Príbeh osobnosti slovenskej atletiky.

Bola prvá v Československu, ktorá preskočila samú seba. Slovenskú rekordnú latku dvihla za dvanásť rokov až osemnásťkrát, dovedna o 30 cm.

Na olympiáde v Mexiku bola šiesta, v Montreale štvrtá. Hosťom podcastu Vykroč bola bývalá výborná výškarka a neskôr športová fukcionárka MÁRIA MRAČNOVÁ.

V roku 2022 ste počas vyhlasovania ankety Športovec roka dostali ocenenie Športová legenda. Niekto raz povedal: „Kto nemá veľké sny, nemajú sa mu aké splniť.“ Mali ste vždy veľké sny?

Tým, že skok do výšky je konkrétna disciplína, kde máte pred sebou prekážku v podobe latky, ktorú sa snažíte prekonať, musíte snívať, že v ďalších pretekoch skočíte o centimeter, alebo aj o desať centimetrov viac.

Doma na chodbe som mala vo výške 2 metrov natiahnutú červenú stuhu a vzhliadala som k nej, pri mojich 172 centimetroch, s úctou. Ale aj to bol jeden z mojich snov.

Vaša aktívna športová kariéra trvala šestnásť rokov a za desať rokov ste v bývalom Československu posunuli ženskú výškarskú latku desaťkrát až na rekordných 192 centimetrov. Čomu pripisujete, že ste sa výnimočnou a dlhodobo úspešnou stali práve vy?

Motiváciou bolo určite samotné prekonávanie latky. Ale jedným z dôležitých impulzov bola aj príhode z čias, keď som ešte trénovala v Košiciach.

Nikdy som nebola „nohatá“ subtílna výškarka, ktoré prekračovali nožničkami latku oveľa vyššie ako ja, a jeden z okoloidúcich trénerov povedal, že zo mňa výškarka nikdy nebude. Myslím si, že to bol posledný klinec pod pätu, aby som sa snažila výškarkou byť.

V podcaste s Máriou Mračnovou sa dozviete aj:

• Prečo kedysi bolel skok do výšky?
• Ako si spomína na olympiádu v Mexiku?
• Ako jej pomohol známy futbalový tréner Jozef Vengloš?
• Ako mesiac po olympiáde v Montreale skočila rekordných 192 cm?
• Ako vníma slovenský šport a vyhliadky do budúcnosti?

Ako si spomínate na detstvo v rodných Košiciach, viedlo vás najbližšie okolie k aktívnemu pohybu?

Mala som o päť rokov staršieho brata a ten ma vždy dostal ako „prívesok“ na starosť. Tým pádom som bola vždy v chlapčenskej partii, hrávali sme vonku futbal, liezli sme po stromoch, naučili sme sa dobre behať, liezť aj skákať. Naučil ma aj plávať, keď ma sotil do bazéna s tým, že si mám robiť čo chcem. Z jeho strany to bola zábava, ja som sa trochu trápila, ale pomohlo mi to v tom, že som získala všetky pohybové návyky, ktoré sa mi neskôr zišli.

Po strednej škole v Košiciach ste sa ako 18-ročná presunuli do Bratislavy, kde ste vyštudovali FTVŠ, kombináciu telesnej výchovy a biológie, učiteľský smer. O túto školu bol v tom čase veľký záujem, prijímanie podliehalo prísnemu výberu, napríklad výbornú bežkyňu Zuzanu Markovú-Moravčíkovú neprijali. Aké náročné bolo štúdium na FTVŠ a kam sa fakulta od vašich študentských čias posunula?

Za našich čias bolo štúdium na fakulte náročné. Navyše, prírodovedecká fakulta sídlila na Moskovskej ulici a rastlinky mala pri Moste Lafranconi a naopak, FTVŠ sídlila pri zimnom štadióne.

Takže sme lietali po celom meste, v PKO bola gymnastika a hry, biológia na Moskovskej, popri tom na zimný štadión, bolo to náročné. Dnes majú študenti FTVŠ výhodu, že všetko majú na jednom mieste – pri Moste Lanfranconi, aj s internátom, aj s tartanovým štadiónom a halou a nemusia sa presúvať kade-tade, maximálne na zimný štadión.

Mali sme však aj zaujímavé zážitky. Pamätám si napríklad, že keď nás učil pán Starší a nebola som extrémne dobrá v korčuľovaní, postavila som sa do bránky. Janko Starší iba jemne ťukol do puku a tri týždne som mala na predkolení hrču ako svet.

V rámci biológie sme zbierali chrobáčiky niekde pri Gombaseku a pri Štúrove sme boli na rastlinky v roku 1965. Bol tam Dunaj, kúsok lúky, vyvýšená cesta a za ňou sme stanovali. O dva dni Dunaj stúpol a upaľovali sme domov – chalani po dvoch stranách cesty, autobus s výfukom hore na streche a tak sme sa dostali domov. (smiech)

Skok do výšky je technicky náročná ľahkoatletická disciplína. Prvé pravidlá súťaží v skoku do výšky zaviedli v roku 1856 a niekoľkokrát sa menila technika skoku. Prvým skokanským štýlom bol skok strihom, tzv „nožničky“, neskôr pribudla technika straddle (prevalenie tela bruchom tesne nad latkou, keď sa švihová noha dostáva za prekážku ako prvá) a od sedemdesiatych rokov je dominujúcim štýlom je flop, keď sa skokan dostáva cez latku otočený chrbtom k nej. Vy ste boli celý život verná jednej technike – straddlu. Je náročné preorientovať sa na iný štýl skoku?

Áno, je to určite náročné. Začínali sme nožničkami, ako ste spomínali a ešte aj straddle sme skákali do piesku. Až v roku 1968 sme začali nosiť veľké vrecká s penovými odrezkami, aby sme sa neudierali.

Medzi nožničkami a „prevalením obkročmo,“ čiže straddlom, boli ešte ďalšie štýly, ako napríklad nožničky bokom.

Ja som sa venovala najmä straddlu, ale, po rokoch skákania s klasickým straddlovým rozbehom, som rok pred OH v Montreale prevzala z flopu rozbeh do oblúku, čím som sa zrýchlila a zlepšila na 191 cm.

Vtedy ešte existovalo pravidlo, že ponad latku nesmie ísť prvá hlava. Keby techniku flopu skúšal Američan Fosbury už vtedy, tak mu to nedovolia. Predviedol ju neskôr a na olympijských hrách v Mexiku prišiel, videl a zvíťazil výkonom 224 cm.

Prečo je flop taký úspešný a dominantný štýl?

Flop je jednoduchší skok ako straddle. Pri straddle sa latky môžete dotknúť všeličím – rukou, kolenom, členkom. Ja som latku v Montreale zrejme ťukla špičkou nohy a ona spadla.

Ale pri flope, ak trafíte latku zhora, ona nadskočí a ostane stáť na stojane. Masovému rozšíreniu flopu pomohlo aj to, že skokan do výšky dnes už padá do mäkkého a nie do piesku či tvrdých podložiek.

Počas vysokoškolského štúdia prišli prvé vážnejšie preteky – na Svetovej Univerziáde v Budapešti v roku 1965 ste skončili štvrtá. V lete 1966 ste odštartovali najslávnejšiu éru československej výšky. Na ME v Budapešti ste skončili taktiež štvrtá, na olympiáde 1968 v Mexiku československá ženská výška dominovala svetu, získali sme zlato, štvrté a šieste miesto. Vy ste boli šiesta. Na ME 1969 sme získali zlato a váš bronz. Zišla sa výnimočná generácia, alebo sme v tom čase mali výborných trénerov a podmienky?

Asi sa spojilo jedno s druhým. Na kontrolných pretekoch na bratislavskej Mladej Garde som po 11 rokoch prekonala národný rekord, skočila som 170 cm na konci apríla 1966.

Potom sa za mnou začali ťahať ďalšie výškarky a napokon nás bolo päť na takmer rovnakej výkonnostnej úrovni, takže začínal byť problém dostať sa na olympiádu, kde mohli štartovať z jednej krajiny iba tri skokanky.

Jedna druhú sme motivovali, ťahali sa, snažili sa prekonávať a súperili sme spolu celé desaťročie. Nedávno som bola na besede s Erikom Vlčekom, ktorý sa ako 41-ročný pripravuje na ďalšie olympijské hry, pričom mne pred Montrealom ako 29-ročnej povedali, že som už stará a neperspektívna.

Prvým vrcholom vašej kariéry boli OH 1968 v Mexiku, ktoré boli špecifické z viacerých hľadísk. Prvýkrát sa konali vo vysokohorskom prostredí (2240 m n. m.), organizátori pripravili vynikajúce športoviská a prvýkrát zapaľovala olympijský oheň žena. Po augustovom vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa naša výprava tešila mimoriadnej popularite, osobitne najmä gymnastka Věra Čáslavská, ktorá vyhrala 4 individuálne zlaté medaily. Atléti mali k dispozícii novinku – tartanovú dráhu. Američan Bob Beamon skočil fantastický svetový rekord v skoku do diaľky – 890cm. Ako si na olympiádu v Mexiku pamätáte vy?

Určite najkrajší zážitok pre mňa bolo privítanie výpravy na štadióne počas slávnostného nástupu – to „Čeko! Čeko!“ bolo niečo úchvatné. Zážitkom však bolo už len to, že sme leteli do krajiny, o ktorej sme sa dovtedy maximálne učili v zemepise.

Skvelé bolo aj to, že sme tam boli už tri týždne pred olympiádou, keďže atléti zvyčajne poznajú akurát letiská, hotely a štadióny. My sme sa tri týždne mohli zoznamovať s tartanom a prostredím, navštívili sme pyramídy, čo bol pre nás obrovský zážitok na celý život.

V skoku do výšky sme získali 11 olympijských bodov, čo sa nikdy predtým ani potom nezopakovalo. Bývali sme všetky tri na jednej izbe – hoci sme boli rivalky, ale robili sme aj spoločné veci, napríklad sme hrávali karty. Hlavná vec, že som mala skriptá anatómie pod hlavou, keďže ma na fakulte čakala skúška, ale tie som otvorila asi iba dvakrát. (smiech)

Vaša jediná medaila z vrcholných podujatí je bronz z ME v Aténach 1969. Mali ste vtedy 23 rokov. Považujete tento úspech za najväčší v kariére?

Myslím si, že štvrté miesto z olympiády je viac – aj výkonnostne aj tým, že sú to skrátka olympijské hry. Ale pocitovo sú Atény to najkrajšie – Milena Rezková-Hübnerová vyhrala, ja som bola tretia, hrali našu hymnu, stúpali dve naše vlajky na stožiare, z citovej stránky to bol najkrajší zážitok.

Ďalšia olympiáda po Mexiku sa konala v Mníchove v roku 1972. Vy ste mali splnený limit, ale necestovali ste. Prečo?

Opäť v tom mali prsty moje štvrté miesta. Celý rok som súperky porážala, ale prišli majstrovstvá republiky a bola som štvrtá. Nikdy predtým a nikdy potom sa nebrali tieto výsledky ako kvalifikácia na olympiádu, vtedy si to vedenie vybralo ako štandard a do Mníchova išli tri Češky a ja som ostala doma.

Výmeny trénerov predstavovali vždy pozitívny zlom vo vašej kariére. V roku 1973 ste vymenili docenta Šimoneka za kolegu Viliama Lendela. Práve jeho nápad použiť oblúkovitý rozbeh ako pri flope dvihol vaše výkony skoro o 10 cm a predĺžil vašu kariéru. V čom spočíva tajomstvo oblúkovitého rozbehu?

Tajomstvo pre mňa spočívalo v zrýchlení. Šikmý rozbeh, ktorý som mala zo straddle, mi nedával dostatočnú rýchlosť na vyššie výšky. Okrem toho vznikla na Bajkalskej v Bratislave vtedy konečne nafukovacia hala, kam sme od septembra chodili trénovať a kde som sa zdokonalila práve v tomto rozbehu.

Potom to už bolo jednoduchšie – skočila som 184 cm, potom 187 cm a na prvých kvalifikačných pretekoch, kde som bola označená za neperspektívnu, som skočila v Prahe olympijský limit 188 cm. Asi o tri týždne na to som šla na majstrovstvá Rumunska do Bukurešti, tam som skočila 190 cm, na čo už funkcionári nemohli namietať a na olympiádu ma neposlať.

Na olympiáde v Montreale v roku 1976 ste výkonom 189 cm obsadili ďalšie smoliarske 4. miesto. Bolelo to dlho alebo túto smolu prebil jubilejný desiaty československý rekord (192 cm), dosiahnutý na domácich majstrovstvách iba mesiac po olympiáde?

V Montreale som na výške 189 cm bola ešte prvá. Ale nemala som tam svojho trénera, Vila Lendela a v dlhotrvajúcom zápolení som si netrúfla upraviť rozbeh, iba som sa snažila vyhecovať k čo najlepšiemu výkonu.

Predo mnou skákala Sara Simeoni, ktorá bola známa „hecérka“ a skočila 191 cm na prvý pokus. Ja som to síce tiež skočila, ale latka padla a ďalšie pokusy sa mi už tak nevydarili a skončila som napokon štvrtá.

V Třinci mi Vilo Lendel povedal, aby som si rozbeh posunula o dve stopy dozadu. Keby to povedal v Montreale, možno by som skočila aj 193 cm, za ktoré získala Rosemarie Witschas-Ackermannová zlatú medailu, keďže tam som mala oveľa lepšiu formu ako v Třinci.

V Třinci sa skákalo 187 cm, potom 189 cm a Milena Rezková-Hübnerová mi hovorí: „Daj si to rovno na rekord!“ Dala som a na druhý pokus som ho aj úspešne prekonala.

Víťazka z Montrealu, východná Nemka Witschas-Ackermannová o rok na to, v roku 1977, na mítingu v západnom Berlíne, ako prvá žena v histórii preskočila rovné dva metre. A to štýlom straddle, ktorý v tom čase už vymieral. O atlétoch z východného bloku sa hovorievalo, že dosahujú svoje výsledky aj nepovolenými prostriedkami. Stretli ste sa s ničím podobným počas vašej kariéry?

Viete, že ľudia radi vymýšľajú a špekulujú. Dostal sa mi do ruky rozpis prostriedkov, ktoré používajú a mali na sústredeniach nachystané v miskách vedľa jedla.

Nevenovali sme tomu až takú pozornosť, keďže my sami sme to nerobili. Môj manžel sa venoval aj športovej medicíne a zásoboval ma akurát vitamínmi – D, B a C, prípadne prostriedkami, keď som mala úrazy a bolesti, ale systematicky sme nič takéto nebrali.

Druhá, ktorá skočila dva metre, bola Sara Simeoni a na ME v Prahe skočili dva metre obe. Witschas-Ackermannová mala fantasticky vymakané nohy a tenký vršok. Napokon, aj ja som bola prvá z výškariek v Československu, ktorá systematicky posilňovala.

Docent Šimonek chválil ruskú školu a vedel, že pri nízkych výškach je možné ju kompenzovať dobrým odrazom a preto sme pravidelne trikrát v týždni posilňovali.

Meriate 172 centimetrov, čo je na výškarku pomerne málo. Ženy majú v tomto športe väčšinou výšku okolo 185 centimetrov. Napriek hendikepu ste boli prvá v Československu, ktorá preskočila samú seba a váš osobný rekord 192 cm je s ohľadom na nižšiu telesnú výšku doteraz skvelým výkonom. Pre nižšie výškarky je veľmi dôležitá odrazová sila a výborná schopnosť koordinácie pohybov v krátkom časovom úseku. Ako ste tieto schopnosti získavali?

Tým, že som študovala na FTVŠ, musela som vedieť gymnastiku, plávanie, rôzne hry. S asistentkami na fakulte sme hrávali basketbal, dokonca som hrala vysokoškolskú basketbalovú ligu, museli sme byť všestranní. Človek tak získal obratnosť, periférne videnie, prehľad, zrýchlenie.

Na tréningu sme robili všetky možné športy a rok sme končili vrhačským desaťbojom – zobrali sme všetky druhy náradí a skúšali rôzne spôsoby hodov a odhodov. Človek musel byť všestranný, aby sa zdokonaľoval. A, samozrejme, pomáhalo to.

Atléti socialistického Československa trénovali pomerne tvrdo. Odrazilo sa to nejako na vašom zdraví počas kariéry, prípadne po jej ukončení?

Určite áno. V roku 1966, keď som zlepšila až na 177 cm, sme zrazu chodili z pretekov na preteky. Ešte v októbri sme boli vo Viedni, kde si to odniesla jedna achilovka a dosť dlho sa to so mnou vlieklo.

Desať rokov už mám kompletne vymenené koleno, čaká ma aj druhé, pred dvoma rokmi mi vymenili bedrový kĺb. A chrbtica? To ani nehovorím. Tie dopady do piesku, navyše stále na jednu stranu, skrátka na človeku musí zanechať stopy. Za našich čias neboli tapacírované posilňovacie stroje, dostala som železo za krk a so záťažou 110 či 140 kg som musela skákať. Krčná chrbtica dostala skutočne zabrať.

Okrem toho sme mali ešte jednu škaredú autonehodu, kde som schytala stĺpik a prebrala som sa v nemocnici v Liptovskom Mikuláši. To tiež prispelo k tomu, že krčná chrbtica sa trápi, ale tým, že ešte aj teraz chodievam dvakrát týždenne cvičiť so seniorkami v rámci Olympijského klubu Bratislava, tak sa snažím trochu udržiavať.

Svetový rekord v skoku do výšky mužov má hodnotu 245 cm a vytvoril ho Kubánec Javier Sotomayor v roku 1993. V skoku do výšky žien to je 209 cm, túto výšku skočila Bulharka Stefka Kostadinovová ešte v roku 1987. Prečo sú tieto rekordy desiatky rokov neprekonané?

Lebo obaja boli výnimoční skokani, Sotomayor skočil veľa aj v hale v Budapešti a Stefka je dnes šéfka bulharského olympijského výboru.

Má na to však vplyv aj viacero ďalších faktorov. Pre mňa bol najlepší štadión na prekonanie rekordov v Třinci. Veľmi veľa totiž záleží na pozadí, aby človek nevnímal latku ako nejakú vysokú bariéru. Tým, že v Třinci je výborné prostredie a tribúny, zdá sa, že latka je nižšie a jednoduchšie a prekonáva. Hrá to veľkú úlohu.

Napríklad na bratislavských Pasienkoch sa rozbiehate z trávy a až potom prejdete na tartan. Na Cene Pravdy v roku 1965 som sa napríklad rozbiehala z trávy cez škvaru.

Slovenské rekordy v skoku do výšky sú taktiež už poriadne bradaté a majú hodnotu 234 cm u mužov (Robert Ruffíni v roku 1988) a 195 cm u žien (Alica Javadová v roku 1996). V akom stave je dnes slovenská výška a čo je potrebné urobiť, aby sme znova vychovali atléta vášho formátu?

Robo Ruffíni má výhodu, že má už syna, ktorý nedávno skočil 210 cm. U neho bol problém, že trochu trieštil svoje záujmy – v zime výborne lyžoval a v lete sa venoval atletike. Vyzerá to tak, že sa už dal iba na atletiku a pomaly sa začína doťahovať na otca. U žien je to však horšie.

Myslím, že najlepší výkon v roku 2022 bol na úrovni asi 180 cm. Keď som svojho času bola na majstrovstvách republiky v Nitre, tréner Šimonek na mňa zakričal, že sa mám vyzliecť a skákať aj ja, keďže ako poslednú ženy skákali výšku 177 cm. (smiech)

Hranica ženskej extratriedy je dnes 200 cm, túto výšku skočilo v celej histórii len asi 40 žien. Pozreli sme sa aj na rekordy v kategórii Masters a v ženskej vekovej kategórii W75 to je 125 cm. Slovenský ženský rekord v kategórii W65 má tiež hodnotu 125 cm. Aké náročné je skočiť vo veku 65 alebo 75 rokov 125 cm?

Je to jednoznačne náročné. Keď som ešte učila na chemicko-technologickej fakulte, mali sme hodiny v nafukovacej hale. Mala som vtedy asi 47 rokov a študenti ma provokovali, aby som do toho išla s nimi.

Neviem, či sa mi podarilo skočiť vôbec tých 125 cm, ale fakt je, že som vôbec netrénovala, pribrala som po druhom materstve a bolo to náročnejšie. Chce to rozhodne systematický tréning.

O Masters sa hovorí, že tí, ktorí najlepšie výsledky nedosiahli v mladom veku, kompenzujú si to potom tým, že vyhrávajú Masters. Napríklad Milan Beliansky má 77 rokov a je stále majster Európy v behu cez prekážky fantastickým časom.

Akým štýlom skáču seniori do výšky? S ohľadom na ich vek to asi nebude flopom.

Ale áno, flopom. Flop je oveľa jednoduchší ako nožničkami. Nožničkami musíte celé telo dostať nad latku, vo flope sa ponad ňu „prekotúlate.“

Celá vaša športová kariéra sa odohrala v čase socializmu. Šport bol výkladnou skriňou komunistami ovládanej krajiny a do športovej infraštruktúry sa veľa investovalo. Aké ste mali podmienky na vrcholovú prípravu vytvorené vy v porovnaní s inými atleticky vyspelými krajinami tej doby?

Na mieste, teraz už zbúranej Kolkárne na Trnavskej v Bratislave, bola hala, kde bola škvara a jedny kachle, jedna kovová pec, v ktorej sme si zakúrili a v troch teplákoch sme behali, skákali a snažili sa zlepšovať. Odtiaľ sme sa čierni, špinaví, akoby sadzami zanesení, chodili niekam rýchlo zohriať. Toto určite našim kolegom zo Západu ani na rozum neprišlo.

Na Interi bola postavená v roku 1971 prvá tartanová dráha, avšak za roky mojej kariéry som sa tam nikdy neprezliekala v nejakej šatni, hoci futbalisti tam majú obrovské krásne šatne, vodoliečbu a podobne. My sme sa vždy prezliekali niekde pod kríčkami alebo na toalete, čo taktiež nebolo normou v Západnom svete. Bolo to skrátka náročnejšie.

V zime sem sa do telocvične dostali okolo pol deviatej večer. Ráno som mala prvú tréningovú fázu o šiestej, potom som si išla odučiť, potom som šla trénovať na štadión a večer ešte do posilňovne, bolo to ťažko zvládnuteľné. A neskôr s rodinou ani nehovoriac.

Mala som však obrovskú výhodu. Od roku 1971 som bola zamestnaná na chemicko-technologickej fakulte a za vedúceho katedry tam prišiel Jožko Vengloš. A keďže on vedel, čo športovec potrebuje v príprave na olympiádu, vytvoril mi na to podmienky.

Ráno som si dala tréning v Karlovej Vsi, potom som si odučila a celé poobedie a večer som mohla trénovať. Taktiež, keď bolo sústredenie, kolegovia za mňa odučili a dostali za to aj zaplatené.

Ďalšou výhodou v tom čase bolo aj to, že existovalo „kalorické.“ Moja mama išla do dôchodku so 640 korunami dôchodku práve v čase, keď som šla na vysokú školu a ja som z ČSTV dostávala ako reprezentantka 660 korún „kalorické“, takže som sa vedela sama o seba postarať.

Naviac, keď už som mala syna, svokra dostávala vyplatenú priemernú mzdu, keď som bola na sústredení a starala sa o neho. V tomto mal tento systém určité výhody.

Aktívnu športovú kariéru ste ukončili v roku 1980. K jej koncu dopomohla aj nešťastná autonehoda v roku 1978 na zimnej šmykľavej ceste pri Liptovskej Mare. Čo sa po konci kariéry dialo v duši a tele ženy, zvyknutej na pravidelný športový režim od rannej mladosti?

Po olympiáde v Montreale v roku 1976 som chcela skončiť, ale vtedajší predseda atletického zväzu, pán Dušek, ma presvedčil, že v roku 1978 budú ME v Prahe, aby som to potiahla ešte tam. Na prvé sústredenie sme šli do Vysokých Tatier, manžel šoféroval, mali sme so sebou aj syna.

Pri Liptovskej Mare stavali diaľnicu, išlo sa v šikane v protismere a oproti išli vojaci so silno svietiacimi svetlami. V ten deň stavbári naukladali betónové pražce, ale stojky nepostavili. My sme napálili do tých pražcov, schytala som stĺpik a vyhodilo mi to odrazové koleno. Bola potrebná operácia.

Dostala som sa ešte do formy aj po operácii, skočila som 188 cm, ale už to bolo utrpenie a čakala som, kedy sa skončia ME v Prahe, pretože s tým úrazom hlavy som mala aj otras mozgu a lekári mi povedali, že mi to bude robiť problémy najmä vtedy, keď sa ochladí. V Prahe na finále bolo napokon 9 stupňov v auguste. Vyzliekla som sa, stuhla som a už to nešlo.

Po konci prišla úľava. Aj tým, že dovtedy telo dostávalo dosť zabrať, ale aj tým, že manžel desať rokov nonstop ustupoval a prispôsoboval sa napriek svojej náročnej práci môjmu programu a potrebám.

Ďalšie roky som bola doma ja s deťmi a on soboty-nedele či cez prázdniny chodil s Interom po rôznych sústredeniach.

Po ukončení vrcholovej športovej kariéry ste sa nevybrali cestou trénerky, ale funkcionárky, ktorá zanietene pracovala na rozvoji športového hnutia. V roku 1987 ste sa stali členkou výkonného výboru Československého olympijského výboru, ktorou ste boli až do skončenia jeho existencie v roku 1992. Čo vás viedlo k naštartovaniu funkcionárskej kariéry?

Vedela som, že nechcem byť trénerka. Mala som ideálnych trénerov, pán Šimonek bol na každom tréningu, všetko si zapisoval, vyhodnocoval, analyzoval a ja som vedela, že pri dvoch deťoch by som to nebola schopná robiť.

Tým, že profesor Černušák sa stal predsedom Československej olympijskej akadémie, dotiahol ma do toho funkcionárskeho prostredia.

Na začiatku som sa stretávala najmä so športovcami, s ktorými sme boli spolu na olympijských hrách, ako napríklad Věra Čáslavská. Postupom času som sa viac a viac naučila a začala som funkcionársku kariéru robiť na vyššej úrovni. 

Založili a viedli ste Olympijskú spoločnosť Slovenska, spoluzakladali Slovenský olympijský výbor a tri volebné obdobia pôsobili ako jeho podpredsedníčka. Prezidentom sa stal Vladimír Černušák, člen MOV. Aké boli začiatky samostatného slovenského olympizmu a na aké aktivity pri zrode ktorých ste stáli, ste hrdá aj po rokoch?

Ján Mitošinka trénoval v Barcelone a poznal sa aj s Juanom Antoniom Samaranchom, prezidentom MOV. V Barcelone je dodnes silné katalánske hnutie a mali založený aj Katalánsky olympijský výbor. Janko Mitošinka hovorí: „Keď to majú oni, prečo by sme nemohli mať aj my slovenský?“

Pri debatách na cestách do Prahy sme o tom vážne začali uvažovať a v apríli 1990 sme zvolali zasadnutie trénerov, olympionikov, funkcionárov a založili sme Olympijskú spoločnosť Slovenska. Prvý návrh skratky bol SOS, no to sme si povedali, že asi ťažko budeme môcť volať hneď od začiatku o pomoc. (smiech)

Napokon vznikla Olympijská spoločnosť Slovenska a musím hneď poďakovať aj pánovi štátnemu tajomníkovi ministerstva, pánovi Dubeňovi, ktorý nám venoval z rozpočtu 200-tisíc, Štefan Gašparík, predseda ČSTV, nám taktiež venoval 200-tisíc, ale aj miestnosti, kde sme mohli začať pracovať a rozbehli našu činnosť.

Som hrdá a pyšná, že odvtedy až dodnes trvajú aktivity, ktoré sme my založili. Či to bolo zakladanie Olympijských klubov, ktorých je dnes 26, pričom prvý sme založili na MDŽ 1991 na bratislavskom Draždiaku, alebo je to Olympijský deň, v ktorom dodnes súťaží veľa detí, vedomostné súťaže, Olympijská akadémia, návšteva Múzea v Lausanne, súťaže fair-play, vyhlasovanie Rytierov športu. Všetko sú to veci, ktoré pretrvávajú dodnes a majú svoj pevný základ.

Keď tu počas stretnutia generálnych sekretárov európskych olympijských výborov bol vtedajší prezident EOV a neskorší prezident MOV Jacques Rogge, povedal, že Slovenský olympijský výbor sa zaradil medzi národné olympijské výbory aj so storočnou históriou na rovnakú úroveň. A to bola najväčšia pochvala, ktorú sme mohli dostať.

Viedli ste slovenskú výpravu na premiérových letných OH 1996 v Atlante, kde sme získali naše prvé tri medaily, zlato, striebro aj bronz. Historicky prvú zlatú medailu pre samostatné Slovensko vybojoval vodný slalomár Michal Martikán. Dajú sa porovnať olympiády, na ktorých ste sa zúčastnili aktívne s tou v americkej Atlante?

To sa absolútne nedá. V Mexiku a Montreale som sa v prvom rade starala o seba a o prípravu na preteky. A v Atlante som zrazu mala na starosti 74 športovcov, od cyklistov, cez plavcov, tenistov, až po atlétov. Každú chvíľu niekto priletel a niekto zasa odlietal, vzdialenosti boli veľmi veľké. V Atlante nabrali toľko dobrovoľníkov, že zopár súťaží športovci ani nestihli, lebo dobrovoľníci na športoviská ani netrafili.

Mali sme malý tím dobrovoľníkov, ktorí nás, „šéfstvo,“ vozil. Tak sme išli aj na preteky Michala Martikána deň po výbuchu v parku. Tŕpli sme, či sa tam niečo nestalo aj nejakému nášmu športovcovi, dokonca som tam mala aj syna. Avšak tá obrovská radosť z výkonu Michala Martikána stála za to. Chudera naša šoférka mala teplotu a utekali sme jej acylpyrín kupovať, aby nás doviezla v pokoji domov.

Nedávno oslávil Slovensko 30 rokov samostatnosti. Zmena režimu odbúrala mnohé negatíva, ale aj niektoré pozitíva, ako napr. starostlivosť o mládežnícky šport. V samostatnom Slovensku postupne ubúdali počty športových zariadení, mizli centrá mládežníckeho športu, scvrkávali sa finančné zdroje, ako aj členské základne. Pedagógovia a tréneri boli ohodnotení a vzdelávaní nedostatočne. Šport sa postupne stával ekonomicky náročným, s klesajúcim záujmom detí a mládeže klesala aj ich všeobecná pohybová výkonnosť. Bratislava ako jediné hlavné mesto v Európe nemá plnohodnotnú atletickú dráhu. V tomto nás predbehlo už aj Moldavsko. Ako po 30 rokoch od vzniku Slovenskej republiky vnímate náš šport, aký je jeho súčasný stav a vyhliadky do budúcna?

Mnohé športy živoria. Ja som v roku 2012 ukončila šéfovanie v Slovenskom atletickom zväze a asi iba pred troma rokmi sa nám v atletike konečne podarilo zastaviť úpadok počtu klubov, pretekárov aj členov. Aktuálne máme asi 18-tisíc registrovaných atlétov a 115 klubov.

Ale hlavne, za môjho štrnásťročného predsedania atletickému zväzu sme dotiahli do konca a postavili asi 5 štadiónov a teraz za posledný rok-dva sa podarilo dotiahnuť do takmer finálnej podoby ďalších 14, vrátane martinského, ktorý sa ťahal takmer 20 rokov. Aj v Trnave sa konečne podarilo dostavať štadión, hoci mu ešte chýba tribúna a lepšie zázemie.

V atletike sme sa snažili zachovať aspoň centrá talentovanej mládeže alebo školské športové strediská, ktoré sa po prevrate rušili, čo bola veľká chyba. V Česku si ich nechali, pokračovali v tradícii a podpore mládeže. Dnes je veľké percento obéznych detí. Na príčine je aj covid, ale sú školy, ktoré nemajú telocvične – ako sa majú deti dostať do pravidelného pohybu?

Vieme, že dvakrát do týždňa športujete so seniorkami. Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli, ktoré vám neskôr pomáhali aj v bežnom živote?

Určite to bola vytrvalosť. Ako matka dvoch detí som sa mala čo obracať, keďže som bola zamestnaná, neskôr aj funkcionárka cestujúca po celom svete, aby som to všetko zvládala a stíhala.

Dcéra má o desať rokov menej ako syn a vozila som ju gymnastiku, plávanie, tenis, neskôr folklór a klavír – celý deň som behala na malej „fiatke“ po Bratislave ju rozvážať a popri tom som musela stíhať veci ohľadom domácnosti a zamestnania.

Ďalej všestrannosť a snaha dosahovať čo najlepšie výsledky všade – či v robote, doma, ale hádam aj pri výchove detí.

Akým spôsobom ste prekonávali situácie, keď sa veci nediali podľa Vašich predstáv?

Najťažšie to bolo po zraneniach, keď sa nedalo rýchlo vrátiť a doháňať zameškané po operáciách. Ťažké to bolo aj v momentoch, keď sa hádzali polená, zvyčajne zámerne, pod nohy. Napríklad keď nám pri delení štátu vynadali, že sme partizáni a rozbíjame jednotu olympijského hnutia. Alebo keď prichádzali rôzne udania a anonymy a následne kontroly, ktoré boli poslané z vlastných radov. To nebýva príjemné.

Niekedy som si aj poplakala, ale najmä som mala mnohé bezsenné noci. Preberala som to v noci ako mám reagovať, čo urobiť a podobne. Keď som nečakane v atletických voľbách proti Antonovi Ihringovi vyhrala vysoko 66:39, to mi tak vyrazilo dych, že som to dlho spracúvala, nebolo to jednoduché a mala som nejednu bezsennú noc.

Máte dve deti. Syn Peter je špičkový chirurg, dcéra Zuzana je bývalá slovenská basketbalová reprezentantka. Čo bolo pre vás pri ich výchove najdôležitejšie?

Syn bol alergik a dosť nás alergiami potrápil, takže najdôležitejšie bolo, aby bol zdravý. Spásonosnou myšlienkou bolo, že začal hrať hokej vo veku 10 rokov, to mu na 4-5 rokov výrazne pomohlo. Prestal mať problémy s alergiami, snažili sme sa aspoň raz za 5 rokov dostať k moru, kde sme už o šiestej ráno chodili k vode, aby dostal jód do seba a pomohlo mu to aspoň na rok a pol.

Ako som už spomínala, Zuzane, ktorá je o desať rokov mladšia, som sa venovala výrazne viac.

Obom sme sa však snažili vštepiť to, čo sme vyznávali my sami: Usilovnosť, húževnatosť, skromnosť, slušnosť. Čo sa dnes nenosí.

Miloš Forman raz povedal: „Ak by som sa ešte raz narodil, začal by som svoj život inak, ale skončil rovnako.“ Čo by ste poradili svojmu ja vo veku 15 rokov so skúsenosťami aké máte dnes?

Keď začala skákať Bradáčová, hovorievala som: „Ja mať tvoju výšku a svoju hlavu, ja by som už dávno bola skočila dva metre.“ Nemyslím si však, že by som robila niečo úplne inak. Niektoré veci možno áno, ale v podstate by som bola celkom spokojná.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál?

Každé ráno vstávam pravidelne, pomaly sa zobúdzam od piatej ráno a ešte do decembra som každé ráno chodievala so psíkom, teraz ho už, bohužiaľ, nemáme.

Mária Mračnová (Faithová)

* 24.9.1946 v Košiciach 

Osobnosť slovenskej atletiky, bývalá ČSSR reprezentantka a rekordérka v skoku do výšky.

Úspechy:

ME: (1966: 4. – 171, 1969: 3. – 183, 1974: 8. – 183, 1978: 13. – 180)

5 československých titulov (vonku 1966, 1967, 1975, 1976, v hale 1976) a 11 slovenských (vonku 1967, 1968, 1971, 1972, 1974 – 1976, 1978, v hale 1972, 1973 a 1975)

OH: Mexico 1968, Montreal 1976

Ocenenia: rôzne olympijské, Legenda športu (2022)

Rodina: manžel zubný chirurg, syn, dcéra basketbalová reprezentantka

Motto: „Keby som nešla do niektorých súbojov, možno by som mala pokojnejší život, ale nie také spokojné svedomie. Najviac si vážim Borotrovu trofej za celoživotné vystupovanie v duchu fair play.“

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 14.3.2023.