V Tokiu 2020 bozkáva zbraň, s ktorou si vystrieľala olympijské zlato. (Autor: TASR)

V Tokiu ma už triaslo ako dvojku plech, spomína Zuzana Rehák Štefečeková.

Na olympijských hrách 2020 v Tokiu dosiahla strelecký Everest. Utvorila absolútny svetový rekord v kvalifikácii trapu a po dvoch striebrach získala zlato. Teraz má vo vrecku ďalšiu olympijskú miestenku a môže sa pokojne pripravovať na OH 2024 v Paríži. Hosťom podcastu Vykroč bola ZUZANA REHÁK ŠTEFEČEKOVÁ.

Dokazujete nám, že prostredníctvom zbraní sa dá napísať aj krásny športový príbeh. Športová streľba však u nás nepatrí medzi sledované športy, zaslúži si väčšiu pozornosť?

Už niekoľko rokov robím všetko pre to, aby sa dostávala viac do povedomia verejnosti. Postupnými krokmi sa k tomu aj dostávame. Dvadsať rokov dozadu o tomto športe nikto nič nevedel, dnes ľudia už vedia, kto je Zuzana Rehák Štefečeková, vedia, že sa venujem brokovej streľbe.

Trap alebo streľba na tzv. asfaltového holuba je veľmi stará olympijská disciplína. A aj celkom akčná, strieľa sa vo vonkajšom prostredí na pohyblivý terč, ktorý sa po zásahu rozpadne. V čom spočíva jej krása pre vás a v čom pre fanúšika?

Ľudia mi hovoria, že človek je po behu nabitý endorfínmi. Mňa zasiahne vlna endorfínov s každým trafeným terčom. A v prípade semifinále alebo finále aj dvojnásobne.

Diváci sú u nás zvyčajne iba na finále, ak vôbec nejakí sú. Finálové terče sú navyše podlepené prachom, takže terč sa po zásahu nielen rozpadne, ale ešte aj farebne zapráši. Je to dobre viditeľné a pozorovatelia nemusia zložito skúmať, či strelec terč trafil alebo nie.

Ľudia, ktorí streľbu majú možnosť zažiť ako diváci, sú často prekvapení, aký je to napínavý šport, a vždy sa radi vrátia. Pravda, celkovo na nás chodí málo divákov, najviac ich je raz za štyri roky na olympijských hrách.

V podcaste so Zuzanou Rehák Štefečekovou sa dozviete aj:

  • Ako v slovenských podmienkach vychovať kvalitného strelca
  • Čo sa odohrávalo v jej hlave na olympijskej súťaži v Tokiu
  • V čom spočíva tajomstvo jej úspechov
  • Čo zmenila objavená viera v Boha
  • Ako sa olympijská víťazka stará o svoje oči, kondíciu či zbraň
  • Prečo utekala z osijeckej strelnice s plačom

Športová streľba nie je vhodnou aktivitou pre malé deti, venovať sa jej dá približne od dvanástich-trinástich rokov. Pre niekoho, kto sa v ranom veku neuplatní v inom športe, to však môže byť výhoda.

Máme na Slovensku dostatočnú mládežnícku základňu? Je to pre mladého adepta finančne dostupné odvetvie?

Náš šport je na 95 percent dedičný. Ja som bola prvýkrát na strelnici s otcom, keď som mala dva mesiace. Bol hobby športovec, chodieval po víkendoch na strelnicu a my s ním. Taktiež moje deti odmalička trávia čas na strelnici a je veľká pravdepodobnosť, že tento šport aspoň vyskúšajú.

Málo detí príde s tým, že videli streľbu niekde na youtube a chcú si ju vyskúšať. Poznám jedného, a aj ten už skončil. Zvyčajne je to však o tom, že strieľal otec, strýko, krstný, alebo je niekto poľovník, chodil na strelnicu na kontrolné streľby a zobral vnuka, aby si to tiež vyskúšal.

Nefunguje to tak, že niekto sadne na bicykel a príde na strelnicu s tým, že si chce vyskúšať trap.

Pokiaľ ide o financie, je to veľmi náročný šport. Na začiatku rodičia platia všetko – zbraň, strelivo aj terče. Za prvé dva roky sa náklady vyrovnajú solídnemu jazdenému autu. Jeden tréning stojí 50-70 eur, k tomu doprava a, samozrejme, zbraň.

Deti majú dvakrát-trikrát týždenne tréningy a cez víkend preteky, čo sú ďalšie peniaze. Hoci sú od začiatku členmi klubu, nárok na príspevok majú až po nejakých výsledkoch, dovtedy to všetko ťahajú rodičia.

Vaša zbraň váži približne 4 kilogramy, strelec preto potrebuje silu, stabilitu a dobrú koordináciu ruky s okom. V čom ešte je športová streľba náročná?

Najdôležitejšie v našom športe je dosiahnuť súlad trojice oko – muška – puška, inými slovami reakčný čas. Dá sa to však natrénovať. V prvom rade musím terč vidieť, inak naň neviem správne zareagovať. Nie sú potrebné nejaké špeciálne fyzické predispozície.

Máme strelkyne, ktoré vážia 52 kíl aj s puškou, ale aj 92-kilogramové baby. A oba typy môžu byť majsterky sveta. Fyzické predpoklady na strelnici absolútne nič neznamenajú.

Ako sa prejavuje talent v streleckom športe? Ide o to spomenuté oko – muška – puška alebo o niečo iné?

Talent spočíva v rýchlosti reakcie a tiež v tom, že sa dokážem skoncentrovať. V mojom prípade však zohralo rolu už len to, že mi otec ponúkol tento šport. Dostala som možnosť si ho vyskúšať a navyše ma obklopovali správni ľudia. Či už rodina, sponzori alebo skvelý tréner Branislav Slamka.

Spolupracovala som s ním 26 rokov a vydržal so mnou všetky moje vývojové etapy od puberty cez psa až po deti. Všetko toto je môj talent. A ešte možno to, že dokážem najlepšie výkony podať na pretekoch. Nie som tréningový, ale súťažný typ.

Narodili ste sa a vyrastali v Nitre. Ako si spomínate na detstvo? Viedlo vás najbližšie okolie k aktívnemu pohybu?

Áno, pohyb a šport patrili do môjho života. Na začiatku to bol tenis, ktorý som hrávala tri-štyri roky. Potom som si vymyslela volejbal, ale zistila som, že v kolektívnych športoch mi najlepšie ide

zašívanie. (smiech) Potom už prišla samotná streľba, ale okrem toho sme, samozrejme, bicyklovali, lyžovali. Na dvore som jazdila aj na skejtborde a kolieskových korčuliach. Pohyb bol u nás bežná súčasť dňa.

Kedy a ako ste sa dostali k športovej streľbe?

Keďže som vystriedala niekoľko športov a nič mi nešlo, otec si povedal, že vyskúšame ešte aj streľbu a ak mi nepôjde ani tá, budem kaderníčka. Začiatok bol podľa mňa katastrofálny a vôbec sa mi nedarilo, tešili sme sa z každého jedného trafeného terča.

Začínali sme na strelnici v Nitre, ktorá je už dávno zrušená. Zobrali sme aj sestrinho frajera, nabíjali stroje ručne a kričala som na nich, kam mi majú terč nasmerovať. Začínala som so skeetom, kde nasledujú terče za sebou veľmi rýchlo.

Prvých desať som ani nenahodila pušku. Potom som aspoň nahodila, ale veľmi neskoro a otec mi hovoril, aby som aspoň vystrelila. Spomínam si, ako strašne som plakala, že nedokážem ani nevystreliť.

Neskôr prišla, samozrejme, už aj fáza, keď som vedela nielen vystreliť, ale aj trafiť terč, ale trvalo to dlho. Streľba nie je šport, v ktorom sa jeden deň niečo naučíte a druhý deň to viete zopakovať. Niekedy sa to učíte vždy odznova.

V apríli 2000 na streleckých pretekoch v Sielnici (mala 16 rokov).
V apríli 2000 na streleckých pretekoch v Sielnici (mala 16 rokov). (Autor: TASR)

Začínali ste so skeetom, ale presadili ste sa v trape. V oboch brokových disciplínach sa strieľa brokovnicou kalibru 12 na pohyblivé terče. Odlišné je držanie brokovnice, spôsob vypúšťania terčov a počet nábojov na každý terč. Prečo ste prešli k trapu?

Dôvod bol jednoduchý. Na OH 1992 v Barcelone sa konali ešte spoločné preteky žien a mužov v skeete, pričom vyhrala žena – Číňanka Čang Šan. Po tejto olympiáde skeet žien z olympijského programu škrtli. V iných disciplínach zriadili osobitné súťaže mužov a žien, v skeete ženy zrušili úplne.

V Atlante 1996 sa preto skeet žien nestrieľal a nevedelo sa, či sa táto súťaž na olympiádu ešte niekedy vráti. Tréner teda navrhol, aby sme vyskúšali dvojitý trap, a nejaký čas som strieľala aj skeet, aj dvojitý trap.

Ten sa strieľal na rovnakom stanovišti ako trap, ku ktorému som taktiež pričuchla, a postupne som naň prešla úplne a skeet išiel bokom. Otec s tým dlho nesúhlasil, ale nakoniec sa to ukázalo ako dobrý krok.

Trénovať ste začali v dvanástich rokoch, v štrnástich ste sa zúčastnili na ME a v devätnástich ste z MS žien na Cypre priniesli prvú medailu, bronzovú. Váš dlhoročný tréner Branislav Slamka o vás povedal:

„Zuzka bola mimoriadny talent s neskutočnou ctižiadosťou. Jej sila spočíva v tom, že na najdôležitejších podujatiach dokáže odovzdať, čo v nej je, a výborne zvláda psychicky náročné situácie.“ Ako to vnímate vy?

Veľmi dobre sa to počúva od trénera, s ktorým som spolupracovala veľmi dlho a trávila som s ním viac času než s vlastnými rodičmi. Mnoho športovcov dokáže podať výborný výkon na tréningu alebo na kontrolných súťažiach, ale na veľkej súťaži zlyhajú.

Moje najväčšie úspechy a najvyšší počet trafených terčov pochádzajú z vrcholných súťaží. Na majstrovstvách Slovenska alebo na Bednaříkovom memoriáli v Brne sa nedokážem psychicky tak „hecnúť“ ako na majstrovstvách Európy, sveta či na olympijských hrách.

Navyše odkedy prišli deti, zmenila sa aj moja motivácia. Predtým som chcela niečo dokázať sebe, rodičom, známym, dnes sa teším z každého trafeného terča a užívam si daný deň a moment. Pamätám si prvú medailu z Cypru, ale mnohé ďalšie už nie. Zato však presne viem, čo sme tam robili, s kým sme sa bavili a ako sme tam trávili čas.

Vytváram si svoju pohodu, uvoľním sa a to mi pomáha k maximálnemu výkonu. Dá sa povedať, že od narodenia prvého dieťaťa je streľba už len taký doplnok, ale zatiaľ tento model funguje a darí sa mi.

Ako je športová streľba na Slovensku organizovaná a aké má u nás v porovnaní so svetovými veľmocami v tomto športe podmienky?

Zastrešuje nás Slovenský strelecký zväz, avšak najviac tréningov absolvujem v zahraničí. Napríklad na zorganizovanie MS potrebujete 5 strelíšť, a na Slovensku máme dve v Trnave a jedno v Sielnici. Plus Jaslovské Bohunice, ale tie nespĺňajú všetko, čo je potrebné na trap.

Reálne nám chýbajú ešte minimálne dve, pričom by mali byť na jednom mieste, u nás sú v okruhu 150 kilometrov. Ak chceme pritiahnuť deti, ktoré sa budú streľbe venovať, potrebujeme zorganizovať aj väčšie súťaže a vyvolať záujem o tento šport.

Trnavská strelnica nesie názov Národné strelecké centrum a došlo na nej aj k nejakým úpravám, ale od roku 1996, keď som začala strieľať, sa práve teraz buduje v Sielnici prvé nové strelište. Za celú moju kariéru… A medzitým zavreli napríklad strelnice v Stupave a Šali.

Ako vyzerá vaša sezóna?

Kedysi sme začínali sezónu v marci, v roku 2023 sú prvé preteky Svetového pohára naplánované na január. Získala som však miestenku na olympiádu do Paríža, preto verím, že bude postačovať, keď naskočím do kolotoča v marci. Samozrejme, pred tým bude potrebné absolvovať sústredenia a prípravné preteky, takže reálne začnem vo februári.

Okrem seriálu Svetového pohára ma čakajú majstrovstvá Európy, európske hry, majstrovstvá sveta a Prezidentský pohár, bývalé finále Svetového pohára, ktorý je tento rok až na prelome novembra a decembra.

Osobne mi vyhovuje, keď ukončím sezónu majstrovstvami sveta a mám tri mesiace voľno. Vtedy sa pušky ani nedotknem, teším sa z voľna. A keď mi už začne chýbať, zavládne u nás počasie, keď sa strieľať nedá.

Potom prídu Vianoce a začiatok roka a ja sa teším späť na strelnicu. Veľakrát sa stane, že ideme do Kataru na prvé preteky a ja tam dosiahnem jeden z najlepších výsledkov napriek tomu, že som štyri mesiace nedržala pušku v rukách.

Počas sezóny trénujete každý deň?

V tomto smere je streľba super šport, trénujeme menej. Napríklad pred pretekmi v Trnave je v piatok oficiálny tréning, v sobotu a nedeľu sa súťaží a k tomu si pridám jeden-dva dni prípravy na strelnici. V rámci sústredenia pred Svetovým pohárom trávime celý týždeň trebárs vo Zvolene a trénujem každý deň.

Potom sa však vrátim domov, dám si sedem dní voľno a odchádzame na preteky. Vždy to takto časujeme: po intenzívnej tréningovej pasáži nasleduje oddych.

Čo môže zásadne ovplyvniť výkon strelca – v pozitívnom alebo negatívnom smere?

Deväťdesiat percent sa odohráva v strelcovej hlave, zvyšok sú vonkajšie vplyvy, napríklad počasie. Tento rok na Cypre sme mali 4 °C, pršalo, fúkalo a človek rozmýšľal, prečo to ešte vôbec robí.

Naopak v lete, taktiež na Cypre, vládlo krásne počasie, ideálna viditeľnosť – radosť strieľať. V septembri sme strieľali mix v chorvátskom Osijeku a všade samé bzdochy. Mne sa hmyz vo všeobecnosti bridí. Aj doma, keď nájdem jednu-dve bzdochy.

V Osijeku mali dlho chladno a potom sa oteplilo, bzdochy povyliezali a keby to neboli majstrovstvá sveta a posledná položka, tak by som v živote na to stanovište nevliezla. Položku som napokon odstrieľala, a utekala som odtiaľ s plačom. Nie pre výsledok, ale pretože ma psychicky zdeptali bzdochy.

Asi štyristo mi ich vletelo do vlasov, mala som ich aj v puške, skrátka všade. Aj takéto niečo môže ovplyvniť výkon.

Na OH 2012 v Londýne, kde pridala do zbierky druhé olympijské striebro.
Na OH 2012 v Londýne, kde pridala do zbierky druhé olympijské striebro. (Autor: TASR)

Má na výkon strelca vplyv tiež strava, prípadne spánok?

Je pravda, že čím som staršia, tým viac riešim stravu, hoci u nás to nie je až také dôležité. Na posledných majstrovstvách sveta sa mi smiali, že ovsenú kašu, ktorú som mala každý deň na raňajky, mi nabalia aj domov.

Napriek tomu, že súťažím už 26 rokov, s blížiacimi sa pretekmi sa mení aj moje trávenie, nervozita stúpa. Ráno si nedám miešané vajíčka so slaninou, s ktorými inokedy nemám žiaden problém, lebo mi to pred pretekmi skrátka nepasuje.

V Trnave na Veľkej cene Slovenska si však dám pred položkou pokojne aj párky a na raňajky vajíčka. Súťažný deň väčšinou vydržím na ovocí a orieškoch.

Na šampionáte v Osijeku nám ponúkali napríklad aj burek. Vo všeobecnosti neexistuje v strave nijaké obmedzenie. Na položku by som nemala ísť najedená, a ani úplne hladná. Niečo medzi, ale nemáme stanovené, že by sme cez preteky mali jesť len proteínové tyčinky alebo ovocie.

Na večeri potom už tiež veľa do seba nedostanem, lebo po celom dni mám stiahnutý žalúdok.

Spánok, priznám sa, riešim teraz prvýkrát. Mám nového trénera a zaujíma ho, ako spávam. Odpoveď, že dobre, ľahnem a spím, ho neuspokojila, chce vedieť, čo hovoria moje hodinky.

Začali sme to sledovať, ale ešte sme neprišli na to, prečo mám niekedy hlboký spánok 60 a inokedy 35 minút. Hľadáme spôsob, ako dĺžku hlbokého spánku zvýšiť.

S tým súvisí aj nedávna príhoda. Na pretekoch máme zakázané používať inteligentné hodinky, pretože by cez ne mohol niekto posielať strelcom informácie. Dá sa totiž pomerne spoľahlivo vypočítať pravdepodobnosť smeru nasledujúceho terča.

Po súťaži som si hodinky zabudla znova dať na ruku a na druhý deň som trafila 50 terčov z 50. Tréner bol nešťastný, že mu chýbali údaje.

V akej tepovej frekvencii sa pohybujete počas súťaže?

Na Veľkej cene Trnavy alebo na tréningu tak 88 až 100 úderov za minútu. (smiech) Nemám to presne odsledované, ale na poslednej položke v Svetovom pohári som na úrovni 130 a tesne pred koncom aj 170-180.

Pritom navonok sa všetci strelci tvária, že sú v pohode. Na olympiáde v Londýne 2012 pri rozstrele som sa celá triasla, hoci všetci navôkol hovorili, že som vyzerala, ako by mi to bolo úplne jedno.

Pri streľbe je veľmi dôležitý zrak. Robíte nejaké špeciálne cvičenia na priestorové vnímanie?

Začali sme spolupracovať s jedným odborníkom z Brna a je to super. Priznám sa však, že rovnako, ako som nebola zodpovedný študent, tak nepristupujem zodpovedne ani k tomuto tréningu. Keď totiž vyletí terč, vidím ho iba ľavým okom, pravé sa pripojí neskôr.

Ľavé oko mám preto vytrénované na 160 percent, zatiaľ čo druhé „len“ na sto. Kvôli rovnováhe by som mala posilňovať menej zaťažené pravé oko, lebo mozog to vyhodnocuje ako chybu.

V Tokiu som na olympijských hrách dokonca strieľala so šošovkou v pravom oku, by ho posilnila a aby v tom mozog nemal taký chaos. Cvičenia teda mám naordinované, len som stále nenašla niekoho, kto ich bude za mňa robiť.

Obmedzujete aj tzv. modré svetlo, ktoré vyžarujú mobilné telefóny?

Dávam si limit na sociálne siete, ale nie pre modré svetlo. (smiech) Od tohto roku sa však snažím minimálne počas pretekov nosiť aspoň poslednú hodinu a pol okuliare s červenými sklami.

Akú zbraň používate a akú si vyžaduje starostlivosť?

Používam Perazzi High Tech 2020, špeciálny model vyrobený na minuloročné olympijské hry a podľa mňa najlepšia puška na svete. S touto značkou mám zmluvu už od roku 2001. Milujem ich pušky a aj samotnú fabriku a jej vedenie.

Som im veľmi vďačná, lebo do mňa investovali, kým som ešte v športovej streľbe bola nikto. Pre mňa je ten vzťah srdečný. Keď zavolám šéfovi fabriky, že som v Taliansku a či môžem prísť, vždy si na mňa nájde čas.

Pravidelne využívam skvelú službu strelnice v talianskom Lonate, kde čistia zbraň za 5 eur. Na konci roka chodím do Talianska na servis zbrane, kontrolu, prípadne nejaké opravy. Vtedy ju vyčistia priamo vo fabrike.

Sama čistím pušku možno päťkrát ročne, a to keď mám depresiu po pretekoch alebo naopak keď si nájdem čas, nemám čo robiť a zbrani sa venujem za odmenu.

Poznám však aj takých chalanov, ktorým je jedno, či vystrelia dva náboje v tuneli alebo absolvujú preteky, pušku si čistia vždy. A tá potom vydáva zvuk, ako keď hrá niekto na hudobnom nástroji.

Ako sa udržiavate vo fyzickej kondícii? Vieme o vás, že beh veľmi neobľubujete.

Je to tak, behanie skrátka neznášam. Ešte minulý rok som tomu dala šancu, veď všetci hovoria, že po desiatom raze sa vzťah k behu zmení. V mojom prípade to neplatilo. Povedala som si: Prečo by som s tým mala začať práve teraz, keď to celý život nenávidím?

Mám rada športy, kde o niečo ide. Napríklad stolný tenis či squash. Aj tam sa síce behá, ale za loptičkou. So squashom mám aj zábavný príbeh. S mojím mužom som bola na prvom rande na squashi.

Dovtedy som si myslela, že ho viem hrať – omyl. Prvé tri rande sme mali squashové a vždy som do pätnásť minút plakala, lebo neznášam a neviem prehrávať. Ani len v človeče.

Rodičovstvo ma zase priviedlo k boxu. Ide o cvičenie pre mamičky s deťmi. My tam mlátime do boxových vriec a deti lozia po zemi. Každá žena si potrebuje vybiť energiu a zlosť. Na druhý deň ma neraz bolia ruky tak, že sa ani najesť nedokážem.

Okrem toho sú tu ihriská a všetky hry s deťmi, ktoré ma tiež držia v kondícii. Potrebujem unaviť deti a zničím aj seba. (smiech)

Streľba vyzerá na prvý pohľad ako fyzicky jednostranná záťaž. Robíte aj nejaké kompenzačné cvičenia či už mimo súťaže alebo ako rozcvičku počas pretekov?

Kompenzačné cvičenia robím posledné tri-štyri roky. Kedysi nás nik neviedol k tomu, aby sme po tréningu venovali dvadsať minút strečingu. Každý sadol do auta a dovidenia.

Avšak po prvých posunutých platničkách a seknutiach v krížoch som si povedala, že by som asi mala niečo robiť na pravidelnej báze.

Rozcvičku si dávam počas medzinárodných pretekov pred položkou. Na tréningu alebo na domácich pretekoch sa veľmi nerozcvičujem. Na kompenzačné cvičenia chodievam väčšinou k terapeutke v Bratislave.

Po piatich dňoch na sústredení s objemovou prípravou už sama cítim, že sa treba ponaťahovať, ale priznám sa, že ani k tomuto nepristupujem celkom zodpovedne.

Na olympijských hrách v Tokiu ste predviedli spanilú jazdu za zlatom. Ako prvá žena v histórii ste v kvalifikácii zostrelili všetkých 125 terčov a finále ste vyhrali v olympijskom rekorde 43 bodov. Trafiť terč 125-krát po sebe musí byť neuveriteľne náročné. Ako dokážete udržať maximálne sústredenie?

Priznám sa, že ani ja to do dnešného dňa nechápem. (smiech) Muži dosiahnu takýto výsledok niekoľkokrát za život, no mne sa to nikdy nepodarilo ani na tréningu, ani na pretekoch. Maximálne som dala 122 úspešných výstrelov.

Na olympiáde som dokázala dodržať presne to, o čo by malo v tomto športe ísť – ísť od terča k terču, nepustiť si do hlavy myšlienky typu ak trafím týchto 25 terčov, môžem ísť do finále. Všetky vieme trafiť terč, ide len o to, čo si človek pustí do hlavy.

Prvý deň som nastrieľala 75 terčov a hovorila som si, že mám super pozíciu na postup do finále, čo bol môj hlavný cieľ. Ráno som pridala ďalších 25 a pred poslednou položkou ma už triaslo ako dvojku plech. (smiech)

Kamarátka strelkyňa Janka Špotáková mi povedala, aby som nestresovala a skrátka robila to, čo doteraz. Vraj keď to nebude 125, tak sa nič nestane.

Posledné tri terče sprevádzali veru zaujímavé myšlienkové pochody. Keď som trafila 123., povedala som si, že je to super, uvedú ma ako spoludržiteľku svetového rekordu k Fínke Satu Mäkeläovej-Nummelovej.

Keby som však trafila ešte jeden, tak už zostanem ako rekordérka sama. A pri tom poslednom si hovorím: Ale ak trafím tento, tak tam už budem navždy! A podarilo sa. Práve vďaka tomu, že som si nepustila do hlavy myšlienky.

Na druhej strane som vedela, že ak by to aj nevyšlo, nebudem ani prvá, ani posledná, ktorá netrafila 125. terč.

Na tej istej olympijskej strelnici ste dva dni po zisku zlata súťažili spolu s Erikom Vargom v mix trape. Ste majstri sveta z roku 2018, ale v Tokiu ste nakoniec skončili štvrtí. Povedali ste, že sa vám vybili poistky. Bolo možné urobiť niečo inak, aby z toho bola medaila?

Presne to, čo som povedala – ísť od terča k terču. V mixe som to však nedokázala udržať. Rozdiel bol aj v tom, že keď som išla do finále na moju disciplínu, vedela som, že už dve olympijské striebra mám a keby som aj žiadnu medailu nezískala, nič také hrozné sa nestane.

Spravila som svetový rekord, bola som vo finále a splnila som, čo som chcela. Do finále som vstupovala s tým, že bude, ako má byť. Ale keď idete do finále dvojíc, bojujete, ale aj robíte chyby – za tím.

Ešte päť terčov pred koncom sme o tri terče viedli, a napokon sa to skončilo tak, ako sa to skončilo. Navyše som to bola ja, kto prehral rozstrel o bronz. Zostala mi z toho jediná trpká spomienka na Tokio.

Zo strelnice som odchádzala urevaná a zasoplená, akoby som tam bola úplne pohorela. Aj to však patrí k športu. My ženy to tak prežívame a ja som neuniesla zodpovednosť za tím.

Vašou poslednou medailou je bronz zo septembrových MS v chorvátskom Osijeku. Pridali ste k nemu aj olympijskú miestenku pre Slovensko do Paríža 2024. Vyhrali ste kvalifikáciu, semifinále, a až vo finále ste prišli o zlato. Dá sa povedať, že ste v psychickej pohode a môžeme sa tešiť na zlatú olympijskú obhajobu?

V Osijeku som splnila, o čom som snívala – dostať sa na ďalšiu olympiádu. To, čo bude v Paríži, je ešte vo hviezdach. Teraz si prajem, aby som tam prišla zdravá. Teším sa z toho, že som získala miestenku.

Vďaka tomu bude nadchádzajúci rok o niečo pokojnejší a nebudem musieť cestovať na všetky súťaže, naháňať body do svetového rebríčka a stresovať sa z toho, že ostáva čoraz menej a menej súťaží, kde sa dá kvalifikovať. A to je pre mňa obrovská úľava.

Do akého veku sa dá vrcholovo venovať športovej streľbe?

Kanadská strelkyňa Susan Nattrassová získala svoj siedmy titul majsterky sveta vo veku 55 rokov. Nemá deti, nemá rodinu, celý život obetuje streľbe. Dnes má vyše 70 a stále chodí na preteky.

Náš šport sa dá robiť dlhodobo. Fínka Mäkeläová-Nummelová, ktorá vyhrala olympijské hry 2008 v Pekingu, štartovala ešte aj v Tokiu vo veku 50 rokov. Takže stále mám nejaký čas pred sebou.

Keď sa niekomu niečo opakovane nedarí a rezignuje, hovoríme, že hodil flintu do žita. Čo sa však deje na strelnici, keď sa nedarí súťažiacim?

Máme na Slovensku aj takých, ktorí zahadzujú pušku, ale na svetovej úrovni to až také dramatické nie je. Ak aj strelcovi „vyhodí poistku,“ tak na samotných pretekoch sa ešte udrží a tvári sa, že nič.

Ja osobne nehádžem pušku, ale lietajú tlmiče a iné veci. Okuliare však nie, na tie som citlivá. Minulý rok na majstrovstvách Európy v Osijeku, čo bola posledná súťaž pred olympiádou, som síce postúpila do finále, ale tam som vypadla ako prvá a skončila až šiesta.

Čudujem sa, že dostrieľali zvyšok súťaže popritom, čo som stvárala vo vedľajšom stane. Baby väčšinou plačú a chlapi sa tvária, že sa nič nedeje, no možno to potom spracujú niekde na izbe.

S dlhoročným trénerom Branislavom Slamkom po zisku striebra na OH 2008 v Pekingu.
S dlhoročným trénerom Branislavom Slamkom po zisku striebra na OH 2008 v Pekingu. (Autor: TASR)

Streľba nie je kontaktný či konfrontačný šport. Aká atmosféra panuje medzi absolútnou špičkou na vrcholnom podujatí?

Jediné, s čím sa na strelnici konfrontujem, je ten malý asfaltový terč. Každá z nás sa snaží trafiť ich čo najviac. Viac, než trafí tá druhá. Na začiatku kariéry som sa bez angličtiny s nikým nemohla porozprávať.

Na majstrovstvách Európy či sveta sa navyše všetko točí okolo streľby. Keď mám teraz viac času, prejdem sa pomedzi iné strelkyne, aj si ťapneme a zaželáme veľa šťastia. Každá si ide potom to svoje a už len čakáme, ktorá z nás bude najlepšia.

Máte vysokoškolské vzdelanie, čo nie je vo svete vrcholového športu bežná vec. Vyštudovali ste misijnú a charitatívnu prácu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Prečo práve takýto smer?

Tvrdím, že to bola Božia vôľa, aby som išla na túto školu. Pôvodne som študovala ekonómiu, čo bol najväčší omyl môjho života. Potom som si tajne podala prihlášku aj na školu sv. Alžbety, kam ma prijali.

Vždy som mala sociálne cítenie a hoci nás k tomu v rodine nikto cielene neviedol, jedna moja sestra je vedúca Únie nevidiacich v Nitre a druhá má detský domov v Ugande. Cítim v sebe potrebu podporovať charitu a podobné aktivity. A počas štúdia som navyše odovzdala svoj život Bohu, čo bol taký bonus.

Zvyknete hovoriť, že práve počas štúdia ste zahoreli kresťanskou vierou a získali niečo, čo vám pomáha doma aj na strelnici. Ako vám viera pomáha bojovať so strachom, stresom a obavami z neúspechu?

Funguje to skvele. Športová streľba je individuálny šport a na stanovišti stojí každý sám so slúchadlami na ušiach. Nepočujem nič, iba vlastné myšlienky. Predtým som vždy musela blízkym či trénerovi zdôvodňovať, čo sa stalo na strelnici.

Ale odkedy mám Boha, jemu nemusím nič hovoriť, on je so mnou vždy a všade. Napríklad na posledných majstrovstvách sveta som si opakovala, že viem trafiť 50 terčov. Napriek tomu som ráno cítila nervozitu.

Postavila som sa a pozvala Boha k sebe na túto položku. Aby sme do toho išli spolu – ja som tam fyzicky, ale pohodu viem získať iba vďaka Bohu. A bolo to úžasné, počas položky som sa aj modlila a ďakovala za muža i deti – hlava sa potom úplne inak koncentrovala.

Ako je vo svete vrcholového športu vnímaná viera?

Myslím si, že veľa vrcholových športovcov je veriacich, hoci sa s tým nechvália. Každý športovec je v podstate sám a potrebuje pomocnú ruku.

Hovoríte o sebe, že ste veľmi cieľavedomá. Nadobudli ste počas športovej kariéry návyky, ktoré vás robia efektívnejšou aj v bežnom živote?

Keď viem, čo chcem dosiahnuť, musím poznať kroky, ktoré k tomu vedú, a cieľavedome ísť za cieľom. Viem, že keď tie kroky nespravím, výsledok sa nedostaví. Nikdy napríklad nekončím položku chybou. Keď netrafím, radšej začnem novú položku alebo si dám terč ešte raz. Snažím sa v danom momente spraviť maximum.

Zuzana Rehák Štefečeková počas nahrávania podcastu.
Zuzana Rehák Štefečeková počas nahrávania podcastu. (Autor: Sportnet)

V roku 2012 ste v piešťanskom Tescu stretli muža svojich snov, stolného tenistu Martina Reháka. Založili ste si rodinu a dnes ste štyria, máte dvoch krásnych synov Nathana a Noaha. Ste živelná alebo vysoko organizovaná rodina?

Myslím si, že v našom prípade sa o nejakej štruktúre a poriadku nedá hovoriť. Chceli by sme, ale zatiaľ to tak nefunguje. Deti sme jednoducho zaradili do nášho programu. Nathan bol na strelnici prvý raz v Trnave, keď mal mesiac, Noah vo veku štyroch mesiacov, a rovno v Katare.

Prvé roky všade cestovali so mnou a veľmi sa o režime nedalo hovoriť. Doma sa oň snažíme, ale úplne to nevychádza. Myslím si, že patrím k tým ukričaným mamám, ktoré majú svoje predstavy, ale neplnia sa im. (smiech)

Veľa vyžadujem od seba a aj od ostatných vrátane našich chlapcov, preto sa musím niekedy krotiť a povedať si, že sú to predsa ešte len deti.

Vo svete sa čoraz viac skloňuje téma rodovej rovnosti a rovnakých príležitostí pre ženy. Na prvých novodobých OH 1896 v Atenách neštartovala ani jedna, na ďalších v Paríži už áno, ale bolo ich len 22 z 997 športovcov.

Olympijská rodová evolúcia by sa mala zavŕšiť v Paríži 2024, kde sa prvý raz očakáva rovnaký počet športovkýň a športovcov. Ako to vnímate vy?

Ja som taká špeciálna žena, lebo od dvanástich žijem s chlapcami na strelnici. Keď som začínala, boli sme dve dievčatá, potom dlho nič, až prišla Janka Špotáková, ale stále nás je máličko.

Veľmi sa však teším z toho, že ženy dostávajú šancu, neboja sa toho. Už bol najvyšší čas. Sme súčasťou spoločnosti, matky, tak by sme sa mali podieľať na dianí okolo nás – v športe či v politike.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu Vykroč, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál?

Musíme rozlišovať normálne dni a dni počas pretekov. Keď som na majstrovstvách sveta či Svetovom pohári, budím sa úplne inak ako doma.

Počas pretekov sa zobúdzam s nadšením a s tým, že viem, čo ma čaká. Doma je to väčšinou tak, že vstanem o pol šiestej, poslepiačky si zalejem kávu, nastavím budík na šiestu a ľahnem si ešte do postele.

O šiestej je už káva akurát a po nej sa už začínajú klasické ranné aktivity a budenie detí. Ráno je u nás chaotické, ale snažím sa vždy vykračovať s úsmevom. V tom ma často motivujú aj naše deti – je jedno, či ich zobudíte o tretej ráno, po prvom zamrnčaní sa usmievajú.

ZUZANA REHÁK ŠTEFEČEKOVÁ

  • Narodila sa 15. januára 1984 v Nitre
  • Keď si nevedela nájsť šport, ktorý by jej sedel, otec ju vzal na strelnicu
  • Od skeetu postupne prešla na trap a stala sa v ňom najskôr dvakrát striebornou medailistkou (Peking 2008 a Londýn 2012) a v roku 2022 v Tokiu aj olympijskou víťazkou.
  • Je tiež dvojnásobnou majsterkou sveta v trape (Mníchov 2010, Čchangwon 2018), tretí titul získala spolu s Erikom Vargom v mix trape (Čchangwon 2018)
  • Vyštudovala Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave
  • Je vydatá za stolného tenistu Martina Reháka, s ktorým má synov Nathana a Noaha.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 11.11.2022.