Lucia Hrivnák-Klocová. Foto N – Peter Kováč

Po ukončení profesionálnej kariéry Lucia Hrivnák-Klocová porodila svoje druhé dieťa. Keď jedno zanesie do školy a druhé do škôlky, ide si zabehať či zacvičiť a venuje sa aj výchove desiatok mladých bežcov v Martine.

„Vidia vo mne vzor. Chodí ich toľko, že som dokonca už pätnásť detí musela odmietnuť,“ hovorí v podcaste Vykroč.

V rozhovore hovorí aj:

• prečo je dôležité počúvať svoje telo;
• prečo jej nepomáhali vysokohorské sústredenia;
• ako sa dá zvýšiť aeróbny výkon;
• prečo posilňovať aj vrchnú časť tela;
• ako sa zotaviť po záťaži.

Na váš vycibrený bežecký štýl sa dívalo oveľa krajšie ako na ubolené grimasy Emila Zátopka. Aké sú podľa vás zásady správneho držania tela pri behu a ako by mal behať každý rekreačný bežec?

Ja som na správny bežecký štýl mala trénera Pavla Slouku a fyzioterapeuta Miroslava Vaváka. Tí môj štýl behu študovali, natáčali na video a analyzovali. Mala som tú výhodu, že základné črty dobrého bežeckého štýlu som mala prirodzene v sebe. Neraz sa stalo, že som ledva dobehla do cieľa, no oni tvrdili, že sa na to dívalo dobre a vôbec som v závere nestuhla. Ja som to síce na kamere videla inak a posledných 70 metrov sa mi zdalo, že bežím v jednom kŕči a ani nehýbem rukami, no podľa nich to bol stále pekný bežecký štýl.

Každopádne, ak sa niekto chce naučiť správne behať, odporúčam čo najviac odpružené tenisky, aby človek behal cez špicu a nie cez pätu, došľapovať na celé chodidlo, ale skutočne cez špicu a aby bol dopad iba taký, že sa bežec vlastne iba odrazí zo zeme. A určite zapájať pri behu ruky. To je veľmi zásadná vec, ktorú športovci nerobia. Musíme dbať na to, aby sme nohám čo najviac pomohli záberom rúk na úrovni bedrových kĺbov.

Špičkový bežec na stredné trate musí mať vysokú úroveň bežeckej vytrvalosti v rýchlosti, musí mať vysoký aeróbny výkon, ktorý mu zaručuje vykonávať svalovú prácu pri získavaní energie prostredníctvom okysličujúcich procesov v bunkách. Aký je váš tip na zvýšenie aeróbneho prahu a zlepšenie rýchlosti?

Na toto nie je presný recept. V tom je kúzlo trénerskej práce, že každý je individuálny a každému je potrebné namiešať niečo iné podľa jeho fyziologických proporcií, podľa toho, čo je schopné jeho srdce a svalová hmota zvládnuť.

Keď sa chce niekto zlepšiť, tak musí nabehať čo najviac kilometrov v nízkych tepoch. Odporúčam behať po rovine a ideálne po mäkkom povrchu, po asfalte behať v krajnom prípade, ak iná možnosť nie je. Ideálna je rovina a nízke tepy, zobrať si so sebou kamaráta, rozprávať sa s ním a voľne klusať, myslieť na správny dopad na špicu, pomáhať si rukami. Ak sa príliš zadýcham, tak prejdem do rýchlej chôdze a po vydýchaní začnem opäť pomaly klusať. Až keď človek vydrží bežať v nízkych tepoch 30 minút, potom sa môže posunúť k rýchlejším úsekom či inému rozvoju vytrvalosti.

Prejdime k silovej príprave. Jarmile Kratochvílovej, podobne ako Jaromírovi Jágrovi, pomohla vo vybudovaní odolnosti fyzická práca okolo domu v mladosti. Jej silové tréningy počas vrcholovej kariéry pripomínali tréningy vzpieračov, v jednej tréningovej jednotke nadvíhala až 16 ton železa alebo vyskakovala so 100 kg činkou na pleciach. Je dôležité zapojiť do tréningu bežca aj silový tréning vrchnej časti tela a aké cviky a ako často odporúčate?

Určite to vhodné je. Atletika je všeobecná príprava na akýkoľvek šport, od hlavy až po päty treba mať všetko spevnené. Beh nie je iba o práci nôh od pása nadol – potrebujeme pri ňom aktívne zapájať aj ruky, musíme mať spevnený najmä stred tela, brucho, chrbát i krčnú chrbticu.

To, čo robila Jarmila, bolo obdivuhodné, ja som však vzpieračské tréningy nemala a posilňovňu neobľubujem. Bola to aj iná doba, viac sa fyzicky pracovalo v záhradách. Dnes môže každý posilňovať s vlastnou váhou aj doma v akomkoľvek preňho vhodnom čase, nemusí byť závislý od fitnescentra.

Tvrdíte, že je zdravé športovať každý druhý deň, nie dvakrát za deň ako vrcholoví športovci. Aká je podľa vás najefektívnejšia forma zotavenia organizmu po tréningu? Je to strečing, sauna, masáž, spánok či výživové doplnky?

Všetky vymenované spôsoby regenerácie sú vhodné, najlepšie je striedať ich a nezamerať sa iba na jeden druh. Vrcholový šport nie je veľmi zdravý, športovec ide často až na hranu už v dopoludňajšom tréningu a popoludní má ešte druhú fázu, preto musí využívať mnoho regeneračných prostriedkov, ktoré regeneráciu urýchlia. Hobby športovci, ktorí behajú každý druhý deň, prirodzenú regeneráciu majú, ale vrcholový bežec nedokáže nabehať potrebných 120 km behaním obdeň.

Bez ohľadu na to, či je športovec rekreačný alebo profesionálny, je vhodné zaradiť po každom výkone alebo na druhý deň saunu, plávanie alebo masáž, ako aj doplnky výživy a nápoje na urýchlenie a podporu regenerácie. Je však dobré spôsoby regenerácie striedať a sem-tam po tréningu je povolené aj jedno malé pivko, ale nesmie byť po každom tréningu a viac než jedno. (smiech)

Na olympiáde v Londýne 2012 ste dosiahli najlepší výsledok slovenskej atlétky v ére samostatnosti – 5. miesto v behu na 1500 m. V semifinále ste bežali v stále platnom slovenskom rekorde 4:02:99 min. Prečo sa na vrcholnej svetovej scéne podarilo najvýraznejšie uspieť práve vám?

V mojej kariére sme s trénerom Pavlom Sloukom išli schodík po schodíku, nič sme neunáhlili, dokázali sme sa postupne zlepšovať a plniť reálne stanovené ciele bez toho, aby sa mi atletika sprotivila. V čase olympiády v Londýne som mala za sebou 13 rokov vrcholovej prípravy, bola som „vybehaná“ a získané skúsenosti som mohla zúročiť vo chvíľach, keď sa rozhoduje o umiestnení. Okrem toho mi Londýn veľmi sadol – bolo to v Európe, počasie nebolo pravé anglické, ale skôr také ako u nás.

Bol to zároveň rok, keď som s atletikou chcela skončiť a založiť si s priateľom rodinu. Asi to tak všetko so všetkým súviselo a povedala som si „buď teraz, alebo nikdy“ a podvedome do toho dala maximum. K výbornému výsledku prispelo aj to, že som bežala 1500 m a nie 800 m. V roku 2012 som sa cítila veľmi unavená, ale vzdialenosť 1500 m sa mi behala pocitovo veľmi dobre. Rýchlostný základ som mala výborný a netrápila som sa tak ako na 800 m trati. Na olympiáde sa spojilo niekoľko vecí v správny čas a podaril sa skvelý výsledok.

Disciplínami, ktoré vás najviac preslávili, sú hladké behy na 800 a 1500 m. Svetový rekord v behu na 800 m drží od roku 1983 legendárna Jarmila Kratochvílová časom 1:53:28 min. Navyše ho zabehla v pomerne neskorom veku 32 rokov a posledné metre údajne vypustila. Váš najlepší čas na 800 m je 1:58,51 min. Prečo je práve Kratochvílovej rekord najstarší svetový atletický rekord a ako veľa je päť sekúnd na trati dlhej 800 m?

Päť sekúnd na 800 m trati je veľmi veľa a najmä, ja som záver nevypustila. (smiech) Čo sa týka rekordov, každý rok sa menia tabuľky v dôsledku dopingu, nových pravidiel a kritérií. Ja som rada, že sa atletike už nevenujem ako profesionálna bežkyňa, ale ako trénerka. Napríklad už na OH 2016 v Riu de Janeiro sme si na atletickej súťaži niekedy pripadali ako cvičené opice. Bolo 22 hodín večer, jemne mrholilo, 10-stupňová zima. Nie každý atlét je zvyknutý posledných desať minút pred štartom tráviť vyzlečený v drese v takýchto poveternostných podmienkach. Pre divákov je síce atraktívne vidieť, v ktorom drese beží bežec ich krajiny, ale športovcom a ich výkonom to rozhodne neprospieva. Keď sa bežala 1500-vka, vychádzalo sa na trať 150 metrov od štartu, bolo spomenuté chladné počasie, už sme nesmeli mať so sebou vodu či uterák. Bolo to presne v protiklade k tomu, že pred výkonom by ste mali mať svaly zahriate a udržiavať sa čo najviac v teple. Porovnávať preto jednotlivé rekordy vzhľadom na iné podmienky či doping sa objektívne veľmi nedá.

Zrodenie slovenského rekordu v behu na 800 m (1:58:37 min v podaní Gabriely Sedlákovej – pozn. red.) považujem za náhodu, keďže to bol jeden výkon a ďalších tridsať výkonov mala táto bežkyňa nad dve minúty, zatiaľ čo ja mám viac než 35 výkonov pod 2 minúty. Pre mňa je oveľa viac, keď niekto beží opakovane na úrovni svojho osobného rekordu, než jeden uletený výkon, ku ktorému sa potom už nepriblíži.

Tréner Pavel Slouka z vás urobil atlétku najvyšších svetových parametrov, trénoval vás až do skončenia kariéry v roku 2017. Čo je z vášho pohľadu výnimočné na tomto trénerovi?

Trénovanie nie je iba o napísaní tréningového plánu, ale je to aj o ľudskosti, láske k športu, spätnej väzbe a obojstrannej komunikácii. Diaľkovo sa trénovať kvalitne nedá. Tréningy počas našej 19 rokov trvajúcej spolupráce neboli rovnaké a zaujímavé bolo aj to, že tréner si vždy pripravil presný tréningový plán na týždeň vopred, ale ja som ho nikdy nedodržala. (smiech) A nebolo to tým, že by som vymýšľala. Buď nevyšlo počasie, alebo som bola prechladnutá a nemalo význam absolvovať pôvodne naplánovaný tréning. Radšej sme ho flexibilne upravili a malo to väčší efekt ako snaha pridŕžať sa pôvodného plánu.

V mojom tréningovom procese bola veľmi dôležitá aj spätná väzba. Keď som napríklad prišla na tréning unavená, nedostatočne odpočinutá a behať sa mi vôbec nechcelo, tak sme išli iba voľne klusať, aj keď bol v pláne tréning s ťažkými úsekmi. Tréning sme zmenili, ale vo finále to malo možno ešte lepší efekt ako pôvodný plán a cieľ na vrcholnom podujatí sme splnili ešte lepšie, než sme si ho naplánovali.

Každý rok sa nám spomínaný mix komunikácie, ľudskosti a lásky k športu osvedčil a potvrdil, že toto je tá správna cesta k úspešnej spolupráci. Absolvovať samotný tréning na sto percent je totiž iba tretina úspechu.

Hovoríte, že nemáte dobrú skúsenosť s vysokohorským sústredením v Afrike a na rozdiel od iných bežcov vám to vo výkonnosti nepomohlo. Ako si to s odstupom času vysvetľujete?

Na každého športovca platí iný meter a každému jednému bude vyhovovať niečo iné. Aj keď budú všetci trénovať to isté, v rovnakých podmienkach žiť, jesť, spávať, regenerovať, aj tak nepodajú na stotinu sekundy rovnaký výkon.

My sme pred jedným vrcholovým podujatím skúšali trojtýždňové vysokohorské sústredenie na Štrbskom plese vo Vysokých Tatrách, ale neosvedčilo sa nám to a neprinieslo očakávané želané ovocie. Radšej sme to nahradili sústredením v teple na Kanárskych ostrovoch, ktoré mi vyhovovalo viac ako vysoké nadmorské výšky. Vysokohorský pobyt sme však skúsili ešte raz v Juhoafrickej republike, kde ma počas absencie môjho trénera viedol Marcel Lopuchovský. Začali sme pozvoľna, ale potom sme veľa úsekov nabehali v oveľa rýchlejšom tempe ako na Slovensku. Po návrate domov sa mi však bežalo zle, a kým som sa spamätala z nadmorskej výšky a nabehaných kilometrov, tak to trvalo mesiac a pol, kým som začala cítiť silu.

V septembri 2017 ste oficiálne ukončili profesionálnu športovú kariéru. Ako po dvadsiatich rokoch športovania na najvyššej úrovni reaguje telo športovca, ktoré zrazu nedostáva každý deň záťaž, na akú bolo zvyknuté?

Všetci mi hovorili, že to budem znášať ťažko, ale po dlhotrvajúcej kariére som bola taká unavená, že mi to len prospelo a veľmi rýchlo som sa adaptovala v novej úlohe. Po prvom pôrode v roku 2013 som si dala pauzu štyri-päť mesiacov, pri druhom pôrode bola prestávka až ročná a konečne ma prestali bolieť achilovky. Teraz, keď už máme v Martine 400-metrový tartanový ovál, sa vo mne opäť prebúdzajú pomalé vlákna a rozhodla som sa opäť hýbať. A keďže prechádzky a rýchlu chôdzu neobľubujem, radšej si pobehnem. Ale kopce neznášam, to mi ostalo. (smiech)

Hoci ste atletickú kariéru oficiálne ukončili v roku 2017, v pretekoch na 1000 m v Brne v roku 2019 ste skončili na 3. mieste s časom 3:01,91 min. Ako sa udržujete v takejto výbornej forme aj dva roky po skončení vrcholového trénovania?

Ja som taký typ, že veľmi neposedím. Dám jedno dieťa do škôlky, druhé do školy a idem si zabehať, zatrénovať a udržiavať sa v kondícii.

O vás je známe, že ste počas svojich behov premýšľali o tom, čo bude na obed alebo čo budete robiť počas víkendu. Dá sa do stavu duševnej pohody dostať aj tréningom na kratšie bežecké disciplíny ako 800 či 1500 m?

Nikdy som to neskúšala alebo si to neuvedomovala. To, že som rozmýšľala pri behu, čo bude na obed, bolo spôsobené najmä prechodom z 800 m na 1500 m trať. Kratšia trať je skutočne skoro ako šprint a nie je čas na rozmýšľanie, maximálne či som si dala vhodné raňajky.

Keď som však prešla na 1500 m trať, tak som sa prvé dve kolá nudila. Môj prvý beh na tejto vzdialenosti bol v Dubnici a mala som trému už len z toho, aby som trafila správne tempo a vydržala štyri kolá, keďže ma strašne nebaví krúžiť na štadióne: dve kolá pri 800 m boli ideálne. Odbehla som prvé kolo pohodovým tempom a tréner mi kričal, že idem rýchlo. Druhé kolo som zvoľnila, no kričal, že je to ešte stále rýchlo. A to som už celé druhé kolo rozmýšľala o tom, čo si dám na obed, lebo som sa nudila. Ale potom ma to chytilo za srdce, keďže som si povedala: Lucia, to bude v pohode, prvé dve kolá sa nudíš a potom je to vlastne tvoja obľúbená osemstovka. (smiech)

V súčasnosti sa venujete rozvíjaniu mladých atletických talentov a v Martine trénujete skupinu asi 55 detí vo veku 7 – 10 rokov. Zároveň však žijeme dobu mobilov a online zábavy, keď by mladí ľudia chceli okamžité výkony, ale často sa im nechce tvrdo pracovať. Ako sa vám v Martine darí oslovovať deti a budovať v nich celoživotnú vášeň pre atletiku?

Mám za sebou bohatú kariéru a v rodnom Martine veľa fanúšikov. Deti vo mne vidia vzor a chcú sa atletike venovať. Možno o dvadsať rokov budem musieť lanáriť do nášho atletického klubu nové deti ja. Dokonca ich chodí tak veľa, že v poslednom čase som už asi pätnásť ďalších záujemcov musela odmietnuť, keďže deň má iba 24 hodín, sama mám doma dve hyperaktívne deti a nemôžem si dovoliť tráviť päť hodín denne trénovaním.

Okrem mňa sú v klube ďalší štyria tréneri a spolu máme aktuálne približne 160 detí nielen v kategórii, ktorú trénujem ja. V staršej kategórii od 11 do 13 rokov je 45 detí a je dobré, že tieto deti sa venujú športu a nie mobilnej elektronickej zábave.

V deťoch sa snažím vybudovať predovšetkým lásku k atletike, učím ich správne sa hýbať a mať z toho radosť. Ak si do veku 10 rokov zafixujú, že tréning je hravý a zábavný, že je to miesto, kde sa vyšantia, vybehajú a zašportujú s dobrým pocitom, tak keď prídu do ťažšieho pubertálneho veku, kde bude mnoho rušivých elementov ako počítače a mobily, budú mať lásku k športu už vybudovanú natoľko, že sa rozhodnú pri ňom ostať.

V Martine vyrástol nový atletický štadión so 400-metrovou tartanovou dráhou. Akú vzpruhu pre lokálnu atletickú komunitu predstavuje takéto zázemie a aké je porovnanie týchto podmienok s podmienkami v atleticky rozvinutých krajinách?

Stále máme čo budovať aj v Martine. V českej Břeclavi, kde sme sa roky pripravovali, je do 200 metrov od seba všetko – hotel, bazén, plaváreň, posilňovňa, dráha so 400-metrovým okruhom a cyklistický chodník popri kanáli, kde sa dá voľne klusať. To, že máme v Martine 400-metrový tartanový okruh, je veľké plus aj s ohľadom na počet detí v našom klube. Keď sa dobuduje celé zázemie štadióna s tribúnou, tak sa to opäť posunie ďalej, budú sa organizovať pekné súťaže. Mladšie deti uvidia, kam sa vo vyššom veku môžu prepracovať, a môže to pritiahnuť aj ďalších záujemcov o atletiku.

Lucia Hrivnák Klocová (1983)

Rodáčka z Martina je najúspešnejšou slovenskou bežkyňou v ére samostatnosti. Zúčastnila sa na štyroch olympiádach (Atény, Peking, Londýn a Rio de Janeiro) a šiestich majstrovstvách sveta. Z ME 2010 v Barcelone má bronz v behu na 800 m; na 1500 m trati skončila na olympiáde v Londýne 2012 piata. Momentálne trénuje deti v Martine. Má dve deti.

Osobné rekordy:

• 400 m: 52,98 (2007)
• 800 m: 1:58,51 (2008)
• 1000 m: 2:38,72 (2012) – slovenský rekord
• 1500 m: 4:02,99 (2012) – slovenský rekord

Publikované na webovej stránke novín DENNÍK N. (Jaroslav Jelenik, Michal Kolek, 12.12.2020).