Hosťom podcastu Vykroč bol Richard Lintner.

Počas kariéry hral v 23 rôznych kluboch. S hokejom precestoval svet, s reprezentáciou získal titul majstra sveta aj bronz na MS. „Mojím spôsobom hry som v mladom veku nemal v NHL veľkú šancu. Keď som už bol skúsenejší, odvážim sa povedať, že svoju pozíciu v NHL by som si ‚uhral‘,“ spomína. Hosťom podcastu Vykroč bol hokejista RICHARD LINTNER.

Hovorí sa, že človek je priemerom piatich ľudí, s ktorými vo svojom živote trávi najviac času. S kým najviac času trávite vy?

Najčastejšie samozrejme s rodinou, manželkou a troma dcérami. A potom v Bratislave s kamarátmi a kolegami. Zo známych chalanov z partie sa v poslednom čase najviac stretávam s Ľubom Višňovským, čo nebývalo pravidlo, ale odkedy „Višňa“ začal hrávať golf, zo všetkých stránok vyrástol a sme veľkí parťáci. 

Váš dlhoročný priateľ z Trenčína Marián Hossa hovorí: „Na Citrónovi obdivujem jeho vyrovnanosť a zmysel pre každú srandu. Keď toto zmiešate dohromady, dôjde vám, že Citrón je kamarát ako hrom. Tiež rád špekuluje – na ľade, aj v živote. Nejde k cieľu najjednoduchšou cestou a najlepšie je, keď dá všetkému aj nejakú filozofiu, keď si to okorení podľa vlastného gusta.“ Boli ste odmalička taký?

Zaujímavá otázka. Neviem, či som taký bol odmala, ale je pravda, že v momente, keď sa mi začne zdať, že niečo ide príliš ľahko, tak ma to prestane baviť. Preto si veci skôr sťažujem a vyberám si komplikovanejšie cesty, či už ide o rôzne projekty alebo pracovné veci. Keď si spomeniem na svoju kariéru, až v ostatných rokoch som si uvedomil, že som urobil svetový rekord v počte tímov, v ktorých som hral.

Niekto to zrátal a myslím, že to bolo 23 tímov, čo je bezpochyby najvyšší počet klubov, ktorý akýkoľvek hokejista mohol stihnúť. Bolo to aj tým, že keď som niekde hral druhú sezónu, tak som si začal uvedomovať, že je to nuda a dokola to isté a prestávalo ma to baviť. Čakal som na koniec sezóny a hľadal som novú ligu či mužstvo, aby som stretol nových ľudí a dostal sa do situácií, ktoré som ešte nezažil. Takže niečo na tom pravdy bude.

Je šport spravodlivý? Dostáva sa športovcovi férovej odmeny za vynaložené úsilie? 

Myslím si, že áno. Aspoň v mojom okolí to tak bolo a z toho, čo som zažil a videl, musím povedať, že podľa mňa je šport veľmi spravodlivý a možno ani bežný život nie je taký spravodlivý ako šport. 

Štatistiky hovoria, že iba 1% zo všetkých detí, ktoré hokej trénujú alebo ho hrajú, sa neskôr stane profesionálnymi hokejistami. Na 99% detí však žiadna profesionálna kariéra nečaká. Aký je rozdiel medzi úspešným a neúspešným športovcom? 

Je to super štatistika, pretože sa o tom málo rozpráva. Keď sa však zameriame na tých 99% chlapcov, ktorí sa nikdy športom alebo hokejom živiť nebudú – získajú výborné návyky. Takisto sa dostávajú do situácie, keď si musia nájsť pozíciu v tímovej hierarchii, čo ich čaká aj v živote. Je to výbava, ktorú dostávajú z kolektívnych športov do života a je nezaplatiteľná. Aj v škole síce prechádzajú určitým procesom, ale rozdiel je, že v športe sa človek musí rozhodovať veľmi rýchlo a ideálne intuitívne.

Počas tréningu sa snaží nadobudnúť nejaké zručnosti, ale v zápase, na rozdiel od školy či práce, už nad tým nemôže rozmýšľať, lebo bude o pol kroka za súperom. Šport je dobrý aj v tom, že človeku dáva príležitosť si najskôr veci osvojiť a potom sa dokázať intuitívne veľmi rýchlo rozhodovať. A v tom majú potom chlapci náskok oproti konkurentom v bežnom živote. 

Vyrastali ste v športovom prostredí, otec bol ligový futbalista Jednoty Trenčín. Vy ste napokon neskončili na futbalovom ihrisku, ale na ľadovej ploche a v roku 1996 vás draftovali zo 119. miesta Phoenix Coyotes. Do zámoria ste však obratom neodišli, najskôr ste si ako 18-ročný otestovali slovenskú ligu v Trenčíne a neskôr aj v Spišskej Novej Vsi. Aký bol prechod z juniorského tímu medzi seniorov? Čo by ste odporučili mladíkom, ako tento prechod zvládnuť?

Pri spomienkach na toto obdobie mi neprichádza na um ani tak športová stránka, skôr mi napadli dve iné príhody. 

Keď som bol v Spišskej Novej Vsi, tréner si ma pred koncom sezóny zavolal a hovorí mi: „Ako by som ti to, Rišo, povedal? Vieš, tí tvoji dospelí spoluhráči vedia súkromný a osobný život zakomponovať do sezóny, ale vidím na tebe, že ty to ešte nevieš. Podľa mňa by tvoja priateľka (terajšia manželka) mala ísť domov do Trenčína a nemala by tu bývať s tebou. Vidím to aj na tréningoch a aj v zápase, že máš také „blatové“ nohy. Vtedy som nechápal, o čom to rozpráva, ale doteraz si to pamätám. S odstupom času musím povedať, že asi mal pravdu a viac som vládal, keď priateľka odišla domov a bol som na Spiši dva mesiace bez nej. 

Druhá príhoda v rámci „prestupu“ od mládeže k mužom sa odohrala, keď som mal 18 rokov a už ma pustili do krčmy. Na Spiši som mal veľa skúsených a starších spoluhráčov ako napríklad Igor Liba, Edo Hartmann, Svitek, Marcinko a ďalší skúsení bývalí reprezentanti. Po zápase sa chodilo do krčmy a dosť sa pilo. Viem, že sme vypili mnoho vínových strikov a povedal som si, že ak po tej sezóne neodídem do Ameriky, tak skončím niekde na protialkoholickom liečení a skončím s hokejom. Ak by som nedostal zmluvu z Phoenixu, tak by sme tu dnes asi nesedeli a nerozprávali sa.

Málokto vie, že Mario Lemieux bol pár rokov celkom silný fajčiar, keď si ako junior osvojil tento zlozvyk. Napriek tomu, že fajčil údajne až škatuľku cigariet denne, dopracoval to v NHL ďaleko. Ako ste mali túto oblasť životosprávy počas kariéry podchytenú? Zľavili ste niečo po jej konci?

O Mariovi som to nevedel, ale viem, že môj bývalý spoluhráč Pavel Bure nenormálne fajčil. Ešte sme pomaly ani nezišli dolu z ľadovej plochy a on už stál vo vedľajších priestoroch zimného štadióna a fajčil jednu cigaretu za druhou. 

Mňa Amerika naučila disciplíne. Počas prípravy a tréningového procesu som sa počas kariéry stále niečo učil a môžem smelo skonštatovať, že ako napredovala moja kariéra, tak som sa pripravoval viac a viac. Dokonca sme mali v Pittsburghu s Martinom Strakom skoro až hádku, keď som sa mu ako mladý chlapec čudoval, prečo tak veľa trénuje, veď to predsa zahrá už aj skúsenosťami. A on hovorí, že to tak vôbec nie je a čím je starší, tak musí viac trénovať, aby stíhal mladým.

Jeho názor som nezdieľal, až kým som sa sám dostal do veku 34-35 rokov. Vtedy som si uvedomil, že tréningové dávky, ktoré som si nakladal, boli možno dvoj až trojnásobné oproti tomu, keď som bol dvadsiatnik. Musím potvrdiť, že tak to reálne aj bolo, ako Martin hovoril.

Po sezóne na Spiši ste teda do Ameriky odleteli a pokúšali sa prebojovať do prvého tímu Coyotes. Toto sa však nepodarilo a prvé dve sezóny ste strávili na farmách v Springfielde a Milwaukee. Medzičasom prišla aj výmena do Nashvillu. Aké boli vaše začiatky? 

Bol som už celkom samostatný, aj angličtinu som v princípe ovládal a čo som nevedel, tak som obkecal a poukazoval. Ale predsa sa pristavím pri tej angličtine. Mal som spoluhráčov, s ktorými som sa musel rozprávať iba po anglicky. Z trenčianskeho gymnázia som ovládal takú „slovenskú angličtinu.“ Spoluhráči sa veľakrát tvárili, že mi rozumejú, ale až neskôr som sa dozvedel, že oni sa medzi sebou bavili, či mi rozumejú a mnohokrát to tak nebolo, ale nechceli sa pýtať znova a zabíjať čas. Takže moja sebadôvera v angličtine bola na začiatku falošná a chalani mi nerozumeli, hoci som si myslel, že som im povedal všetko, čo som chcel. (smiech) 

Začiatky som si nejako špeciálne neuvedomoval, hoci je pravda, že nároky na tréningy už aj na farme boli vyššie ako na Slovensku. Zaujímavá bola však životná zmena – mal som pocit, že mám všetky peniaze sveta, ktoré ani neviem minúť. Keď som bol malý chlapec, chcel som si kúpiť auto či dom alebo hodinky. Toto všetko som si kúpil a veľmi skoro som si uvedomil, že odmena za hokejovú prácu veľmi rýchlo vyprchá a človek sa začne cítiť akoby v zlatej klietke.

Áno, hral som hokej, bol som v NHL, plnil som si sen, ale uvedomil som si, že mi napríklad chýba rodina a nebol som tak úprimne naozaj šťastný až pokiaľ to do seba zapadlo. Pripojila sa ku mne rodina a narodili sa mi deti. Keby mi to niekto rozprával, že tak to bude, tak by som tomu ako mladý chlapec neveril.

Po pôsobení na farme ste konečne v októbri 1999 nastúpili na svoj prvý zápas v NHL v drese predátorov z Nashvillu, kde ste počas dvoch sezón odohrali spolu 83 zápasov. Vynikajúci český útočník Martin Erat, ktorý tam odohral v 8 sezónach viac než 700 zápasov a doteraz tam žije, nedá na Nashville dopustiť. Keď sa do mesta prisťahoval, susedia mu každý deň ku dverám domu nosili krabičky jedla. Aká bola vaša skúsenosť s týmto mestom? 

Keď už sme pri Eratovi, tak on prichádzal do Nashvillu v čase, keď som ja už odchádzal a predal som mu auto. Čiže vtedy, keď dostával tie krabičky, na zápasy a tréningy chodieval na mojom aute. (smiech)

Mne sa v Nashville páčilo, ale bol som komplikovaný. Hovorievam, že keby som sám seba trénoval, tak sa vyhodím z tímu. Ibaže ja by som vedel, ako na seba mám ísť, tak by som vedel, ako to spraviť tak, aby som sa nevyhodil. (smiech)

S odstupom času to ani nemôžem trénerovi Barrymi Trotzovi vyčítať, lebo so mnou to bolo naozaj náročné, keďže každá jednoduchá cesta sa mi zdala nudná a komplikovanejšie riešenie naopak lepšie.

Veľakrát prišiel tréner za mnou a hovorí mi, čo som tam zasa vymýšľal, že takú chybu som tam mohol spraviť, že až. A ja som nechápal, o čom hovorí, veď ja som predsa tú chybu nespravil a vy my tu vyčítate, že čo by sa mohlo stať, keby… Ale ja som ju nespravil a nechápal som ako môže niekto žiť v takom svete, keď sa obáva niečoho, čo sa nestalo. Nevedel som to spracovať a veľa rokov mi trvalo, kým som to pochopil. Teraz to už chápem, ale vtedy mi niektoré veci neboli zrozumiteľné. 

Nezriedka sa stalo, že som ma vyhlásili za jednu z troch hviezd zápasu, a ďalší zápas či mesiac som sa ani neobliekol do výstroja a poslali ma na tribúnu. Nechápal som to. Keď potom Barry Trotz vyhral s Washingtonom Stanleyho pohár, už som tomu rozumel. (smiech) Dávam mu za to absolútny kredit, ale ja som sa učil na vlastných chybách, i keď mnohokrát som si myslel, že som tie chyby ani nespravil.

Barry Trotz hovoril o vašej hre: „Vyvíjal sa Lintner tak, ako sme očakávali? Nie. Má dobrú strelu a dobré ruky, ale svoj potenciál ešte nedokáže naplno využiť.“ Odmietnutie môže byť niekedy silnou motiváciou na zlepšenie sa. Vy ste opustili NHL a zamierili do švédskeho MoDo. Ale potom ste sa okľukou do NHL vrátili napriek tomu, že sa vraví, že ten, kto raz z NHL odíde, už sa do nej nikdy nevráti. Bolo práve to odmietnutie dôvod toho, prečo ste šli do Švédska?

S Barrym sme vtedy mali veľmi ťažké obdobie. Fuj, to ma normálne nebavil hokej.

Tréneri si napríklad najali kameramana, ktorý stále chodil za mnou a natáčal ma, čo som si, samozrejme, všimol.

Všetky tréningy ma mali natočeného – samozrejme, že sa natáčal aj tréning, ale mňa nakrúcali ešte extra. A potom to strihali a ukazoval mi, nech sa pozriem na svoje držanie tela, ktoré nebolo ideálne. Potom prišla situácia, keď sme nacvičovali nejaké cvičenie, kde Barry chodil ako brániaci útočník a ja som mu už napríklad zlomyseľne hodil puk pomedzi nohy. Prihrávka dopadla dobre, ale vyslovene som mu robil zle. On v určitom momente zapískal, zobral hokejku, vyhodil ju medzi novinárov na tribúnu a začal mi strašne nadávať, asi tisíckrát povedal „f… you.“ 

Tréning sa zastavil a ja som si uvedomil, že už som prekročil pomyselnú čiaru. Po tréningu prišiel za mnou a hovorí mi, že to tak už ďalej nejde. Ja mu na to: „Trotzi, veď ale odohrám výborné zápasy, potom mesiac nehrám. Potom už ani sám sebe neverím, potom ma tam zasa hodíš na dva zápasy, potom zasa mesiac nehrám. Mám dvadsať rokov a neviem to spracovať, neviem, čo s tým mám robiť.“ On sa na mňa pozrel a hovorí: „Ty mi chceš vlastne povedať, že ti škodím?“ Odvetil som mu, že áno. Zasa sa otočil a veľakrát zopakoval „f… you.“

Novinári samozrejme všetko videli. Bol som tam ešte nejaký čas, ale potom som volal agentovi, nech ma vytrejduje alebo niekam musím odísť. Napokon sme sa dohodli, zmluvu zrušili a odišiel som do Švédska. Tam som odohral dobrú sezónu, navyše sme sa stali majstrami sveta a dostal som jednocestnú zmluvu z New York Rangers, o čom som sa, myslím, dozvedel z teletextu. (smiech)

Po návrate do NHL ste odohrali 10 zápasov za New York Rangers a 19 zápasov za Pittsburgh Penguins. V Pittsburghu ste sa stretli s už spomínaným Mariom Lemieuxom, ktorý bol naviac už aj majiteľom klubu. Aké máte na neho spomienky?  

Mario bol dosť tichý a veľa toho nerozprával. Ja som už dovtedy mal pobehaných niekoľko tímov a už som mal finty ako sa skamarátiť s chalanmi, ktoré mali veľké mená. Hrávali sme v lietadle karty, no dostať sa do „áčkového“ kartového stola nebolo také ľahké, okrem iného bolo treba otočiť veľa peňazí. Rýchlo som sa tam však dostal a pri kartách a cestovaní sme sa spoznali asi najviac. 

Počas zápasov bol veľmi tichý a mal vedľa seba Marca Bergevina, ktorý bol jeho „go-to guy,“ stále sedel veľa neho a mal za úlohu ho zabávať. Pamätám si na prvý tréning v Pittsburghu, keď sa chcel každý ukázať. Skončil sa tréning, v kabíne sa pustila hudba, Bergevin si doniesol uteráčik, ktorý si položil pred seba a začal sa vyzliekať akoby bol v nejakom striptízovom klube. Chalani sa zabávali a ja som nechápal, čo sa deje. Navyše mal na sebe špeciálne kožené gate s výstrihmi na intímnych miestach, kde to nebolo zakryté. Strhával zo seba uteráky a všetci sa náramne zabávali, iba ja som nechápal, o čo ide. (smiech) 

Rýchlo som však pochopil ako kabína v Pittsburghu funguje a s Bergevinom sme boli veľmi dobrí kamaráti, je to perfektný chlapec a potom aj úspešný generálny manažér v Montreale. 

Stará známa je aj príhoda, keď som, po tom, čo sme dva zápasy v presilovke nedali gól, navrhol, aby sme hrali presilovku cezo mňa. Hovorím mu: „Ty si Mario, čiže každý sa pripravuje na to, že budeš hlavný hráč z ľavej strany ako pravák. Ja som na pravej strane, neprekvapíme súpera tým, že to budeme hrať cez moju stranu?“ Nič nepovedal, iba sa na mňa pozrel a už som v presilovke viac nefiguroval. (smiech)

Ján Pardavý o vás povedal: „Citrón je strašne veselý chalan a má prehľad, je inteligentný. Na ľade je však výstrednejší. Ak mu poviete, aby bol vzadu, bude vpredu, aby niekomu niečo dokázal. Keby však dal na rady niektorých skúsenejších hráčov, bol by ešte lepší.“ Kedy ste boli na vrchole svojich síl? Mohli ste v NHL dokázať viac?

Mojím spôsobom hry som v mladom veku nemal v NHL veľkú šancu. Keď som už bol skúsenejší, odvážim sa povedať, že svoju pozíciu v NHL by som si „uhral.“ Ako mladý som mal však, napriek tomu správaniu, problém so sebadôverou. Bol som taký „vyhúkaný“ z toho, že som v NHL, že som vnútri bojoval s pocitom, že čo tam robím a ako tam vôbec môžem byť. 

Keď som bol na farme, bol som dominantný, strieľal som góly, mal som možno 15 striel na zápas, nechodil som ani na rozcvičky a robil som si, čo som chcel. Hráči, ktorí boli oproti mne poloviční, sa do NHL dostali a zotrvali v nej, ja som však mal v tom veku s prechodom z farmy do NHL vážny problém. A keď už som bol mentálne vyspelý, už som hrával v Európe. 

Pri pohľade na kariéru je obdobie okolo rokov 2010-2012 a pôsobenie vo Fínsku a Švédsku to, keď som bol najlepší hráč. Mal som tam veľmi silné postavenie, nielen v rámci klubu, ale aj ligy.

Po pôsobení v NHL ste od roku 2003 definitívne zakotvili v Európe. Prečo ste takmer každú sezónu menili pôsobisko?

Ako som už spomínal, nudilo ma, keď som bol niekde príliš dlho, tak som hľadal nové výzvy. Takisto som si veľmi skoro počas kariéry uvedomil, že mám príležitosť vybudovať si sieť ľudí, ešte mi za to zaplatia a budem hrať hokej, čo je vlastne zábava. Vedome som preto menil kluby a ligy, aby som za kariéru spoznal čo najviac hráčov, manažérov či trénerov. 

Udržujete s nimi styky doteraz? 

To je práve to zaujímavé, že aj tým, že som nebol tichý a, obrazne, som nesedel v rohu kabíny, ale skôr som ich ťahal von, aby sme sa lepšie spoznali, tak mám veľkú databázu bývalých spoluhráčov, manažérov a trénerov. Následne som to náležite využíval, čo je možné vidieť aj v mojej šou Citronáda, kde sú moji bývalí spoluhráči často hosťami cez videohovor alebo osobne v štúdiu. Keď niekomu zavolám, vyhovejú mi, lebo vedia, že keď boli so mnou, ja som im dal prvé aj posledné.

V semifinále majstrovstiev sveta v roku 2002 vo Švédsku ste premenili proti domácim publikom samostatný nájazd, Slovensko postúpilo do finále s Ruskom a získalo titul majstrov sveta. Psychológia športu pozná tzv. ironické chyby, keď si napríklad hráč golfu povie „len netrafiť jazierko,“ a presne to trafí. Alebo futbalista si pri penalte hovorí „len netrafiť tyčku,“ a presne tú trafí. Čo ste si vy hovorili pred nájazdom proti švédskemu brankárovi?

Je zaujímavé, že si to pamätám, lebo to bolo už strašne dávno. Pred nájazdom sa mi totiž stala vec, ktorú som si snažil priviesť na myseľ ešte miliónkrát po tom, ale nikdy sa mi to už nepodarilo. Keď som stál na modrej čiare a šiel som sa rozbehnúť, bol som skalopevne presvedčený, že sa nemôže stať, aby som nedal gól.

Pripadalo mi to, ako by bránka bola prázdna a keď som skóroval, aj sa mi zdalo, že to nebolo vôbec ťažké. Tak som to vtedy vnímal, ale, priznám, stále som sa cítil, že to bola vcelku frajerina dať ten gól, veď okrem Žiga, gól nedali ani veľké mená. Keď som však teraz po dvadsiatich rokoch videl brankára Sala a to, akú mal minivýstroj v bránke, pričom jeho skoro ani nebolo vidno, tak teraz si hovorím, že by som bol pekný „manták,“ keby som gól vtedy nedal. (smiech)

Koniec vašej kariéry prišiel v roku 2015, keď svoju aktívnu kariéru vo veku 40 rokov končil aj Mario Lemieux. Ten vo svojej poslednej sezóne nazbieral v 26 zápasoch 22 bodov, s čím by bola väčšina útočníkov NHL veľmi spokojná. Napriek tomu Mario poznamenal: „Už nemôžem hrať na úrovni, na ktorú som bol zvyknutý v minulosti.“ Vy ste svoj posledný profesionálny zápas odohrali v januári 2015, mali ste 37 rokov a v drese Dukly Trenčín ste vykorčuľovali na ľad v Piešťanoch. Cítili ste sa rovnako ako Mario? Boli ste vyšťavený ako citrón? 

V Piešťanoch som odohral prvý zápas za mužov, bolo to v I. lige a nastúpil som za Piešťany proti, myslím, Senici. A presne na tom istom štadióne som teda odohral aj svoj posledný zápas, čo je určite zaujímavé. 

Ešte ráno v ten deň som nevedel, že skončím s hokejom. Dostával som nejaké ponuky a špekuloval som, že by som ešte šiel niekam dohrať sezónu. Aj som nad tým rozmýšľal, ale zrazu prišiel ten večer, skončil sa zápas a uvedomil som si, že posledné mesiace som začal trénovať menej ako kedykoľvek predtým. Povedal som si „aha, tak toto je ono“ a bol koniec, už som neprišiel ani na tréning. Čo zasa nebolo až také prekvapivé, keďže som už veľmi na tréningy vtedy nechodil, akurát som sem-tam zavolal do klubu, že si idem zahrať zápas, čo bolo tiež dosť nezodpovedné. 

Vtedy som teda skončil a odvtedy som to neoľutoval. Dokonca ani nechodievam s chalanmi hrávať hokej a výstroj si oblečiem skutočne iba nasilu pri nejakej exhibícii, ako naposledy pri rozlúčke Mariána Hossu.

Bol som teda asi po roku opäť oblečený vo výstroji a uvedomil som si jednu vec: počas kariéry sa nám zdalo, aký je hokej ľahký a jednoduchý a teraz som si hovoril, aké je to vlastne ťažké. Obliekať si výstroj, korčuľovať nohami, hrať rukami a ešte sa aj pozerať, kde sú všetci. Bola to však zaujímavá akcia, ale na ľad nechodím a koniec kariéry som nikdy neoľutoval. 

Jedným z hostí v našom podcaste Vykroč bol aj Peter Velits, bývalý profesionálny cyklista, ktorý, podobne ako vy, hovorí, že po skončení kariéry už takmer nesadá na bicykel. Ale zasa pre zmenu hráva v Púchove hokej. 

S Peťom som sa tiež o tom bavil a potvrdzujem, spomínal to aj mne. On aj Robo Vittek hrávajú hokej. Sa im čudujem, že ich to baví. (smiech)

Hneď po zavesení korčúľ na klinec ste kandidovali na post prezidenta SZĽH. To vám nevyšlo, ale stali ste sa šéfom akciovej spoločnosti Pro-Hokej, ktorá v minulosti riadila slovenskú hokejovú extraligu. „Moja predstava o budúcom fungovaní ligy nebola totožná ako u akcionárov spoločnosti, preto sa naše kroky rozchádzajú,“ vysvetlili ste v roku 2020 a po piatich rokoch ste vo vedení hokejovej extraligy skončili. Na otázku, koho vidíte ako svojho vhodného nástupcu, ste s úsmevom odpovedali, že lepšieho, ako ste boli vy, nenájdu. Čo považujete za svoj najväčší funkcionársky úspech a kam sa liga po vašom odchode posunula?

Môžeme si klamať alebo si z toho robiť psinu, ale s plnou vážnosťou nemám problém povedať, že nepoznám nikoho, kto by mal takú výbavu a tak vyskladaný tím, ako som mal ja pri riadení ligy. Mal som „drajv,“ nadšenie, priestor a za sebou kariéru a dôveryhodnosť a mnohokrát mi partneri sami otvárali dvere. 

Skutočne nepoznám nikoho, kto by bol taký fundovaný na túto pozíciu, to platí. Stačí sa pozrieť ako sa to vyvíjalo po mojom odchode, ale verím tomu, že bude svitať na lepšie časy v rámci fungovania ligy. Držal som palce všetkým, ktorí sa o to starali po mojom odchode a držím palce aj tým, čo sú tam teraz. 

Ja mám predstavu, ako by to fungovalo najlepšie, hoci môže byť aj pravda, že môj názor nie je ten správny. Ale ja som presvedčený, že je a hlavne tých päť rokov, keď som riadil ligu a obchodoval, hovorí samo za seba, boli to asi najveselšie časy v našej extralige. 

Od roku 2006 spolukomentujete zápasy slovenskej hokejovej reprezentácie. Na jednej internetovej diskusii odznelo: „Rišo je absolútna špica! Ak spolukomentuje Rišo, dá sa pozerať šport aj na RTVS a nemusím prepínať na Českú televíziu.“ Od mája 2021 ste moderátorom vlastnej talkšou Citronáda, ktorú uvádza RTVS. Je práca komentátora a moderátora vlastnej televíznej šou splneným detským snom? Ako sa na komentovanie a šou pripravujete? 

Spolukomentovanie bola idea dnes už zosnulého Andreja Miklánka, vtedy riaditeľa športovej časti RTVS. Raz prišiel za mnou, že má skvelých komentátorov ako Pavol Gašpar či Matej Hajko a celkovo perfektný tím chalanov, ku ktorým by sme mohli zapojiť bývalých aktívnych hokejistov do spolukomentovania. Hovorím, že keď mi skončí sezóna, nech mi kúpi letenku a ideme na to. 

Mal som to síce napozerané z NHL či iných líg, ale v realite to nebolo také jednoduché. Počas majstrovstiev je však veľa zápasov a človek sa do toho rýchlo dostane. 

Keď som s tým skončil a po ukončení činnosti v Pro Hokeji sme šli do moderovania, to bola iná vec. Jedenásť mesiacov sme s tímom a partnermi vyvíjali Citronádu a bola to fuška. Natáčali sme aj viacero relácií „nanečisto,“ ale normálne na kamery a s reálnymi hosťami ako Daniela Hantuchová, Jano Lašák, Ľubo Višňovský či bratia Velitsovci. Bola to naozaj zodpovedná príprava, mal som malú dušičku a potvrdil som si, že byť moderátor a nie hosť je diametrálne odlišné.

Dnes však máme za sebou už cez 50 živých šou a už sa mi to tiež zdá byť ľahké a hovoril som aj tímu, že keby teraz neboli majstrovstvá sveta v Česku, kde chceme byť priamo v Ostrave, tak by ma to možno už začalo aj vnútorne nudiť. Aj keď hostia, ktorých máme, ma nikdy nenudia. Výzvou však bude vysielať priamo z Ostravy, kde sa naša skupina bude hrať a všetko smeruje k tomu, že by sa to malo podariť a určite sa máme všetci na čo tešiť. 

Za každým úspešným mužom stojí žena. Platí aj vo vašom prípade, s manželkou ste sa spoznali na strednej škole a spolu to ťaháte už 25 rokov a máte spolu 3 dcéry. Je pre vrcholového športovca v čase aktívnej kariéry rodina s malými deťmi oporou alebo príťažou? 

Mám veľa bývalých spoluhráčov, ktorí sa do budovania rodiny pustili až na konci kariéry, majú malé deti a majú na ne viac času. U nás to bolo, pochopiteľne, primárne na manželke, najmä od momentu, keď najstaršia dcéra začala chodiť do školy. Nechcel som, aby každé 3-4 mesiace chodila do novej školy, preto od nejakého momentu deti s manželkou bývali väčšinu času na Slovensku a ja som chodieval na sezóny zväčša sám.

Veľa som si teda deti neužil a ony už sú teraz veľké a všetky tri sú preč. Jedna je v Madride v škole, druhá v Prahe a najstaršia sa vrátila teraz po dokončení školy z Amsterdamu do Bratislavy, kde začína pracovať. Tú ešte ako-tak stretnem (smiech). A hovorím si s manželkou, že keďže som si neužil tak deti, keď vyrastali, tak si aspoň užijem vnúčence, keď budú vyrastať tie. (smiech) 

Postava slávneho Wayneho Gretzkého nebola podľa odborníkov stavaná na hokej. Napriek tomu dosiahol veľké úspechy, štyrikrát dokonca vyhral Stanleyho pohár a drží viacero rekordov NHL. Známy je jeho citát: „Nepremeníš sto percent striel, ktoré nevystrelíš!“ O aké strely sa ešte budete snažiť vy? Čo máte v pláne zrealizovať v horizonte 5 či 10 rokov?

Dobrá otázka, lebo som si povedal, že to bude posledný rok v tomto bloku. Tak, ako som päť rokov riadil ligu a teraz som sa veľa venoval mojej šou, tak teraz chystám jednu veľkú hokejovú exhibíciu vo februári v Košiciach a takisto pripravujem, respektíve sa snažím dať dokopy, ešte jednu televíznu reláciu, kde však nebudem na kamere, ale budem ako producent.

Tieto tri projekty dávam aktuálne dokopy, je to dosť fuška. A pomaly už začínam rozmýšľať, čo ďalej. Momentálne ešte odpoveď neviem, ale verím tomu, že kým príde máj a majstrovstvá sveta, tak už budem rozhodnutý o tom, aký väčší projekt absolvujem. Myslím, že prezidentskú kampaň ešte tento rok nestíham, ale tak možno tú ďalšiu. (smiech)

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na nadšenie alebo budík?

Teraz si uvedomujem, že vstávam na nadšenie, ani budík si nenastavujem. Ráno vypijem veľmi veľa kávy, ešte pred raňajkami ich je možno 5 alebo 6. Potom si idem trochu zacvičiť, aby telo držalo pokope a potom idem do práce alebo si cez víkend spravíme nejaký program s rodinou. Takže bez budíka a s rituálom 5-6 káv hneď ráno.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 13.12.2023.