Martin Škrtel patril k najlepším obrancom v ére samostatného Slovenska.

Z Ráztočna pri Prievidzi to dotiahol až do Liverpoolu. Žiadny Slovák neodohral v slávnej Premier League toľko zápasov. Získal titul v Rusku aj v Turecku, na Slovensku ho štyrikrát vyhlásili za Futbalistu roka. Bol pilierom slovenskej futbalovej reprezentácie na MS 2010 aj na EURO 2016, kde ju viedol ako kapitán. Hosťom podcastu Vykroč bol MARTIN ŠKRTEL.

„Martin bol v detstve bezproblémový. Taký jednoduchý, dedinský chlapec. Nič iné ho nezaujímalo, iba lopta,“ povedala vaša mama. Ako si spomínate na detstvo v Ráztočne pri Handlovej?

Spomienky na detstvo mám len najlepšie, bolo radostné a bezstarostné. Som chlapec z dediny, vyrástol som v partii kamarátov, ktorí veľa športovali. V lete sme hrávali letné športy ako futbal, basketbal, volejbal, bedminton, v zime sme sa venovali hokeju a lyžovaniu. Pohyb bol absolútne samozrejmou súčasťou našich životov. Či som bol aj bezproblémový, to musí povedať iba mama, prípadne otec (smiech). Áno, aj ja som občas niečo vyviedol, ale myslím, že celkovo to bolo v norme.

V podcaste s Martinom Škrtelom sa dozviete aj:

• Prečo prežíval po príchode do Liverpoolu šok?
• Ako si v Premier League získal rešpekt?
• Prečo nie je pravda, že ho zo základnej zostavy Liverpoolu vyradil tréner Jürgen Klopp
• Ako vychádzal v kariére s rozhodcami
• Ako prežíval derby zápasy v Rusku, Anglicku, Turecku i na Slovensku

Hovorí sa, že talent nie je rozhodujúci faktor budúceho úspechu. Vy ste dôkazom toho, že aj s priemernou dávkou talentu sa to dá dotiahnuť veľmi ďaleko. Prečo ste sa z množstva mladých futbalistov stali výnimočným práve vy?

Talent je dôležitý, ale nie je všetko. Keď som bol mladší, tak som si uvedomoval, že boli chalani, ktorí boli talentovanejší a z futbalu v tom čase ovládali viac ako ja. Ale nemali to najdôležitejšie, silnú túžbu, odhodlanie a vytrvalosť, vlastnosti ktoré zdobili mňa. Pretože tá cesta v mojom prípade z dediny až na vrchol bola dlhá a tŕnistá. Narazil som na mnoho prekážok, ktoré bolo potrebné prekonať. Viacerí spoluhráči z mladosti tú vytrvalosť nemali, a ako im život na ich ceste kládol pod nohy prekážky, tak sa skôr, či neskôr vzdali a nedotiahli to tam, kam ja. Aj ja som počas kariéry prežil viacero momentov a udalostí, keď som o sebe pochyboval, či už pre zranenia, ale aj pre nie vždy ideálnu výkonnosť. Ale vydržal som a oplatilo sa.

Po začiatkoch v rodnom Ráztočne ste sa cez Prievidzu, kde ste v roku 2001 získali dorastenecký titul, dostali do Trenčína. Za seniorský tím ste už vo veku 17 rokov odohrali jednu sezónu a v Trenčíne si vás všimli zahraniční skauti. V roku 2004 ste vo veku 19 rokov prestúpili do ruského veľkoklubu Zenit Petrohrad, kde ste strávili 4 roky a stali sa aj víťazom ruskej ligy. Rusko však nie je jednoduchá destinácia. Prečo ste sa rozhodli pre túto krajinu?

Nebolo to vôbec jednoduché. Už len zmena bydliska z Trenčína na Petrohrad, ktorý má 5 miliónov obyvateľov, bola obrovská a najmä zo začiatku to bolo dosť náročné. Ale mal som šťastie, v klube už pôsobil brankár Kamil Čontofalský, českí spoluhráči aj tréneri, a tí mi v začiatkoch veľmi pomohli.

Vždy som sníval o tom, že raz budem hrať v zahraničí, mojou vysnívanou krajinou bolo Anglicko. V čase, keď prišla ponuka z Ruska, mal Trenčín úzku spoluprácu so Synotom Staré Město a boli tendencie, aby som nasledoval Milana Ivanu, ktorý tam už pôsobil. Ja som však nevidel nejaký rozdiel, či by som hrával v Trenčíne alebo v Synote, bola to veľmi podobná športová úroveň, a chcel som sa posunúť vyššie. Preto som pri ponuke z Petrohradu vôbec nezaváhal.

Pre mojich rodičov, a osobitne pre mamu, to však nebolo jednoduché. Rodičia boli práve na dovolenke, keď som im oznámil, že na druhý deň letím do Ruska na testy a rozhovor o trvalom prestupe. Boli nervózni, ale keď ma po čase prišli pozrieť, tak sa upokojili. V Petrohrade som z futbalovej aj osobnej stránky našiel pohodu, pokoj a pôsobenie tam som si užíval.

V januári 2008 ste prestúpili do Liverpoolu. S akými pocitmi ste odchádzali do jedného z najslávnejších klubov sveta a čo ste prežívali v úvodných týždňoch?

Bol to pre mňa obrovský šok. Mal som nejaké predstavy už počas pôsobenia v Trenčíne, v Petrohrade boli šumy o záujmoch z Anglicka. Hovorilo sa o Evertone, ale že to napokon bude FC Liverpool, tak to bolo pre mňa obrovské prekvapenie. A azda ešte väčšie, keď mi môj agent Karol Csontó na začiatku roka 2008 povedal, že sa mám na návštevu Liverpoolu zbaliť tak, že tam už ostávam.

Prestup sa však jednoducho nerodil, rokovania medzi Liverpoolom a Zenitom sa naťahovali, my sme zatiaľ v hoteli v Liverpoole v neistote týždeň vyčkávali, ako to celé dopadne.

Úspešným prestupom sa to však celé iba začalo. Bolo potrebné zvyknúť si na nové mesto, nový životný štýl, na nový veľkoklub, kde som sa v jednom momente stretol v kabíne s Gerrardom, Torresom, Hyypiäm či Carragherom. Adaptácia ľahká nebola, ale i tie najväčšie hviezdy sa mi ju snažili čo najviac zjednodušiť a uľahčiť. A najmä po tom, ako som sa zdokonalil v angličtine, bolo všetko oveľa jednoduchšie a začal som si pôsobenie v Liverpoole viac užívať.

Ovládali ste lepšie ruštinu pri príchode do Petrohradu alebo angličtinu pri príchode do Liverpoolu?

Ani jedno. (smiech) Po rusky som nevedel vôbec, a takisto ani po anglicky, keďže v škole som mal nemčinu, ktorú dnes už neovládam. Jazykovo som vôbec nebol dostatočne pripravený. A na základe tejto skúsenosti som sa snažil spoluhráčom v Turecku, či v Spartaku Trnava radiť, nech sa cudzie jazyky učia proaktívne a včas. Pretože, ak príde ponuka na prestup do inej krajiny, budú jazykovo pripravení, a veľmi im uľahčí začiatky v zahraničí.

Keď vás Liverpool v januári 2008 za 6,5 milióna Eur kúpil, časť fanúšikov sa bála, že ste iba ďalšou z priemerných posíl španielskeho trénera Rafu Beníteza. Začali ste pomerne ustráchane, v úvodnom týždni ste strelili aj gól do vlastnej brány. Už čoskoro ste však svojimi výkonmi odmietli akékoľvek obavy. Ako ste si vybudovali rešpekt na ihrisku aj v kabíne?

S odstupom času si uvedomujem, že moje začiatky v cudzine neboli také, aké by som si predstavoval, v Rusku, ani v Anglicku. Pravdepodobne to bolo spôsobené aj mojou povahou, trvá mi totiž dlhšie, kým sa adaptujem na nové prostredie a nových ľudí. Postupom času sa to však zlepšovalo.

Rešpekt som sa snažil vybudovať predovšetkým svojimi výkonmi na ihrisku. Jedna vec je, že klub za vás zaplatí vysokú sumu a má nejaké očakávania, druhá vec je, ako tie očakávania plníte. V Liverpoole mi v začiatkoch pomohol najmä tréner Benitez, ktorý mi neustále prízvukoval, že mi verí a že šance dostávať budem. Týmto spôsobom sa vo mne budovalo aj sebavedomie, zdravá sebadôvera. A tak som sa na každom jednom tréningu, či v každom zápase snažil dokázať trénerovi, ale aj spoluhráčom, či fanúšikom, že mám na to, aby som v Liverpoole pravidelne hrával.

Portál The Anfield Wrap o vás raz napísal: „Škrtelova vyholená hlava z neho spravila muža, ktorý pôsobil odmietavo ako dozorca na nočnej službe v Lubianke.“ Je výhodné, ak obranca pôsobí istým spôsobom odstrašujúco?

Áno, je to výhodné (smiech). Predsa len, keby som bol útočník a mám oproti sebe obrancov, z ktorých jeden pôsobí ako ja, veľký, škaredý a vyholený, a druhý je drobný s nagélovanými vlasmi, asi by som sa viac prikláňal k tomu druhému a riešil útok cez neho. Moja vyholená hlava však nebol zámer, skôr to bolo tým, že po príchode do Anglicka som zrazu čelil veľkému počtu tréningov a zápasov, do toho štandardné anglické počasie, a tak som sa rozhodol, že si oholím hlavu, a nemusím riešiť účes. A potom sa to už so mnou tiahlo počas celého pôsobenia v Anglicku. Zmenilo sa to až prestupom do Turecka, vlasy som si nechal narásť. Ale mnoho mojich známych a kamarátov bolo prekvapených, že mám vlasy, každý si myslel, že som plešatý a že to bol dôvod holenia si hlavy. Teraz už vlasy mám, a už by som sa do vyholenia nehrnul. Keď som dostal nápad oholiť si hlavu na môj posledný ligový zápas, tak mi to doma neprešlo, manželka so synom mi to hneď zatrhli (smiech).

V čom funguje stroj FC Liverpool inak, než ostatné kluby, v ktorých ste hrávali?

Liverpool je špecifický tým, že to síce veľkoklub je, ale ľudia v ňom sú úzko spätí s fanúšikmi. Asi to bude aj tragédiou, ktorá sa udiala v Hillsborough (na jar 1989 počas semifinále Pohára FA medzi FC Liverpool a Nottingham Forest bolo na štadióne Hillsborough v Sheffielde v obrovskej tlačenici na tribúne ušliapaných 96 fanúšikov Liverpoolu a viac ako 700 bolo zranených. Bola to najväčšia tragédia v dejinách anglického športu – pozn. red). Ľudia to dodnes vnímajú a nejakým spôsobom ich to spája. Takisto, hoci samotný klub je obrovský, zamestnanci v tréningovom centre, alebo aj v samotnom klube na štadióne sú veľmi priateľskí, milí a držia spolu.

Týmto spôsobom to bolo jedinečné a aj preto som sa tam cítil výborne aj ja. Od prvého momentu až do posledného dňa boli ľudia v klube ku mne milí a pripravení kedykoľvek pomôcť v čom som potreboval. A ak je vytvorená pohoda mimo ihriska, následne sa to prenáša aj na ihrisko. Samozrejme, potrebná je aj kvalita, ktorú však Liverpool má, a potom sa úspechy dostavia.

„Veľmi rád komentujem jeho hru, pretože je to samá akcia. Možno dá gól, možno spraví chybu, ale vždy sa snaží na sto percent. Hrá svojím srdcom aj hlavou,“ povedal o vás Martin Tyler, komentátor Sky Sports. Fanúšikovia Liverpoolu si vás pre výkony a povahové vlastnosti obľúbili a v sezóne 2011/2012 vás zvolili za najlepšieho hráča klubu. Aký ste s nimi mali vzťah?

Vo futbale, podobne ako v živote, neulahodíte vždy každému rovnako. Ja si uvedomujem, že je skupina ľudí, ktorým môj štýl a hra vyhovovali, a zároveň sú takí, ktorým sa nepáčili. S tým však nič nenarobím a myslím, že to poznajú mnohí, ak nie všetci športovci.

Ja som sa na ihrisku vždy snažil odviesť maximum. Hoci som nebol pán dokonalý, alebo niekto, kto by ľudí zabával, vždy bolo pre mňa dôležité, aby ľudia vedeli, že sa na mňa môžu spoľahnúť a na ihrisku vždy odovzdám maximum. Hrával som aj s mnohými zraneniami, s rozbitou hlavou, a podobne, ale pokiaľ som cítil, že na ihrisku stáť dokážem, tak som na ňom ostal a odviedol pre tím všetko, čo som vedel.

Môcť pôsobiť v Zenite, Liverpoole, Fenerbahce, Basaksehire, Trnave, nehovoriac o slovenskej reprezentácii bolo pre mňa obrovskou poctou, a ku svojej práci som pristupoval maximálne poctivo a zodpovedne. Veľmi ma teší, že fanúšikovia to následne dokázali oceniť.

Počas kariéry sa vám nevyhli kartové tresty, či vylúčenia. Aký ste mali vzťah s rozhodcami?

Mám výbušnú povahu a keď som na ihrisku pociťoval krivdu, tak som to svojím spôsobom dával najavo. Niekedy to bolo možno cez čiaru, inokedy som sa horkokrvnosť snažil potlačiť, ale skrátka taký som a tak ma rozhodcovia aj brali. Ale nemyslím si, že som mal s nejakým rozhodcom vyslovene zlý vzťah, i keď na ihrisku sa povedalo v zápale boja a vybičovaných emócií všeličo, a niekedy to neboli pekné veci. Ale vždy po zápase sme si so súpermi aj rozhodcami podali ruky a vyjadrili rešpekt.

Ak by som mal spomenúť vyslovene obľúbeného rozhodcu, tak v Anglicku ním bol Howard Webb, ktorý bol férový. V Anglicku rozhodcovia s hráčmi všeobecne veľa komunikujú, a to nielen po faule, ale aj po dobrom zákroku. Bol som milo prekvapený, keď som raz čisto vyhral hlavičkový súboj a Howard Webb mi hovorí, že to bol super súboj, dobre som to zahral, a tým ma povzbudil. Od toho momentu som si to začal viac všímať a uvedomovať, a prišiel som na to, že to robili prakticky všetci rozhodcovia v Anglicku. V tom som ich uznával.

Chýbalo mi to však v Turecku, kde mali rozhodcovia obzvlášť prísny meter na cudzincov. Viackrát sa mi v Turecku stalo, že už v 5.minúte mi dal rozhodca žltú kartu po súboji, ktorý bol úplne bežný. Asi tým chceli demonštrovať, kto je na pánom na ihrisku, ale takýto prístup mi nesedel.

Na Slovensku som si s rozhodcami rozumel viac aj preto, lebo odpadla jazyková bariéra. Aj doma som mal s rozhodcami rôzne výstupy, ale s každým sme si po záverečnom hvizde prejavili obojstranný rešpekt, podali si ruky, a dnes by som nemal problém s hociktorým z nich sa stretnúť a porozprávať.

Zo základnej zostavy Liverpoolu vás vyradil až váš posledný tréner v tomto klube, Jürgen Klopp. Mali ste vôbec šancu zapadnúť do jeho „heavy-metalového“ poňatia hry?

To že ma tréner Klopp z mužstva vyradil, nie je úplne presné. V Liverpoole som pôsobil už osem rokov, a pred svojou poslednou sezónou som cítil, že by bola vhodná zmena. Vtedajší tréner Brendan Rodgers ma však presvedčil, aby som ešte sezónu-dve ostal, v tíme ma potrebuje a chce. Tak som sa rozhodol, že ešte ostanem.

Rodgersa však v októbri odvolali a prišiel Jürgen Klopp. Pod jeho vedením som spočiatku hrával, ale potom som sa zranil, roztrhol si zadný stehenný sval a pauzoval tri mesiace. Návrat do zostavy bol ťažší, pretože mužstvu sa začalo dariť a po trojmesačnom zranení nie je jednoduché dostať sa naspäť do formy. Tréner v tom čase rozdelil mužstvo na dve časti, jedna hrávala európske poháre, kde sa nám darilo, tá druhá domácu ligu, kde postavenie v tabuľke nebolo až také, aké by sme si želali. Ja som patrili do tej druhej časti.

Odohral som nejaké zápasy, ale vnútorne som už cítil, že zmena by mala prísť. Inicializoval som stretnutie s trénerom a snažil sa mu vysvetliť moju situáciu s tým, že potrebujem novú motiváciu a zmenu. On mi povedal, že mi rozumie, nakoľko sa v podobnej situácii sám ocitol, a to vtedy, keď viedol Borussiu Dortmund a tiež potreboval nový impulz. Povedal mi však aj to, že by bol rád, ak by som zostal do konca sezóny, a keď počas leta príde ponuka, ktorá bude vyhovovať mne aj klubu, tak mi v odchode brániť nebude.

Ponuka na prestup prišla z Fenerbahce Istanbul, všetko klaplo a ja som bol rád, že som dostal nový impulz. S rodinou sme sa presťahovali do novej krajiny a moja kariéra pokračovala tak, ako som si predstavoval.

Samotný tréner Jürgen Klopp má obrovské kvality, čo potvrdzoval od prvého momentu po svojom príchode do Liverpoolu. Na jednej strane je náročný a vyžaduje od hráčov veľa, na druhej strane je mimoriadne ľudský, priateľský, vždy ochotný pomôcť, pre svoj tím by urobil všetko.

Svoj prístup ukázal už v prvých dňoch po príchode do klubu. Vtedy nás hráčov usadil do zasadačky v tréningovom centre, a následne tam pozval všetkých ľudí, ktorí v centre pracovali. Trávnikárov, upratovačky, kuchárov, skrátka všetkých. Potom nám povedal: „Pozrite sa koľko ľudí tu pred vami stojí a dennodenne pre vás pracuje. Vašou jedinou úlohou je, aby ste ich výkonmi na ihrisku urobili šťastnými.“

Skrátka išiel na to ľudským spôsobom, získal si ľudí a vybudoval z FC Liverpool jedno z najlepších mužstiev v Anglicku. Ja si myslím, že je najlepšie, i keď v poslednej sezóne ligu nevyhrali, ale výkonmi by si prvenstvo zaslúžili.

Brazílsky hráč Marcelo, bez ktorého sme si dlhé roky nevedeli predstaviť ľavú stranu obrany Realu Madrid povedal, že do Madridu prišiel ako chlapec a po 16 rokoch odchádzal ako chlap. Aký Martin Škrtel prišiel v roku 2008 do Liverpoolu a aký z neho v roku 2016 odišiel?

Prišiel slobodný a bezdetný, odišiel ženatý a so synom (smiech). Počas môjho dlhého pôsobenia v Liverpoole sa udialo mnoho futbalových, ako aj mimofutbalových vecí. Prišiel som ako neznámy hráč odniekiaľ zo Slovenska, ktorý hrával v Rusku. V Anglicku ma v tom čase nikto nepoznal. Domnievam sa však, že za tých 8,5 roka som si vybudoval slušné meno, a to nielen medzi fanúšikmi, ale aj medzi spoluhráčmi, súpermi a celkovo vo futbalovom svete. Pôsobenie v Anglicku ma posunulo mimoriadne dopredu. Keď som následne prišiel do Turecka, cítil som, že vnímanie mojej osoby bolo už iné, Turci hovorili, že k nim prišiel svetový hráč zo svetového klubu. Aj rešpekt v Turecku sa v porovnaní s mojimi začiatkami v Liverpoole výrazne líšil.

Z osobnej stránky bolo najdôležitejšie to, že som sa stal manželom a otcom. V tomto smere bude Liverpool navždy v našich srdciach a naším druhým domovom. Môj syn má a bude mať v cestovnom pase Liverpool ako miesto svojho narodenia. A na také veci sa nezabúda.

Po odchode z Liverpoolu ste sa presunuli do Turecka. Tureckú ligu ste paradoxne vyhrali s Basaksehirom a nie s oveľa známejším Fenerbahce. Počas svojej kariéry ste zažili viacero tradičných derby zápasov, v Rusku Zenit Petrohrad – Spartak Moskva, v Turecku Fenerbahce – Galatassaray, Anglicku Liverpool – Manchester United, či na Slovensku Spartak Trnava – Slovan Bratislava. Ktoré z nich bolo najpamätnejšie?

Najpamätnejšie je pre mňa derby Slovan – Trnava vo finále Slovenského pohára z mája 2022. Na bratislavskom Tehelnom poli sme zdolali silný Slovan a stali sa víťazom pohára. Je pre mňa najpamätnejšie, lebo ho mám v čerstvej pamäti, avšak každé derby malo svoje špecifiká.

Zenit Petrohrad proti Spartaku Moskva je v Rusku obrovské derby, ale keď som tam bol, asi som to tak silno nevnímal. V Anglicku boli jedinečné derby proti Manchestru United alebo Evertonu, tam som už cítil obrovskú rivalitu. Tieto zápasy mali vždy vynikajúcu atmosféru, verejnosť ich rozoberala týždeň pred začiatkom a aj týždeň po ňom. Až do momentu prestupu do Turecka som si myslel, že už asi lepšiu atmosféru nikde nezažijem.

Ale prišiel som do Turecka, a na vlastnej koži zažil istanbulské derby Fenerbahce – Galatasaray, a to bolo niečo neskutočné. Keď sme pred mojim prvým derby odchádzali z tréningového centra, odprevádzali nás fanúšikovia, samotný štadión bol natrieskaný už dve hodiny pred zápasom a ozýval sa z neho obrovský rachot.

Fanúšikovia spievali dve hodiny pred zápasom, dve hodiny cez zápas a neviem ešte koľko po ňom. Atmosféra bola neskutočná. Ten zápas bol divoký, a to vlastne každé derby, ktoré sme v Turecku hrali. Zažil som, že sa hráči na ihrisku pobili, rozhodca zápas ukončil predčasne a podobne, tie derby mali jedinečnú atmosféru.

A potom samozrejme najväčšie slovenské derby Trnava – Slovan. Možno je to menšia mierka v porovnaní so svetovými derby zápasmi, ale vzájomnú rivalitu som práve počas zápasov so Slovanom vnímal najviac. Som Slovák, odmalička fanúšik Trnavy a zápasy so Slovanom mali svoje špecifiká, rozumel som všetky pozitívne aj negatívne pokriky (smiech), ale to k tomu asi patrí.

V júli 2004 ste mali 19 a pol roka a debutovali ste v seniorskom reprezentačnom drese v zápase proti Japonsku. Počas 16 rokov trvajúcej reprezentačnej kariéry ste odohrali 104 zápasov a strelili 6 gólov. Výrazne ste sa pričinili o to, že Slovensko si po prvý krát vo svojej histórii vybojovalo účasť na MS 2010 v Juhoafrickej republike, neskôr aj účasť na ME 2016 vo Francúzsku. Čo je vašou najkrajšou reprezentačnou spomienkou?

Sú to určite obe veľké podujatia, pretože nie sme zvyknutí na to, že naša reprezentácia sa pravidelne zúčastňuje na ME, alebo na MS vo futbale. To, že som mal možnosť zahrať si na oboch majstrovstvách, ma nesmierne teší. Hrať za reprezentáciu Slovenska bola pre mňa vždy mimoriadna pocta a česť.

Je to iný druh emócií a hrdosti, ako reprezentovať zahraničný klub. V každom zápase, ktorý som za reprezentáciu odohral, som sa snažil odovzdať svoje maximum a zároveň si ho aj čo najviac užiť. Niekedy sa to podarilo viac, inokedy menej. Vybrať iba jeden z tých 104 zápasov by to bolo náročné. Na celú reprezentačnú kariéru budem spomínať v najlepšom.

Vrcholovú športovú kariéru ste ukončili 21. mája 2022, vo veku 37 rokov, s číslom 37 na drese a v 37. minúte. Boli ste vzorom a motiváciou pre mnoho mladých hráčov. Plánujete využiť svoje spoločenské postavenie „športovej celebrity“ v prospech slovenského futbalu?

Som rád, ak som bol vzorom pre mladých chlapcov, alebo ak začali hrávať futbal kvôli našej úspešnej generácii v reprezentácii a v zahraničných kluboch, nesmierne ma to teší. Vo futbale som sa pohyboval celý svoj život, a tak si ani neviem predstaviť, že by som s tým teraz prestal a už sa v ňom nijako neangažoval.

Môj koniec vrcholovej kariéry je stále čerstvý, užívam si športový dôchodok, chcem sa najmä doliečiť, pretože zdravotný stav ma dosť limitoval aj v osobnom živote. Keď už budem zdravotne fit, rád by som sa futbalového diania ešte nejakým spôsobom zapojil. Či už to bude na klubovej úrovni alebo v nejakej forme na zväze alebo pri reprezentácii. Možností ako pri futbale ostať je veľa, nejaké ponuky som už dostal a zvážim ich.

Hovorí sa, že úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sám seba za spokojného a šťastného muža?

Som spokojný s tým, že mám krásnu zdravú rodinu a som spokojný s tým, čo som v živote dosiahol.

Jedna nádherná etapa môjho života skončila, začína tá druhá a ja verím, že aj v nej budem podobne úspešný ako som bol doteraz.

Ani na ihrisku som sa nikdy neuspokojil s tým, čo som dosiahol, vždy som sa snažil ešte zdokonaľovať, byť lepší a úspešnejší. Verím, že to tak bude pokračovať aj naďalej.

Keďže rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver tradičná otázka: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Nedá sa to označiť ako rituál, ale doma máme zaužívané, že raňajkujeme spolu s manželkou a synom. S manželkou ráno vstávame o 6:30, ona pripraví raňajky, ja zobudím syna, spolu sa naraňajkujeme a vyprevadím ho do školy.

Teraz, keď som už na športovom dôchodku, tak sa často stáva, že sa vrátim naspäť do postele (smiech). Tak sme si jednoducho zvykli, každý deň začíname spolu a funguje nám to. Doteraz sme toho času na seba veľa nemali, keďže ja som bol často preč, syn mal školu, či rôzne iné záujmy, takisto manželka. Preto si dnes svoju blízkosť veľmi užívame. A začína to práve tými spoločnými raňajkami.

MARTIN ŠKRTEL

Narodil sa 15. 12. 1984 v Handlovej

• Jeden z najlepších futbalových obrancov v histórii samostatného Slovenska.
• Hral za Trenčín, Zenit Petrohrad, FC Liverpool, Fenerbahce Istanbul, İstanbul Başakşehir a Spartak Trnava. Za slovenskú reprezentáciu nastúpil v 104 zápasoch, dal 6 gólov.
• Víťaz ruskej Premier ligy 2007 (Zenit)
• Víťaz Pohára EFL: 2012 (Liverpool FC)
• Víťaz tureckej Super Lig 2019-20
• Víťaz Ceny Petra Dubovského za rok 2005
• Víťaz ankety Futbalista roka: 2007, 2008, 2011 a 2012.
• Hráč sezóny v Liverpoole (2011-2012)

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 29.9.2022.