne. Mne sa však zdá, že vo vysokých topánkach nemám takú rovnováhu, naviac pri mojom „šuchtavom“ štýle by to nemalo ten správny účel a ani sa mi to nepáči.

Pre zaujímavosť, na maratóne v Banskej Bystrici majú napríklad aj kategóriu pre tých, ktorí behajú bosí. A pred mnohými rokmi, keď som bola v Bruggách na majstrovstvách Európy, tak 25 km dlhý beh po asfalte absolvovali dievčatá v spartakiádnych „jarmilkách.“ A mali výborné časy.

Žijeme technologickú dobu. Vy ste však ešte donedávna behávali s ručičkovými hodinkami a namiesto energetických gélov ste si na maratón nosili kocku cukru. Zmenilo sa niečo v tomto ohľade?

Zmenilo sa, samozrejme. Dnes na občerstvovacích staniciach nájdete rôzne dobroty ako sú banány, pomaranče a na Rajeckom maratóny dokonca aj solené melóny. Je to zvláštne, ale veľmi účinné. Ale kocka cukru veľakrát pomôže viac ako akýkoľvek gél.

Hodinky mám už takisto športové, také jednoduché pre dôchodkyňu na ovládanie, stačí mi tam vzdialenosť a čas. Predtým som mávala ručičkové alebo behala úplne bez hodiniek. Keď totiž telo povie „dosť,“ tak vám žiadne hodinky nepomôžu.

Určite ste svojim spôsobom života ovplyvnili blízkych, ale aj viacero neznámych ľudí, pre ktorých sa vaše behanie stalo nasledovaniahodné. Kto a ako však ovplyvnil vás?

Jednoznačne rodičia. Pre nich bol pohyb všetkým a im môžem ďakovať za to, že som taká, aká som. Je to síce klišé, ale je to tak. Neovplyvnili ma známe osobnosti, ale vlastní rodičia a štýl života, aký sme viedli. Mama bola „ľadový medveď“ v čase, keď sa to ešte tak nevolalo a chodievala plávať, dokonca v Rimavskej Sobote je na jej počesť aj memoriál. Pochádzam z piatich súrodencov, jeden brat, o štyri roky mladší, stále lieta ako paraglajdista, druhý brat je horolezec, sestra býva v Tatrách a každý deň je na túrach a druhá sestra je hubárka, ale aj to je športová disciplína. Všetci máme blízko ku športu.

Spomeniem ešte futbalistu Hrivnáka z dávnejších čias. Jeho otec viedol v Rimavskej Sobote športové hry, na ktoré som chodievala. Robili sme tam všetko – behanie, skákanie, kladinu či kruhy. Vzory som mala iba dielčie, ako už spomínaní Miro Kriško a Šano Simon, no všetko sú to takí radoví bežci. Ak mám predsa len spomenúť jedno meno z tých známejších, tak samozrejme Emil Zátopek.

Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli, ktoré vám pomáhajú aj v bežnom živote?

Najmä trpezlivosť a sebaovládanie. Som trpezlivá a viem sa aj ovládať, keď treba. (smiech) A aj to, že nie som smutná, hoci mám na to mnohokrát veľa dôvodov, ale viem si to v hlave tak usporiadať, že prestanem byť smutná a som v pohode.

Najstarším maratóncom je Brit indického pôvodu Fauja Singh. Ako prvý storočný maratónec na svete bežal v roku 2011 v Toronte v čase 8 hodín 11 minút. S behaním začal vo veku 89 rokov, je vegetarián a ako sám hovorí, dôležité je vyhýbať sa stresu, zle naladeným ľuďom a byť vďačný za všetko, čo máte. Zabehnete ako prvá storočná slovenská žena maratón?

To je ťažko povedať, najskôr sa treba tých sto rokov dožiť. (smiech) Vrátim sa ešte k tým vzorom – 83-ročná Nemka Sigrid Eichler, ktorá sa zúčastňuje na hamburgoch a chodí aj na spomínaný MUM (Moravský UltraMaraton, pozn. redakcie), kde sa beží 7 maratónov za 7 dní, do dnešného dňa absolvovala už cez 2 300 maratónov a je asi na 3.-4.mieste v počte maratónov aj medzi mužmi. Ona mi je takým vzorom, keďže aj vzhľadovo sa podobáme, ani vekovo nie sme tak rozdielne. Kiežby sa mi podarilo dožiť aspoň do veku 83 rokov v takej kondícii ako má ona.

Ostali vám ešte nejaké nenaplnené športové ciele?

Na jeseň máme v pláne s bežcami z Tlmáč Kanárske ostrovy, no chuť a túžbu mám najmä dostať sa na maratón v islandskom Reykjavíku a na maratón za polárny kruh.

Tlmačský polmaratón, ktorý ste založili a spoluorganizujete, napísal v máji 2023 už svoju 40. kapitolu. Ako by ste nám ho opísali?

Trať je samá rovina, akurát do cieľa je 300-metrové stúpanie. Hoci dnes sa zväčšuje trend behania v lesoch a v prírode, naša trať je asfaltová. Napriek tomu návštevníci hovoria, že je u nás veľmi pekne, sme zelené mesto a máme príjemných ľudí. Na 40.ročníku sme naviac mali vzácneho hosťa – pána farára Petra Gombitu, ktorý má za Košicami svoju Oázu pre bezdomovcov, ktorých ťahá zo dna do života.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Ani na budík, ani na nadšenie. (smiech) Keď vidím, že slnko svieti, že je krásne vonku, otvorím dvere do záhrady na balkón, ale hlavne – tá moja ranná káva, ja ju tak zbožňujem. Nemusím ráno ani jesť, ale tú kávu si dať musím. A vôbec, som tu na svete, mám veľa kamarátok-bežkýň, ktoré boli aj mladšie odo mňa, ale už medzi nami nie sú. Tešme sa z toho, že sme ešte na svete a môžeme tu byť.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 22.7.2023.