Hosťom podcastu Vykroč bol Martin Vaculík.

V histórii plochej dráhy nejazdil pretekár zo Slovenska, ktorý by dosiahol viac ako MARTIN VACULÍK. Od začiatku kariéry bol výnimočný a vyhrával medzinárodné podujatia od sedemnástich.

V tomto roku si senzačne vybojoval tretie miesto v seriáli majstrovstiev sveta Speedway Grand Prix.

„Pevne verím, že ak bude šťastie na mojej strane a vydrží aj zdravie, budeme ešte silnejší a pripravení zaútočiť na najvyššie méty,“ vraví Vaculík.

Jeden novinár po prvom vzhliadnutí pretekov motocyklov na plochej dráhe opísal tento šport nasledovne: „Sú to magori, ktorí jazdia iba doľava, jeden proti druhému plnou rýchlosťou. A to na motorke, ktorá nemá brzdu a je poháňaná raketovým palivom.“ Ako opisujete tento šport laikom vy?

Spomínaný novinár v zásade povedal pravdivé veci. Ideme doľava, jazdíme na metylalkohol a nie na benzín, ideme bez bŕzd, to všetko sedí. V mojich očiach je to nádherný šport, ktorý mám veľmi rád. Pre mňa je to šport číslo jeden. Ide o motoristický šprint, kde rozjazdy na rozdiel od iných pretekov trvajú okolo jednej minúty. Je to šport plný adrenalínu a situácií, ktoré dvíhajú divákov zo sedadiel. Všetkým, ktorí ho ešte nevideli, odporúčam si ho pozrieť a následne si naň vytvoriť vlastný názor.

„Martin Vaculík je na plochej dráhe úkaz. Podobný, akým je Peter Sagan v cyklistike či Petra Vlhová v lyžovaní. Taký sa narodí raz za sto rokov,“ hovorí Martin Búri, šéf žarnovického klubu plochej dráhy. Dvoma víťazstvami v tohtoročnom seriáli majstrovstiev sveta a celkovým tretím miestom ste dosiahli viac než všetky legendy tohto športu v Československu za roky jeho existencie. Cítite sa na Slovensku dostatočne docenený?

Prešiel som dlhú cestu, a hoci dnes už patrím medzi skúsenejších jazdcov, výsledky sa mi podarilo dosahovať už od začiatku kariéry v roku 2005, keď som ako 15-ročný získal licenciu a začal postupne jazdiť. Všetky úspechy, či už ligové tituly alebo individuálne víťazstvá v rôznych pretekoch, som zbieral systematicky. Som veľmi vďačný za to, že sa mi to podarilo. 

Spoznávajú vás ľudia na ulici či v supermarkete?

Záleží kde. (Smiech.) Ale tým, že sa v roku 2023 objavila plochá dráha na obrazovkách RTVS, záujem o plochú dráhu sa zvýšil, čo ma veľmi teší. Mám sen, aby sa plochá dráha na Slovensku rozvíjala, aby pribúdali noví jazdci a možno aj nové štadióny. Pevne verím, že by sa jedného dňa mohol splniť. Medializácia a propagácia tomu určite pomáhajú. 

Zdeno Vaculík, váš otec, jazdil plochú dráhu v rokoch 1972 až 1989 a získal 4 tituly majstra Slovenska. Navnadil vás na plochú dráhu on a mali ste to v niečom uľahčené?

Keď som sa narodil, otec už aktívne nejazdil. Pochádzam však zo Žarnovice, kde má plochá dráha tradíciu a je veľmi populárna. Ako každý chlapec aj ja som sa chodil pozerať na tréningy a preteky. Tým, že sa otec plochej dráhe venoval, mal som uľahčenú cestu. Keď som mu povedal, že by som to chcel aj ja vyskúšať, vedel sa dostať k motorke a ostatným potrebným veciam, aby som mohol začať. 

Ale nebol to ten prípad, že keď to robil otec, musí to robiť aj syn. Práve naopak, iniciatíva vyšla z mojej strany, bola to láska do plochej dráhy od raného detstva. Pamätám si návštevy štadióna, poznal som podľa štýlu všetkých jazdcov. Denne som pozeral viacero hodín videokazety so záznamami z majstrovstiev sveta či svetových líg.

Dostal som sa až do bodu, že ak by všetci jazdci vyzerali rovnako, vedel by som ich identifikovať podľa jazdeckého štýlu a prejavu na dráhe. Do plochej dráhy som bol extrémne zažratý a otec nemal inú možnosť, keď som mu s tým nonstop „pílil uši“. 

Koho plagáty ste mali na stene detskej izby?

Všetkých mojich obľúbených idolov – Švéda Tonyho Rickardssona, Poliaka Tomasza Golloba, Američana Grega Hancocka a ďalších legiend plochej dráhy.

Licenciu jazdiť ste získali ako 15-ročný. Víťaziť ste začali takisto veľmi skoro, už ako 17-ročný ste sa stali majstrom Českej republiky medzi seniormi ako prvý Slovák v histórii a najmladší jazdec v dejinách českých majstrovstiev. Od začiatku ste dosahovali výsledky, aké pred vami nik nemal. Čo ste robili inak ako vaši rovesníci?

Jazdiť som začal ako 9-ročný už v roku 1999, ale do získania licencie to boli iba tréningy v Žarnovici či občasné preteky v Česku alebo Poľsku. Venoval sa mi najmä otec, ktorý položil základy úspechu, dal mi cenné rady a hodnoty ako disciplína, zodpovednosť, profesionalita. Otec na to veľmi dbal. 

Teraz sa mi o tom hovorí už ľahšie a chápem to, aj keď v tom veku som pre to nemal pochopenie. Máloktoré dieťa či tínedžer rozumie tomu, že musí ísť spať o ôsmej večer a nemôže ísť s kamarátmi von alebo musí mať životosprávu, aby niečo dosiahol.

Vtedy som veľmi proti tomu bojoval a mali sme aj turbulentné obdobie. Dnes som za to nesmierne vďačný, pretože nebyť jeho prístupu, učenia a skúseností, ktoré presiakli cez veľkú stenu môjho odporu, nebol by som tam, kde som. 

Výsledky sa začali postupne dostavovať, hoci to nebolo hneď od začiatku a aj víťazstvo v sedemnástich rokoch bolo so šťastím.

Máte za sebou bohatú klubovú kariéru. Začínali ste ju v českom klube Slaný, ale pôsobili ste aj v Anglicku, Švédsku, Dánsku, Rusku či Poľsku. Kde ste sa cítili najlepšie? Dá sa jazdiť viacero líg súčasne?

V plochej dráhe sa dá na rozdiel napríklad od futbalu jazdiť viacero líg súčasne. Kalendár je nastavený tak, že každý deň má vyhradený iná liga. Napríklad nedele je poľská, utorky švédska, pondelky a stredy anglická a podobne. Nestane sa, že by sa môj dánsky, švédsky či poľský klub stretli v nejakej spoločnej lige a ja by som si musel vyberať. 

Veľmi dobre sa cítim v Poľsku. Je to mne blízka krajina, náš sused, pôsobím tam už od roku 2006 a som tam už skoro ako doma. Ovládam dobre jazyk, mám tam veľa známych a priateľov. To je aj dôvod, prečo okrem seriálu majstrovstiev sveta ešte stále jazdím v poľskej lige, aj keď som zo všetkých ostatných odišiel.

Spomínali ste, že viete celkom dobre po poľsky. Ako sa po poľsky povie plochodrážnik?

Žužlovec. Plochá dráha sa totiž po poľsky nazýva žužel, čo znamená škvara. Čiže pretekár je tam akoby „škvarovec“. (Smiech.)

Hovorí sa, že plochodrážna motorka má najrýchlejší štart zo všetkých motoriek vôbec. Z nuly na stovku sú to približne 2 sekundy. Aké vlastnosti táto motorka má? 

Je pravda, že zrýchlenie z nuly na stovku je medzi 2-3 sekundami, záleží aj na type a príprave dráhy. Motorku by sme v cyklistickej tematike mohli nazvať ako „hardtail“, čiže s odpruženým predkom, ale tvrdou zadnou časťou. Je to kvôli tomu, aby zadná časť „neprepružovala“ v zákrutách a ovládanie motorky bolo čo najlepšie.

Je to veľmi dynamické, rýchle, ale zároveň nepohodlné. Motorka je tak prispôsobená maximálnemu výkonu v daný moment, či už jazdca alebo samotného stroja. Nie je to pohodlný chopper na ceste, kde si užívate krajinu, je to živel, ktorý ponúka maximálny výkon v krátkom čase.

Koľko motoriek a motorov máte k dispozícii na jednu sezónu?

Na každú sezónu staviame štyri až päť nových motoriek, ktoré vydržia zhruba tú jednu sezónu. Vydržali by síce aj dlhšie, ale snažíme sa mať všetko stopercentné a čo najlepšiu techniku každý rok, preto spomínaný ročný interval. 

Motory sa dokupujú a menia priebežne. Niektorý vydrží aj dva-tri roky, inokedy sa po testoch ukáže, že nie je dobrý a dá sa preč. Za kariéru som mal desiatky a desiatky motorov. Je to akoby spotrebný materiál.

Rieši sa nastavenie motorky podľa typu dráhy? Ako na nej vlastne brzdíte, keď nemá brzdy?

Motor má veľkú kompresiu, a keď uberiete plyn, dokáže vás relatívne rýchlo spomaliť. Je to ako pri aute s manuálnou prevodovkou, keď pri zaradenej jednotke pridáte plný plyn a následne naplno uberiete, tak vás to pribrzdením hodí pomaly až na volant. Podobne je to aj v prípade plochodrážnej motorky, keď držíte plyn, výkon máte, len čo plyn uberiete alebo ho úplne zavriete, začne vás to veľmi spomaľovať. To robíme vtedy, keď prejdeme cieľom a za pár desiatok metrov spomalíme na bezpečnú rýchlosť, ktorú vieme kontrolovať. 

Ako vyzerajú preteky na plochej dráhe a ako je organizovaná sezóna?

Sezóna v Európe sa začína tréningmi, testami a prípravnými pretekmi v marci. V apríli prichádzajú na rad prvé ligové preteky a koncom apríla aj seriál Speedway Grand Prix. Ostrá sezóna trvá približne do polovice októbra. 

Jedna jazda trvá maximálne dve minúty. V pretekoch sa zvyčajne ide 5 jázd, celkovo tak strávite na motorke do 10 minút. Čo je pre úspech v jazde najdôležitejšie?

V plochej dráhe je veľmi dôležité nastavenie motorky. Takisto, viac než kedykoľvek predtým, je extrémne dôležité, ako tím číta podmienky na dráhe. Ja sám mám široký tím mechanikov plus človeka, ktorý je zodpovedný iba za to, že sa pozerá, aká je dráha a ako ju upravujú. Na základe toho rozmýšľame a dávame správne prevody. Máme aj telemetriu, ktorá pomáha čítať dáta z dráhy, a tak vieme, ako sa motor správa a čo všetko potrebujeme. 

Toto je v dnešnej dobe extréme dôležité, pretože jazdci sú veľmi vyrovnaní. Možno jeden-dvaja sú výnimočne talentovaní a majú 10 percent k dobru v porovnaní s inými. Ale už aj to sa dá technicky dobehnúť. 

Je preto dôležité mať kvalitný tím mechanikov a poradcov, ako aj to, aby jazdec vedel čo najlepšie čítať podmienky na dráhe. Kto prvý nájde ideálne nastavenie pre daný deň a danú dráhu, ten víťazí.

Je systém pretekov rovnaký bez ohľadu na to, o aké podujatie ide? 

Nie je, vždy to závisí od pretekov. Napríklad v Speedway Grand Prix, čo sú majstrovstvá sveta, sa pavúk základnej časti skladá z 20 jázd, kde 16 jazdcov má 5 jázd a každý ide s každým. Po základnej časti postupuje prvá osmička do dvoch semifinále, z ktorého postupujú prví dvaja do finále. Vzhľadom na bodovanie a tabuľku je veľmi dôležitá finálová jazda, preto je dôležité podávať konštantné výkony a počas celej sezóny sa dostávať do finále, kde sa rozdeľujú najväčšie body.

Pretekári hovoria, že 98 % úspechu na plochej dráhe je štart. Aké je najlepšie štartovacie miesto?

Veľmi záleží na tom, aká je dráha, akú má geometriu, koľko materiálu je na dráhe a podobne. Niektoré štarty sú tvrdé ako asfalt, iné zasa mäkké a kypré ako pole. Je veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú, či štart bude dobrý alebo zlý. Niekedy sa stáva, že cez jedno zo štartovacích miest, zvyčajne cez tretie, počas celých pretekov prechádzajú jazdci v rámci svojich jázd. Preto je viac vyjazdené, je tvrdšie a „grip“ je menší ako na iných štartovacích pozíciách a štart z takého miesta je horší. 

Štart na plochej dráhe je jeden z kľúčových faktorov, aj ja sa naň sústreďujem. Štart, reflex, posed a pozícia na motorke po štarte je u mňa asi najsilnejšia stránka, z ktorej sa snažím ťažiť. Veľmi veľké percento jazdcov, ktorí vyhrajú štart, si následne vie ustrážiť pozíciu až do konca. 

Aké vysoké je percento jazdcov, ktorí po úspešnom štarte dokážu vyhrať? 

Je to možno až 90 percent. Tým, že jazdci, motory a aj ich ladiči sú vyrovnaní, rozhodujú malé detaily, napríklad štart.

Aktuálneho majstra sveta, Poliaka Zmarzlika, v jednom z pretekov majstrovstiev sveta diskvalifikovali pre nedodržanie predpísanej kombinézy. Za čo všetko hrozí pretekárovi diskvalifikácia?

Máme k dispozícii zoznam pravidiel, tzv. rule-book, v ktorom sú spísané všetky veci a je tam toho naozaj veľa. Diskvalifikácia hrozí napríklad za technologický doping alebo spomínaný nedodržaný predpísaný výstroj. Vylúčiť vás môžu z celých pretekov či dokonca z viacerých pretekov, ale napríklad aj iba z jednej jazdy.

V čom je plochá dráha dnes iná v porovnaní s časmi, keď jazdil váš otec?

Viac ako kedykoľvek inokedy záleží na nastavení motorky. V minulosti ste sa mohli aj pomýliť v rozete na zadnom kolese, keď ste dali namiesto 56-ky trošku väčšiu, napríklad 57-ku, ale stále ste svojimi zručnosťami a schopnosťami vedeli na dráhe napokon niečo „uhrať“. Dnes je to však také vyrovnané, že je veľmi tenká čiara medzi tým, keď vám to „letí“ a keď naopak idete pomaly.

Plochá dráha je veľmi rýchly šport. Je počas pretekov čas na premýšľanie alebo sa všetko riadi inštinktmi?

Je to skôr o inštinktoch a o tom, že jazdec ide akoby „na autopilota“. V poľskej lige aj v seriáli majstrovstiev sveta sme všetci už „vyjazdení“ a skúsení a navyše nemáme počas toho krátkeho času priestor na premýšľanie či kalkulovanie. Počas dlhej kariéry bol každý jazdec už v každej možnej situácii a inštinktívne presne vie, čo má urobiť. 

Dôležité je najmä mať silnú psychiku, „vypnúť“ myšlienky, byť v stave prítomnosti tu a teraz a nenechať sa ovplyvňovať tým, že mu čosi nevyšlo alebo naopak očakávaniami do budúcna. Toto všetko spôsobuje mentálny kŕč, ktorý oneskorí reakcie na štarte alebo v jazde a jazdec spraví mikropohyb skôr alebo neskôr, ako by mal. 

Najlepších 16 jazdcov na svete každý rok súťaží o titul majstra sveta seriálovým spôsobom. V roku 2023 ste sa aj vy uchádzali o titul majstra sveta Speedway Grand Prix, napokon ste získali skvelé celkové 3. miesto. Bronzová medaila je najväčším úspechom samostatného slovenského motorizmu. Vaším doterajším maximom bolo 5. miesto z roku 2019. V čom bola táto sezóna iná?

Prispelo k tomu viacero vecí. Už keď som dosiahol 5. miesto, som bol v dobrej pozícii. Potom však prišli roky, keď som mal smolu na zranenia. V 2021 som si zlomil kľúčnu kosť a o rok nato lopatku. A keď v Grand Prix vypadnete z niekoľkých pretekov, môžete na medailové umiestnenie zabudnúť.

V roku 2023 ma zranenia obchádzali a takisto som začal spolupracovať s novým ladičom motorov, ktorý ich pripravuje aj Bartoszovi Zmarzlikovi a môžem teda smelo povedať, že mám v rukách najlepšiu techniku, akú môžem mať, a všetko je v mojich rukách. Takisto môžem iba pochváliť spoluprácu s celým tímom a všetky tieto veci prispeli k tomu, že sa mi podarilo dosiahnuť na medailovú priečku. Pevne verím, že ak bude šťastie na mojej strane a vydrží aj zdravie, budeme ešte silnejší a pripravení zaútočiť na najvyššie méty.

Tretie miesto vám automaticky zaisťuje štart aj v ďalšom ročníku Grand Prix. Je ťažšie sa tam dostať alebo sa tam udržať?

Oboje je ťažké. V minulosti si udržala účasť pre ďalší ročník prvá osmička jazdcov. Posledných pár rokov je to už iba šestka. Je dosť namáhavé sa do nej dostať a udržať sa v nej, lebo v Grand Prix jazdia iba tí najlepší a je to veľmi tesné. 

Ani dostať sa tam však nie je ľahké. Na to sa musíš stať majstrom Európy alebo dostať divokú kartu od organizátora, ktorú dávajú napríklad jazdcom, čo sa umiestnia tesne za prvou šestkou najmä vinou zranenia a absencie v niektorých pretekoch. Treťou možnosťou, ako sa dostať do Grand Prix, je postup cez sito Grand Prix Challenge, z ktorého postupujú iba prví traja jazdci. 

Preteky motocyklov na plochej dráhe majú na Slovensku takmer storočnú tradíciu. Prvá plochá dráha na Slovensku vznikla v roku 1931 v Košiciach. Neskôr pribudli aj ďalšie, najmä po druhej svetovej vojne, pričom v Bratislave boli až tri štadióny. No od roku 1985, keď skončila dráha v Zohore, ostala iba jediná, vo vašej rodnej Žarnovici. Čo spôsobilo úpadok tohto športu? Aká je perspektíva do budúcna?

Neviem, čo spôsobilo úpadok, no je mi to ľúto. Som však vďačný za to, že Žarnovica stále existuje a posúva sa dopredu. Z mojej strany takisto robím všetko pre to, aby plochá dráha u nás napredovala, pribúdali jazdci a raz snáď aj štadióny. 

Budú vaši dvaja synovia plochodrážnici?

Ja si myslím, že asi nie. Žijeme v Bratislave, čo je dosť ďaleko na denné dochádzanie do Žarnovice. A takisto mám manželku, ktorá musí rozhodnúť o tom, či môžu robiť tento šport – a myslím si, že tam bude problém. (Smiech.) Navyše sám dobre viem, akú cestu musí pretekár prejsť, aby sa dostal do momentu, keď je pánom motorky a nie motorka pánom situácie. Je to dlhá a bolestivá cesta. Pevne však verím, že je veľa detí, ktoré sú rovnako zanietené, ako som bol ja, a držím im palce.

Je v Žarnovici plochá dráha šport číslo jeden? Chodia si tam mladí ľudia skúšať motorky?

Áno, chodia. Je tam Speedway Club Žarnovica, ktorý sa aktívne podieľa na školení mladých jazdcov, majú aj Speedway Academy. Klub zabezpečuje mladým jazdcom všetko, od motoriek, cez náhradné diely, výstroj, trénerov až po garážové priestory. A nielen jazdcom, ale aj mechanikom, čo je skvelé. Dá sa povedať, že príde dieťa, so súhlasom rodiča sa zapíše, že chce jazdiť, a má všetko k dispozícii. Ja som to tak nemal, mne to všetko musel zabezpečiť v začiatkoch otec. Záujem detí a mládeže o tento šport v Žarnovici je každým rokom väčší.

RTVS v roku 2023 odvysielala všetkých 10 kôl Speedway Grand Prix a potvrdila, že majstrovstvá sveta ponúkne aj v roku 2024, k čomu určite prispelo aj vaše medailové umiestnenie. Plochá dráha je z pohľadu diváka mimoriadny zážitok. Lieta tam veľa bahna a štrku, ide sa plnou rýchlosťou a divák vidí do každého kúta pretekárskej dráhy, čo je v motoristickom športe výnimočné. Aké konkrétne preteky v blízkom okolí odporúčate navštíviť?

Plochá dráha má skutočne plus, že fanúšik pri televízore alebo na štadióne vidí celý priebeh a všetky jazdy, má to ako na dlani. Naživo je to umocnené ešte aj vôňou spáleného metylalkoholu s olejom, hlukom či sem-tam lietajúcimi kamienkami. 

Aj touto cestou pozývam všetkých, nech sa prídu pozrieť napríklad do Žarnovice, ktorá organizuje každý rok nejaké z podujatí majstrovstiev sveta, napríklad semifinálovú časť Grand Prix Challenge. Navyše od roku 2024 bude Žarnovica jazdiť českú extraligu, v ktorej sa predstavím aj ja. 

Alebo treba ísť pozrieť do Poľska, niektoré miesta, kde sa jazdí extraliga, nie sú až tak ďaleko. Je úžasné vidieť plný štadión a na ňom skandujúcich 15-tisíc ľudí oblečených v tímových farbách. 

Takisto v Prahe sa jazdí jedno z podujatí Speedway Grand Prix alebo aj historicky významné preteky Zlatá prilba v Pardubiciach na konci sezóny. Pretekov býva dosť a je z čoho vyberať. 

V Poľsku je plochá dráha najsledovanejším športom vôbec a má najväčšiu priemernú návštevnosť. Poliaci organizujú až troje preteky seriálu majstrovstiev sveta a na krásnych štadiónoch sa jazdia až tri domáce ligy. Aký to je zážitok pre jazdca a diváka byť súčasťou tohto ošiaľu? A ako sa k tomu Poliaci dopracovali?

V Poľsku má plochá dráha dlhú tradíciu, majú tri ligy a veľkú základňu. Aj z pohľadu jazdca je zážitok vidieť to na vlastné oči. Je to najlepšia liga na svete, odohrávajú sa tam perfektné súboje, je tam veľa adrenalínu. V porovnaní s inými ligami je v poľskej lige iba 15 jázd, v každej idú dvaja jazdci z jedného a z druhého tímu.

Celé podujatie je dynamické, veľmi na to dbá aj televízia, aby to nebolo príliš zdĺhavé, čo je skvelé aj z pohľadu jazdca, aj pre fanúšika. Keď tam príde rodina s deťmi, nemá problém tam tú hodinu a pol až dve vydržať. 

Prestížny seriál majstrovstiev sveta už po štvrtýkrát vyhrala poľská hviezda Bartosz Zmarzlik. V Toruni navyše vyhral svoju 23. veľkú cenu a prekonal tak aj rekord austrálskej legendy Jasona Crumpa. Bartosz má len 28 rokov, v Grand Prix debutoval ako 17-ročný a už o 2 roky sa stal najmladším majstrom sveta v histórii. Na otázku, aké je tajomstvo jeho úžasných výsledkov, povedal: „Prebúdzam sa, žijem a zaspávam s myšlienkami na plochú dráhu. Je to môj život.“ Ako vy vnímate Bartosza, ktorý má prezývku F-16? 

Poznám ho veľmi dlho a naozaj žije plochou dráhou. Keď v Grand Prix debutoval, tak sme spolu stáli na stupňoch víťazov. Ja som šiel svoju prvú Grand Prix, ktorú som vyhral, a on bol druhý alebo tretí. Je to fenomenálny talent, ktorý sa rodí raz sa sto rokov. Takisto všetko plochej dráhe podriaďuje. Má výborného ladiča, výborný tím ľudí, všetko mu to funguje a nechýba mu obrovská chuť vyhrávať. Má dar, ktorým dokáže predviesť o 10 percent viac než ostatní. A my ostatní jazdci musíme práve hľadať spôsob, ako ho poraziť niečím, čo on nemá. No je to veľmi ťažké.

Ako vyzerá vaša každodenná príprava na sezónu?

Tým, že je to motoristický šprint, dôležité je byť fit a čo najľahší. S výškou 178 cm patrím medzi najvyšších jazdcov, preto si musím držať váhu dosť nízko, na úrovni 60-61 kg. Na to musím robiť kardio cvičenia viackrát do týždňa. Je fajn, že v tomto životnom štýle som si našiel záľubu a rád behávam či bicyklujem. Mám aj výborného kondičného trénera, ktorým je Maroš Molnár. Šport je už mojím životným štýlom a cítim sa až zle, ak dlhší čas niečo nerobím. 

Je na motorke dôležitejšie mať silu alebo pružnosť? 

Pružnosť a nízku váhu. Kedysi jazdci mohli mať aj vyššiu hmotnosť, napríklad Tony Rickardsson, 6-násobný majster sveta, nebol nikdy extrémne vychudnutý, ale dnes nepoznám v Grand Prix asi nikoho, kto by mal napríklad 68 kg.

V dnešnej dobe posielajú lekári väčšinu pacientov chudnúť. Pri vašej výške a váhe vás neposielajú pribrať? 

Neviem, či som už v podváhe, ale dôležité je, aby sa človek so svojou váhou cítil zdravo. Ja sa cítim fajn, v minulosti som takisto absolvoval rôzne školenia a aj som mal nutričný plán od dietológa. Byť chudý a nič nejesť takisto nie je dobré, pretože vás môže v nejakom momente „vypnúť“ a ochoriete alebo nevládzete. Je dôležité mať vyváženú stravu a držať si váhu. Som rád, že sa mi to podarilo a stále darí.

Český vicemajster sveta z roku 1989 Aleš Dryml už pred 34 rokmi začal spolupracovať so športovým psychológom. Ten ho naučil pracovať s dychom a tepovou frekvenciou a Aleš sa dokázal v dôležitý moment upokojiť a naplno skoncentrovať. Ako pracujete na psychickej odolnosti a pripravenosti vy?

Počas kariéry som takisto spolupracoval s mnohými športovými psychológmi či koučmi, čo pokladám za dôležité, pretože psychika v športe je kľúčová. Človek si vie privolať dobrý výsledok pozitívnym myslením a vizualizáciami pred pretekmi, toto však málokto vie bez pomoci zvonku. Aj ja som s odborníkmi spolupracoval a v dnešnej dobe už viem, aké metódy mi fungujú, aby som bol počas pretekov vo „flow“. 

Každému zaberá niečo iné, u mňa je to hudba, aktívne dýchanie a rôzne meditačné veci, ktorými si vyprázdnim hlavu a dostanem sa do tohto stavu. Každý to má však inak, napríklad niekto potrebuje ticho a iný sa rozpráva so všetkými naokolo. Dôležité je, aby športovec našiel, čo funguje jemu, držal sa toho a zdokonaľoval to.

Plochá dráha je šport, v ktorom radosti z triumfov striedajú okamihy bolesti a pobytu na nemocničnom lôžku. Menšie či vážnejšie zranenia nie sú ničím výnimočným. Aj vy celú kariéru bojujete s rôznymi zlomeninami a pomliaždeninami. Dá sa im predchádzať alebo aspoň ich počet minimalizovať? 

Zranenia sú nechcenou súčasťou motoristického športu, ktorou si prešiel asi každý pretekár. Je to šedá stránka tohto športu, a keď už to nastane, každý sa snaží čo najrýchlejšie zotaviť. Pozitívne je, že žiadne zo zranení ma mentálne neobmedzilo, ba práve naopak, spravilo ma to psychicky silnejším a odolnejším. Som typ človeka, ktorý sa snaží nájsť pozitívum aj v negatívnej veci. Beriem to tak, že keď sa spraví krok dozadu, potom sa spravia dva dopredu. Keď sa na to pozriem s odstupom času, aj zlomená kľúčna kosť ma naučila niečo iné, čo som potom zúročil v športe aj v živote.

Vidieť zranenie nie je príjemné. Chodievajú sa na vaše preteky pozerať vaša mama alebo manželka, herečka Kristína Vaculík Turjanová?

Mamina sa chodí pozerať niekedy, keď sú preteky v Žarnovici, ale zrovna keď mám ja jazdu, tak je otočená a nesleduje to. (Smiech.) Verím, že pre rodiča je to plné zmiešaných pocitov. 

Manželka sa chodí pozerať, keď jej to dovolí čas. Má to veľmi rada, veľmi intenzívne fandí. 

Nemajú o vás strach? 

Manželka na to nedávno v rozhovore odpovedala, že strach si vôbec nepripúšťa, pretože mi verí. Vie, že je to moja práca, a robím ju najlepšie, ako viem. Nechce sa zbytočne stresovať myšlienkami na to, čo by sa mohlo stať, keďže to nikomu na pohode nepridáva. Ani jej, ani mne. Cítim z jej strany obrovskú podporu a silu, ktorú mi dodáva tým, aká je. Som za to veľmi vďačný a je to super.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za spokojného a šťastného muža? Ako spávate? 

Áno, keď sa zamyslím nad sebou a svojím životom, tak som šťastný. Spím dobre, súhlasí aj prsteň, ktorý mi v spánku meria hodnoty. (Smiech.)

Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli? 

Jem zdravo a starám sa o seba a svojich rodinných príslušníkov. Synov sa snažíme vychovávať zdravo, vedieme ich ku športu a zdravému životnému štýlu. Takisto dokážem akceptovať veci, ktoré by som bez skúseností zo športu vedel prijať a akceptovať ťažšie. Šport vás naučí pokore a pozerať sa na veci iným pohľadom. Takisto som športu vďačný za mnoho dobrých ľudí, ktorí ma niekam posunuli. Šport je môj život. 

Spomenutá legenda plochej dráhy, Švéd Tony Rickardsson, ktorý je rekordným 6-násobným majstrom sveta, raz povedal: „Keď som mal 18 rokov a vracal som sa z neúspešného pobytu v Anglicku, môj tréner mi hovorí: Keď sa vrátiš domov, mal by si predať všetky svoje motorky a začať opäť hrať ľadový hokej, pretože na plochej dráhe nikdy neuspeješ. Bol som z toho smutný, ale potom som si zaumienil, že mu ukážem, čo v tomto športe dokážem. A toto nové nastavenie bolo niečo, čo ma sprevádzalo počas celej mojej kariéry. Naozaj som mu chcel dokázať, že sa mýlil. Bol to začiatok výraznej zmeny na ceste ku všetkým mojim úspechom.“ Akým spôsobom sa v živote vyrovnávate s prekážkami vy?

Tonyho citát poznám. Ukazuje, že keď človek má víziu, niečo chce a tvrdo si za tým ide, všetko sa dá. Bez ohľadu na to, čo hovoria iní ľudia. Myslím si, že je to motivačné a je to potvrdenie toho, že všetko je v hlave. Ja sa na to pozerám rovnako. Práve presvedčenie, že všetko mám vo svojich rukách a nastavení, pomáha prekonávať prekážky aj mne. Viem, že keď je niečo teraz negatívne, môj cieľ je až za tým a idem si naďalej za ním.

Vaša manželka hovorí: „Tento šport nie je vôbec jednoduchý. Nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Musíte rozmýšľať technicky aj takticky. Môjho muža v tomto obdivujem, ako to perfektne zvláda. Svojím spôsobom je to ako v herectve. Tiež musíte ísť naplno fyzicky, psychicky, veľmi intenzívne, do hĺbky.“ Ako sme už spomínali, nechcela by, aby sa motorkám venovali aj vaši synovia. Je možné, aby mal vyťažený vrcholový športovec bohatú a úspešnú športovú kariéru a súčasne aj kvalitný vzťah a šťastnú rodinu?

Je to náročné, ale je to možné. Je to možné najmä preto, že moja manželka je veľmi chápavá, za čo som jej vďačný. Umelci a športovci majú veľa podobných čŕt – nemusím jej vysvetľovať, prečo musím veľa trénovať alebo niekam ísť, pretože viem, že aj umelci robia to isté. Rozumie tomu, že ak chcem robiť svoju prácu a šport dobre, musím odviesť kus ťažkej práce. A takisto aj ja viem, že keď sa ona musí na niečo pripraviť a naučiť, tak to treba akceptovať. A toto vzájomné pochopenie znamená, že sa vieme podržať. Veľká vďaka za to, aká je a že ma takto podporuje. 

V apríli 2024 budete mať 34 rokov. Koľko aktívnych rokov máte na vrcholovej úrovni v plochej dráhe ešte pred sebou?

Postupom času sa vek jazdcov v plochej dráhe predlžuje. Kedysi sa končilo vo veku okolo 40 rokov, dnes máme možnosť v poľskej najvyššej súťaži vidieť kvalitných jazdcov, ktorí zbierajú body ešte aj vo veku 45 rokov. Keby Greg Hancock nebol mal nejaké rodinné udalosti, ktoré ho prinútili ukončiť kariéru, tak by možno aj ako 50-ročný bojoval o titul majstra sveta. Ak sa vám vyhýbajú zranenia, máte motiváciu a výkony, tak do 45 či 47 rokov môžete jazdiť na najvyššej úrovni.

Aké ciele si dávate do najbližšej sezóny? 

Byť lepší ako v roku 2023. Veľmi rád by som minimálne zopakoval výsledok v Speedway Grand Prix, ideálne ho ešte aj vylepšil. A takisto zabojovať v poľskej extralige s tímom o najvyššie umiestnenia.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na nadšenie alebo na budík?

Vstávam na to, že Marko, náš starší syn, ma začne budiť. (Smiech.) Z nejakého dôvodu vstáva skoro, aj pred šiestou ráno. Budík si teda nemusím nastavovať, ale keby náhodou, mám ho nastavený na 6:30.

Raňajkujem rôzne kaše, cereálie či ovocie a snažím sa vstúpiť do dňa optimisticky a vďačne za to, že môžem do dňa vôbec vstúpiť. To by si tiež veľa ľudí malo uvedomiť, že vôbec to, že sa môžeme zobudiť a vkročiť do dňa, je obrovský dar.

Takisto ako byť s ľuďmi, ktorých máme radi a robiť spolu veci, ktoré máme radi. Sú to obrovské dary, na ktoré veľakrát človek zabúda a považuje to za samozrejmé. Je to však obrovský dar, za ktorý som vďačný. 

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 23.12.2023.