Hostkou podcastu Vykroč bola Martina Halinárová-Jašicová.

Bola prvou slovenskou víťazkou pretekov Svetového pohára v biatlone, keď sa tešila v Östersunde 1993 a Lahti 1995. Takisto sa stala aj prvou slovenskou medailistkou z MS, keď v Kontiolahti 1999 získala striebro.

V Lillehammeri 1994 získala prvý slovenský olympijský bod. Na ZOH skončila štvrtá, piata a desiata v štafetách a šiesta, siedma a deviata v individuálnych disciplínach. Z ME 2003 má zlato.

Minulý rok ste oslávili 50 rokov, no stále vyzeráte výborne. Aj sa tak cítite?  

Musím povedať, že sa cítim úžasne a niekedy si myslím, že ešte lepšie ako pred 10-15 rokmi. Dieťa mi odrástlo, užívam si život, skúšam na sebe rôzne veci a chcem žiť totálne naplno.

Hovorí sa, že tam, kde dávate svoju pozornosť, tam dávate aj silu a to rastie. Kam dávate celý tento rok najviac svojej pozornosti? 

Moja pozornosť je momentálne sústredená na seba. Už dávnejšie som vravela, že keď je človek spokojný sám so sebou, aj okolie je spokojné. Snažím sa ísť príkladom svojim zverencom aj okoliu, že aj život po päťdesiatke sa dá spokojne žiť a človek môže fungovať ako štyridsaťročný. Zameriavam sa na telesnú schránku, ale aj na hlavu, čítam knihy a vzdelávam sa sama o sebe. Veľmi rada pomáham ľuďom okolo seba, snažím sa ísť príkladom, že to ide, a ukazujem to sama na sebe. A v neposlednom rade mám skvelého priateľa, ktorého som si vysnívala. Mám momentálne život, na ktorom by som nič nemenila. 

Vráťme sa však úplne na začiatok. Ako si spomínate na svoje detstvo v rodnom Námestove pri Oravskej priehrade? Na čo ste sa hrávali ako malá? Viedlo vás okolie k športu? 

V Námestove som sa iba narodila, vyrastala som v Dolnom Kubíne, kde som prežila detstvo. Hrávali sme sa pred domom a keď mala odbiť kostolná veža siedmu hodinu večer a mala som byť doma, tak som nikdy tie zvony nepočula a vždy som z toho mala doma problémy. Hrávali sme sa s babami pri Orave, robili sme si domčeky s bábikami.  

Vždy som bola a dodnes som veľký „lakotník“ a mám rada zmrzlinu. Keď som mala 9 rokov, bol u nás beh o nanukovú tortu. Ja som si predstavila tortu s napichanými nanukmi a preteky som vyhrala. Vravievam, že „systém si ma zhltol“. Moje detstvo bolo potom už o tréningoch, ale mali sme dobrú partiu. Od piatej triedy som bola v športovej triede a hry či babské veci šli bokom.  

Ako ste sa dostali k biatlonu? 

Keď som nastúpila, bolo to samozrejme bežecké lyžovanie. Čo bolo vlastne samé osebe zaujímavé, lebo beh som vyhrala v normálnej obuvi, no bol október a oni mi dali na nohy lyže. Ani som nevedela a ocitla som sa v bežeckom lyžovaní.  

Športová trieda bola kombinovaná, boli v nej atléti plus bežci na lyžiach. Môj hlavný šport bol beh na lyžiach, atletiku som mala ako doplnkovú. Potom prišiel rok 1989, keď sa komplet športový systém na Slovensku zrútil na totálne dno a ja som neskôr ako 18-ročná bežkyňa na lyžiach nevedela, čo budem robiť. Pamätám si, že som bola dokonca aj niekde na masérskom kurze.  

Konali sa však majstrovstvá Slovenska na Skalke, bolo to v roku 1992, keď prišli biatlonisti za Soňou Mihokovou, či by sa na to nedala. Ja som nevedela, čo budem robiť, tak som ju poprosila, či by sa nespýtala, či na ten biatlon môžem ísť aj ja, hoci o biatlonistoch sme vtedy hovorili, že to boli skrachovaní bežci na lyžiach. Bolo to v marci 1992, mesiac pred tým som ešte sledovala beh na lyžiach na olympiáde a biatlonový prenos som vypla. No a o dva mesiace som bola biatlonistka už aj ja. (Smiech.) Tým, že som mala výbornú kondičku, naučila som sa strieľať a zrazu som bola pri biatlone.

Bývalá vynikajúca česká biatlonistka Gabriela Soukalová ako malá biatlon rada nemala, nechcelo sa jej trénovať ani pretekať. Vlastné štartové čísla zahrabávala do snehu a športtester pripevňovala svojmu psovi, aby bežal za ňu. Ako to bolo s vami? Trénovali a súťažili ste radi? 

Gabriela prišla do biatlonu, keď ja som skončila, a dodnes ma baví. Teším sa aj na jej film, pretože veľa z toho, čo zažila ona, som zažila aj ja. Vychovávali nás ešte v socialistickom systéme, boli sme naučené počúvať a ani sme si nedovolili podvádzať. Gabriela mala smolu alebo šťastie v tom, že rodičia boli tréneri. Ja som mala pracujúcich rodičov, ktorí ani nevedeli, že som sa niekam prihlásila. Raz som bola na gymnastike, potom inde a podobne. Rodičia ma podporovali, no som vlastne jediná z mojej veľkej oravskej rodiny, ktorá je športovkyňou. Nemala som žiadne zajačie úmysly a nepotrebovala som, aby niekto za mňa behal. Práve naopak, ja som bola poctivá aj vtedy, keď si to ostatní zjednodušovali. 

Počiatky biatlonu siahajú hlboko do histórie a spájajú sa s loveckou činnosťou. Neskôr sa organizovaný biatlon rozvíjal v armádnych podmienkach ako príprava vojakov, najmä v Škandinávii. Biatlon si udržiaval status armádneho športu neprístupného civilistom. Na ZOH 1924 v Chamonix bol predstavený ako ukážkový šport pod názvom vojenská hliadka. Po II. sv. vojne ho však z programu pre silné protivojenské nálady na niekoľko rokov vyradili. Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v Rakúsku uskutočnili prvé MS. V čom spočíva krása tejto disciplíny pre vás a v čom pre fanúšika? 

Myslím si, že pre športovcov aj fanúšika je tento šport úžasný v tom, že aj ten najlepší bežec nemusí skončiť na stupňoch víťazov ako v bežeckom lyžovaní. V biatlone to tak nefunguje, navyše v dlhších disciplínach máte za každú netrafenú z dvadsiatich rán minútu prirážku, takže aj slabší bežci môžu dosiahnuť výborný výsledok. Streľba dokáže v biatlone neskutočne zmeniť poradie. Môžete byť fantasticky bežecky pripravený, nevyjde vám streľba, stačí, keď trošku „pofúkne“ vietor alebo niečo, a je koniec vašich nádejí. A aj preto má biatlon veľkú popularitu.  

Biatlon pôvodne vznikol ako vytrvalostná disciplína. Moderná doba priniesla aj nové, dynamickejšie a divácky atraktívnejšie disciplíny. Dnes ich je sedem: vytrvalostné preteky, rýchlostné preteky, stíhacie preteky, preteky s hromadným štartom, štafeta, miešaná štafeta a single mix štafeta. Ako to bolo za vašich čias? Dá sa excelovať vo všetkých? 

Biatlonu som sa začala venovať v roku 1992, vtedy som bola ešte v československej reprezentácii. A keďže v Albertville 1992 bol ženský biatlon vôbec prvý raz na olympiáde, dá sa povedať, že si pamätám ešte jeho začiatky. Boli to krásne časy. My sme vtedy mali len vytrvalostný biatlon, čiže 15 km pre ženy a 20 km pre mužov, a rýchlostný. V roku 2000 nastúpili stíhacie preteky a keď som končila, bolo disciplín šesť. Za desať dní MS som dokázala ísť všetkých šesť disciplín, čo je dosť pre organizmus, o to viac pre ženský.  

A či vie človek excelovať vo všetkých disciplínach? Ole Einar Björndalen získal na jednej olympiáde štyri či päť zlatých medailí, takže sa to dá. Nóri sú v tomto fenomenálni, že vedia získať tri-štyri medaily. 

V reprezentácii ste debutovali v decembri 1992 ešte v drese Československa. V ďalšom roku ste ako prvá Slovenka vyhrali v Östersunde preteky Svetového pohára (vytrvalostné preteky na 15 km). Biatlonová sezóna trvá od konca októbra do polovice marca. Je to necelý polrok, ale zato veľmi intenzívny, s množstvom pretekov a tlaku. Čo je dôležité, aby to biatlonistka zvládla v zdraví? 

Je pravda, že vtedy sme nemali až toľko disciplín v rámci pretekov, nemala som ešte ani štafetu, keďže sme nemali dosť dievčat. Štafetu sme mohli postaviť až od roku 1998, keď prešli ešte niektoré dievčatá z bežeckého lyžovania k biatlonu.  

V biatlone sa hovorí, že zima vám ukáže, čo ste robili v lete. Museli sme mať kondičku, vedieť strieľať a mať okolo seba dobrý tím. Ten bol ešte veľmi malý, tvorili ho traja ľudia, mali sme jeden modrý ford, v ktorom sme aj spávali, aj cestovali, to si terajší športovci ani nevedia prestaviť, v akých podmienkach sme trénovali a pretekali. 

Ako ste sa pripravovali po psychickej stránke?  

Nazývame to suchá streľba. Spravíte si na stenu malý terč, ktorý nie je väčší ako špendlíková hlavička, a pracujete s flintou, akoby ste strieľali, čiže vlastne naprázdno strieľate. Sú to miniatúrne pohyby, ktoré musíte mať zvládnuté čo najrýchlejšie, to je alfa a omega celej streľby. Nie je to tak, že si zoberiem flintu a idem strieľať.  

Pamätám si, ako nám hokejisti fandili popri trati na olympiáde v Nagane či Salt Lake City, bola tam úžasná atmosféra. Až taká, že po olympiáde si to prišiel vyskúšať do Osrblia Zdeno Cíger a bol veľmi prekvapený, aké to je. Lebo strieľať na špendlíkovú hlavičku na vzdialenosť 50 metrov je dosť náročné. A to nehovorím ešte o poveternostných podmienkach. Zdeno netrafil nič.  

Aký tím potrebuje okolo seba v dnešnej dobe vystavať biatlonistka, ktorá chce súťažiť s najlepšími?  

Ja som trošku kritik tých mentálnych koučov a neviem ešte, kto všetko chodieva so športovcami, pretože mám pocit, že by niektorí športovci boli najradšej, keby všetko robil niekto za nich. A pritom je to iba na športovcoch. Osobne si myslím, že my sme zaostávali najmä v servise lyží, čo je alfa a omega, ako vám idú lyže na snehu.  

Keď prvýkrát Nasťa Kuzminová vyhrala olympiádu, to bola „pecka“ ako sme mali pripravené lyže. Servis musí fungovať, je nemožné mať tridsať pretekov, z čoho vám dvadsaťpäť nevyjde servis a päť áno. Aj športovci sú potom znechutení, lebo drú ako kone a lyže vám nejdú ani dolu kopcom, ani hore a je to fakt makačka. 

Človek však musí pracovať sám so sebou. Keď vám niekto povie „teraz musíš toto a teraz toto“, tak to nie je správne, športovec si to musí sám prebrať v hlave. My sme nemali žiadnych psychológov, no podávali sme úžasné výkony. Mám pocit, že dnešní športovci absolútne nie sú pripravení ani len na to, že idú preč od rodiny. Nehovoriac o tom, že sa rozplačú, keď si o sebe prečítajú niečo na sociálnej sieti. 

Čo strava a doplnky výživy? Riešili ste ich počas kariéry?  

Ja som presvedčená, že dvadsať-dvadsaťpäťroční ľudia absolútne nič nemusia riešiť, telo im funguje. Samozrejme, keď je veľká fyzická záťaž a človek sa potí a príde o minerály, treba niečo doplniť, inak by dostal napríklad kŕče. Nedopĺňaním doplnkovej výživy som si raz privodila až astmatické záchvaty. 

Ale celkovo nie som typ, ktorý sa kŕmi tabletkami, smrdí mi to chémiou. Milujem chlapské jedlá, bôčiky, zabíjačkové produkty a podobne. Možno to na mne nevidno, ale fakt to milujem a o to viac sa hýbem. Jasné, že si nemôžem dať pred pretekmi klobásu, malo by to byť niečo striedme a zdravé, ale nikdy som nebola striktná, stravu som si nevážila. 

Dnešné biatlonistky sa líčia aj na preteky. Mali ste pri sebe na trati rúž aj vy? 

Som žena, ktorá šla vždy proti prúdu. Vo štvrtok sme mávali v starej dobe biatlonu „mejdany“ či diskotéky, kde sa aj čo-to popilo. Vždy som tvrdila, že v prvom rade som žena, potom budem matka a až potom športovkyňa. Vždy som bola rada nalíčená, hoci nie v pretekoch, to prišlo až s Gabrielou Soukalovou, ktorá nosila linky až k uchu. (Smiech.)  

Snažila som sa však vždy vyzerať ako dáma a vždy som tvrdila, že by som chcela na biatlone aj nejakú sukničku, aby sme vyzerali ako ženy. Dokonca dnes, keď idem na bežky, oblečiem si tenisovú sukničku. Páči sa mi, aké sú dnes baby v biatlone krásne, aj s pomocou kozmetiky. 

Pri behu na lyžiach v rámci biatlonu nie je stanovený bežecký štýl, používa sa najmä korčuľovanie. Po istom úseku trate nasleduje vždy streľba, či už v ľahu alebo v stoji. Z vysoko intenzívneho bežeckého výkonu prichádza biatlonistka na strelnicu vo vysokej pulzovej frekvencii. Čaká na ňu ďalšia náročná úloha – trafiť terč vzdialený 50 metrov s priemerom 4,5 cm pri streľbe v ľahu alebo 11,5 cm v stoji. Ako sa pretekárka upokojí tak, aby trafila terč? 

Toto je takisto omyl. Ľudia si myslia, že prídeme na strelnicu zadýchaní. Podstatnou stránkou športov je kondícia – ak mám dobrú kondičku, dokážem za minútu z pulzu 170 ísť na 120.  

Biatlonisti hovoria o tzv. ťažkej a ľahkej strelnici. Ak je pred strelnicou nejaký kopček alebo je na ňu dlhý príjazd, tak sa hovorí, že je to ťažká strelnica. Ale ak si všimnete, športovci pred strelnicou vypúšťajú tempo a neprídu úplne zadýchaní. Idú na ňu pohodovým tempom, na ktoré sú zvyknutí z tréningov. Napríklad v Ruhpoldingu je strelnica ľahká, lebo sa na ňu ide dolu kopcom, z ktorého sa biatlonisti spustia a dojazdia až na strelnicu.  

Ak by niekto meral pulzy biatlonistov pri opúšťaní strelnice, bolo by vidno, že po nejakých tridsiatich sekundách odchádzajú prakticky v pokojových pulzoch. 

Čo na strelnici neviete ovplyvniť, sú poveternostné podmienky. Čo sa deje, keď fúka silný vietor? 

Je to strašný stres. Športovec je z toho hotový, nešťastný a praje si, aby to prestalo. Musíte „cvakať“ doľava-doprava a veľakrát si biatlonista povie, že to už nedá a niekam to odstrelí, len nech to má za sebou. Nie je to príjemné. Zaujímavé je to aj vtedy, keď je pri streľbe za niekým skrytý a zrazu ten druhý biatlonista zo strelnice odíde, neverili by ste, ako s vami dokáže vietor pohnúť.  

Čo je paradoxné, ja som Svetový pohár v Östersunde vyhrala práve vo veľkom nárazovom vetre, Nórky dokonca vtedy kývli na to, že nejdú ani „nastreľovať“. No mne sa v ňom tak dobre strieľalo a dokonca si pamätám, že sa mi snívalo, že vyhrám Svetový pohár.  

Najhoršie však je, keď vás pri streľbe v stoji začne triasť v nohách, vtedy sa to nedá ovplyvniť a ste radi, keď zo strelnice odídete. Niektorí biatlonisti si v takom prípade spravia drep a dodajú svalom sily, aby to prestalo, no je to veľmi ťažké, mnohokrát to neprestane a je to zlé. 

Podarilo sa vám trafiť niekedy do terča súperky? Alebo sa vám stalo, že ste v puške nemali náboj? 

To nie, ale aj ja som mala rôzne príhody. Tým, že máme mnoho disciplín, musíte si pred štartom pripomenúť, aká je to disciplína, čo idete bežať, aké je poradie streľby, či máte náboje vyberať alebo nie a podobne. Pri strelnici je tichá zóna, vôbec tam nie je dovolené rozprávať, tréneri vám nesmú nič povedať. Pamätám si, ako som bola na majstrovstvách sveta v Pokljuke a prichádzala som na strelnicu, zrazu počujem výkrik: „Boha!“ Hneď som vedela, že niečo je zle – namiesto stojky som ležala. (Smiech.) Zahraniční samozrejme nevedeli, čo tréner povedal, no ja som hneď vedela, že sa niečo stalo, tak som sa postavila a bolo to potom správne. 

Mám aj krásnu príhodu s Ruskou Anfisou Rezcovovou, ktorá minulý rok zomrela. Bola to olympijská víťazka, ktorá prešla z bežeckého lyžovania k biatlonu, ale nevedela strieľať. A v Ruhpoldingu boli jediné preteky, kde trafila všetkých 10 terčov, ale do vedľajšieho terča. (Smiech.) Tak jej dali aspoň cenu útechy.  

Úprimne povedané, keď si nedáte veľký pozor, môže sa to stať hocikomu, strelecké koridory sú úzke.  

Strelnica je tichá zóna, kde nedochádza ku komunikácii s trénerom. Kde je možné počas pretekov komunikovať? Majú biatlonisti aj slúchadlá na komunikáciu s trénerom ako napríklad cyklisti? 

Slúchadlá nemáme, je to zbytočné. Ale popri tratiach je dnes už servis a športovci tam majú napríklad paličku, keby potrebovali náhradnú. Okruh má pre ženy maximálne 2,5 km a je úžasné, že ak sa vám niečo stane, aj cudzie výpravy vám pomôžu.  

Na trati vám akurát ukážu tabuľku, ako ste strieľali a podobne, niektorí to však ani nechcú vedieť. Ale žiadne slúchadlá ani nič také nemáme. 

Úvodné kolo Svetového pohára v aktuálnom ročníku privítalo koncom novembra fínske mestečko Kontiolahti. Tamojší biatlonový štadión je známy pre svoje drsné podmienky – veľký mráz a silný vietor. V roku 1999 sa tu konali MS, na ktorých ste v stíhacích pretekoch získali historicky prvú medailu pre Slovensko – strieborného lesku. Aké sú vaše spomienky na severnú Karéliu a tieto MS? 

Stredisko v Kontiolahti milujem. Sú tam úžasné trate, človek by ani neveril, že na rovine dokáže byť taký kopec, no keď máte kondíciu, je to úplne v pohode. 

Vtedy som získala striebro vďaka tomu, že som bola úžasne pripravená, mala som veľkú silu. Keď som videla, že Magdalena Forsbergová, z môjho pohľadu najlepšia biatlonistka všetkých čias doteraz, ide za mnou, poriadne som zabrala a dobehla napokon na druhom mieste. Ešte aj dnes, keď si to pozriem, mám zimomriavky z toho, ako som vtedy bežala.  

Ako novinár tam bol dnes už nebohý Ivan Kováč, ktorý prišiel hneď za mnou s mikrofónom a hovorí mi, že som druhá. Ja som bola totiž v tom, že som tretia, ani som nevedela, koľká v poradí som dobehla. (Smiech.) 

Aké vzťahy panujú v biatlone medzi jednotlivými pretekárkami a tímami? Je to prajné prostredie alebo vysoko konkurenčné? 

Dnes už to nie je o zábave, ako sme mali my, aj s diskotékami a nahodenými športovkyňami. Najmä Talianka Nathalie Santerová prišla vždy nádherne oblečená.  

Ja tvrdím, že len čo prišli do biatlonu veľké peniaze, tak sa situácia zmenila. Nehovorím, že si nepomôžu, keď je treba, ale každý je zalezený u seba a možno sa niekedy už ani nepozdravia. Úprimne, som rada, že som bola v biatlone v tom období, v ktorom som bola.  

Diskotéky sa už neorganizujú? 

Už nie. Pamätám si poslednú na olympiáde v Turíne, kde Magdalena Neunerová tancovala na stole a bola som nadšená, ako si to táto žena vedela užívať.

Biatlonisti sa na zimných olympiádach zúčastňujú od roku 1960, ale biatlonistky až od roku 1992. Vy ste boli na piatich olympijských hrách, medzi ženami ste slovenská spolurekordérka. Hneď na prvých, v roku 1994 v nórskom Lillehammeri, ste pre samostatné Slovensko získali historicky prvý bod zo zimnej olympiády. Zároveň ste boli spolu s Petrom Šťastným vlajkonosičkou našej výpravy. Vraciate sa v spomienkach alebo aj v realite do Nórska často? 

Nórsko milujem, pre mňa je celkovo krajina, ale najmä život ľudí v Nórsku taký, aký sa mi páči. Na jednej strane sú to bohatí ľudia, na druhej strane milujú prírodu a žijú s ňou. Je to jeden z najzdravších národov sveta a ukazuje nám to nielen v zimných športoch, ale aj vo vodných či v atletike. Asi niečo teda robia dobre.  

Keď prídete do Osla, máte 200 km naťahaných tratí. Človek si myslí, že na severe je sneh a nie je to problém, avšak takí Švédi neviem kedy naposledy zažili poriadnu zimu a sneh. Veľmi sa mi páči, ako sú aj decká vonku, majú sople pod nosom, vonku v zime sú opekačky. Nórsko je skrátka pre mňa top, pokiaľ ide o šport, ale aj krajinu ako takú. 

Olympiáda v Nórsku bola taká, ako by mala vyzerať. Tvrdím, že olympiáda by mala byť v krajinách, kde ľudia milujú šport. Bývali sme spolu v jednej olympijskej dedine a aj ľudia tam boli skvelí. Dnes športovci bývajú v troch dedinách, v Japonsku boli nahnané malé detičky, ktoré neriešili šport a podobne. Som veľmi rada, že som zažila Lillehammer, a aj pre iných, čo poznám, to bola najkrajšia olympiáda.

Na ďalšej zimnej olympiáde v japonskom Nagane v roku 1998 potvrdil biatlon pozíciu nášho najúspešnejšieho zimného športu. Až tri Slovenky (štvrtá Mihoková, siedma vy a deviata Murínová) sa umiestnili v prvej desiatke rýchlostných pretekov, štafeta po dramatickom boji obsadila 4. miesto. Je pre vás cennejší osobný alebo tímový úspech? 

Musím povedať, že doteraz si pamätám tú trať a aj to, ako sme bežali štafetu. Väčšinou som štafety v tom čase rozbiehala ja, na trati bolo 15-16 štafiet a presne sme vedeli, ktorá kam patrí. Už do prvého kopca sme boli presne zoradené a mali sme medzi sebou rešpekt, nebolo tam žiadne búchanie paličkami a nič také. Až do tretieho úseku to bolo skvelé, potom Táňa Kutlíková musela ísť trestné kolo a, úprimne povedané, veľmi som si poplakala. 

Čo je pre mňa lepšie? Aj to štvrté miesto sa ráta, hoci individuálny výkon je individuálny výkon. Ale aj na tej štafete ste museli spraviť svoj výkon, nie je to ako v lodičke, kde všetci štyria pádlujete naraz. Tu musíte ísť a poriadne zabrať, ja som bola veľmi spokojná aj so štafetou.  

Napríklad keď som sa stala majsterkou Európy, bolo to pre mňa niečo strašné, ledva som došla do cieľa. Boli to moje najhoršie preteky. Je to mnohokrát aj o pocite, či ste išli naplno a užili ste si to alebo ste došli s tým, že ste boli zúfalí, absolútne ste nevládali, akurát ste potrebovali prísť do cieľa.

Biatlon patril od vzniku samostatného Slovenska medzi naše najúspešnejšie zimné športy. Biatlonový areál v Osrblí patril k svetovej špičke a bol dejiskom všetkých vrcholných podujatí. Aká je situácia v slovenskom biatlonovom hnutí dnes?  

Na začiatku sme tvrdo pracovali, boli sme výborné biatlonistky, ale potom sa u nás prestalo pracovať. Skvelé umiestnenie v Nagane bola jednoducho „pecka“. No potom sa prestalo pracovať s mládežou. Ako aktívna pretekárka som to až tak nevnímala, ale po konci kariéry v roku 2011 som prišla na to, že sme úplne zaspali na vavrínoch.  

Potom ešte prišla Kuzminová, ktorou sme to „zalátali“, no zasa sa nič nerobilo, veď máme zlaté úspechy, ktoré dosiahla. Ale nikto sa nepozeral na to, že v Európskych pohároch a mládeži sa nič nerobí.  

V jednom období boli Češky v Pokljuke štvrtá, siedma a deviata a ja som na sociálnej sieti napísala, že aj u nás to kedysi tak bolo. Česi v Nagane dopadli katastrofálne, ale začali robiť. A my naopak. Aj teraz zbierame ovocie z toho, čo sme porobili. Biatlonisti majú teraz projekt mládeže do roku 2030 a úprimne by som chcela byť milo prekvapená, no nemám veľké oči.  

Areál v Osrblí nie je svetový, je to dnes areál takej B-kategórie. Ostatné areály sú niečo neskutočné. Bola som v Anterselve v roku 1997 a dnes by ste tam zablúdili. Je niečo neskutočné, čo sa tam vybudovalo. Človek, ktorý pozná strediská, vidí, že napríklad Anterselva a Osrblie sa nedajú ani len porovnať.  

Minulý rok som bola v Osrblí, stála som vedľa uja Beňa, ktorý je tvorcom areálu, a hovorím: „Ujo Beňo, na moje oko sa tu nič nezmenilo.“ Jasné, že sú tam hadice po zemi a zasnežovanie a podobne, ale ako divák, som žiadne zmeny nevidela. Naopak, keď prídem po 25 rokoch do nejakého zahraničného strediska, je to obrovská zmena. Aj preto hovorím, že Osrblie je dnes areál B-kategórie, ale aspoň sa tam dajú stále robiť preteky. 

Čo chýba areálu v Osrblí najviac? 

Väčšia tribúna, technické zabezpečenie pre servis a podobne. Strelnica je štandardom, ale nie je to špičkové prostredie, ako napríklad štadión počas olympiády v Soči, to sa nedá ani porovnať.  

Osrblie je navyše v nízkej nadmorskej výške a je rozdiel, či nasneží vo výške 1200 metrov alebo tam, kde sa potom beží v snehovej kaši. Poznám aj viacero športovcov, ktorým sa už v takom niečom nechce behať. Je to škoda, že Osrblie je tak nízko a je to dedina, hoci ľudia tam sú úchvatní a stále tvrdím, že Slováci vedia spraviť preteky.  

Máme napríklad Skalku pri Kremnici, kde je sneh stále a tam už mohol byť napríklad ďalší nový areál aj s ubytovacími kapacitami. 

Dá sa biatlonom uživiť?

Ja som na jednej strane vďačná za generáciu, v ktorej som žila a ako sme „založili“ biatlon u nás, no na druhej strane som v živote nezarobila korunu. Aj keď som vyhrala Svetový pohár, v biatlone ešte neboli peniaze. Peniaze do biatlonu prišli po roku 2000 a teraz je to absolútne neporovnateľné. 

Kedysi ste mali vo Svetovom pohári body za umiestnenie do 15. miesta, ja som bola 8., takže som musela mať kvalitnú výkonnosť. Dnes boduje pomaly 40 či 60 dievčat a myslím si, že až 30 z nich na jednom Svetovom pohári dostáva finančnú odmenu. Za prvé miesto je približne 25-tisíc. Keď ste dobrý, viete si zarobiť. 

Popri športovaní ste vyštudovali Vysokú školu pedagogickú. Čo vám štúdium dalo? Odporúčate vzdelanie vyššej úrovne každému športovcovi? 

V tomto som zase bola priekopník. V roku 1999 bola v Poprade univerziáda, pričom Osrblie organizovalo biatlon. Vtedy prišli za nami, aby sme šli na univerziádu, dostaneme vysokoškolské indexy a budeme študenti. Snažím sa byť v živote férová a povedala som, že ak mám ísť na univerziádu, tak na tú školu aj pôjdem. Pripravila som sa na prijímacie skúšky, zobrali ma a z tej generácie sme boli jeden-dvaja, čo sme tú školu aj skončili. Tí, ktorí tam boli, možno až o sedem-osem rokov neskôr pochopili, že im tú vysokú školu treba.

Dnes už pomaly neexistuje reprezentant, ktorý by nemal vysokú školu. Práveže si myslím, že tých vysokých škôl je až veľa. Ale určite súhlasím, že sa treba vzdelávať. Mám už po päťdesiatke a musím povedať, že veľmi rada sa stretávam s múdrymi ľuďmi, ktorí mi niečo dajú do života.

Využívate niečo z toho, čo ste sa naučili na škole, aj teraz v praxi? 

Na vysokú školu som šla osem-deväť rokov po strednej v čase, keď som bola už veľká športovkyňa a mala som veľa skúseností. Nemôžem povedať, že by som sa tam niečo nové naučila, skôr som sa v niektorých veciach utvrdila a získala potrebný „papier“. Mám za sebou pedagogickú školu, veľmi ma bavila psychológia a podobné veci. Je dobré mať školu a skúsenosti a potom to dať dokopy.

Individuálnu kariéru ste ukončili po MS v roku 2011 po 19 rokoch vo vrcholovom športe. Boli ste na to pripravená? Je dobré sa na to pripraviť ešte počas kariéry?   

Určite je dobré sa pripraviť, lebo som stretla aj športovkyne, ktoré neboli pripravené a mali to potom ťažké. No musím povedať, že je rozdiel, či ste mama alebo skončíte tak, že sa napríklad zraníte.  

Ja som chcela ešte potiahnuť ďalší rok, ale vtedajší riaditeľ Dukly Peter Korčok si ma zavolal po tom, čo sme skončili piate alebo šieste v štafete v Chanty-Mansijsku a hovorí mi: „Maťka, ukonči to teraz, máš krásny výsledok. Horšie sa ti bude odchádzať, keď budeš niekde osemdesiata či deväťdesiata.“ Tiekli mi slzy. Povedal ešte, že by ma potreboval ku mládeži, keďže biatlon je v katastrofálnom stave. Aj keby som vtedy robotu dohodnutú nemala, mala som syna Miška a vedela som, že sa o neho potrebujem postarať.  

Toto je veľký rozdiel – keď sa športovec zraní a nemá nič, tápe. Takisto však nerozumiem tomu, keď sú športovci počas kariéry rozšafní. Rozprávka O troch grošoch hovorí jasne. Preto sú takéto veci pre mňa niekedy nepochopiteľné.

Špičkoví športovci hovoria, že od istého veku je pre nich krásny už aj taký deň, do ktorého sa zobudia bez bolesti. Ako je na tom vaše zdravie? 

Jasné, že po päťdesiatke to je iné ako v minulosti, ale musím povedať, že sa cítim úžasne. Skôr by som povedala, že to hovoria športovci, ktorí športovali a potom prestali úplne. Pre mňa je šport nutnosť, ak by som desať dní nič nerobila, začne mi chabnúť svalový tón, začnú ma bolieť kolená a podobne. Dnes však nemám problém šliapať v Tatrách so zverencami, ktorí majú 25-30 rokov, nemám problém ich potiahnuť na atletickej dráhe. Snažím sa byť zodpovedná k svojmu telu. Veľa športovcov sa potom začne aj vracať k pohybu, lebo nie je dobré nič nerobiť.

Dnes pôsobíte ako kondičná trénerka v Dukle Banská Bystrica. Akým športovcom sa venujete? 

Áno, od roku 2011 som v Dukle ako trénerka a od roku 2016 som kondičná trénerka. Moja hlavná skupina sú strelci, z nej vyšiel napríklad Patrik Jány, ale aj ďalší chalani – zamestnanci Dukly, ktorí majú úspechy v Európe. 

Verím, že za osem rokov som Paťa niečo naučila a som veľmi spokojná, že nemá problém behať a nemá problém ani so silou. Všetci si myslia, že strelci nepotrebujú kondíciu, ale to je veľký omyl.  

Potom tam boli športy ako plávanie, ale to skončilo. Pripravovala som aj lyžiarku Rebeccu Jančovú či vzpieračov, cez moje ruky prešlo asi sto športovcov. Mojím krédom je, že keď si zapamätajú čo i len jednu vec, ktorú som ich naučila, je to pre mňa víťazstvo.

Nájde mladý športovec v Dukle všetko, čo potrebuje k svojmu rastu?  

Dukla nie je na rast športovca, mal by tam prísť hotový športovec a Dukla mu poskytne podmienky a dostane plat. Máme tam napríklad skvelých fyzioterapeutov, ktorí pomohli aj Matejovi Tóthovi, keď mal problémy. Budúci rok budem v Dukle už tridsať rokov a mala by som aj výsluhový dôchodok, no bohužiaľ mi nebolo dopriate byť v armáde.  

Nie je to zlé stredisko, ale nie je to stredisko ako kedysi. Mám pocit, že pokiaľ ide o našich športovcov, tak máme dosť nízko latku, ale to je aj odraz celej spoločnosti a latky, aká je kladená na našu mládež. Dukla Banská Bystrica je však moja srdcovka a verím, že ešte niektorým športovcom pomôžem, aby dosiahli dobré výsledky.

Úspešní ľudia zaspávajú spokojní a zobúdzajú sa netrpezliví. Považujete sa za úspešnú a zaspávate spokojne?  

Milujem spánok a som šťastná, že ľahnem a spím. Spať osem hodín je pre mňa niečo úžasné a keď sa mi to náhodou nepodarí, tak si zdriemnem aj poobede. Musím povedať, že zaspávam spokojná a zobúdzam sa s očakávaním toho, čo idem robiť.

Aké dobré návyky ste si počas športovej kariéry vybudovali, ktoré vás robia efektívnejšou aj v bežnom živote? 

Je to zodpovednosť – keď dám slovo, tak platí. Takisto mať vyriešené veci v hlave – ktorou cestou chcem ísť a zbytočne sa nevyhovárať. Človek aj tak príde na to, že všetko musí zvládnuť sám. Niekto vám síce môže pomôcť, ale musíte to zvládnuť sám. Sama chcem ísť touto cestou a byť príkladom pre ľudí – ak budem niečo iné rozprávať a iné konať, asi nie je všetko s kostolným poriadkom.

Na sociálnej sieti je vidno, že otužujete. Čo vám to prináša?  

Všetko so všetkým súvisí. Ako žena v rokoch viem, že aj otužovanie niečo telu prináša. Síce som šla do tej studenej prírodnej vody, ale milujem aj saunu a studené komory a po saune sa utierať snehom. Musím povedať, že som sa to naučila od ruských biatlonistiek. Keď som videla, že každý deň chodia do sauny a potom do snehu, sama som pochopila, že na telo to má úžasný vplyv. A dnes viem, že je to pre moje telo prospešné.

V niektoré dni sa človeku nechce ani vstať z postele, nieto ešte ísť do práce či na tréning. Ako sa v takéto dni motivujú úspešní športovci? 

Je to individuálne, ale musím si len povedať, že to dokážem. To je všetko.

Máte za sebou dva manželské vzťahy, ktoré nevyšli tak, ako ste očakávali. Je možné, aby mal vyťažený vrcholový športovec úspešnú kariéru a súčasne aj kvalitný partnerský vzťah a šťastnú rodinu? 

Myslím si, že to možné je. To, že som sa dvakrát rozvádzala, neznamená, že to možné nie je. Fakt som asi triafala zle, pokiaľ ide o mužov. Moje kamarátky o tom hovoria, že keby vedľa seba stálo desať chlapov, tak si zaručene vyberiem toho najväčšieho blbca. (Smiech.)  

Najnovšie ma moja známa zoznámila so súčasným priateľom, predtým sme sa nepoznali. Stretli sme sa a fakt som veľmi spokojná, je to to, čo som si v živote vysnívala. Známa mi na to povedala, že to je preto, že som si konečne nevybrala sama. (Smiech.) Asi na tom bolo niečo pravdy, teraz som spokojná a užívam si to.

Syn Michal má dvadsať rokov, je aktívny v nejakom športe? 

On je úplný opak mňa. Ja neznášam plávanie v bazéne, on bol plavec. Musel skončiť kvôli, nazvem to tak, že nie dobrým odborníkom. Ale ostal pri športe, študuje ho, baví ho fitnes. Akurát ešte potrebujem, aby pochopil, že treba nielen svaly, ale aj kardio. Asi na to už aj prichádza, keď na prijímacích skúškach ledva dobehol a videl, ako sa na tom bavím. (Smiech.) 

Takisto tvrdí, že som mu zhnusila zimu, lebo musel bežkovať. Ja zasa tvrdím, že do 15 rokov treba deťom „naložiť“ a robiť všetko, čo sa dá, aby sa v dospelom veku nemuseli hanbiť, že napríklad nedržali raketu v ruke alebo nikdy nekorčuľovali. Ja som šla týmto spôsobom a hádam to raz pochopí.

O čom ešte sníva Martina Halinárová? Kde sa vidíte o päť či desať rokov? 

Veľmi by som chcela pokračovať v mojej práci, bola by som rada, keby sa mojim zverencom darilo.  

Okrem toho by som chcela rozdávať skúsenosti a rady ľuďom po štyridsiatke, aby pochopili, že dôležitá je naša telesná schránka. Keď funguje tá, funguje aj všetko naokolo. Dnes počúvame všade o obezite a je to pritom iba o nás, akou cestou sa rozhodneme ísť. 

A byť spokojná a šťastná, ako hovorievam – len si to teraz „neškrabať“.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál?  

Nie som typ človeka, ktorý dokáže do jedenástej vylihovať v posteli. Keď sa zobudím, vyjdem z postele rovno do kuchyne, spravím si kávičku a mám svoju pohodu, v ktorej si kávu vychutnám. Hoci to je skôr také „kakavko“, je tam aj mlieko. Milujem to a som rada, že mám tú pohodu. A dá sa povedať, že sa teším na každý deň. Teraz je to skvelé.  

Aj si ku káve niečo prečítate?  

Rada čítam, prečítala som napríklad Baťu od Banáša. Poviem vám ešte jednu príhodu: Hrozne sa mi nechcelo ísť na tréning, bola som taká „uležaná“. Ten, kto pozná Baťov príbeh a systém vie, ako podporoval šport, staval internáty a podobne. A musím povedať, že Baťa ma normálne prinútil ísť do posilňovne, aby som sa hýbala. (Smiech.) Takže áno, čítam aj knihy, ale ráno nie, to si vyložím nohy, vypijem kávu a možno si pozriem akurát tak nejakú správu, ak mi niekto niečo poslal. Knihu čítam radšej v pohode v posteli. 

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 27.12.2024.