Inšpiroval ho hokejista Peter Bondra. Dvakrát ho vyhlásili za najlepšieho hádzanára Slovenska, je kapitán reprezentácie, s ktorou si zahral na dvoch ME a s Považskou Bystricou oslávil tento rok druhý majstrovský titul.

Hosťom podcastu Vykroč bol ĽUBOMÍR ĎURIŠ.

Zničí vám to zdravie, prinesie ohromný tlak, neustále cestovanie, minimum času na osobný život a nie je vôbec isté, že vás to zabezpečí na zbytok života. To je jedna z charakteristík vrcholového športu. Prečo ste chceli do tohto prostredia preniknúť a byť jeho súčasťou?

Bolo to neplánované. Aj moje začiatky s hádzanou boli neplánované – chodil som na 7. ZŠ v Považskej Bystrici, kde boli triedy spojené s hádzanou a volejbalom.

Jeden deň sme šli na tréning a ostalo mi to až doteraz. Prácou a nasledovaním vzorov sme sa tohto športu držali a ja som rád, kde som a čo som s hádzanou zažil.

Prvé zmienky o hre podobnej hádzanej nájdeme už okolo roku 600 pred n. l. Priekopníkom hádzanej ako oficiálneho športu bol dánsky športový šermiar Holger Nielson. V roku 1906 vytvoril prvé pravidlá, pričom jeho pôvodnou motiváciou bol nedostatok priestoru v telocvični na hranie futbalu. A tak prišiel na spôsob, ako hrať za použitia rúk namiesto nôh. V roku 1972 sa hádzaná prvýkrát objavila na olympiáde v Mníchove, kde Československo nečakane získalo strieborné medaily. V čom je hádzaná krásna a prečo by sme ju mali obdivovať?

Myslím si, že hádzaná je divácky veľmi atraktívny šport, v ktorom sa stále niečo deje. Je to kontaktný, rýchly šport, v ktorom padá 60 gólov za zápas a ľudia sa tak nenudia.

Hádzanár musí ovládať všetko – vedieť vyskočiť, behať, robiť kotúľ a všetko to aj spolu kombinovať. Myslím si, že priebeh zápasu ľudí drží v napätí.

Je to férový a spravodlivý šport?

Je férový, ale je aj ľahko ovplyvniteľný inými faktormi. Rozhodca má v hádzanej veľkú moc a my ako hráči to neovplyvníme.

Aká je dnešná moderná hádzaná? Je nej veľa taktiky, vopred pripravených herných situácií a nacvičených akcií, kde všetkých 6 hráčov v poli a brankár presne vie, čo sa bude hrať, alebo sa nechal veľký priestor na kreativitu?

Existujú dva rôzne smery. Napríklad Dáni majú jednu-dve akcie a majú ich tak „vypilované,“ že vedia ich zahrať tak, aby mali veľa možností na skórovanie. Ale napríklad my máme určité nacvičené kombinácie a každý vie, čo má urobiť.

Aj u nás v Považskej Bystrici je to, že hráme kombinačne, silný článok našej hry. Nemáme hviezdu, ktorá dá 10 gólov za zápas, skôr sa presadzujeme kombinačnou hrou.

Filip Jícha, bývalý český vynikajúci hádzanár a dnes tréner, svetový hádzanár roka v roku 2010, povedal, že v časoch, keď bol hráč v bundesligovom THW Kiel, mali knižočku s asi 80. signálmi. Každý hráč ju musel podrobne ovládať a počas hry si hovorili, aký signál zahrajú. Je niečo podobné aj v Považskej Bystrici alebo v slovenskej reprezentácii?

Knižočku síce nemáme, ale keď ma trénoval Martin Lipták, urobil nám manuál toho, ako sa máme správať v obrane, ale boli tam nakreslené aj útočné kombinácie a museli sme to samozrejme vedieť a správať sa podľa toho.

O tom Jíchovi to je pravda. Keď som sa bavil s hráčmi z českej reprezentácie, spomínali, že keď Filip už ako hviezda prišiel do reprezentácie, tak im priniesol takýto manuál a prinútil ich všetko sa to naučiť. Všetko muselo na centimeter sedieť a bolo to až také úsmevné.

Nestačí hrať jednoduchým princípom „ubráňte a dajte gól“?

Áno, trend je dobrá hádzaná a rýchly protiútok. Je to najjednoduchší spôsob ako dať gól a dostať sa k výhre. Tak však chcú hrať všetci a nie vždy to tak vyjde.

Ako si spomínate na detstvo v rodnej Považskej Bystrici, boli ste najbližším okolím vedený k aktívnemu pohybu?

Mama robila atletiku, ale v určitom čase jej už rodičia nedovolili ísť trénovať do Považskej Bystrici, keďže pochádza z Milochova. Myslím si však, že vlohy som podedil po nej. Bol som však ovplyvnený najmä mojimi kamarátmi.

Stále sme boli vonku, skúšali sme rôzne športy, aj keď, čo sa organizovaného športu týka, tak ja som skúšal iba hádzanú. Bol som na jednom futbalovom tréningu a aj na ňom som chytal v bránke. (smiech) Takže smer bol jednoznačný a dnes je zo mňa hádzanár.

Hádzanárska hviezda, majster sveta, olympijský víťaz a trojnásobný najlepší hádzanár sveta, Dán Mikkel Hansen, povedal: „Je jasné, že ak máte na niečo veľký talent, budete od začiatku vpredu. Ale v konečnom dôsledku to sú pracovitosť a ctižiadostivosť, ktoré budú definovať, aké výsledky človek dosiahne.“ Aké povahové vlastnosti pomohli napísať váš úspešný príbeh?

Jednou z nich je určite poctivosť, tá je veľmi dôležitá. Tréning sa nedá oklamať a ja som si to ani nikdy nezľahčoval. Ani keď napríklad tréner nebol na tréningu, spravil som všetko, čo nám odkázal. Nedalo mi to neurobiť a oklamať to.

A okrem poctivosti to bude vytrvalosť. Nie vždy sa darí, ale nemôže to športovca zlomiť, musí sa cez to vedieť preniesť. Povedal by som, že tieto dve vlastnosti boli v mojom prípade kľúčové. Talent je jedna vec, ale prácu, tréning a všetko okolo nenahradíte ničím.

Považská Bystrica je tradičná hádzanárska bašta, dlhé roky sa tam výborne pracuje s mládežou. Domáci odchovanci dostávajú veľký priestor aj v seniorskom tíme. Ako vyzerali vaše mládežnícke roky?

Bolo to postupné. Keď som bol starší dorastenec, niektorí spoluhráči už hrali za mužov a ja som im aj závidel. Čakal som však na svoju chvíľu a o rok na to som bol už medzi mužmi, medzi mojimi vzormi, ktoré sme sledovali a chodili im utierať palubovku cez zápasy, aj ja.

Boli sme radi, že sme súčasťou tímu, pomaly som im v šatni aj vykal. Boli to naše vzory, ktorým sme sa chceli podobať. Prvý rok som v podstate nehrával, a robil som veci, ktoré robia mladší hráči – čistil som lopty či nalieval fľaše s vodou. Všetko to bolo úžasné, šlo to postupne a napokon som si zahral poriadne aj za mužov.

Dnes ste vzor pre mladých hádzanárov vy. Dokážete im odovzdať nejaké rady?

Áno a myslím si, že je to veľmi dôležité. Preto ma vcelku negatívne prekvapila moja skúsenosť, keď som bol nedávno v Maďarsku a starší hráči tých mladých až tak „nebrali.“ Ba mal som niekedy až pocit, že ich dopredu odpisujú. Ja si skôr myslím, že ich skôr treba motivovať.

Netreba sa o nich starať ako o malé detičky, ale ukázať im nejaký smer a potom je to už iba na nich, ako si to zoberú. Ja sám som veľmi rád, keď niekto za mnou príde s otázkou a viem mu nejako pomôcť. Takisto, keď sme hrali v sezóne zápasy, ktoré boli rozhodnuté už dávno pred koncom, postavil tréner vekom ešte dorastencov.

Tí tam hrali ako zmyslov zbavení a ja som mal skvelý pocit z toho, že im to chutí a myslím si, že keď budú takto pokračovať, budú platní v mužstve aj naďalej.

V lete 2011 ste prestúpili do Hlohovca. V lige ste zo 169 možných zápasov odohrali 168, dali ste 587 gólov a boli ste veľmi dôležitou súčasťou „zlatej éry,“ hoci vlastne bola strieborná – štyrikrát ste boli vo finále ligy, dvakrát vo finále pohára a v sezóne 2013/14 ste hrali aj skupinovú fázu Pohára EHF. Vtedy ste povedali: „V Hlohovci som prežil najkrajšie roky mojej doterajšej kariéry, prvé tri boli skvelé.“ Stále to platí?

Myslím si, že áno, aj keď zisk majstrovského titulu s Považskou Bystricou je samozrejme tiež niečo skvelé a iné, titul je skrátka titul. Vedy som bol vo veku, kedy som sa chcel posunúť ďalej.

V tom prišla možnosť prestupu do Hlohovca, ktorý za mňa dokonca zaplatil nejaké peniaze, čo v tom čase nebývalo zvykom. Prvé tri roky boli naozaj úžasné. Hoci sme nedosiahli na majstrovský titul, partia, tréner a všetko okolo fungovalo na 100 percent.

Hádzanársky som sa v Hlohovci ďalej vyvíjal, hrali sme ťažké zápasy, spomínanú skupinovú fázu Pohára EHF, čo nikto neočakával. Potom sa to bohužiaľ trochu skomplikovalo, ale určite to radím medzi jedno z najlepších období mojej kariéry.

„Už som chcel vyskúšať niečo nové. Idem tam s rešpektom a uvidím, aké to bude, ale ja som už na sebe cítil, že potrebujem zmenu“. Povedali ste v júni 2016 a následne ste po 12 rokoch vymenili slovenskú extraligu za najvyššiu maďarskú súťaž a prestúpili ste do klubu B. Braun Gyöngyös. V ani nie 30-tisícovom meste na severe Maďarska pôsobí klub, kde v minulosti hrávalo viacero Slovákov. Čo tam zlákalo vás a ako ste sa tam cítili?

Cítil som, že už treba nejakú zmenu. Vždy som chcel hrať v zahraničí, viac-menej mi bolo jedno kde. Mal som síce vysnívané Švajčiarsko, ale skončil som napokon v Maďarsku. Pomohol mi s tým najmä Róbert Jano, ktorý po jednom zápase prišiel za mnou s tým, že je možnosť odísť do Maďarska, dohodlo sa to a ocitol som sa v Gyöngyösi.

Bolo z toho nakoniec 6 rokov, dosť dlhé obdobie a nebolo to jednoduché. Najmä prvý rok, kedy som tam prišiel, bol tam v podstate nový takmer celý tím a ja som nevedel ani jazyk. Našťastie som tam mal Maťa Mikitu, ktorý mi veľmi pomohol. Musel som si na všetko zvyknúť a bral som to tak, že prvý rok je skúšobný.

Dnes už môžem povedať aj to, že v polovici sezóny sa mi ozval Prešov, ktorý sa dozvedel, že tam nie som až tak spokojný. Ale rozhodol som sa, že vytrvám, je to predsa iba prvý rok a snil som o tom, že budem hrať v zahraničí. A, myslím si, že som urobil dobre, že som ostal.

Hádzaná patrí v Maďarsku medzi najpopulárnejšie športy, jej infraštruktúra je na špičkovej úrovni, tento šport je vysoko medializovaný a populárny aj medzi mládežou. V Maďarsku je v 578 kluboch 28-tisíc aktívnych hráčov, z čoho je viac ako polovica do 18 rokov. Tamojšia federácia má vypracovaný dlhodobý plán rozvoja hádzanej ako preferovaného národného športu v Maďarsku. Aký produkt je hádzaná v Maďarsku z vášho pohľadu?

Už tie spomínané štatistiky o tom jasne hovoria. Celkovo je šport v Maďarsku dotovaný od štátu a majú dobre vybudovaný systém.

Aj hádzanárska liga je veľmi vyrovnaná, hrá v nej veľa cudzincov, čo zvyšuje jej kredit. Zároveň majú v krajine toľko šikovných maďarských hráčov, že keď niektoré mužstvo z ligy zostúpi a príde miesto neho nové, je plné výborných domácich hádzanárov.

Aké postavenie má v Maďarsku ligový hádzanár? V Gyöngyösi vás poznali, ale ako to bolo v inom meste, či prípadne v Budapešti? Spoznávali vás aj tam?

To zasa nie. (smiech) Fenoménom hádzanej v Maďarsku sú mužstvá, ktoré pravidelne hrávajú v Lige majstrov – Veszprém a Szeged. Ich hráčov ľudia spoznávajú, ale my sme boli známi v našom okolí a nebolo to tam také, že by som sa musel skrývať ako nejaká celebrita.

V Gyöngyösi boli ľudia ako jedna rodina. Hala bola síce malá, mala kapacitu možno tisíc miest na sedenie, ale fanúšikovia nám vedeli vytvoriť neskutočnú atmosféru. Okrem toho nás pozývali na záhrady na grilovačky a rôzne akcie a chceli byť s nami. Skutočne nemám ani jednu negatívnu skúsenosť s nimi.

Dokonca keď sme hrali v minulej sezóne druhý zápas základnej časti s Prešovom, prišlo do Považskej Bystrice odtiaľ šesť ľudí, ktorí ma chceli pozrieť a pozdraviť. Aj to svedčí o tom, že boli veľmi priateľskí.

Vo veľkých kluboch je tlak na výsledky enormný a keď sa nedarí, vedenie hráčovi dáva pocítiť, prečo ho platí. Zažili ste aj vy počas svojej kariéry nejaké napäté obdobie?

Aj v Gyöngyösi sme prvé roky hrali o záchranu a vždy, keď sa hralo dobre, bol pokoj. Ale keď sme niečo „domrvili,“ vedenie bolo nastúpené a rozprávali sme sa čo a ako ďalej, hoci pokuty sme nedostávali.

Keď sme potom tri roky hrali o vrchnú polovicu tabuľky, bol pokoj, vedenie sme pomaly ani nevideli a mali sme všetko, čo sme potrebovali. Čiže aj tam boli určité tlaky, ale nebolo to extrémne.

Čo s vami robí tlak a ako sa s ním vyrovnávate? Budujete si proaktívne nejakým spôsobom mentálnu odolnosť?

Za tie roky som sa už s tlakom naučil pracovať. Napríklad aj v poslednej finálovej sérii, ktorú sme hrali s Prešovom v máji 2023, bol veľký tlak, Tým, že som prišiel do Považskej Bystrice, očakávania boli veľké, všade sa o tom písalo, čo som bol až prekvapený, keďže som sa v podstate iba vrátil domov medzi svojich.

Tlak som mal vytvorený aj sám od seba – chcel som dokázať, že som prišiel tímu pomôcť. Pred posledným zápasom som sa musel aj odpojiť od sociálnych sietí.

Ani sa to nezdá, ale aj v takomto menšinovom športe tlaky sú. Nečítal som si pred posledným finále nič a plne som sa naň sústredil. Myslím si, že aj to je cesta, ako sa tomu brániť a vyrovnať sa s tým.

Václav Straka, tréner Považskej Bystrice, povedal po tom, keď sa dozvedel, že v sezóne 2022/2023 vás bude mať v kádri, nasledovné: „Vnímam to maximálne pozitívne. Je pre nás prínos zo všetkých stránok a dalo by sa o tom hovoriť dlho. Veríme, že bude mať veľké slovo v šatni, a bude ťahúňom na ihrisku. Veľmi sa na neho teším.“ Bola Považská Bystrica jasnou voľbou pri zvažovaní kam ďalej z Gyöngyösu alebo ste rozmýšľali aj nad iným smerom?

Bola to jasná voľba. Už dva roky predtým sme boli v kontakte, ale vtedy som sa ešte v Gyöngyösi dohodol, že ostanem. S Považanmi som bol však naďalej v kontakte. Jednoducho som chcel byť viac s rodinou, Považská Bystrica je môj domov a nerozmýšľal som o niečom inom.

V minulej ligovej sezóne ste dominovali od prvého kola až po finále play-off. Z tridsiatich zápasov ste prehrali iba tri, zo siedmich vzájomných ligových duelov s obhajcom titulu z Prešova ste vyhrali päť. Titul je teda nepochybne v správnych rukách. Fanúšikovia vidia len trofeje ako hmatateľný výsledok úspechu v športe. O čom sa však veľa nehovorí, je proces vedúci k tomuto úspechu. Čo všetko viedlo k tomu, aby si Považská Bystrica po dlhých 17 rokoch dominancie prešovského Tatrana opäť siahla na slovenský ligový titul?

Je to tak, ako hovoríte. V Považskej Bystrici sme v podstate takmer všetko odchovanci a práca trénera Straku je úžasná. Každý rok zapája nových mladých hráčov a tím sa až tak nemení. Všetky tieto veci spolu súvisia a zapadajú do seba. Posledná sezóna bola priam až rozprávková, nikto nečakal, že budeme tak dominovať.

Trénerovou filozofiou je ísť od zápasu k zápasu a vychádzalo to. Dovolím si tvrdiť, že on je hlavným strojcom toho, že to v Považskej Bystrici tak dobre funguje. Tím je zložený z poloprofesionálov, niektorí popri hádzanej pracujú, iní študujú.

Tréningov máme síce dosť, ale tréner to drží pevne v rukách a nikto to neklame a nefláka. Skutočne mu patrí veľká vďaka a myslím si, že aj samotný klub pracuje v podmienkach, akých je, veľmi dobre.

Bol váš príchod posledný dielik pomyselnej skladačky smerujúcej k titulu?

Sám som sa nad tým zamýšľal a rozprával som sa aj so spoluhráčmi na túto tému. Tým, že som prišiel, dal som im nový vietor a mal som pocit, ako by sa mali chalani okolo mňa na koho spoľahnúť a cítili sa sebavedomejšie. To mohol byť ten rozdielový faktor.

Finále play-off bolo reklamou na hádzanú. V Považskej Bystrici nastal ošiaľ, vstupenky na finálové zápasy sa vypredali vždy za pár hodín, hala bola plná už hodinu pred zápasom, hrala tam živá kapela a atmosféra bola jednoducho fantastická. Aká energia sa počas tejto série sformovala v tíme, čím ste dokázali nahradiť nedostatok centimetrov, kíl a skúseností v porovnaní s Prešovom?

V takej atmosfére sa hrá úžasne. V treťom zápase finálovej série sme dvakrát „zomreli,“ keď sme prehrávali o päť gólov, ale pomocou divákov sme „vstali z mŕtvych“ a zápas otočili. Fanúšikovia boli veľký faktor a každý si to na palubovke oddrel a nedovolil si nič vypustiť. To, čo sa dialo na tribúnach, nechápem ešte doteraz.

Keď začala kapela Dany Moment hrať naživo na rozcvičke naživo našu klubovú hymnu Víťazi, tak, hoci som už po rozcvičke takmer nevládal, dostal som taký vietor do nôh, že som zrazu akoby začal lietať. Myslím si, že to, čo vytvorili naši priaznivci, nám môžu závidieť aj iné športy na Slovensku.

Ako takéto zápasy a atmosféru prežívajú hráči? Je potrebné ich krotiť alebo upokojovať alebo sa niektorí toho zľaknú a treba ich naopak nabudiť?

Tiež som sa toho trochu obával ako na nás zapôsobí plná hala. Cez sezónu chodilo síce dosť divákov, ale toto bolo predsa len niečo iné. Našťastie si to každý v hlave nejako upratal a bolo to skôr motivujúce než demotivujúce. Na každého to pôsobí inak, na mňa to malo burcujúci efekt.

Klub NBA Detroit Pistons mal v časoch, keď súperil s Chicago Bulls, stratégiu známu ako „Jordan Rules.“ Spočívala v tom, že na famózneho Michala Jordana nasadzovali troch i viac obrancov vždy, keď sa Michal rútil smerom ku košu. Na zastavenie „nezastaviteľného“ pivota Los Angeles Lakers Shaquilla O´Neilla bola vymyslená defenzívna stratégia „Hack-a-Shaq.“ Predpokladala úmyselné fauly na neho, po ktorých Shaq hádzal trestné hody, v ktorých premieňaní bol však slabý. Vy ste ako stredná spojka a tvorca hry pod drobnohľadom súperovej obrany. Existuje aj nejaká stratégia či taktika na zastavenie Ľuba Duriša?

Existujú rôzne systémy, ako sa ku mne súperi stavajú. Aj Prešov vytiahol na mňa osobnú obranu, ale boli sme na to pripravení a skôr nám to pomohlo než uškodilo. Máme hráčov, ktorí sú šikovní v hre 1 na 1, takže sme to využili a veľmi to Prešovu nepomohlo.

Hoci ja som dal iba jeden gól v danom zápase, ako mužstvo sme vyhrali. Hoci v obranných systémoch je často už aj takáto osobná obrana, vedia to útočiace tímy prekonať.

Nepatríte medzi najvyšších a najťažších hádzanárov. Ako kompenzujete svoju subtílnejšiu postavu (175cm, približne 70kg) v hre proti fyzicky disponovaným obrancom? Hráte viac hlavou alebo nohami alebo ako to kompenzujete?

Jednoducho – keď sú oni vyšší, ja musím byť rýchlejší a nemôžu ma chytiť. (smiech) Vo veľa prípadoch stačí použiť aj rozum, kedy sa s nimi nemusím vybíjať silou, ale skôr si pripraviť akciu tak, aby som potom vnikol do súperovej obrany. Podarilo sa mi raz dokonca vbehnúť súperovi pomedzi nohy, ale gól som z toho nedal.

Do slovenskej reprezentácie ste sa dostali ako 22-ročný za trénera Zoltána Heistera. Zúčastnili ste sa na ME 2012 v Srbsku, ako aj na domácich ME v 2022. Čo je vašou najkrajšou reprezentačnou spomienkou?

Pre mňa ako mladého hráča bola veľká česť sa na šampionáte v Srbsku vôbec zúčastniť. A napokon som v troch zápasoch v skupine odohral dosť veľkú minutáž. Proti Srbsku som bol napríklad nominovaný ako ľavá spojka, Peter Kukučka bol v strede a Daniel Valo napravo. Tréner Heister prišiel s takouto taktikou, nikto ju nechápal, ale napokon sme s domácimi Srbmi dokázali vo vypredanej hale remizovať.

Druhým reprezentačným momentom, na ktorý rád spomínam, je výhra nad Litvou na domácich ME 2022 v Košiciach. Konečne sme po dlhých rokoch vyhrali nejaký dôležitý zápas a atmosféra v hale, ktorá kvôli opatreniam voči koronavírusu nemohla byť plná, bola výborná.

Zaujímavosťou je, že na klubovej úrovni ste nikdy kapitánom neboli. Napriek tomu vás zvolili za kapitána v reprezentácii. Čo je vašou úlohou? Pociťujete ešte väčšiu zodpovednosť za výsledok tímu, keď do zápasu nastupujete ako jeho kapitán?

Zodpovednosť kapitána nepreceňujem. Je to česť a som tomu rád, že som v reprezentácii kapitán, ale na druhej strane som iba pomyselnou spojkou medzi mužstvom a trénerom. Malo to však aj negatívnu stránku – keď sme hrali na domácich ME, mal som nonstop celý deň niekoho na telefóne, čo som neustále niečo riešil. Tlak od médií a okolia bol zvýšený a nemohol som sa plne sústrediť iba na svoj výkon a tím.

Funguje to aj na palubovke? Ste ako kapitán tlmočník pokynov trénera?

To som skôr ako stredná spojka, tam to je najmä počas útočnej fázy. Ako kapitán skôr iba pred zápasom alebo cez polčas niečo poviem v kabíne a povzbudím chalanov, alebo naopak zvýšim slovo. Na tom ihrisku to teda až také nie je, skôr v šatni.

Má kapitán v hádzanej špeciálne postavenie voči rozhodcovi alebo je braný ako radový hráč, ktorý si s ním na začiatku a na konci akurát podá ruku?

Skôr to druhé. Ako kapitáni totiž nie sme ani označení. Kedysi mávali kapitáni pásku na ruke, teraz to tak už nie je a rozhodca častokrát ani nevie, kto je kapitán a vidí nás akurát pri žrebe na začiatku a podobne.

Hráčska základňa sa na Slovensku bohužiaľ stenčuje. V roku 2020 bolo v približne 70 kluboch registrovaných 6600 hráčov a hráčok. Klesá nám podpora hádzanej a zároveň aj jej kvalita. Čo sa deje v slovenskej mužskej hádzanej a ako naštartovať cestu návratu medzi širšiu európsku špičku, aby sa nám na majstrovstvá podarilo dostať aj inak ako ich organizáciou?

Toto je dlhodobý problém, a to nielen hádzanej, ale väčšiny športov na Slovensku. Kto sa pohybuje v športovej branži, vie, že šport na Slovensku celkovo príliš nenapreduje. Cestou je výchova mladých hráčov, ale nie je to krátkodobá záležitosť, je to beh na dlhú trať.

Ako mladých hráčov motivovať? Napríklad vo futbale niektoré zväzy do určitého veku nezverejňujú výsledky zápasov. Berú to tak, aby si hráči zahrali, ale vo výsledkoch svieti odohraný zápas s výsledkom 0:0. V hádzanej to tak nie je a výsledky sú už od žiackych kategórií zverejňované. Čo si o tom myslíte?

V prvom rade ich to musí jednoducho baviť. V žiackych kategóriách nejde ani tak o výsledky, ale skôr o to, aby ich to bavilo a aby sa zdokonaľovali.

Myslím si, že dánsky alebo nemecký systém je aj o tom, že tam neberú zreteľ na výsledky, skôr na to, aby ich to bavilo a by tam našli svojich kamarátov. A časom si nájdu svoju cestu v tom, či budú pokračovať alebo nie. Keď však budú v dobrom kolektíve a bude ich to baviť, tak to nenechajú len tak.

Poznáme prípady, že niektorí hráči v žiackej kategórii v Považskej Bystrici, mohli byť veľmi dobrí hádzanári, ale ak im v škole hrozili zlé známky alebo prepadnutie, tak ich tréner na zápas nepostavil, dokiaľ si prospech nezlepšili. Ako to bolo u vás? Mali ste niekedy stopku pre nedostatočný prospech?

Priznám sa, že mal som. Bola to päťka z matematiky. Keď sa hral v rámci školy turnaj Školských športových stredísk, kde prvý zápas začínal o deviatej ráno, musel som pred ním ísť do školy, opraviť si známku, na dôkaz doniesť žiacku knižku s opravenou známkou a až potom som mohol nastúpiť.

Bolo to ešte za čias už nebohého trénera Jozefa Hantáka, ktorý bol zástanca toho, aby sme sa okrem tréningu aj dobre učili. A myslím si, že to malo zmysel.

Múdri tréneri hovoria, že ich práca nie je len o znalostiach, ale najmä o komunikácii, správnom riadení kolektívu a zvládnutí ega hráčov. Zásadný tréner vo vašej kariére bol už spomínaný Martin Lipták. Ako vás športovo či ľudsky posunul a v čom je inšpiratívny?

Tréner Lipták má veľké skúsenosti a je aj dobrý mentálny kouč. Každý sme iný a tréner musí vedieť pristupovať ku každému osobitne a vedieť, čo na koho platí. A on to vedel dokonale.

Pri ňom som vlastne začal hrávať za mužov, ukázal mi smer a hádzanársky som sa pri ňom tak vyvinul, že som potom mal na hádzanú úplne iný pohľad než dovtedy. Odovzdal mi veľa skúseností a vedel držať dokopy aj kabínu.

Vyžadoval, aby sme boli ako taká veľká rodina, chodili s nami aj manželky či frajerky, ktoré sa potom medzi sebou tým pádom poznali, čo bolo taktiež super. Držal to celkovo pokope.

Niekedy, keď sa tímu nedarí, potrebuje tím nejaký impulz. Známa je jedna príhoda, keď tréner Jack McMahon, ktorý v šesťdesiatych rokoch minulého storočia trénoval basketbalový tím Cincinnati Royals, bol natoľko znechutený výkonmi svojho tímu počas série zápasov vonku, že zvolal tímovú schôdzku v hoteli, aby nastolil poriadok. Hráči sa vydesili, ale v miestnosti ich nakoniec čakali dve basy piva, 4 fľaše whisky a 3 prostitútky. „Tak páni, toto už musíte vyriešiť vy,“ povedal McMahon a odišiel. Royals to skutočne nejako vyriešili a následne sa odrazili k dlhej víťaznej šnúre. Aké impulzy ste zažili vy, ktoré pomohli naštartovať pozitívnu zmenu?

Sú to také psychologické hry, ktoré väčšinou zafungujú. Keď spomíname trénera Liptáka, bolo veľa tréningov, kedy sme začali trénovať a on nás po pár minútach poslal domov so slovami, že ak máme takto trénovať, to iba strácame čas.

Nemal problém spraviť takéto veci. Bola to psychologická hra, ktorá fungovala a ďalší tréning z našej strany už potom vyzeral úplne inak.

Poznáme to ľudové tvrdenie: Športom k trvalej invalidite. Vrcholový športovec si extrémnym preťažovaním tela zarába na problémy vo vyššom veku, viacerí berú počas kariéry veľa silných liekov proti bolesti, aby sa vôbec ráno mohli postaviť z postele. Špičkoví športovci hovoria, že od istého veku je pre nich krásny už len taký deň, do ktorého sa zobudia bez bolesti. Ako veľmi bolí vrcholová hádzaná a ako sa s tou bolesťou vyrovnávate?

Bolí to, roky mi pribúdajú a telo je už opotrebované. Mám však asi to genetické šťastie, že až tak ma to zatiaľ neovplyvňuje. Určite to však cítim na kondícii a iných aspektoch, že je to už o niečo ťažšie. Preto treba viac trénovať a byť pripravený.

Tréning je totiž aj pomoc proti zraneniam, lebo ak by som napríklad dva týždne netrénoval a zrazu začnem behať, tak by ma bolelo asi všetko. Snažím sa udržiavať sa aj v osobnom voľne a tým, že manželka je kondičná trénerka, som ovplyvnený aj tým a myslím, že mi to veľmi pomáha.

Ako sa udržiavate v kondícii aj v pokročilom hádzanárskom veku, aby ste stíhali mladým chlapcom? Trénujete tak ako pred 15 rokmi, alebo už inak?

Tým, že som prišiel do Považskej Bystrice a popri hádzanej aj pracujem, mal som v pláne menej tréningov. Ale napokon sme sa dohodli, že trénujem 4-5-krát týždenne, čo je vcelku dosť, ale nechcel som hneď skočiť z ôsmich tréningov týždenne na dva, to by nebolo dobré. Trénujem rovnako ako predtým, ale už si to viem lepšie ukorigovať, kedy treba „zaťať“ a kedy treba trošku povoliť.

Akú úlohu by podľa vás mali zohrávať emócie v prístupe k tréningom a zápasom?

Emócie sú veľmi dôležité a v kolektívnom športe cez ne vieme ovplyvniť jeden druhého. Napríklad, keď vidím, že niekto je emotívny, vie to nabudiť aj tých okolo. Aj keď ja až tak emotívny v zápasoch nie som a skôr emócie v sebe krotím, aby som sa sústredil na zápas. Ale sú hráči, ktorí po každom góle skáču, čo motivuje potom aj mňa.

Je lepšie keď hráč po každom góle skáče a hecuje sa, alebo je lepšie ostať pokojnejší?

Asi záleží aj od fázy sezóny. V zápasoch play-off sa síce človek zaraduje po góle, ale nie je tam žiaden priestor a čas na oslavy, preto to aj skôr v sebe krotím. Keď som však minútu a pol pred koncom rozhodujúceho piateho finálového zápasu s Prešovom vedel, že už budeme majstri, tak to na mňa celé doľahlo, „opustil“ som sa, spadol zo mňa celý tlak a aj to, že som to v sebe dusil a začal som plakať od radosti ako malé dieťa.

Vrcholový športovec žije počas aktívnej kariéry v istej bubline. Raz však táto bublina praskne a športovec sa musí vrátiť do bežného života. Mnohí tento moment nezvládajú, pretože síce majú disciplínu, morálku, ale chýbajú im znalosti a zručnosti pre kariéru po športovej kariére. Ako sa podľa vás čo najlepšie pripraviť na život po kariére vrcholového športovca?

Ja sa na to už pripravujem, pretože po návrate z Maďarska do Považskej Bystrice mi Ľuboš Cifra dal možnosť popri hádzanej pracovať. Cítim, že moja kariéra už nebude možno trvať dlho a chcem sa pripraviť na civilný život. Ľuboš mi dal možnosť, zamestnal ma vo firme, môžem popri tom hrávať a postupne prejsť do civilného života, keď raz s hádzanou úplne skončím.

Venujete sa obchodnej činnosti. Je to niečo, kde viete využiť svoje povahové vlastnosti a chcete sa tomu venovať aj v budúcnosti?

Rozmýšľal som nad tým, že niečo takéto by ma bavilo. Septiky, ktoré vyrábame, sú distribuované do celej Európy. Chceli sme ísť do Maďarska, kde chcel využiť aj to, že trochu komunikujem po maďarsky, hoci napokon komunikujem najmä po anglicky. Ľuboš Cifra mi však ukázal smer, ktorým sa chceme uberať, snažím sa to dobre naučiť a uvidíme, ako to pôjde ďalej.

Maďarsky hovoríte plynulo?

To nie, ale niečo viem. Mal som, z jazykového pohľadu tú smolu, že som tam mal v tíme nejakého Slováka a nebol som nútený sa učiť, za čo som na seba aj nahnevaný. Až posledný rok som tam bol sám a niečo som sa naučil.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za spokojného a šťastného muža?

Som spokojný a šťastný, som rodinný typ a mám úžasnú rodinu, úžasnú manželku a úžasné deti a to je najviac. Ale trochu som teraz aj nervózny a netrpezlivý, kombinácia práce a športu je pre mňa nová situácia, na ktorú si musím jednoducho zvyknúť.

Aké dobré návyky ste si počas športovej kariéry vybudovali, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote a viete odporučiť aj ostatným?

Určite poctivosť a dochvíľnosť, ktoré k športu patria. Snažím sa nikde nemeškať a radšej prídem skôr. Ale aby som mal niekomu v niečom radiť, to asi nie. Ja sa riadim najmä tou poctivosťou.

Máte nejaký tip na inšpiratívnu osobnosť, knihu či film?

Ako inšpiratívnu osobnosť som mal hokejistu Petra Bondru. On niekde hovoril, že keď sa mu nedarilo, tak si pozeral svoje góly. Zaujímavé je, že skôr, než som to počul od neho, robil som aj ja to isté. Keď sa mi nedarí, pozriem si svoje góly a úspešné akcie a snažím sa dostať na pozitívnu vlnu.

Máte nejaký tajný rituál?

Nemám nič tajné. Pod dres si dávam stále rovnaké oblečenie a mám svoju rozcvičku pred zápasmi, ale nejaký vyslovený rituál nemám. Myslím si totiž, že ak by som mal všetky rituály dodržať, tak by ma to potom ubíjalo.

Rituály majú asi najmä brankári, u nás v reprezentácii ich mal mnoho Rišo Štochl, ale ja mám iba tie základné a veľmi sa nimi neriadim.

Manželka Veronika je kondičnou trénerkou, vychovávate spolu dve malé deti. Musela sa manželka nejako prispôsobiť vašej kariére? Je pre vrcholového športovca v čase aktívnej kariéry rodina opora alebo príťaž?

Myslím si, že opora. Aj keď pre ňu to muselo byť veľmi ťažké. Keď som odchádzal do Maďarska, tak sme síce boli čerstvo zobratí a deti sme ešte nemali, ale nemohla sa realizovať. Všetko podmienila tomu, aby som ja mohol hrať.

Tým, že prišli aj deti, videl som na nej, že potrebuje svoj priestor a aj preto som sa rozhodol, že sa vrátim do Považskej Bystrice, nech aj ona má svoje koníčky, prácu a podobne. Dovtedy sa starala o deti a všetko bolo na nej.

Teraz má ako vášeň beh, ktorý miluje, neustále trénuje a chodievame po rôznych behoch a súťažiach. Som rád, že si našla niečo, čo ju napĺňa. Chodím s ňou rád a snažím sa ju čo najviac podporiť. Baví to aj deti a máme to takú rodinnú oslavu športu.

Syn bude hádzanár alebo futbalista?

Stále mu dávam loptu k nohe a on ju chytá do ruky. (smiech) Veľmi by som chcel, aby hral futbal, ale nechám to na ňom. Teraz, keď chodieva so mnou do haly, tak ho veľmi baví hádzaná a keď prídeme domov, tak je brankár Laco Kovačin, stojí v bráne a ja mu musím hádzať loptu. Takže uvidíme, ako sa to napokon skončí.

O čom ešte sníva Ľubo Ďuriš? Čo máte v pláne zrealizovať v horizonte 5-10 rokov?

V prvom rade sa začleniť v práci, aby som našiel niečo, čo ma napĺňa. Po športovej stránke by som rád pomohol mladším hráčom, aby mali plynulejší presun a aby sa v Považskej Bystrici našla ďalšia generácia, ktorá to po nás prevezme.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na nadšenie alebo budík?

So vstávaním nemám problém, keď mi zazvoní budík, na prvú „šupu“ vstanem. Avšak manželka si nastavuje aj tri budíky a niekedy vstáva skôr než ja a nevstane ani po tom treťom budíku, na čo mám už trocha nervy. (smiech)

Snažím sa však vstávať v pozitívnom duchu, každé ráno pijem zelený čaj a snažím sa vždy myslieť pozitívne a tešiť sa na nový deň.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 18.9.2023.