Hosťom podcastu bol bývalý výborný basketbalista Radoslav Rančík.

Basketbal hral profesionálne v siedmich krajinách, má šesť českých titulov a s kariérou sa lúčil v 38 rokoch ako slovenský šampión. Hosťom podcastu Vykroč bol osemnásobný slovenský Basketbalista roka RADOSLAV RANČÍK.

Jakub Kudláček, bývalý český basketbalista a dnes šéf medzinárodného skautingu tímu NBA Charlotte Hornets, ktorý patrí Michaelovi Jordanovi hovorí, že to, či Michael je alebo nie je v kanceláriách klubu spozná okamžite, ako do kancelárie vojde. A to podľa energie a správania sa ľudí v nej. Michael ma obrovskú charizmu a takýto efekt na ľudí. Dokážu ľudia vycítiť, že v budove je Rado Rančík aj bez toho, aby videli jeho auto na parkovisku?

Dobrá otázka. (smiech) Neviem, či vyžarujem až takú energiu, to si nedovolím povedať. Michael Jordan je jeden z najikonickejších športovcov vôbec a bolo by veľmi odvážne takýmto spôsobom označiť moju energiu.

Nejakú energiu so sebou určite prinášam, možno vzbudzujem aj rešpekt, ba dokonca mi ľudia povedali, že zo mňa srší až arogancia. To je pre mňa trochu zarážajúce, lebo ja som veľmi otvorený človek a mám rád, keď môžem komunikovať aj s ľuďmi z rôznych odvetví, nielen športu. 

Boli ste považovaný za veľmi sebavedomého hráča. Aká je hranica je medzi zdravým sebavedomím a aroganciou? Akým reálnym základom musí byť zdravé sebavedomie podložené?

U mňa zdravé sebavedomie vyplývalo z tréningového procesu. Vzhľadom na to, že som mal veľa odtrénované a veril som si, vedel som, že aj ak sa dostanem do zložitej situácie, tak sa z nej viem dostať na základe tréningového procesu a toho, čo som musel spĺňať na to, aby som bol dobrý hráč.

Keď som prišiel na ihrisko, vedel som, že mi je jedno, kto sa postaví predo mňa. Mohol to byť aj Andrej Kirilenko, ktorý hral dlhé roky v Utah Jazz a stretol som sa s ním, keď sme hrali proti CSKA Moskva a dal som mu 17 bodov. V domácom zápase proti CSKA už nebol, ale bol tam ďalší výborný obranca, Viktor Chrjapa, o ktorom sa hovorilo, že bol v tom čase najlepší obranca v Európe, a jemu som dal 26 bodov.

Nerozmýšľal som nad tým, kto stojí proti mne, povedal som si, že hrám muž proti mužovi a poďme si to rozdať na ihrisku. A keď som videl, že to takýmto spôsobom ide, tak stúpalo aj moje sebavedomie. 

A čo sa týka arogancie? Možno to bolo tým, že som nikomu nič nikdy nedal na ihrisku zadarmo, ale musel si to vybojovať a niekedy to bolo možno tvrdšie, než sa to danému človeku páčilo. Ale nikdy som nezačínal žiadnu potýčku.

Novým prezidentom SBA sa nedávno stal bývalý reprezentant, neskôr dlhoročný manažér basketbalového Interu Bratislava Michal Ondruš. Do Výkonného výboru SBA zvolili aj vás. Ako sa tieto zmeny odrazia na riadení basketbalu? Čo sa zlepší? 

Dúfam, že to bude pozitívna zmena. Čo sa zlepší, ukáže až budúcnosť, ale máme nejaký čas, aby sme basketbal dostali na miesto tretieho najpopulárnejšieho športu na Slovensku, ktoré mu patrí.

Budeme musieť popracovať na mnohých veciach, ako sú vzdelávanie trénerov, vzdelávanie hráčov či marketing, ako aj priniesť progresívne myslenie do športu ako takého. Mám však pocit, že tím, ktorý bol zvolený, má veľký potenciál, aby basketbalu u nás prinavrátil popularitu, ktorú má vo svete. 

Basketbal vymyslel v roku 1891 kanadský stredoškolský učiteľ telesnej výchovy James Naismith, ako bezpečnejšiu alternatívu k futbalu, ktorú je možné hrať vo vnútri počas zimných mesiacov. Vy ste alternatívu k futbalu nepotrebovali, začínali ste v plaveckom bazéne. Prečo vám učaroval basketbal?

Veľmi jednoducho – mama povedala. (smiech) Vždy sme inklinovali k športu aj vzhľadom na to, že otec bol profesionálny hádzanár za VSŽ Košice a neskôr ČH Bratislava, čo bol dôvod, prečo sme prišli z Košíc do Bratislavy. Otec mal veľa zranení a mama mala pocit, že basketbal nie je až taká fyzická hra.

Obaja s bratom sme začali v bazéne, ale tým, že mama bola učiteľka telesnej výchovy, brávala nás v podstate každý víkend do školy, kde sme skúšali rôzne športy. Mama je basketbalistka, dodnes ešte hrá basketbal za staré dámy, čo je úplne úžasné.

Ona ma naučila prvé basketbalové veci a ja som si basketbal zamiloval „na prvý hod.“ Učil som sa hrať popri deťoch, ktoré trénovala a potom neskôr som už prešiel do BSC Bratislava, alebo bývalej Matadorky, kde ma pod svoje krídla zobral tréner Robert Schnürmacher a tam sa začínali moje prvé kroky ozajstného basketbalu. 

Od tretieho ročníka strednej školy ste študovali v USA, kam ste nasledovali svojho staršieho brata Martina. Celkovo ste tam strávili sedem rokov. Aké boli začiatky bez rodičov v ďalekom svete? 

Zo začiatku to bolo extrémne náročné, mal som asi 15-16 rokov a nebol som zvyknutý byť bez rodičov a domáceho pohodlia, i keď rodina, u ktorej som býval, sú fantastickí ľudia, s ktorými som v kontakte dodnes. Nevedel som však, akým spôsobom riešiť problémy a často to prinášalo aj slzy. Zmenilo to moje myslenie, uzavrel som sa viac do seba, čo mi neskôr v osobnom živote robilo problémy, pretože som nedokázal vhodne komunikovať.

Na druhej strane mi to však prinieslo aj to, že som zistil, že ak nebudem robiť všetko na 120 percent, tak za mnou v Amerike stojí ďalších tisíc chlapcov, ktorí sú pripravení zobrať môj „flek.“ Uvedomil som si, že pokiaľ naozaj nebudem robiť všetko, čo je potrebné, tak by som to asi nedokázal.

Naučilo ma to tvrdej pracovnej morálke, psychickej odolnosti, nekompromisnosti, ktorá niekedy zašla až za hranicu povoleného štandardu, ale to je skrátka moje myslenie – ísť cez mŕtvoly za svojím cieľom a keď niekto s tým nesúhlasí alebo nie je na tej istej úrovni, čo sa týka cieľov a ich napĺňania, tak ho nechám za sebou.

Váš starší brat Martin bol tiež vynikajúci basketbalista, v drese Bologne sa stal majstrom Talianska. Pred piatimi rokmi sa dostal do organizácie klubu Chicago Bulls, ktorý po celom svete preslávil najmä Michal Jordan. Klub má údajne viac ako 500 zamestnancov a do haly chodia najvyššie návštevy v rámci celej NBA. Martin tam začal ako videoanalytik a prepracoval sa až na pozíciu jedného z asistentov hlavného trénera, zodpovedného za rozvoj niektorých hráčov. Ako formoval vašu športovú kariéru a ako sa mu v Chicagu darí?

Formoval ju do veľkej miery, pretože vždy, keď sme hrali 1 proti 1 alebo sme spolu trénovali, tak ma „ťahal.“ Pri hre 1 proti 1 sa to zvyčajne skončilo nejakou bitkou alebo hádkou, keďže sme obaja extrémne súťaživí a ani jeden z nás nedal druhému nič zadarmo. Martin bol veľkú časť kariéry môj vzor.

Čo sa týka jeho momentálnej kariéry, dostal sa do povedomia celej organizácie najmä vďaka tomu, že je ochotný pracovať skoro nonstop. Má toho veľa, ale je veľmi spokojný, vyhovuje mu to a vidí kariérne napredovanie a možnosť sa ďalej posúvať.

Ako relaxuje popri tvrdej každodennej práci? 

Zvyčajne si ide zacvičiť do posilňovne. Keď som prvýkrát prišiel do tréningového centra, neveril som vlastným očiam, čo všetko majú k dispozícii. Je to absolútne skvelý servis a myslia úplne na všetko. Ale je pravda aj to, že je v práci od 6:45 ráno a odchádza domov niekedy až okolo desiatej večer.

Počas zápasov dostáva tipy, ktorú akciu by chceli potom ešte raz vidieť na videu, to všetko si zapíše a hneď po zápase to v počítači zostrihá tak, aby to tréner mal zhruba do hodiny k dispozícii na stole a mohli si to prejsť.

Pri skautingu rieši analýzy celých zápasov, individuálne schopnosti hráčov, rady, ako ich brániť a podobne. Je to extrémne komplexné a na začiatku mu robil problém najmä americký basketbalový slang, pretože tie výrazy, ktoré používame na Slovensku, sa líšia od tých, ktoré sa používajú v NBA. Musel sa to rýchlo naučiť, no je tam dnes a je úspešný. 

Po ukončení strednej školy ste dostali štipendium na univerzite Saint Cloud State University v Minnesote, kde ste študovali žurnalistiku a popri tom hrávali basketbal. Je pre vývoj hráča lepšie americké univerzitné prostredie alebo európske klubové?

Myslím si, že to nezáleží iba od prostredia, ale najmä od osobnosti človeka. Amerika je úplne iná kultúra a ľudia tam majú iné hodnoty. Treba sa prispôsobiť a vedieť byť ako chameleón. Prostredie v Amerike si to vyžaduje, nie sú tam zvyknutí na európsku otvorenosť, sú zvyknutí byť konzervatívni a neustále pozitívne naladení. Na začiatku som s tým mal problémy a musel som sa to naučiť.

Na druhej strane európske kluby, najmä v basketbalovo pokročilých krajinách ako Španielsko, Taliansko, Nemecko či Francúzsko, majú svoje akadémie a vývoj hráča je viac technickejší s väčším využitím „basketbalového IQ.“

V Amerike je to atletickejšie, rýchlejšie, dôraz je kladený na štatistiky a napríklad na to, aby hráči strieľali z pozícií, z ktorých majú najvyššiu úspešnosť. Dnes v NBA dominujú európski hráči, ale aj Amerika má svoje čaro.

Mňa naučila Amerika nekompromisnosti a Európa ma naučila byť viac technický a premýšľať nad basketbalom. Myslím si, že to je aj jeden z hlavných dôvodov, prečo som bol úspešný – nebol som nejaký atlét, nemal som extra rýchle nohy, ale dokázal som čítať hru a mal som dobrú ruku. Ale to zasa vyplýva z tréningu – ja som strieľal, strieľal, strieľal a strieľal.

V tíme NBA Minnesota Timberwolves ste absolvovali aj skúšobný tréning, ktorý sa vám vydaril, ale do NBA vás napokon nedraftovali. Najlepšiu ligu sveta si zatiaľ zahral iba jeden Slovák, Richard Petruška, ktorý v drese Houston Rockets v sezóne 1993-94 ligu dokonca vyhral a vlastní vzácny prsteň víťaza NBA. Otvorila sa vám ešte niekedy šanca preniknúť do NBA?

Otvorila sa mi v čase, keď som hral vo Francúzsku play-off. Pred svojou prvou profesionálnou sezónou som bol na kempe v Trevise – bol to kemp Dallasu Mavericks, ktorý mi vybavil jeden agent.

V kempe som bol úspešný, získal som jediné ocenenie, ktoré tam dávali – Mr. Intensity, ktoré bolo pre naintenzívnejšieho hráča. Dostal som sa tým do hľadáčika Dallasu, ale aj San Antonia Spurs a dostal som ponuku byť v týchto tímoch v rámci letnej NBA ligy.

Ale v čase, keď sa táto liga hrala, som bol vo Francúzsku v play-off a nechcel som tím nechať „v štichu.“ Navyše som vedel, že väčšiu pravdepodobnosť preraziť budem mať v Európe a nechcel som si poškvrniť meno, zbaliť sa a okamžite odcestovať do NBA. Keď sa na to pozerám spätne, asi som to mohol raz urobiť, ale videl som väčší potenciál v Európe, kde som potom odohral krásnych 16 sezón.

Z USA ste odišli do Európy a sezónu 2002/03 ste strávili v chorvátskom tíme Istra Pula. Prečo práve tam a ako vám rok v Chorvátsku prospel?

Istra Pula preto, lebo mi agent dohodol skúšobný zápas v ich drese. Prišiel som do Rogle v Slovinsku, kde sa zápas hral, nepoznal som nikoho, predstavil som sa spoluhráčom, zoznámil som sa s trénerom a ten ma poslal na palubovku.

Myslím, že som nastrieľal 42 bodov, na čo mi tréner povedal, že idem s nimi rovno do Puly. Povedal som mu, že nie som ani zbalený, ani zmluvu nemáme, nič z toho. Po dohode s agentom som odcestoval ešte domov a o dva dni som sa do Puly vrátil.

Basketbal v Pule bol pre mňa kultúrny šok. Tréner Joško Puľa bol počas vojny v bývalej Juhoslávii veliteľ v armáde – a striktný bol aj ako tréner. Pondelky sme napríklad trénovali bez lopty, pričom on stál v strede ihriska a fajčil jednu cigaretu za druhou.

Ďalším zážitkom bolo aj to, že keď sme hrali doma proti Rijeke a porazili sme ich, naši fanúšikovia zahádzali autobus kameňmi a rozbili všetky sklá, čo pre mňa boli veľmi divné veci. A v neposlednom rade – po dvoch výplatách som už žiadnu ďalšiu nedostal, takže som si zbalil veci a odišiel som do Francúzska.

Vo Francúzsku ste v priebehu troch rokov vystriedali viaceré tímy. Ako vás posunulo toto pôsobenie z hernej a ľudskej stránky? 

Prvý tím, do ktorého som prišiel, bol Limoges, ktorý potreboval zostať v druhej lige. Mňa brali ako pomoc a podarilo sa nám zachrániť sa.

Odtiaľ som prešiel do tímu Bourg-en-Bresse, ktorý sa takisto potreboval zachrániť – hrali sme play-out so siedmimi tímami druhej ligy, ktoré sme vyhrali a taktiež sme sa zachránili. Ďalší rok ma podpísal Paríž, kde som sa však nezhodol s trénerom, ktorý prišiel viackrát na tréning opitý.

Keď začal nadávať, tak som to nezobral ideálne, bol som mladý a nerozvážny, riešil som to potýčkou a odchodom do ďalšieho tímu. V tíme Châlons-en-Champagne sme vyhrali druhú ligu a tím postúpil do prvej ligy. Ja som sa posunul do mesta Évreux, kde sme hrali druhú ligu, dostali sme sa do finále, ale v parížskom Bercy sme prehrali finálny zápas a nepodarilo sa nám postúpiť do prvej ligy.

Ukázalo mi to, že na popredný basketbal mám a keď prídem na palubovku, viem hrať aj s najlepšími. Toto mi ostalo aj v ďalšej kariére. 

V roku 2005 ste kývli na ponuku vtedy najlepšieho českého tímu ČEZ Nymburk, v ktorom ste nakoniec strávili v dvoch úspešných obdobiach spolu 6 rokov. Vyhrali ste 6-krát českú ligu a 3-krát ste boli jej najlepším hráčom (MVP). Má Nymburk vo vašom živote špeciálne miesto?

Určite áno. Keď ma tréner Michal Ježdík pritiahol do Nymburku, nevedel som, či to je krok dopredu alebo späť. Ale veľmi rýchlo som zistil, že európska súťaž, ktorú Nymburk hral, mala obrovský potenciál rozvoja môjho talentu a mojej hry.

Dostal som sa do medzinárodnej konfrontácie v európskom meradle a rýchlo som si vybudoval pozíciu lídra v tíme – najmä tým, že ma nezaujímalo, kto stál proti mne. Jednoducho som išiel vyhrávať, to bola moja mentalita a nastavenie.

Amerika ma naučila fyzickej hre, ktorú som mal rád a prišiel som na to, že v Európe je to jedna z mojich devíz, že sa kontaktu nebojím, ba dokonca ho aj preferujem. Akonáhle som si v Nymburku vybudoval pozíciu lídra, dostal som sa do módu, že som už nemal situácie, v ktorých by som si neveril.

Tým, že som bol líder tímu, hoci nie vždy vokálny, ale skôr na ihrisku, veľa hráčov ku mne aj inklinovalo a prevzali moju mentalitu, čo nám veľmi pomohlo najmä v európskej súťaži.

Mužský basketbal získal v Česku výraznú popularitu najmä po 6. mieste na MS 2019 v Číne. Tvárou českého basketbalu bol najmä Tomáš Satoranský, donedávna hrajúci v NBA a aktuálne majster Španielska. České kluby úspešne pôsobia v európskych súťažiach. Čo sa robí u susedov lepšie a dá sa ich cesta aplikovať aj do našich podmienok?

Vždy sa všetko dá, len treba chcieť. Ale české výsledky sa takisto nedostavili zo dňa na deň. Je to výsledok dlhodobého procesu, ktorý sa začal pred zhruba 15 rokmi pánom Janstom, bývalým prezidentom Českej basketbalovej asociácie a výborným lobistom, ktorý bol schopný zohnať peniaze na to, aby sa otvorili basketbalové centrá v Česku.

Okrem neho je to zásluha aj ľudí ako Michal Ježdík a ľudí okolo nich. Urobili všetko pre to, aby deti dostali maximálne profesionálne podmienky a dokázali rozvíjať svoje talenty. Podarilo sa im otvoriť centrum v Nymburku a po ňom ďalšie a ďalšie.

Spomínaný proces trval možno 15 rokov, kým z neho vznikli hráči ako Tomáš Satoranský, Jan Veselý, Martin Kříž, Vojta Hruban, Jirka Welsch či Jiří Zidek, všetko skvelí hráči so skúsenosťami aj z NBA. Chce to najmä systematickú prácu, ktorá trvá niekoľko rokov. 

Zahrali ste si aj v dvoch špičkových ligách. V drese slávneho Benettonu Treviso taliansku Seriu A, ako aj za turecký Galatasaray Istanbul v búrlivom tureckom prostredí. Ako ste sa v týchto tímoch a ligách cítili?

Fantasticky. Prísť do klubu ako Benetton či Galatasaray je sen mnohých basketbalistov. V Trevise som nemal ideálnu sezónu, často som bol zranený, mal som problémy s členkami, no i napriek tomu som odohral veľa dobrých zápasov. Dôvera od trénera ku koncu už nebola taká, ako na začiatku sezóny, čo je však OK, to sa stáva. Užil som si aj fanúšikov, s ktorými som veľa komunikoval a zahrali sme si finálovú osmičku Eurocup-u.

Prvý rok v Galatasaray som bol v hodnotení najužitočnejších hráčov ligy na druhom mieste, pričom ma prekonal iba Američan Josh Shipp, s ktorým som ďalší rok v Galatasaray už hral v jednom mužstve. Mal som výbornú dvojročnú zmluvu.

A fanúšikovia? Každému jednému športovcovi by som prial zažiť atmosféru zápasu Galatasaray – Fenerbahce, alebo Olympiakos – Panathinaikos, Crvena Zvezda – Partizan či Real Madrid – Barcelona. Sú to najväčšie rivality v rámci Európy, no niektoré sú ešte horkokrvnejšie než iné. Napríklad Srbi, Gréci alebo Turci, to sú úplní „blázni.“ 

Pamätám si, že keď som prišiel asi hodinu a dvadsať minút pred prvým mojím derby Galatasaray – Fenerbahce do haly, hala bola úplne plná (14 500 divákov) a ešte ďalšie asi tri tisícky ľudí čakali pred halou.

Keď som na rozcvičke vstúpil na ihrisko a všetci začali skandovať moje meno, povedal som si, že aj keby som mal zlomenú nohu, tak hrám. To sú veci, ktoré mi navždy utkveli v pamäti. V Galatasaray som si zahral aj proti Allenovi Iversonovi, ktorý bol bývalý najužitočnejší hráč NBA, takže fakt skvelé zážitky a spomienky.

Keď skauti NHL sledovali Sidneyho Crosbyho, chodili k nemu do rodiny, aby overovali, či má líderské kvality, či je schopný to preniesť do tímu a potiahnuť ho za víťazstvom. Je to podľa vás dôležité?

Určite áno. Keby ste sa porozprávali s akýmkoľvek trénerom európskej úrovne, oni vedia, čo všetko hráč dokáže na ihrisku, ale jedna z prvých otázok, ktorú položia, je: Aký je ten hráč charakter, aký je to človek? Hráč nemôže byť hlupák a byť dobrý hráč zároveň. Môže to dotiahnuť na určitú úroveň, ale jeho povaha ho potom už zastaví v raste, či už profesionálnom, ale aj finančnom.

Hráč musí mať predispozície na to, aby bol určitým spôsobom aj diplomat, ale aj psychologicky zdatný, aby poznal svojich spoluhráčov a vedel, ako s nimi môže komunikovať. Je to komplexnejšia záležitosť, ale v prvom rade robí veľa charakter.

Chémia podľa mňa tvorí 70-80 percent úspechu tímu. Ďalších 10 percent je schopnosť hráčov a posledných 10 je trochu šťastia. Ale stačí, aby v šatni bol jeden blbec a rozbije to kompletne všetko. 

V sezóne 2011-12 ste v drese Azovmaš Mariupoľ hrali najvyššiu ukrajinskú súťaž a prebojovali ste sa až do finále. Aký bol rok v meste na brehu Azovského mora, ktoré je dnes totálne zničené prebiehajúcou vojnou? Bolo už vtedy cítiť isté napätie alebo ešte nič také neexistovalo?

Vtedy ešte nič také neexistovalo. Rok v Mariupole bol na jednej strane úspešný, no na druhej strane absurdne bizarný. Prezident klubu ho mal ako hračku, ako také playstation – nehráš dobre 2-3 zápasy, dostaneš tri výplaty a odchod, prichádza namiesto teba iný hráč. Vymenili sme za sezónu sedem zahraničných hráčov, iba jeden Američan a ja sme zostali celú sezónu.

Mali sme troch rôznych trénerov a bolo to ako na hojdačke. Zakaždým sme sa museli prispôsobovať novému štýlu hry, ale napriek tomu sme to dotiahli, aj vďaka talentu a chémii v šatni, až do finále proti Donecku. Tam nás však Doneck prevalcoval, tím mal pokope celú sezónu, mali jedného trénera, jednu filozofiu a hrali výborne. 

Život v Mariupole bol veľmi ťažký. Bolo to polmiliónové mesto, ale boli tam asi dve reštaurácie, do ktorých nám odporúčali ísť bez toho, aby sme sa báli žalúdočných problémov.

Bola tam zima, špina a chudoba, no my sme bývali v luxuse, v dome s vlastným strážnikom za obrovskou bránou, skrátka bizarné. Bola to dobrá skúsenosť, z desiatich mesiacov sme päť precestovali v rámci európskej, ruskej a ukrajinskej súťaže. Z basketbalového hľadiska to bolo zábavné, ale extrémne náročné.

Detroit Pistons mali v časoch, keď súperili s Chicago Bulls, stratégiu známu ako tzv. Jordan Rules, keď na Jordana nasadzovali dvoch i viacero obrancov vždy, keď sa Michael rútil na kôš. Na zastavenie „nezastaviteľného“ pivota Los Angeles Lakers Shaquilla O´Neilla bola vymyslená defenzívna stratégia „Hack-a Shaq“. Predpokladala úmyselné fauly, po ktorých Shaq hádzal trestné hody, v ktorých premieňaní bol slabý. Jestvuje nejaká známa stratégia či taktika, ktorou súper zastavoval vás?

Vždy boli na mňa vyslaní chlapci, ktorí ma mali rozhodiť – či už mentálne, zbytočnými lakťami, či zbytočným kontaktom. Vedel som si s tým poradiť svojím spôsobom – nikdy som nezačínal potýčku, ale bol som nepríjemný, štípal som a udieral som, ale nie takým spôsobom, aby som niekomu mohol ublížiť.

Keď to však začali robiť iní hráči, tak som ich na to najskôr upozornil. A ak to pokračovalo ďalej, tak som si to vyriešil po svojom – riadim sa tým, že ak vieš rozdať, musíš vedieť aj prijať. Je to súčasť basketbalu a súťaživosti a nikdy by som si nenechal brnkať po nose, to nemám vo svojej DNA.

Basketbal patril v Československu k úspešným športom. V ére samostatnosti slovenský mužský basketbal stále čaká na prenikavejší úspech na reprezentačnej scéne. Čo sa musí zmeniť, aby sme dokázali nadviazať na úspechy hráčov ako Kropilák, Žuffa, Rajniak, Matický?

Je toho veľa, ale v prvom rade vzdelávanie. Nielen trénerov, ale aj hráčov. Akési mentorstvo, ktoré by ich dokázalo správne mentálne nastaviť. Slovenská mentalita nie je až taká súťaživá a nekompromisná, je skôr taká „keď sa nám nedarí, tak možno nabudúce.“ Mám až husiu kožu, keď niektorí nad tým tak rozmýšľajú.

Najlepší príklad je hokejový tréner Craig Ramsey, ktorý naučil reprezentantov jeho mentalitu. Keď Mirovi Šatanovi niekto povedal, že nemôžeme mať zahraničného trénera, lebo nepozná našu mentalitu, ten mu odvetil, že Craig nemusí poznať našu mentalitu, ale my potrebujeme spoznať tú jeho.

To musíme naučiť aj našich basketbalistov – byť nekompromisný, byť odolný, byť tvrdý, drať sa za svojím cieľom. Hráč vie dosiahnuť úspech iba vtedy, ak ho nedosiahne. Znie to paradoxne, ale ako povedal aj Michael Jordan: „Vyhral som iba kvôli tomu, že som zlyhal.“

Treba sa vedieť naučiť zlyhať, ale rozhodne si z toho zobrať to najhoršie a liať pomyselný benzín nenávisti proti tomu pocitu a otočiť to do pozitivity. Ale to je možné iba vďaka tvrdej práci, ničomu inému. 

Prečo napríklad Slovinsko s Dončičom alebo Srbsko s Jokičom či Chorvátsko tak dominujú v loptových športoch?

Jednoduchá odpoveď – mentalita. Majú mentalitu zabijaka. Vštepuje sa im to od detstva. Nikto sa s nimi nehral v rukavičkách, nikto neriešil, či na nich tréner kričí alebo nie. 

A druhá dôležitá vec je, že dostali príležitosť hrať vo veku, keď sa rozhodovalo, či z hráča bude profesionál alebo to bude niekto, kto bude hrať iba v domácej lige. Hráči ako Timo Malovec alebo Sebastián Rančík, môj synovec, sú vo veku, že ak by prišli do reprezentácie, musia hrať 30-35 minút proti medzinárodným hráčom, ktorý v nich buď vzbudia mentalitu zabijaka alebo sa ukáže, že na to nemajú.

Viem, že sa často hovorí o výsledkoch, ale výsledky sa nedostavia bez toho, aby sme v nich nevychovali túto mentalitu. 

V roku 2022 zomrela legenda česko-slovenského basketbalu Stanislav „Kily“ Kropilák. Počas svojej hráčskej kariéry patril k najväčším hviezdam európskeho basketbalu. Ako si na neho spomínate?

Bol úžasný človek a veľmi priateľský. Nepamätám si veľmi na časy jeho najväčšej slávy, ale minimálne z toho, čo som počul, to bol basketbalista par excellence, o čom svedčia aj všetky jeho spomínané úspechy.

Dostal som sa s ním do kontaktu až keď som v Interi končil kariéru, mám na neho výborné spomienky, dokonca som mu rečnil aj na pohrebe a bol som rád, že som si mohol uctiť jeho pamiatku aj týmto spôsobom. Bol to vášnivý funkcionár, ktorý pre slovenský a československý basketbal urobil veľmi veľa. Česť jeho pamiatke a bol by som rád, keby sme mali takých ľudí v našom basketbale viac.

Posledné tri roky kariéry ste odohrali v drese domáceho Interu Bratislava, s ktorým ste v roku 2017 získali jediný slovenský titul. V lete 2018 ste mali 39 rokov a hoci ste chceli pridať ešte jeden rok, Inter sa rozhodol inak a zmluvu vám nepredĺžil. Skončili ste na vrchole a s vedomím, že ste svoje hráčske poslanie naplnili?

Tieto spomienky mi prinášajú sladko-trpkú chuť. Keď som dostal správu, že Inter so mnou nechce ďalej spolupracovať, bol som na vážkach a pýtal som sa sám seba prečo. Myslel som si, že by som si to ešte zaslúžil.

Bol som aj svojím spôsobom nahnevaný a frustrovaný, ale po dlhých debatách s manželkou, ktorá mi v tomto veľmi pomohla, som si uvedomil, že nemám dôvod byť na nich naštvaný a skôr im môžem byť vďačný, že mi ponúkli také posledné tri roky kariéry za takých podmienok, aké som mal. Myslím si, že som to mal brať viac s pokorou a koniec-koncov som veľmi rád, že som príležitosť v Interi dostal. 

Dôvod, prečo som potom odišiel od basketbalu je ten, že človek môže byť mimo domova iba určitý čas. Na to, aby som si vybudoval vzťah s dcérou a zlepšil sa mi osobný život s manželkou, keďže som bol nonstop na cestách, rozhodol som sa, že rodina je pre mňa veľmi dôležitá, čo najviac zavážilo.

Ocitol som sa však v situácii, kedy som nevedel, čo bude ďalej a aká bude budúcnosť a mal som strach pred tým, čo sa stane. Ale vďaka bohu som mal okolo seba ľudí, ktorí mi dokázali pomôcť. Konkrétne najmä veľmi dobrý priateľ a môj dnešný pracovný spoločník Peťo Sabol, ktorý ma zobral pod svoje krídla a dnes už vyše rokov spolupracujeme. Som za to veľmi vďačný.

Po konci aktívnej kariéry ste teda naštartovali novú kariéru v biznise. Ste obchodný riaditeľ v medzinárodnej firme, ktorá podniká v oblasti energetiky a poradenstva. Môže byť medzinárodný obchod príležitosťou pre všetkých šikovných bývalých športovcov? 

Byť obchodník je iba otázka toho, či človek chce, pozná svoj produkt a vie komunikovať. Ak človek spĺňa tieto tri predpoklady, tak je to fajn, ale potom príde facka, keď vyjdú možno 4 ponuky zo 100 a to môže byť obchodník šťastný.

Naivne som si na začiatku myslel, že všetko je dohodnuté, produkt sa páči, cena je v poriadku a – zrazu sa klient prestal ozývať. Uvedomil som si, že v obchode to tak chodí. Nie je to vždy ideálne, ale aj vďaka vyštudovanej žurnalistike som schopný komunikovať s klientami. Vem na obchodnom stretnutí zhruba zhodnotiť ako daný človek zmýšľa a či to má význam viac tlačiť alebo či je lepšie skôr ustúpiť.

Jednou z najhorších vecí je vyhýbanie sa nepohodliu. Poznáme to všetci – niektoré dni sa človeku nechce ani len vstať z postele, nieto ešte ísť do práce či na ťažký tréning. Ako ste sa motivovali vy?

Najlepšia motivácia je, keď sa na konci mesiaca pozriete na účet a zistíte, že vám cinkla výplata. (smiech) Ja som mal k športu neuveriteľnú lásku. Raz som to aj niekde povedal – basketbal bol vždy moja milenka. Nevedel som sa od neho odlepiť, vždy, keď som mohol, som chytil loptu do rúk. Aj keď to bolelo, ale tá radosť, pôžitok, emócia, ktorú mi prinášal basketbal, to sa nedá nahradiť ničím iným. Láska voči športu je extrémne dôležitá a aj vďaka tomu si myslím, že som bol úspešný – lebo som to miloval celú kariéru.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za spokojného a šťastného? Prežili ste a prežívate šťastný a pestrý život?

Spokojný určite áno, moja manželka by vám potvrdila, že ľahnem do postele a za tri minúty neviem o svete. Ale ak mám byť úplne úprimný a otvorený, zažívam turbulentné obdobie v práci. Budovali sme to päť rokov, zatiaľ to nepriniesol extra výsledky, ale mám pocit, že sme na konci tunela a už začíname vidieť svetlo. V princípe som však aj tam spokojný, nerobil by som to, ak by som si nemyslel, že to nemá význam a perspektívu. Okrem toho si spestrujem život aktivitami ako komentovanie, robenie podcastov, natáčanie relácií a rozhovorov. To sú veci, ktoré mi prinášajú radosť do duše a spokojnejší život. 

Aké dobré návyky ste si počas športovej kariéry vybudovali, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?

Jednoznačne ochota pracovať, disciplína, ochota dotiahnuť veci do konca, byť odolný voči neúspechu a vedieť, že je možné sa poučiť z každej situácie. Odporučil by som ľuďom, aby sa nikdy, za žiadnych okolností, nevzdávali. To je to najjednoduchšie, čo človek môže urobiť, vzdať sa. Mottom môjho života, minimálne toho športového, bolo: Nevzdať sa za žiadnych okolností. Samozrejme, že budú vždy náročné situácie, či už zranenia alebo nepohoda v rodine, zlý šéf, či hocičo iné. Dôvodov je možné nájsť miliardu, ale nájsť cestu, ako cez to prejsť a posunúť sa dopredu, to je to umenie.

Pesimisti hovoria, že život je jeden z najťažších. Optimisti kontrujú, že život je jeden z najkrajších. Ako si udržiavate správnu hladinu dopamínu pre svoju každodennú motiváciu, energiu a spokojnosť? 

Spokojnosť vyplýva z malých úspechov. Treba sa tešiť z maličkostí. Napríklad napíšete dobrý mail, ktorý má dobrú odozvu. Alebo spravíte dobrý rozhovor, ktorý má dobrú odozvu, spravíte si dobrú večeru, ktorá vám chutí. Malé úspechy, ktoré keď máte v živote, vám vyčarujú úsmev na tvári a robia ľudí spokojnejšími. Netreba sa na svet stále iba chmúriť. Nech je život akokoľvek ťažký, skúste si nájsť maličkosti, ktoré vás povzbudia a budete na nich radšej spomínať než na tie škaredé situácie vo vašom živote.

Na ruke máte vytetované heslo Family is first (Rodina je na prvom mieste). Hovoríte, že vaším najväčším úspechom je dcéra Lorein. Je pre vrcholového športovca v čase aktívnej kariéry rodina s malými deťmi oporou alebo príťažou? 

Môžem hovoriť iba za seba, ale pre mňa bol príchod Lorein na svet najkrajší moment v živote. Ďakujem aj svojej manželke Veronike za to, že to tak bravúrne zvládla. Pre mňa to bol krásny pozitívny impulz, pretože vždy, keď som prišiel domov aj po zlom tréningu či zápase, mal som problémy zaspať. Ale odkedy sa narodila Lorein, prišiel som domov, pozrel som sa na jej tvár a vedel som, že všetky problémy sveta sú absolútne nepodstatné a šťastie života tkvie v malom stvorení, ktoré dokáže vyčarovať úsmev aj v tých najťažších chvíľach.

Dnes už má desať rokov, takže tých úsmevov je o niečo menej (smiech), ale stále platí, že dokáže vyčarovať úsmev aj v tých ťažkých chvíľach a všetci by sme si mali užívať naše ratolesti, lebo jedného dňa opustíme dvere domácnosti ako ja s bratom a budeme viesť svoje individuálne životy. Užívajme si deti, kým je to možné a potom im buďme oporou, keď nás budú potrebovať. 

Vaše slová sú aj tieto: „Nebojím sa žiadnej výzvy – žurnalistika, biznis či politika. Čo neviem, to sa naučím, čo viem, využijem.“ O čom ešte snívate a máte v pláne najbližších 5 či 10 rokov?

Vízia je taká, že dosiahnem druhý dôchodok, po tom prvom športovom, vo veku 55 rokov. Robím všetko pre to, aby som to dosiahol a nerobím to sám, ale s biznis partnerom Peťom. A potom si už neplánovať ďalší dôchodok, ale užívať si zvyšok života a užívať si veci, ktoré ma bavia, ako napríklad komentovanie či žurnalistika. Mám to rád, je to moja vášeň a hobby. Rozmýšľal som aj nad založením vlastného podcastu, momentálne však robím podcasty pre jednu televíziu a baví ma to.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na nadšenie alebo budík?

Vstávam na budík a pomerne skoro, 6:11 hod., lebo nemôžem mať budík v párnom čísle (smiech). Vykračujem spokojný, že mám pred sebou ďalší deň, v ktorom môžem niečo urobiť, a to nielen pre seba, ale aj pre ľudí v mojom okolí. Vykračujem ho tak, že idem robiť raňajky pre moju dcéru, čo mi prináša veľkú radosť.

A potom venčím psa, čo mi niekedy diktuje dennú náladu – keď je sychravo a prší, nie je to úplne ideálne, lebo ho potom musím aj vysušiť (smiech). Ale keď je slnko alebo pekné počasie, dodáva mi to extra energiu. V princípe sa však zobúdzam spokojný, hoci mám v sebe oheň v duši, ale snažím sa tú spokojnosť prenášať na okolie. Keď si to tak uvedomujem, som celkom šťastný človek, mám za sebou peknú etapu svojho života. Nie vždy úplne ľahkú, ale v princípe som šťastný človek.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 4.8.2023.