Hosťom podcastu Vykroč bol slovenský zápasník Attila Végh.

Málokto sa zaslúžil o propagáciu MMA na Slovensku viac ako on. Chlapec z Gabčíkova sa bez znalosti angličtiny vybral do USA, kde dosiahol najväčší úspech vo svojej kariére.

Na česko-slovenskej scéne však zostane navždy známy ako víťaz tzv. Zápasu storočia v Oktagone nad Karlosom Vémolom.

Hosťom podcastu Vykroč bol MMA zápasník ATILLA VÉGH.

„Výnimočnosť nie je zručnosť, výnimočnosť je postoj a prístup,“ povedal Connor McGregor, jeden z najslávnejších MMA bojovníkov všetkých čias. Súhlasíte s ním?

Určite áno. Connor je ikona, ktorá dokázala to, čo sa veľa ľudom nepodarilo. Za krátku dobu, čo sa dostal do UFC (Ultimate Fighting Championship, najväčšia a najlepšia MMA organizácia na svete, pozn. red.), sa vypracoval na takú úroveň, akú iní nedosiahli ani za 20 rokov. Obetoval tomu celý život.

„Attila bol taký tučnejší, mal rád jedlo, zároveň bol živý a neposedný ako čert,“ hovoria vaši rodičia. V piatich rokoch vás prihlásili na grécko-rímske zápasenie v Gabčíkove. Skúšali ste aj stolný tenis a futbal, ale ako 14-ročný ste začali s kempo karate. Prečo z vás nie je majster Európy v stolnom tenise, ale v bojových športoch?

Zápasenie ma už prestalo baviť, nebol som v ňom ani extra šikovný a hľadal som sa. Nebavilo ma však sedieť doma, potreboval som niečo robiť. Hľadal som preto ďalšie športy ako basketbal, futbal či stolný tenis, v ktorom som hral aj druhú ligu mladších žiakov. Veľmi ma to bavilo a dalo mi to veľa v oblasti reflexov. Potom som prešiel do kempo karate a zúročil som tam všetko, čo som sa naučil v zápasení. Nezačínal som od nuly, ale nadviazal som na zápasenie a stal sa kompletným karatistom.

Aj dnes sa ľudia mýlia v tom, že len tak prídu a začnú s MMA. Je to úplne iné než karate či judo. MMA sa nedá naučiť naraz, každý jeden úspešný MMA zápasník má nejakú minulosť. Buď je to bývalý boxer, zápasník alebo judista či karatista. Musí mať pevný základ, na ktorom môže ďalej budovať – napríklad zápasník sa ľahšie ako nadstavbu naučí boxovať. Veľmi málo ľudí je takých talentovaných, že si z nuly osvoja všetko naraz.

Keď ste sa v roku 2013 stali šampiónom organizácie Bellator, vedel to na Slovensku len málokto. Kedy u nás ľudia pochopili, že MMA je normálny šport a nie len mlátenie sa potetovaných frajerov?

Keď som v roku 2008 začínal, ľudia hovorili, že do klietky sa chodievajú biť iba psi, vagabundi či basisti. My sme sa na to pozerali inak, ale bežný človek to vnímal cez krv, primitivizmus a neviem čo ďalšie. Ja som však v civile úplne nekonfliktný, nikdy som sa nebil na ulici a keď vidím bitku na ulici, je mi z toho zle. MMA ma však chytilo a išiel som do toho od začiatku naplno. Ľudia u nás ho začali vnímať najmä v dobe, keď prišla Oktagon výzva a široká verejnosť mohla zrazu MMA sledovať v televízii doma v obývačke.

Vtedy si uvedomili, že bojovníci nie sú šibnutí, ale sú to normálni ľudia, ktorí sa vedia aj zasmiať, majú svoje priority či rodinu. Ja som vedel, že MMA časom príde z Ameriky aj na Slovensko, akurát to nejaký čas trvalo. A od Oktagon výzvy sa to podarilo vybudovať až do fázy, že O2 Aréna v Prahe býva vypredaná a na zápasy chodia celé rodiny. Skvelé, že sa to podarilo vybudovať za 3-4 roky.

Ako sa citlivá a nekonfliktná povaha dokáže zmeniť na beštiu v klietke?

Všetko je to o charaktere jednotlivca. Sú takí, ktorí sú agresívni aj vonku, ja taký nie som. Niekedy sa čudujem aj ja sám, ako sa z vysmiateho a pokojného človeka dokážem po vstupe do klietky zmeniť a dobiť tam iného človeka. Vnímam to však tak, že on je súper, a keď sa ja neubránim, dobije on mňa. Chránim sám seba, svoju rodinu a robím všetko pre to, aby som ukázal, že som lepší. Niekedy to síce nevyjde, ale prehry k MMA patria.

Najskôr ste sa presadili v Európe, ale vo veku 19 rokov ste bez znalosti angličtiny odišli do USA. Prečo?

V tom čase u nás veľa ľudí stále nevedelo, čo vlastne MMA je. V USA však fungovalo viacero organizácií, pričom najväčšie sú UFC a Bellator. A práve ja, chlapec z Gabčíkova, som dostal ponuku z Bellatoru, čo bolo priam neuveriteľné.

Keď som dostal zmluvu, podpísal som všetky strany, pričom som ani poriadne nevedel, čo je v nej uvedené (smiech). Mal som cieľ a sen a neriešil som, že neviem po anglicky, to všetko by boli iba výhovorky. V živote som tam, kde som, lebo som taký, aký som. Viem si otvoriť ústa a idem za tým, čo chcem dosiahnuť.

Nadnesene vravievam, že keby som šiel do Číny, tak po týždni by som rozprával po čínsky a najlepší moji kamaráti by tam boli Číňania (smiech). Skrátka som šiel za svojím cieľom a vyšlo mi to. Veľa ľudí sa sťažuje, že nevie po anglicky, riešia, ako by sa tam dostali a podobne. A potom sedia doma. Keď chce človek niečo dosiahnuť, musí za tým ísť.

Viacerí špičkoví športovci sveta, ako napríklad Roger Federer či Cristiano Ronaldo, hovoria, že dlhodobo úspešných z nich robí disciplinovanosť a to, že si rutinu všedného dňa užívajú. Aký je váš recept?

Federer či Ronaldo sú samozrejme niekde inde ako ja. Najdôležitejšie vlastnosti podľa mňa sú úcta, pokora, rešpekt a disciplína. Ak človeku chýbajú, nedosiahne veľa. Môže dosiahnuť niečo, ale nie veľa.

Veľmi dôležité je tiež veriť sám sebe a vízii, od ktorej ma nikto nemôže odhovoriť. Poznám veľa prípadov, keď človek cítil, že na to má, ale okolie to spochybňovalo. Začal ho počúvať a bolo zle. Treba ísť za svojím cieľom. A ak to náhodou nevyjde, môže viniť iba samého seba.

V organizácii Bellator ste debutovali víťazstvom v apríli 2012 v poloťažkej váhe a po ďalších dvoch výhrach ste mohli bojovať o titul. Vo februári 2013 ste ho aj získali, keď ste zdolali Francúza M’Pumba. Je tento úspech vrchol vašej kariéry?

Pre mňa je to najdôležitejší titul kariéry, najväčší môj životný úspech. Vtedy ešte sociálne siete nefungovali tak ako dnes, keď z nich niektorí bojovníci ťažia, hoci toho nedosiahli ani zďaleka tak veľa ako ja.

Ale ja mám niečo, čo reálne môžem „položiť na stôl“ – titul majstra sveta v druhej najväčšej MMA organizácii. Áno, bol tu aj Zápas storočia v Oktagone s Karlosom Vémolom, po ktorom som sa stal na domácej scéne oveľa slávnejší. Mám celkovo za sebou 44 profesionálnych zápasov, pričom veľa zápasníkov ich nemá ani 15.

Dnes mám už 38 rokov, mám rodinu, iné priority a sám sebe som už dokázal, čo som chcel. Sny som si splnil. A ak niekto so mnou nie je spokojný, to je už jeho problém.

Ľudia vo všeobecnosti hľadia na športovcov z nesprávneho uhla. Mali by ich vnímať ako ľudí, ktorí niečo dosiahli, a to často z jednoduchších pomerov. Nevidieť len to, aké majú autá či ako sa obliekajú.

V marci 2013 ste titul šampióna prehrou s Newtonom stratili, prišlo obdobie bez víťazstiev. Prehry a neúspechy k životu každého človeka patria, ako sa s nimi vyrovnávate?

Ťažké je ísť hore, veľmi ľahké je potom padnúť a o to ťažšie je potom sa postaviť, ale to je to najcennejšie. Veľa ľudí sa dostalo hore, ale potom padlo a už sa nepostavilo. Úspech a výnimočnosť spočíva v tom, že človek ide ďalej za svojím cieľom, aj keď cesta k nemu je tŕnistá.

Aj na mňa prišlo horšie obdobie, keď som pomaly padal dolu. Prišiel som o titul v Bellatore, prehral som súboj o ďalší v ruskej organizácii, v poľskej taktiež a potom v Rusku prišla opäť prehra. Ani v tíme nebolo všetko ideálne.

Stále som sa však pozeral iba na seba a na to, čo chcem, a nie na to, čo hovorili ostatní: že som už starý, vyhral som v Bellatore a nemám ďalšiu motiváciu.

V tom čase prišiel za mnou Pavol Neruda, že mi dá šancu v Oktagone a spraví zo mňa znova hviezdu. Šiel som do Oktagonu, vyhral ťažký zápas a bol som späť. Naše vzťahy s Paľom a Oktagonom sú dodnes veľmi dobré, vážime si jeden druhého a navzájom si pomáhame.

V MMA sa používajú rôzne techniky, napríklad judo, box, taekwondo a podobne. Bojových športov je mnoho, ktoré ovládate vy? Volíte techniku podľa súpera alebo sa držíte svojho štýlu?

V mojich začiatkoch sme nemali kondičného trénera, mentálneho trénera, „core“ trénera, špecialistov na stravu a podobne. Pochádzal som z prostredia zápasenia, preto som chcel dať súpera dolu na zem a následne ho tam uškrtiť či inak dokončiť. Neskôr som sa naučil aj lepšie boxovať a cítil som, že sa pri boxe neunavím tak ako pri zápasení. Mám totiž dlhšie ruky a opačné garde, čo súperom nevyhovuje.

Študujem samozrejme aj súperov štýl. Ak je to silný zápasník, nebudem s ním zápasiť, budem s ním radšej boxovať. A je dobrý boxer, zvolím zápasenie. MMA je o komplexnosti, z každého odvetvia je dobré vedieť niečo a spolu to vytvorí vhodný celok.

Čo robíte v čase tesne pred zápasom? Počúvate hudbu alebo pozeráte po babách v hľadisku?

Po babách nepozerám, nemám na to vtedy ani chuť (smiech). Nepočúvam ani hudbu. Som nervózny a chodím často na záchod na malú potrebu, cez deň snáď aj päťdesiatkrát, naposledy aj minútu pred nástupom do klietky. Prežívam to veľakrát ťažšie než v samotnom zápase.

Fyzickú odolnosť budujú zápasníci v telocvični. Podľa mentálneho kouča Radka Ševčíka sa však 80 percent zápasu odohráva v hlave. Ako MMA zápasník trénuje svoju hlavu a učí sa ovládať emócie?

Človek musí v prvom rade poznať sám seba a to, aký je, vrátane reakcií na tréningu a v zápase, keďže to sú totálne rozdielne veci. Hlava je veľmi dôležitá. Niekto trénuje desať rokov, príde na zápas a tam zabudne všetko.

Moje nastavenie bolo také, že som nikdy nešiel do zápasu s tým, že „musím“. Veľa ľudí tak funguje, aj Karlos Vémola pred zápasom so mnou hovoril, že musí vyhrať, lebo sa obesí, a neviem, čo ešte narozprával. Nevyhral a neobesil sa, tak na čo to rozprával (smiech)?

S Radkom som komunikoval online, ešte keď som bol v Bellatore, ale aj pred zápasom s Karlosom a veľmi mi pomohol v mentálnom nastavení, za čo som mu veľmi vďačný.

Vyzerá to tak, že napríklad aj Milan Ďatelinka prehral zápas s Vémolom v hlave. Súhlasíte?

Áno, to je skvelý príklad. Milana mám rád, je šikovný a talentovaný, hoci teraz mu nejde karta. Pred zápasom s Vémolom chodil trénovať aj k nám a jasne sme si povedali, aby za žiadnych okolností nekopal na hlavu, keďže Karlos ho potom zoberie na zem a tam je veľmi silný. Začal sa zápas, atmosféra ho zhltla, v hlave to nezvládol, ako prvú vec kopol Karlosovi na hlavu, ten ho dal na zem a rýchlo dokončil.

Karlos Vémola nie je síce všestranný, ale v boji na zemi je vynikajúci. Sú aj takí zápasníci ako Kozma, ktorý ovláda rôzne štýly, vie boxovať, vie zápasiť, vie urobiť obranu, vie takmer všetko. Karlos taký nie je, je jednostranný, ale v tom je veľmi dobrý.

V Oktagone ste začali viacerými víťazstvami, naladili publikum, ale v roku 2019 ste v Bratislave šokujúco podľahli Američanovi Zwickerovi knokautom už v prvom kole. Čo sa vtedy udialo?

S Oktagonom sme podľa mňa „win-win“. Ja som pomohol im, oni pomohli mne, obe strany to tak aj vnímajú, a aj preto máme také skvelé vzťahy, aké máme.

Proti Zwickerovi som vedel, že som lepší zápasník, mal som lepšiu bilanciu, ale nemal som svoj deň a Zwicker ma porazil. Ja som taký, že netúžim po odvete. Hoci nemusí byť lepší celkovo, v ten deň bol lepší, uznal som to, podal mu ruku a vybavené. Týždeň som bol smutný, čo je normálne, no potom som sa prebral a išiel ďalej za novými cieľmi.

Na vrchol vás vrátilo víťazstvo nad Karlosom Vémolom. Favoritom v Zápase storočia bol súper, ale vy ste jeho pokusy preniesť boj na zem ustáli a knokautovali ho. Ako si na to spomínate?

Ako zvyknem hovorievať, kým vyhrávaš, si najväčší kráľ, keď prehrávaš, si najväčší kár. To sa ukázalo aj pred zápasom s Vémolom. Keď som prehral s Zwickerom, niektorí fanúšikovia, ktorí sú fanúšikovia, iba keď vyhrávaš, ma odpisovali. V Zápase storočia som nechcel ukázať ľuďom, že na to mám, chcel som to ukázať sám sebe.

Príprava bola veľmi náročná aj fyzicky, aj mentálne. Zápas som si šiel užiť a vyťažiť z tých štyroch mesiacov driny, keď som plakal po tréningoch na žinenke. Konečne som mohol vypustiť toho tigra, ktorého štyri mesiace týrali. Zápas mi vyšiel, a keď som vyhral a vyskočil na klietku, padol mi zo srdca veľký kameň. Bol to môj najemotívnejší zážitok v kariére, silnejší než po titule v Bellatore. Po ňom sa mi zmenil život a roztrhlo sa vrece so spoluprácami.

Aká náročná je príprava na zápas, ktorý napokon trvá niečo cez dve minúty?

Ak by bežný človek absolvoval takú prípravu, akú som mal ja, tak zostarne o 20 rokov. Samotný divák vidí iba tie dve minúty, keď som vyhral nad Vémolom, stal som sa slávny a zarobil som. Odporučil by som ľudom vyskúšať čo i len jeden náš tréning a zmenili by názor.

A to vôbec nevyplakávam, ja tento šport milujem. MMA sa nedá robiť iba pre peniaze, je to trápenie, bolí to, ale ja to milujem. Keď dostanem ranu do hlavy, naštartuje ma to ešte viac. Tým sa odlišujeme od bežných ľudí, ktorí to nevedia pochopiť, doma na gauči jedia pagáč a vylomí sa im na ňom zub (smiech).

V trnavskom Spartakus Fight Gym sa venujete talentom. Hovorí sa, že pouličnému bitkárovi tréneri či sparingpartneri „vytlčú“ z hlavy myšlienky na bitky mimo gymu. Funguje to naozaj takto?

Úprimne povedané, teraz ako tréner veľmi nefungujem. Tým, že mám mnoho mediálnych povinností, sa venujem najmä sám sebe a Spartakus Fight Gym riadi moja pravá ruka Janko Hudák. S chalanmi teda aktuálne ani nechodievam na sústredenia.

Ale oni to chápu, že sa musím teraz venovať sebe a niečo si zarobiť, lebo to nie je do konca života, a potom sa môžem k trénovaniu vrátiť. Chlapci sú v dobrých rukách. Naozaj sme mali aj prípady, keď sa chalani po tréningu pobili aj vonku. Tých sme potom buď vylúčili, alebo sme im na rovinu povedali, že to akceptovať nebudeme. Ak sú frajeri, nech idú do klietky a zápasia tam.

Najlepšou organizáciou v MMA je UFC. Spomedzi slovenských zápasníkov sa do nej zatiaľ dostali iba Ľudovít „Lajoš“ Klein a Martin Buday. Obaja sú vašimi zverencami. Ako vidíte ich potenciál?

V čase, keď som bol ja aktívnym zápasníkom, bolo ťažké sa pre nás do UFC prepracovať. Teraz je to už o niečo lepšie aj tým, že UFC má turnaje aj v Európe. Stále to však nie je jednoduché a automatické.

Lajoška poznám možno od trinástich rokov, je to šikovný a talentovaný zápasník s veľkým počtom amatérskych zápasov za sebou. Má vysoké ambície a šancu dosiahnuť v UFC veľa. Na začiatku mu nepasovala váhová kategória do 66 kg, musel veľa schudnúť. Do 70 kg mu vyhovuje oveľa viac, je väčší, mohutnejší, má väčšiu fyzickú silu a podľa mňa dosiahne ešte veľmi veľa.

Martina Budaya tiež poznám od jeho začiatkov. Pamätám si, ako prišiel do gymu v Nitre ako 160-kilový „bulo“. Dal som mu „záhlaváka“ a on sa usmial, dodnes ostal taký ako predtým, skromný a pokorný. Tým, že nie je veľa ťažkých váh na svete, to mal o niečo ľahšie, ale tiež musel niečo ukázať a dokázať, aby ho UFC zavolalo.

MMA je dnes rozdrobené do viacerých organizácií. Smeruje k tomu, aby sa mohlo predstaviť na olympijských hrách, prípadne k majstrovstvám sveta, kde by svet spoznal najlepšieho bojovníka?

UFC je vlastne taká olympiáda. Avšak tým, že ide o neolympijský šport, má to veľmi ťažké v oblastiach podpory od štátu či reklamných partnerstiev. Ja som od štátu nedostal nikdy podporu, akú dostávajú napríklad zápasníci či boxeri. Veľa preto záleží aj na reklamných partneroch, no na to musí aj bojovník niečo ukázať a vedieť sa predať. Byť šikovný nestačí, je to do veľkej miery aj šoubiznis, v ktorom sa treba odprezentovať. Je dobré, ak ťa ľudia majú radi, plusom je aj to, ak ťa nemajú radi, lebo aj to sa dá predať. A potom je tu zlatá stredná cesta, že ťa milujú aj nenávidia, a to je z pohľadu reklamy najviac.

V bojových športoch sa na rozhodenie súpera používa tzv. trashtalk – osobné, často nechutné urážky. Prečo je to takmer norma?

Podľa mňa to súvisí s povahou človeka. Ja by som taký nemohol byť, pretože ak by ma niekto videl v tejto podobe, tak vie, že je to nejaký výmysel a nie som to ja. Buď to človek v sebe má, alebo nie. Mne to nikdy nepasovalo a ani som nemal takých súperov, čo by do mňa tak rýpali. Bolo by mi to až nepríjemné a trápne. Načo „šaškovať“, nech v klietke ukáže, čo má v sebe. Na druhej strane to môže byť aj zbraň, ako sa dostať súperovi do hlavy.

A v neposlednom rade to predáva. Je to skrátka šoubiznis, a keď to človek vie robiť a do toho je ešte aj šikovný zápasník, ako napríklad Karlos Vémola či Connor McGregor, tak im to vie veľmi pomôcť k popularite.

Majú úspešní zápasníci každú sekundu v klietke pod kontrolou alebo je to občas aj neriadená agresia?

Ľudia, ktorí MMA vnímajú trochu viac, vedia, že je to veľmi inteligentný šport. Sú v ňom všetky bojové prvky a je potrebné rozmýšľať tri či päť krokov dopredu. Človek musí byť pripravený na všetko.

MMA komplexne rozvíja celé telo, ale pri zápasoch dochádza k menším či väčším zraneniam. Ako sa viac ako 500 absolvovaných zápasov odrazilo na stave vášho tela?

U zápasníkov sa to prejavuje rôzne. Na vrcholovej úrovni je možné tento šport robiť reálne do 35-36 rokov. Sú aj výnimky ako Teixeira, ktorý má 43 rokov, ale sú to skutočne výnimky. Na rovinu poviem, že ja v 38 rokoch som už starý a úplne inak sa cítim, ako keď som mal 22 rokov a bolo mi jedno, koho mi pošlú do klietky ako protivníka.

Časom a opotrebovaním tela sa človek unaví. Ja som známy tým, že nenávidím rozcvičku a strečing, hoci to nie je správne, a preto mám aj také skrátené šľachy.

Chvalabohu, zranenia sa mi až na operovanú ruku a koleno vyhýbali. Mal som malé tržné rany s pár stehmi, ale to nebolo nič vážne. Niekto ide do prvého zápasu a skončí s 50 stehmi alebo vykĺbeným ramenom a dlho potom nemôže nič robiť. Ja som mal v tomto ohľade aj veľa šťastia.

Mnohí MMA zápasníci sa nebránia alkoholu. Connor McGregor popíja whisky, Jirko Procházka tvrdí, že je po vodke ešte silnejší. Ako to je u vás?

Ja si dám borovičku s pivom. Ľudia mi to vyčítajú a pýtajú sa ma, ako môžem propagovať alkohol či nikotínové vrecúška. A sú to najmä tí, čo sedia doma na gauči s pagáčom v ruke. Som predsa rovnaký človek ako každý iný, mám svoje potreby a robím, čo chcem a čo mi vyhovuje. Nie sme roboti, sme normálni ľudia ako vy. Nehovorím, aby ste pili alkohol každý deň, ja sám to viem zrátať na prstoch rúk, koľkokrát si za rok dám pri nejakej špeciálnej príležitosti.

Proti akým zápasníkom ste rád bojovali vy?

Nepozeral som sa na to, koho mi dali ako protivníka, aj tak som v tom čase nemal na výber. Prvých možno 15 súperov v profesionálnej kariére som ani nepoznal. Dnes by si však zápasníci mali vyberať a žiadať súperov, ktorí ich posunú ďalej. Ak je niekto 30. v renkingu, je mu zbytočné ísť s 80., to mu nič nedá. Ale keď ide s 32. v renkingu, môže ho to posunúť ďalej.

Na internete propagujete všetko možné, od športového oblečenia, čiapok pre deti cez kolagén, proteínové tyčinky, sušené mäso, chlieb, borovičku až po autá, ionizovanú vodu či dokonca klimatizáciu. Čo sme ešte zabudli?

Skutočne propagujem takmer všetko a niekedy mi aj nadávajú do zapredanca, ktorý promuje všetko. Ale prečo to nerobia oni, keď sú takí múdri? Viem, čo je to pracovať rukami, nič som nezdedil, všetko som dosiahol vlastnými dlaňami. Som si istý, že keby reklamu mohol robiť každý, tak ju aj robí. Ale nemôže, tú šancu majú iba niektorí „vyvolení“.

Sú tieto spolupráce vždy obojstranne výhodné a propagujete všetko, o čo je záujem, alebo si vyberáte?

Úplne všetko neberiem, ale 99,9 percenta áno. S akou značkou spolupracujem, tej som aj reálne verný, či už ide o alkohol, stávkovú kanceláriu, nikotínové vrecká, autá, chlieb, tenisky, bicykle a ďalšie.

Ako sa cítite ako televízna hviezda v reklame pre stávkovú kanceláriu Doxxbet?

Najlepšie, ako sa dá. Doxxbet je môj generálny partner, máme veľmi dobré, ľudské vzťahy. Tak to mám s každým partnerom, s ktorým spolupracujem. Viem sa s nimi veľmi dobre pozhovárať. Pre mňa je veľká česť, že môžem byť súčasťou takej firmy, ako je Doxxbet, ba dokonca byť jej tvárou. Ja, človek z Gabčíkova, vyučený kuchár. Tú reklamu si užívam, pozriem sa na ňu, poviem si, aký som v dobrom šibnutý. Baví ma to a hodí sa to ku mne.

Oslovili ma však aj nikotínové cigarety a to mi nevyhovuje. Nefajčím ich, bolo by to nasilu a nepasovalo by mi to. Nedávno ma oslovil aj výrobca toaletného papiera a hneď som do toho šiel, lebo je to normálna ľudská vec.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za spokojného a šťastného muža?

Áno, považujem. Večer ťažko zaspávam, lietajú mi hlavou rôzne myšlienky, a keď sa ráno zobudím, idem za svojimi cieľmi. A som spokojný. Nie s materiálnymi vecami, ale s tým, že mám zdravú a milujúcu rodinu, to je pre mňa výhra. Ostatné je len bonus a čerešnička na torte.

S manželkou Natálkou máte syna Attilku a dcéru Dorotku. Odmietli ste pozvánku na svadbu Karlosa Vémolu, pretože ste v tom čase mali stretnutie s rodinou. Čo pre vás znamená rodinné zázemie?

V prvom rade chcem povedať, že bola pre mňa veľká česť, že ma Karlos pozval na svadbu. Išiel by som tam veľmi rád, musel som to však odrieknuť, lebo rodina je rodina, mali sme naplánovanú chatu, nedalo sa mi a ani som nechcel s tým niečo urobiť. Verejne som im aspoň pogratuloval a želám im iba to najlepšie.

Pred manželkou som mal 9-ročný vzťah. Vedel som však, že to nedopadne dobre, lebo partnerka nechápala, čo robím a čomu sa venujem. Napríklad keď som šiel na kemp, myslela si, že idem niekam na dovolenku. Rozišli sme sa však v dobrom, držím jej v živote palce, nech je šťastná a veselá.

Natálka ma spoznala, keď som nemal nič, a doteraz stojí pri mne. Keď som šiel na kemp, vravela mi, nech sa vrátim silnejší. Rozumie tomu, čo robím a čo je moje živobytie. Ja som tiež chápavý a snažím sa jej pomôcť a poskytnúť jej pokoj, keď sa mi dá, lebo pri dvoch deťoch to nie je nič jednoduché. Tým, že mám veľa povinností, ona je tá, ktorá to drží celé pokope spolu s mojimi aj svojimi rodičmi, za čo som im všetkým veľmi vďačný. Veľmi málo sa stáva, že máme nezhody alebo sa pohádame, základ je, že si dôverujeme. Bez dôvery by to nešlo. Jednoduchý príklad je Let´s Dance, keď som s tanečníčkou trénoval sedem hodín denne a bol som s ňou viac než so svojou ženou. Manželke som nedal najmenší dôvod, aby mi nedôverovala.

Čo si vážite na druhých ľuďoch a akých ľudí obdivujete?

Obdivujem ľudí, ktorí sami v živote niečo dosiahnu. Ale obdivujem aj normálneho bežného človeka, ktorý chodí do práce, nenarieka, nesťažuje sa a ide za tým svojím cieľom uživiť rodinu. Váži si, čo má, nekydá na druhého. Nemôžu byť všetci slávni, každý je iný, ale všetci sme ľudia. Milujem pozitívnych ľudí a pozitívnu energiu a snažím sa držať čo najďalej od tých negatívnych.

Popierate predstavu o zápasníkoch MMA, o ktorých si mnohí myslia, že sú agresívni a prázdni. Vy ste charizmatický, milý a vtipný človek. Ako vnímate svoju popularitu?

Je to pre mňa stále niečo, čo si ani poriadne neuvedomujem. Úspech je pre mňa jedno slovo, jedna bublina. Pre mňa je úspešný človek ten, ktorý vie, odkiaľ prišiel, pozná svoje hodnoty a nepovyšuje sa nad nikým, či je to miliardár alebo murár či kominár. Ja sám som hrdý na to, čo som dosiahol, ale nepovyšujem sa nad okolie.

Popularitu samozrejme vnímam. Ľudia na ulici sa so mnou chcú odfotiť. Aj sa ma často pýtajú, či ma neotravujú. Ale tak to nie je, je to moja práca a je príjemnejšie odfotiť sa s ľuďmi ako makať na stavbe. Sem-tam sa síce stane, že idem s rodinou na večeru, mám jedlo v ústach a niekto ma poklepe zozadu, aby sme si dali fotku, čo nie je príjemné. Keď však ktokoľvek slušne ľudsky poprosí, rád si s ním spravím fotku.

Rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Veľmi ťažko večer zaspávam, niekedy aj dve hodiny rozmýšľam nad blbosťami typu aké si zajtra pôjdem kúpiť tenisky, či si dám vanilkový alebo čokoládový proteín a podobne. Mám preto nastavený budík.

Ten mi pípne dajme tomu o siedmej ráno. Potom o 7.05. Potom znova o 7.10, 7.15, vždy po piatich minútach. Žena už mi nadáva, ale ja sa tak pomaličky po piatich minútach vždy chystám na ten moment, keď už vážne musím vstať. Manželka má budík na siedmu, ten zazvoní, zobudí sa a ide. Ja by som to tak nevedel.

Po zobudení idem do kúpeľne, umyjem si tvár, vypláchnem si ústa vodou, ale neumývam si zuby, keďže zubár mi hovoril, že stačí raz denne, a ja to robím večer. Potom si dám tri deci vlažnej vody a začnem fungovať.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 29.4.2023.