Rozhovor s futbalovou legendou Ľubomírom Moravčíkom.

Je najslávnejší futbalista pochádzajúci z Nitry. Hral na majstrovstvách sveta, s Celticom Glasgow získal dva tituly a zahral si aj v Lige majstrov.

Pre postavu s nižším ťažiskom ho prezývali Riťko. Bol kreatívny tvorca hry a skvelý exekútor priamych kopov. ĽUBOMÍR MORAVČÍK.

V podcaste s Ľubomírom Moravčíkom sa dozviete aj:

• Prečo až do odchodu do zahraničia pôsobil v Nitre a nie trebárs v Slovane či Sparte?
• Kto za neho ponúkol milión dolárov a prečo ho nezískal?
• Prečo v roku 1993 nevyhral s Olympique Marseille Ligu majstrov?
• Ako sa stal v Glasgowe z outsidera miláčikom fanúšikov?
• Ako spomína na MS 1990 v Taliansku a na rozhodcu Helmuta Kohla?
• Prečo ho fanúšik vo Francúzsku kopol tak, že kríval?
• Prečo dnes už nemá ambície trénovať?  

Na Slovensku máme viac ako 427-tisíc registrovaných futbalistov, čo v prepočte na obyvateľa znamená európsku špičku. Futbal sa hrá takmer vo všetkých mestách a obciach, čo počas sezóny predstavuje obrovský počet zápasov každý víkend. Prečo je futbal fenomén a najpopulárnejší šport planéty?

Domnievam sa, že popularita a masová obľúbenosť futbalu sú spôsobené jednoduchosťou tohto športu. Ku hre nie je potrebné drahé vybavenie, postačuje kúsok rovnej plochy, lopta, dva kamene či tašky ako bránka a už sa dá hrať.

Zažíval som to ako dieťa. Futbal sme milovali a hrali doslova všade, dokonca aj v školskej triede, kde nám ako futbalová lopta poslúžila špongia. Hokej je oveľa komplikovanejší, k začatiu hry je potrebná ľadová plocha, korčule, hokejka a v neposlednom rade aj zvládnutie korčuľovania. Futbal je dostupný celému svetu bez ohľadu na klimatické či materiálne podmienky, a v tom je jeho krása.

Historicky najlepší strelec českej reprezentácie Jan Koller o svojich futbalových začiatkoch hovorí takto: „U nás na dedine neboli žiadne žiacke kategórie, šesťroční hrali so štrnásťročnými. Hodili medzi nás loptu a začala sa mela. Kto ju prežil, uspel. Samé o sebe to bolo skvelou prípravou na život, a nie len ten futbalový.“ Športovanie detí na ulici sa postupne takmer úplne vytratilo, deťom chýba prirodzená súťaživosť a všestrannosť. Ako veľmi je to cítiť?

Spolu s kamarátom Mariánom Süttöm, ktorý je mojou futbalovou dvojičkou, sa často zamýšľame nad tým, ako by sme správali my, ak by v čase našej mladosti boli k dispozícii mobilné telefóny a internet.

Je dosť možné, že by sme im podľahli a trávili na nich veľa času aj my. Keďže sociálne siete ani mobilné telefóny vtedy nejestvovali, zabávali sme sa aktívnym pohybom vonku. Prísť zo školy, urobiť si rýchlo úlohy, vyskočiť na bicykel a ísť za kamarátmi.

V lete sme hrávali futbal, v zime hokej a na jar hokejbal, keďže boli majstrovstvá sveta v hokeji a my sme sa vždy hrali na nejakých hráčov. Každý z nás ovládal viacero športov, pouličné hry a súboje nás vybavili všestrannosťou a pohybovým nadaním.

Od sedemdesiatych rokov sa však zmenil počet áut aj bezpečnosť v mestách. Ja som ako dieťa vyrastal na ulici, ktorou za deň prešli možno štyri autá. Ulicu sme tak mohli využívať ako futbalové či hokejbalové ihrisko.

Kto však chce, vie si cestu ako športovať vonku, nájsť aj dnes. Bývam v Nitre a keď idem domov, musím prechádzať cez parkovisko. Nedávno, keď som tadiaľ kráčal, tak sa tam odohrával hokejbalový zápas rodičov s deťmi.

Považujú vás za jedného z najlepších obojnohých futbalistov svojej éry. Viacerí dodnes nevedia, či ste ľavák alebo pravák, ako to v skutočnosti je?

Je to jednoduché, vždy si všimnite, ktorou nohou hráč vedie loptu. Ja som loptu nikdy ľavou nohou neviedol. Áno, vedel som si ju posunúť a kopnúť do nej aj ľavačkou.

Cieleným dlhodobým tréningom som si ľavú nohu zdokonalil tak, že pri kopoch a prihrávkach som vôbec nerozlišoval, či ich kopem ľavou alebo pravou nohou. Ale loptu som vždy viedol pravou.

Leo Messi je ľavák preto, lebo loptu vedie svojou ľavou nohou, hoci vie kopnúť aj pravou. Dnes je už málo hráčov, ktorí druhú nohu aktívne používať nevedia.

Boli ste špecialista na priame kopy, vtipné kľučky a originálne ofenzívne nájazdy. Niektorí to môžu považovať za vrodený talent, posledné výskumy úspešných ľudí však ukazujú, že za tým, čo sa na prvý pohľad javí ako talent od Boha, je cielený a dlhoročný tréning. Ktoré vaše vlastnosti alebo činnosti vás odlíšili od ostatných a vystavali cestu k úspechu?

Myslím si, že ja som sa s istým talentom narodil. V detstve so mnou chceli hrať všetci, pretože moje mužstvo zvyčajne vyhrávalo.

Mojou silnou vlastnosťou je húževnatosť. Keď som mal 18 rokov a dochádzal na tréningy do Šale, cestoval som v autobuse preplnenom robotníkmi, vždy to tam bola veľká tlačenica. Nepohodlie ma však nezlomilo, šport ma vždy bavil, futbalu som sa venovať chcel, pričom som nemal veľké sny či plány.

Vyrástol som vo veľmi úspešnej generácii Nitry, s ktorou sme sa stali majstrami Slovenska v žiakoch, ako mladší dorastenci sme skončili tretí a opäť sa stali majstrami ako starší dorastenci. Ale počas pôsobenia v Šali sa mi o prvej lige ani nesnívalo.

Keď však bola Nitra na pokraji vypadnutia, tak sa vedenie klubu rozhodlo, že dá šancu mladým hráčom. A to znamenalo môj vstup na prvoligovú scénu.

„Futbalom si zarábať nebudeš, školu musíš mať, aby si bol neskôr šťastný,” povedal kedysi váš otec. A tak máte okrem dvoch majstrovských titulov so škótskym Celtic Glasgow aj titul inžiniersky, a to z SPU v Nitre. Aké dôležité je pre vrcholového športovca vzdelanie?

Myslím si, že získať vysokoškolský titul popri profesionálnom športovaní je v súčasnosti komplikovanejšie, ako v časoch, keď som študoval ja. Komunistický režim sa pýšil tým, že športovci vyrastajúci v jeho zriadení sa vysokoškolsky vzdelávajú a maximálne nám vychádzal v ústrety.

Športovci mali individuálne študijné plány, rôzne úľavy, učitelia občas privreli oko, a boli pyšní že vzdelávajú reprezentanta Československa. Úprimne, nebol som výnimočný študent, ale snažil som sa poctivo do školy dochádzať a učiť sa. Moju snahu oceňovali aj profesori a nerobili mi prekážky.

Absolvovať univerzitné štúdium je dnes pre vrcholového športovca s viacfázovým denným tréningom, rehabilitáciami, sústredeniami a zápasmi mimoriadne náročné. Športovec si tak musí zadefinovať svoje priority.

Ja som mal šťastie, že nám popri športe umožnili aj vzdelávanie. Dnes je iná doba, dokončenie maturity však považujem za nevyhnutné minimum, to sa popri športe určite zvládnuť dá.

V Nitre ste v prvej lige debutovali ako 18-ročný, na jeseň 1983 proti Tepliciam. Za svojim snom ste išli postupne, krok za krokom. Vo Vrábľoch ste hrali tretiu ligu, v Šali druhú. Je pre ďalší vývoj a budúcu kariéru hráča lepšie, ak je považovaný od útleho veku za supertalent a ponúkne mu zmluvu veľký klub, alebo keď sa hráč v mladosti posúva postupne, a až vo veku okolo 20 rokov je pripravený na vstup do veľkého futbalu?

Nie je na to jednoznačný recept. Je veľmi ťažké odolať mimoriadne lákavým ponukám. Ako príklad uvediem Miňa Stocha, ktorého som trénoval v mládežníckej reprezentácii Slovenska do 16 rokov a bol sa za ním pozrieť aj v Chelsea Londýn, keď bol jeho agentom Milan Lednický.

Alebo, ako mohol odolať volaniu Realu Madrid Peter Dubovský? To sa skrátka nedá, ak vás volá Real Madrid, nemôžete povedať nie, to je proti logike.

Mňa však v podstate nikto nechcel. V Nitre mi povedali, že pre mňa miesto nemajú, tak si ma vyžiadal bývalý tréner, pán Borovský, aby som prišiel do Vrábeľ hrať ako „dvadsiatkár“. Vtedy musel povinne hrať v mužstve jeden hráč mladší ako dvadsať rokov, ďalší musel byť na lavičke. Tak som išiel a hral za Vráble.

Po nejakom čase prišiel pán Urvay a zavolal ma odohrať v drese Plastiky Nitra spomínaný prvoligový zápas proti Tepliciam. A tak sa stalo, že som hral v jednu sobotu tretiu ligu (2. SNFL) za Vráble, a v ďalšiu sobotu už celoštátnu prvú ligu, v základnej zostave Nitry proti Tepliciam.

Bol to pre mňa obrovský skok a splnenie sna. Povedal som si, že aj keby som už nikdy nič nedokázal, prvú československú ligu som si zahral.

Čo sa udialo potom?

Blížila sa maturita a pre môjho otca bolo vzdelanie prvoradé. Musel som sa učiť, a tak som dopoludňajšie tréningy nestíhal. Z Nitry ma poslali do druholigovej Šale. Bojoval som tam tri mesiace, keď na dvere opäť zaklopali funkcionári Nitry, a stiahli ma späť.

Tú sezónu som odohral v dresoch troch klubov, desať zápasov za Vráble, desať za Šaľu a deväť za Nitru. Bolo to hektické obdobie, dokázal som v ňom aj zmaturovať a prijali ma na vysokú školu. Šport ma bavil a škola bola poistka pre krajný prípad. Nikto netušil, že príde rok 1989 a Nežná revolúcia.

V roku 1988 sa vedeniu Plastiky Nitra podarilo zorganizovať priateľský zápas so španielskym prvoligovým klubom UD Las Palmas, ktorý sme mojim gólom vyhrali 1:0. Na oplátku sme v januári 1989 cestovali na Kanárske ostrovy.

Bolo to v období môjho debutu za československú reprezentáciu. Keď ma Španieli videli naživo, chceli ma hneď kúpiť za milión dolárov.

Boli toho plné noviny a na letisku ma čakala televízia. Vtedy sa síce odísť do zahraničia nedalo, ale už tento záujem naznačil, že niečo vo mne je a čaká ma pravdepodobne zaujímavá futbalová budúcnosť.

V drese Nitry ste odohrali šesť sezón a stali sa najslávnejším hráčom pochádzajúcim spod Zobora. V roku 1989 ste v silnej československej lige získali tretie miesto, keď základ mužstva tvorili domáci odchovanci. Do reprezentácie a do zahraničného klubu však bola jednoduchšia cesta cez niektorý z veľkoklubov ako Sparta Praha či Slovan Bratislava. Prečo ste až do svojho odchodu do zahraničia v roku 1990 zotrvali v Nitre?

Nehrával som za mládežnícke reprezentácie Československa, a preto ma žiadny veľkoklub ani nemohol objaviť. S dorastom Nitry sme sa síce stali majstrami Slovenska, ale veľké kluby si hráčov na prestup vyhľadávali najmä v reprezentácii.

Ako príklad uvediem Dušana Vrťa, ktorého si v reprezentácii všimol Baník Ostrava, prestúpil tam zo Senice. Ja som sa ocitol mimo radar veľkých klubov, nakoľko som hral iba slovenskú dorasteneckú ligu.

Keď som sa nakoniec v prvoligovom tíme Plastiky Nitra presadil, odchádzať do iného mesta som nechcel, v Nitre som študoval a školu chcel dokončiť. Mal som výborný skok do prvej ligy, pravidelne som hrával, strieľal góly a s Robom Ježom som bol najlepším strelcom tímu. Dal som gól Dukle Praha na jej ihrisku, vyhrali sme 1:0.

Takéto zápasy už vzbudili ohlas a začali si ma všímať aj reprezentační tréneri. Prišla ponuka od pána Jankecha do olympijskej reprezentácie, najskôr ako náhradník, neskôr nominácia na zápasy. Nechýbalo veľa a leteli by sme na OH 1988 v Soule. V poslednom zápase proti Juhoslávii nám stačila remíza, ale prehrali sme 0:1.

Veľký prestup do zahraničia sa vám podaril po MS 1990 v Taliansku, dopomohol vám k tomu Anton Ondruš, ktorý vtedy končil kariéru. Vďaka jeho kontaktom ste dostali ponuku na zmluvu s historicky najúspešnejším francúzskym klubom AS Saint-Étienne, ktorý sa stal desaťkrát majstrom krajiny (naposledy však v roku 1981) a v roku 1976 si zahral finále Ligy majstrov (prehral 0:1 s Bayernom Mníchov). Neovládali ste francúzsky ani anglický jazyk, aké boli vaše začiatky?

Prišiel som do hráčskej kabíny, predstavili ma, každému som podal ruku a odišiel trénovať. Našťastie, na ihrisku netreba priveľa rozprávať, tam treba behať a pracovať s loptou. Tréner si ma vybral a dôveroval mi, aj keď sa v prvom polroku nedarilo mne, ani mužstvu.

V druhej polovici sezóny sme sa však už rozbehli, sám som dal asi sedem gólov a stal sa najlepším strelcom tímu. Ten prvý polrok bol jednoducho náročný, ale potom sa to celé obrátilo, a na konci sezóny som sa dokonca ocitol v ideálnej zostave sezóny podľa francúzskeho celoštátneho športového denníka L’Équipe.

Vo futbale je to tak, ako v bežnom živote, ak je človek pracovitý a cieľavedomý, všetko sa dá zvládnuť. Robíš si svoju prácu najlepšie, ako vieš, neustále sa snažíš využiť šancu a ísť úspechu oproti. Nehovoriac o tom, že to bolo zaujímavé aj z finančnej stránky.

Vaše vynikajúce výkony v drese zelených ocenil prestížny časopis France Football a vyhlásil vás za najlepšieho cudzinca vo francúzskej lige. Na jeseň 1992 ste dostali ponuku na prestup do Olympique Marseille, vtedy jedného z najlepších európskych tímov. Vy ste boli ale klubu vďačný, a odísť ste nechceli. Prepásli ste tak šancu na prestup do veľkoklubu, ktorý o rok neskôr vyhral Ligu majstrov.

Prvú zmluvu som s AS Saint-Étienne podpísal na obdobie 1990-1994, takže v čase ponuky od Olympique Marseille som odísť svojvoľne nemohol, muselo prísť k dohode medzi klubmi. Prezident AS Saint-Étienne André Laurent mal veľké ambície a ja som bol jeho obľúbený hráč. On ma jednoducho pustiť nechcel, povedal že splní všetko, o čo si zažiadam.

Mal som sa hádať s prezidentom klubu? Poviem aj jednu zaujímavosť. Pri našom tréningovom ihrisku bola stena továrne, na ktorej sa jedného ráno objavil nápis: Ľubo, milujeme ťa, zbožňujeme ťa, nechceme, aby si odišiel!

Keď vás chce za každú cenu udržať ambiciózny prezident klubu a milujú vás fanúšikovia, vtedy je skrátka nemožné odísť.

Finančne som sa následne dostal tam, kde by som bol po prípadnom prestupe do Marseille, ale Ligu majstrov sme s AS Saint-Étienne bohužiaľ nevyhrali.

Niektoré rozhodnutia sú neľahké, ale človek sa rozhodnúť musí. Nemá zmysel s odstupom času hodnotiť, čo by bolo keby. Aj zo Celticu Glasgow som odišiel v roku 2002, hoci ma tréner Martin O´Neill presviedčal, aby som ešte zostal. Ja som však bol rozhodnutý odísť do Japonska, kde trénoval pán Vengloš.

Rok po mojom odchode hral Celtic finále Pohára UEFA. Ak by som tam zostal, určite by som si v tom zápase zahral. Nič však neľutujem, všetko sa pre niečo deje.

Ako vnímate dilemu medzi dlhoročnou vernosťou jednému klubu a možnosťou ďalšieho futbalového či osobného rastu pri prestupe do lepšieho klubu? Páčia sa vám viac príklady vernosti k jednému klubu, ako Steven Gerrard v Liverpoole, alebo Francesco Totti v AS Rím, alebo by mal hráč každé dva-tri roky úmyselne striedať klub a rásť aj osobnostne, naučiť sa ďalší jazyk, spoznať iné prostredie a získať nových priateľov?

Osobne by som bol najšťastnejší, keby som si mohol zarobiť dostatok peňazí hraním futbalu v Nitre. Tam som doma, medzi svojimi, tam by som hral najradšej celú svoju kariéru.

Lenže Slovensko nie je Taliansko ani Anglicko, a ak chce hráč zabezpečiť seba aj svoju rodinu, je nútený odísť tam, kde sa vo futbale točia oveľa vyššie peniaze.

Byť klubová ikona, ako môj obľúbený hráč Francesco Totti, je nádherné. Ale nezabúdajme, že on zarábal v AS Rím päť miliónov eur ročne, ja som bral v Nitre päťtisíc korún.

V roku 1996 St. Étienne zostúpilo do druhej ligy, a to napriek tomu, že malo vo svojich radoch vás ako druhého najlepšieho hráča celej súťaže. Prestúpili ste do korzického klubu SC Bastia, a zostali tak hrať v prvej lige. V roku 1997 ste s Bastiou vyhrali Intertoto cup. Korzika je nazývaná pohorím v mori, má dramatické horské štíty vyššie ako naše Tatry, najčistejšie more v Stredozemí a najkrajšie pláže v Európe. Korzičania sú veľmi hrdý národ s vlastným jazykom a ešte do polovice 20. storočia sa tu uplatňovala krvná pomsta. Ako sa zrodilo rozhodnutie odísť do Bastie?

Čo sa týka finančných podmienok, tak to bolo zlé rozhodnutie, ale futbalovo to bolo možno najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobil. Mal som serióznu ponuku z Olympique Marseille, bol som s nimi dohodnutý, ale ich tréner nakoniec povedal, že ma nechce. Korzičania z SC Bastia za mnou následne prišli v ruke s novinami, v ktorých sa písalo, že ma Marseille nechce, a tak ma chcú oni do Bastie.

Zastihli ma na odchode na dovolenku a obával som sa, že musíme čakať na sekretárku a vypísanie prestupových papierov. Oni však povedali, že stačí môj podpis a všetko vypíšu za mňa. Tak som to podpísal, odišiel na dovolenku a oni tie formality dotiahli. To sú skrátka Korzičania, pre nich je podanie ruky viac ako nejaké tlačivá a zmluvy.

Ako sa vám žilo na tomto tvrdom, mierne ošarpanom ale nádhernom ostrove, o ktorom jeho najslávnejší rodák Napoleon Bonaparte tvrdil, že ho pozná podľa vône?

Keď som na Korziku priletel, ľudia na mňa pozerali a neverili, že som tam. Mysleli si, že to nie je možné, aby hráč môjho formátu do Bastie vôbec prišiel, hoci tam už veľkí hráči hrali, a v roku 1978 si klub vybojoval postup do finále Pohára UEFA.

Na štadióne v Bastii sme sa po tragédii z roku 1992, keď sa tam pred zápasom s Marseille zrútila časť tribúny s 18 obeťami, prezliekali v unimo-bunkách na plastových stoličkách. Až som sa musel štípať, či to je pravda.

Mali sme zároveň fantastické mužstvo a výborný kolektív. Keď mal narodeniny spoluhráč Anto Drobnjak z Čiernej Hory, ktorý sa neskôr v drese Lens stal najlepším strelcom francúzskej ligy, pozval na večeru celé mužstvo aj s manželkami. Poskladali sme sa mu na krásne hodinky, ale oslava ho vyšla na oveľa viac.

Bola tam úžasná atmosféra rodinného klubu, veľmi priateľské vzťahy a stále plný štadión v meste oddanom futbalu. Cítil som sa ako v drese Nitry o šesť rokov skôr. Keď sa po tragédii postavila na štadióne nová tribúna, na úvodný zápas s Parížom Saint-Germain prišlo 16-tisíc ľudí a ja som dal brankárovi Lamovi krásny gól do šibenice.

Pôsobenie v Bastii a atmosféra okolo klubu mi priniesli konskú dávku entuziazmu. Trénoval som, ako nikdy predtým a vo veku 31 rokov sa dostal do vrcholnej fyzickej kondície. Po sklamaní v St. Étienne som nový impulz a motiváciu do práce potreboval ako soľ.

Spoluhráči, ktorí s klubom postúpili z druhej do prvej ligy, ale v najvyššej súťaži už veľmi nehrávali, mi hovorievali: Ľubo, ja som iba sníval o tom, že raz urobím taký technický kúsok, a teraz prídem na tréning, a ty to urobíš ako keby nič.

Z Korziky som si odniesol množstvo zážitkov a spomienok. Keď korzickí spoluhráči v sprche po tréningu, či zápase spievali ich národné piesne, stavali sa mi chlpy na tele. Je to tam neskutočné, dlhšie som tam už nebol, ale som tam ako doma.

Z Korziky ste sa cez krátku zastávku v nemeckom Duisburgu dostali v roku 1998 do škótskeho veľkoklubu Celtic Glasgow. V tom čase ste mali 33 rokov a premýšľali ste o konci svojej kariéry. A práve vtedy prišla ponuka na prestup do Celticu, ktorý trénoval najlepší slovenský tréner 20. storočia Jozef Vengloš. Ten trocha zariskoval, a do klubu, ktorý podpisoval hráčov za milióny, dotiahol za 350-tisíc libier vás. Keď ste do Škótska prichádzali, novinári o vás písali, že si Vengloš priviedol „synovca”, a veľké šance na úspech vám nedávali. Ale už tri týždne po debute v škótskej lige ste sa stali miláčikom fanúšikov. Čo sa udialo?

Dnes to už môžem povedať, v Duisburgu som trucoval. Myslel som si, že ma vyhodia a pôjdem rovno do Japonska, kde ma už čakal môj bývalý tréner z Bastie. Zmluva s Japoncami mi ležala doma na stole, ale Duisburg sa začal vzpierať a trval na dodržaní nášho dvojročného zmluvného vzťahu.

Hlavný tréner Celticu Glasgow pán Vengloš ma bol spolu so športovým riaditeľom klubu pozrieť na reprezentačnom zápase Slovenska. Po ňom mi povedali, že chcú aby som prestúpil do Celticu a vybavia to. Prísľub splnili, vyplatili Duisburgu 350-tisíc libier a ja som mohol šťastne odletieť do Glasgowa.

Asistentom pána Vengloša bol Eric Black, ktorý predtým päť rokov pôsobil vo Francúzsku a plynule po francúzsky hovoril. Rýchlo sa z nás stali priatelia. Po podpise zmluvy ma zobral na štadión a povedal, že každý zápas tu hrajú pred vypredaným, viac ako 60-tisícovým hľadiskom. Bolo to vzrušujúce a vyjadril som sa, že pred takým publikom nie je možné hrať zle.

A tak aj bolo. Môj prvý zápas v drese zeleno-bielych sme v novembri 1998 proti FC Dundee vyhrali 6:1 a ja som vtipnom prihrávkou vonkajším priehlavkom nacentroval na gól Henrikovi Larssonovi. Spoluhráči spočiatku nevedeli, čo odo mňa očakávať, ale keď ma na tréningu videli kopať na milimeter presné centre a priame kopy oboma nohami, tak veľmi rýchlo zistili, že nebudem len do počtu.

O tri týždne som v najslávnejšom škótskom derby, zvanom aj Old Firm derby, proti Glasgowu Rangers strelil dva góly. Vyhrali sme 5:1 a ja som sa stal novou hviezdou tímu a miláčikom tribún.

Výborný švédsky útočník Henrik Larsson, ktorý si neskôr zahral aj za FC Barcelona, na vás spomína ako na skvelého človeka, a ďalej ako na jedného z najlepších hráčov, s akým kedy hral. Aký máte s Henrikom vzťah dnes a udržiavate vzťahy s bývalými spoluhráčmi?

Mobilné číslo na Henrika mám v telefóne uložené, ale nie je dôvod si s ním, mimo blahoželaní k narodeninám, často volať.

Keď prídem do Glasgowa, bývalých spoluhráčov veľmi nevyhľadávam. Počas kariéry som bol v bližšom vzťahu najmä s cudzincami, ktorí sa však po ukončení angažmánu rozpŕchli do sveta. Keď dnes prídem do St. Étienne, mám tam iba jediného bývalého spoluhráča, ktorému zavolám a ideme na kávu.

Mám však aj okruh kamarátov mimo bývalú hráčsku kabínu. Napríklad, jeden z klubových novinárov v AS Saint Étienne ma krátko po mojom príchode do klubu zavolal na spoločnú rodinnú večeru. Vtedy som po francúzsky ešte nič nevedel, ale bolo to veľmi príjemné.

Aj po jednom z mojich prvých domácich zápasov vo Francúzsku ma spoluhráči pozvali na večeru. Išiel som tam so slovníkom a pil s nimi do druhej ráno. Keď si k ľuďom otvorený, úprimný a srdečný, tak ti to vrátia a ponúknu priateľstvo.

Poznám však aj opačné príbehy. Slovák Viliam Hyravý odohral jednu sezónu v FC Toulouse, hral výborne a všetci chceli, aby pokračoval. Jeho rodina si tam však nedokázala zvyknúť, a tak sa zbalil a vrátil tam, kde to dôverne poznal, do Čiech a na Slovensko. Život v cudzine nie je vždy od začiatku jednoduchý, ale prvotné ťažkosti treba prekonať, prispôsobiť sa a vydržať.

V Škótsku ste odohrali štyri sezóny, s Celticom získali dva ligové tituly (2001, 2002), zahrali ste si Ligu majstrov a v roku 2001 vás uviedli do siene slávy klubu. Úspechy v tomto klube vám dopomohli aj k tomu, že ste sa ako 36-ročný stali, po Československu v roku 1992, najlepším futbalistom aj na Slovensku. Ako sa mení mentálne nastavenie a koncentrácia športovca v pokročilej fáze jeho kariéry oproti tomu, keď je na jej začiatku?

S odohratými rokmi a nadobudnutými skúsenosťami prichádza aj viac pokoja a rozvahy. V mladosti som bol často rebel, hádal som sa s rozhodcami, dostával žlté karty. V Celticu, v záverečnej fáze mojej kariéry, som už bol oveľa pokojnejší a spokojnejší. Dozrel som a vážil si každý zápas. Vnútorná pohoda sa preniesla aj na kopačky a výkony na ihrisku.

To, že som sa v 36-tich rokoch stal najlepším futbalistom Slovenska, bola viac menej zhoda okolností. Reprezentačný výber, ktorého som v tom čase už nebol členom, mal katastrofálny záver sezóny. Ja som naopak odohral vynikajúci zápas v Lige majstrov proti Juventusu Turín a prispel k nášmu víťazstvu. Zápas vysielala aj slovenská televízia. Bol som tak na očiach a výrazne mi to dopomohlo k víťazstvu v ankete.

Najlepším futbalistom našej krajiny som sa však paradoxne nestal v čase, keď som mal dlhodobo špičkovú formu, ale až vtedy, keď som viac menej nastupoval už len ako striedajúci hráč.

Československo ste reprezentovali v 42 zápasoch a vrchol reprezentačnej kariéry ste zažili na svojich jediných MS v roku 1990 v Taliansku. Nastúpili ste vo všetkých piatich zápasoch a výrazne pomohli k celkovému 6. miestu. Po rokoch 1934 a 1962 to boli tretie najúspešnejšie MS v histórii Československa. Ako si spomínate na posledný veľký turnaj pod spoločnou československou vlajkou?

Veľká škoda, že to nebol predposledný veľký turnaj. Doteraz ma mrzí, že sme sa len veľmi tesne nedostali na MS 1994 do USA. V poslednom kvalifikačnom zápase sme potrebovali v Bruseli zvíťaziť nad domácim Belgickom, ale uhrali sme iba remízu 0:0.

V čase MS v USA som mal 29 rokov a moja kariéra gradovala. Do zahraničia sme sa po úspechu na MS 1990 v Taliansku dostali viacerí, pravidelne sme hrávali a v USA by sme boli ešte lepším tímom ako v Taliansku.

Navyše, mohli sme byť svetová rarita a hrať finálový turnaj MS v drese už neexistujúceho štátu. ČSFR zanikla k 31. 12 1992, kvalifikáciu sme dohrávali ako Reprezentácia Česka a Slovenska (RČS) a v čase finálového turnaja v júni 1994 bol spoločný štát už minulosťou.

MS 1990 v Taliansku sú nádhernou spomienkou. Mali sme silnú generáciu hráčov, na lavičke výnimočné slovensko-české trénerské duo Vengloš – Ježek a do talianskych miest nás prišlo podporiť množstvo našich fanúšikov. Československý futbal sa po ôsmich rokoch absencie na veľkom turnaji vytiahol. Pre každého hráča to bol debut na MS, ja som tam išiel ako chlapec hrajúci za Plastiku Nitra, a bol to obrovský skok.

Turnaj sme rozbehli fantasticky, dostali sme sa až do štvrťfinále a k ešte väčšiemu úspechu nám chýbalo viac sebavedomia a odvahy v zápase proti svetovým hviezdam v drese Nemecka, ktoré sa nakoniec stalo majstrom sveta. Zanechali sme však skvelý dojem, hrali parádny futbal a mnohým hráčom zmenili tieto majstrovstvá ich kariéru.

V dôležitom štvrťfinálovom zápase proti Nemecku vás v pokutovom území fauloval Pierre Littbarski, ale rakúsky rozhodca penaltu neodpískal. Impulzívne ste zaprotestovali, vykopli ste súperom vyzutú kopačku a po druhej žltej videli červenú kartu. Je pre športovca dôležité naučiť sa pracovať so svojimi emóciami tak, aby mu viac pomáhali ako škodili?

Ako som už spomínal, zrelosť prichádza s vekom a skúsenosťami. Mal som vtedy 25 rokov, bol som impulzívny, taký kotol plný emócií. Rakúsky rozhodca Helmut Kohl celý zápas pripiskoval Nemcom, a tak bola moja reakcia na neodpískaný Littbarskeho faul impulzívna. Vykopnutou kopačkou som chcel poukázať na faul, ktorý rozhodca nevidel. Bola to emotívna reakcia a dnes by som sa už zachoval inak.

Môj vtedajší agent Peter Kovarčík mi hneď po zápase povedal: „Aj keď si dnes gól nedal, na tvoju vykopnutú kopačku sa bude ešte dlho spomínať a ty sa ňou presláviš“. A je to tak dodnes. Neviem o tom, že by ešte niekto iný vykopol na MS svoju kopačku do vzduchu. V tomto som unikát.

Kariéru aktívneho futbalistu ste pre zranenie členka ukončili v roku 2002, vo veku 37 rokov. Následne ste si urobili trénerskú licenciu s cieľom uplatniť sa v tom, čo vás baví najviac, vo futbale. Trénovali ste Ružomberok, Sereď, dva roky slovenský reprezentačný tím do 16 rokov a naposledy pol sezóny v roku 2008 Zlaté Moravce. Po jesennej časti ste však v klube skončili a vaša trénerská kariéra odvtedy čaká na znovuzrodenie. Trénovať v jednom klube aspoň dva roky bolo kedysi úplne bežné, dnes sa to rovná takmer zázraku. Prečo je u nás tak ťažké udržať sa v jednom tíme a presadiť dlhodobú víziu?

Tréneri pred rokom 1989 mali výhodu v tom, že najlepší hráči do zahraničia neodchádzali, ostávali doma. Kádre sa obmieňali iba kozmeticky a zápasové zostavy vedeli ľudia celé roky naspamäť. Úspech mužstva v dnešnej dobe vo veľkej miere závisí od finančnej sily klubu a kvality hráčov.

Ja som mal aj trocha smoly, výsledky často nezodpovedali obrazu predvedenej hry. Tréner pripraví mužstvo na zápas najlepšie, ako vie, ale na dianie na ihrisku nemá taký vplyv, ako hráči samotní.

Pri mojom poslednom angažmáne v roku 2008 som na realizáciu a presadenie svojho vplyvu na kvalitu mužstva dostal minimálny časový priestor.

V lete 2019 som sa stal v Nitre šéftrénerom mládeže, táto pozícia ma bavila a mohol by som v nej odovzdať veľa zo svojich skúseností. V zime však prišli do vedenia klubu Ukrajinci a poslali ma preč. Neskôr za mnou prišli, že ich to mrzí a mali zlé informácie.

Dnes otvorene hovorím, že nemám ďalšie trénerské ambície. Som zabezpečený človek, ktorý k životu veľa nepotrebuje, a navyše nemám rád časté cestovanie.

Vieme, že máte aj agentskú licenciu.

Áno, vyskúšal som si aj prácu futbalového agenta, ale nebol to pre mňa rozumný krok. V tomto povolaní sa veľmi veľa cestuje, nevyhnutné sú pomerne vysoké vstupné náklady. Nie je to vôbec jednoduchá práca a pre mňa už nemožná.

Niektorí tréneri dokážu na základe rozcvičky alebo nástupu mužstva na zápas vycítiť energiu tímu a predpovedať, aký bude jeho výkon. Vy ste „priposratý“ nikdy neboli a čím bol väčší tlak a viac divákov, tým ste hrali lepšie. V čom to bolo?

Poviem vám jeden zážitok s Lionelom Messim. V roku 2011 som si nenechal ujsť zápas Ligy majstrov Viktoria Plzeň proti FC Barcelona (0:4). Prišiel som o niečo skôr, tak aby som videl Messiho rozcvičku. Zopárkrát si kopol dlhú loptu so spoluhráčom, urobil niekoľko šprintov a to bolo celé. Nastúpil na zápas, do prestávky dal dva góly (celkovo tri). Ja som videl, čo som chcel a mohol ísť domov.

Nechcem sa porovnávať s Messim, ale aj ja som to mal v istom zmysle dané od Boha. A navyše ma to neuveriteľne bavilo, pripraviť vtipnú akciu, urobiť podarenú kľučku, vymyslieť niečo, čo poteší fanúšika.

Vždy som bol víťazný typ a miloval výzvy. Poďme nebojácne akémukoľvek súperovi ukázať kto sme a čo vieme! V Nitre som vyrástol s vynikajúcou generáciou, hrali sme atraktívny futbal, chodilo na nás aj 15 000 divákov a Sparte Praha so všetkými hviezdami sme raz naložili 4:0.

Dá sa víťazná mentalita natrénovať?

Nemyslím si to. Musíte to mať v génoch a v povahe.

Najslávnejšie slovenské futbalové derby Spartak Trnava – Slovan Bratislava sa v októbri 2021 skončilo predčasne po chuligánskych bitkách priamo na trávniku. Domnievame sa, že ultras, ktorí aktívne povzbudzujú celý zápas, k futbalu jednoznačne patria, ak je to v súlade so správaním, ktoré neprekročí hranicu. Treba však zamedziť fyzickému násiliu, nastaviť bezpečnostné štandardy a dodržiavať ich. Ako vnímate to, čo sa udialo v Trnave?

Vášeň futbalového fanúšika môže niekedy zdravú mieru prekročiť. Počas pôsobenia v Celticu sme raz prehrali domáci pohárový zápas s druholigovým Inverness 1:3, a ja som do jednej hodiny po polnoci sedel v šatni na štadióne a bál sa vyjsť na ulicu.

Aj fanúšikovia v St. Étienne nám hráčom vedeli dať pocítiť svoju nevôľu po prehratom zápase. Raz som dostal od horkokrvného fanúšika taký kopanec do členka, až som na druhý deň kríval. V tom čase sme vypadávali do druhej ligy a klub sa potácal aj finančne. Mne to však jedno nebolo, obetoval som tomu klubu najlepšie futbalové roky.

To, čo sa stalo v Trnave je neospravedlniteľné, zamedziť sa tomu podľa mňa dá kvalitnou legislatívou a jej vymožiteľnosťou.

Pozrime sa do Anglicka, aké mali s chuligánmi problémy tam, a ako sa s tým dokázali vyrovnať. Nie je potrebné vymýšľať koleso, treba sa poučiť, inšpirovať a vo finále trestať adresne konkrétnych vinníkov, a nie celé kluby.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sám seba za spokojného a úspešného muža?

Mám pekný život a nesťažujem sa. Zabával som sa tým, čo som robil, a teší ma aj moja súčasnosť. Často bicyklujem, rád si zahrám s priateľmi golf. Som fanúšikom futbalu aj hokeja, najradšej ich sledujem priamo na štadióne. Počas športových televíznych prenosov väčšinou zaspím.

Máte za sebou veľmi úspešnú futbalovú kariéru, o akej snívajú mnohí. Na ihrisku ste vždy pôsobili veľmi sebavedomo, a nemyslíme tým namyslene či arogantne. Povedal to už Henry Ford: „Či si myslíte že niečo dokážete, alebo si myslíte, že to nedokážete, v oboch prípadoch máte pravdu“. Kde majú korene vaša zdravá sebadôvera, originálnosť, adaptabilita a akcieschopnosť, ktoré sú oceňované ako super-schopnosti?

U mňa to bolo výchovou. Otec mi prízvukoval, že škola je na prvom mieste a futbal je zábava. A tak som to aj bral. Keď som sa v Nitre pohádal s trénerom Lešickým, buchol som dverami a povedal, že sa stanem inžinierom a futbal budem hrávať amatérsky. Futbal ma nezaťažoval, naopak, obohacoval o kamarátov a zážitky. Nebral som ho smrteľne vážne a ponechával si aj záložný plán.

Keď som odchádzal do sveta, otec mi povedal: „S klobúkom dolu prejdeš celý svet“. A tak som sa aj správal, bol som pokorný, otvorený a pracovitý. Vždy som sa snažil ostať v pokoji a nestresovať sa. Dostal som úlohu a snažil sa ju splniť najlepšie ako som vedel. Po príchode do St. Étienne som napríklad celý večer autom jazdil po meste a učil sa orientovať v ňom.

V roku 2001 ste krstili vlastnú biografiu „Milovaný a nenávidený“. Rozumieme prečo milovaný, ale prečo nenávidený?

To je ako s Dušanom Galisom. Aj on vždy vyhral anketu o najobľúbenejšieho a zároveň aj o najneobľúbenejšieho hráča alebo trénera. Ja som na tom podobne, pre niektorých som bol výnimočný hráč, pre iných rebel. Aj v reprezentácii som tak skončil. Nahnevali ma, buchol som dverami a povedal som, že viac neprídem.

Cesta za úspechom je často dláždená zlyhaniami. Ako sa vyrovnať s neúspechom, so strachom z kritiky alebo zo sklamania tak, aby som negatívne situácie dokázal využiť vo svoj prospech?

Presne tým spôsobom, ako som sa k tomu postavil ja, keď som po neúspešnej sezóne v St. Étienne prestúpil do Bastie. Nevedel som, čo očakávať, ale veľmi ma potešilo nadšenie tamojších ľudí z toho, že som prestúpil práve do ich klubu. Vlialo mi to do žíl ešte viac odhodlania a sily tvrdo pracovať. 

Trénoval som ako blázon, pridával si tréningové dávky a chcel byť vo všetkom prvý. Vedel som, že sa nemôžem ľutovať, ale potrebujem presne opačný prístup. Vrhol som sa do práce, išiel naplno a vrátilo sa mi to.

U špičkových vrcholových športovcov by malo platiť: Za niekoľko rokov disciplíny a driny, veľa rokov slobody. Slobody v zmysle finančnej nezávislosti. Ale údajne až tretina hráčov prvej anglickej ligy po ukončení kariéry finančne skrachuje. Vy ste sa po kariére snažili zapojiť do viacerých podnikaní, aktuálne o sebe hovoríte, že ste rentiér prenajímajúci nehnuteľnosti. Ako sa čo najlepšie pripraviť na život po kariére vrcholového športovca a nie minúť, ale zhodnotiť svoj majetok?

V dnešnom vrcholovom futbale sa skutočne točia vysoké finančné čiastky a každý prvoligový hráč v špičkových európskych ligách si vie zarobiť množstvo peňazí. Aj tie sa však dajú hazardom a nezmyselným podnikaním prehajdákať. Športovec musí byť obozretný.

Ja som po kariére skúšal podnikať, ale keď sa týmto aktivitám nedarilo, snažil som sa ich utlmiť a straty minimalizovať. Neskôr som stavil na istotu a investoval do nehnuteľností, ktoré dnes prenajímam. Ale aj s tým je spojené množstvo práce.

Po ukončení kariéry je dôležité aj prestavenie životného štýlu v súlade s nižším príjmom bývalého športovca. Ja som tiež upravil svoje nároky a správam sa rozumne. Keď som bol aktívny futbalista v zahraničí, z jednej výplaty som si mohol kúpiť nové auto.

Dnes mi stačí jedno na dlhšie obdobie, to súčasné má 6 rokov a nič mu nechýba. Prikrývam sa takou perinou, akú mi moja súčasná finančná situácia umožňuje a som spokojný. Nesnívam, prečo som nezarobil viac. Som šťastný, že som vyrástol a žil v dobe kedy som žil, dnes mi nič nechýba.

Ľubomír Moravčík

• Narodil sa 22. júna 1965 v Nitre.
• Bol bývalý československý (42 zápasov, 7 gólov) a slovenský (37 zápasov, 6 gólov) futbalový reprezentant.
• V roku 1990 bol súčasťou československého tímu, ktorý postúpil do štvrťfinále MS v Taliansku. Počas kariéry vyhral anketu o najlepšieho futbalistu v Československu (1992) aj na Slovensku (2001).
• V drese Nitry odohral šesť sezón. Po MS 1990 odišiel do francúzskeho Saint-Étienne. V 197 zápasoch nastrieľal 31 gólov a považovali ho za jedného z najlepších cudzincov v Ligue 1.
• V roku 1998 ho tréner Jozef Vengloš získal do slávneho škótskeho veľkoklubu Celticu Glasgow, kde sa stal miláčikom tribún. Smužstvom získal dva ligové tituly a zahral si aj skupinovú fázu Ligy majstrov. V roku 2001 ho uviedli do Siene slávy Celticu.
• Kariéru ukončil v drese japonského klubu JEF United Ičihara.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 17.11.2021.