Vypočujte si podcast Vykroč s cyklistickou legendou Jánom Svoradom.

Bol prvý Slovák, ktorý vyhral etapu na slávnych cyklistických pretekoch Tour de France. Dokonca jednu z najsledovanejších – poslednú s cieľom na Elyzejských poliach. „Šprintér nesmie ukázať strach,“ hovorí v podcaste Vykroč cyklistická legenda JÁN SVORADA, ktorého zdobí 75 víťazstiev v profesionálnom pelotóne.

Českého profesionálneho cyklistu Petra Vakoča zrazilo pri tréningu v Južnej Afrike v roku 2018 nákladné auto a zlomilo mu 6 stavcov. Musel absolvovať 3 operácie. Zdalo sa, že nebude chodiť a má po kariére. Už po 16 mesiacoch od zrážky sa však vrátil a absolvoval profesionálne preteky. Počas zotavovania sa jazdil v ľahu na bicykli, ktorý mal pripevnený na stene, pričom mal na krku sadrový golier. Pád mu vraj pomohol uvedomiť si, aká je cyklistika krásna a vrátiť pocity, ktoré sa rokmi jazdenia vytratili. O akých pocitoch to Petr Vakoč hovoril? Je cyklistika krásna aj napriek toľkému utrpeniu?

Som presvedčený o tom, že cyklistika je veľmi krásny šport. Dá sa robiť nielen na maximálnej výkonnostnej úrovni, ale jej krása spočíva najmä v tom, že do prírody a za krásami okolitej krajiny dokáže pritiahnuť masy, mladých aj starších, jednotlivcov, aj celé rodiny. Každý hobby cyklista, alebo cyklo-turista má príležitosť počas jazdy vnímať to, čo ponúka okolie, preciťovať vône a výhľady do krajiny, a zo sedla svojho bicykla si vychutnať oveľa viac ako napríklad chodec. Ja sám si tento krásny šport po kariére vychutnávam oveľa intenzívnejšie ako počas nej.

V podcaste s Jánom Svoradom sa dozviete aj:

• Ako vnímal Preteky mieru a čo znamenala pre cyklistov z Československa tzv. Tour de France východu
• Ako sa zrodil jeho prestup do profesionálneho pelotónu
• Prečo sa mu darilo víťaziť v šprintoch, hoci sa jeho tím nikdy nešpecializoval na dojazdy
• Aké predpoklady musí mať cyklista, aby bol z neho špičkový šprintér
• Čomu sa venoval po skončení kariéry a čo ho živí teraz 

Pochádzate zo športovej rodiny, váš otec Ján bol československým reprezentantom v cyklistike. Ako si spomínate na detstvo v Bratislave, rodinu v ktorej ste vyrastali a prvé dotyky s organizovaným športom?

Šport bol pevnou súčasťou života našej rodiny, a to najmä vďaka otcovi, ktorý bol československým reprezentantom a zúčastnil sa aj na Pretekoch mieru. Otec ma odmalička viedol ku športu, pričom aj mňa samého aktívny pohyb veľmi bavil, na rozdiel od mojej sestry, ktorá k nemu neinklinovala.

Otec ma však chcel nasmerovať inam, než k cyklistike, ktorá je veľmi ťažký šport. Začal som preto s hokejom, a to v Slovane Bratislava. Výraznejší úspech sa mi však v hokeji nepodarilo dosiahnuť a v hlave som stále nosil myšlienku presadiť sa viac individuálne. Vtedy som ešte netušil, že aj cestná cyklistika je kolektívny šport.

Po dvoch rokoch som s hokejom skončil a začal bicyklovať. Otcovi tak neostalo nič iné, než ma podporovať aj v tomto športe a musím povedať, že to, kam som sa v cyklistike dostal, je z veľkej časti zásluha jeho podpory, myšlienok, rád a všetkého, čo mi bol schopný odovzdať.

Veľký talent ste ukazovali už ako junior, v 18-tich rokoch ste skončili piaty na juniorských MS. Potom ste v rokoch 1987-1990 pôsobili vo vojenskom tíme Dukla Brno. Ako vás formovalo toto obdobie?

Na mladosť spomínam veľmi rád. Kolektív v oddiele cestnej cyklistiky v Interi Bratislava bol vynikajúci, vládla tam priateľská atmosféra, rád som sa zúčastňoval na tréningoch a pretekov. V tom čase bola v športe úplne iná situácia ako dnes, šport bol organizovaný najmä štátom, existovali tréningové strediská mládeže či strediská vrcholového športu, bolo omnoho viac tímov aj pretekov.

Sezóna sa začínala už v apríli pretekmi Brno-Bíteš-Brno, potom nasledovalo viacero ďalších pretekov, vrátane kritérií a časoviek. Konkurencia bola značná a nebolo jednoduché dostať sa na majstrovstvá republiky. Na to bolo potrebné mať najskôr výkonnostnú triedu v kategórii dospelých, a až potom sa mohol cyklista zúčastniť veľkých celoštátnych pretekov. Aj premávka na cestách bola v tom čase výrazne pokojnejšia ako dnes, jazdilo sa bezpečnejšie. To boli benefity éry, v ktorej som vyrastal.

Bol som zaradený do juniorskej reprezentácie a vydarili sa mi majstrovstvá sveta v Casablance. Výkonmi som na seba upozornil a dostal sa na vojenčinu do Dukly Brno, kde som naďalej zlepšoval výkonnosť a potvrdil opodstatnenosť svojej nominácie do československej reprezentácie v kategórii dospelých. Celé to postupne smerovalo až k môjmu prvému významnému úspechu, keď som v roku 1990 vyhral v celkovom poradí veľmi populárne Preteky mieru. Po nich som sa posunul až do najvyššej kategórie cestnej cyklistiky, k profesionálom.

Preteky mieru boli najväčšie amatérske etapové preteky planéty, ktoré sa organizovali od roku 1948. Jazdili sa vždy v máji, väčšinou v Československu, Poľsku a Nemecku, občas v Sovietskom zväze. Pre cyklistov socialistického bloku boli veľmi prestížne. Hovorilo sa im aj Tour de France Východu. Celkovým víťazom sa stal iba jeden Slovák. Podarilo sa vám to vo veku 21 rokov. Preteky boli čiastočne spolitizované, ako ich však vnímali cyklisti, v čom boli pre vás výnimočné?

Preteky mieru boli najväčšie preteky, aké v tom čase mohol amatérsky cyklista absolvovať. A keďže boli exportnou prezentáciou vtedajšej socialistickej spoločnosti, istý politický tlak tam bol. Na druhú stranu, boli to kvalitné preteky. Z krajín socialistického tábora sa na nich zúčastňovali najlepší pretekári, a to až do staršieho veku, ako napríklad skúsený Suchoručenkov, Ludwig či Ampler, alebo naši Sýkora, Škoda a ďalší.

Naopak, zo západných krajín prichádzali súťažiť predovšetkým mladí pretekári, ktorí sa potrebovali ukázať, aby si vybojovali zmluvy do profesionálnych tímov. Aj preto bola väčšina etapových alebo celkových víťazstiev na strane cyklistov z východného bloku. Jednak vďaka skúsenostiam, ale aj pre väčší tlak zo strany politickej špičky.

Ja som mal to šťastie, že som Preteky mieru absolvoval dvakrát. Po prvý raz v roku 1989, kedy bolo cítiť ešte tú starú politickú atmosféru a tlak na výsledok, aby nás, cyklistov z východného bloku bolo vidieť, aby sme boli v súťaži družstiev do tretieho miesta a podobne. Už v tomto ročníku sa mi podarili veľmi pekné výsledky, v jednej etape som skončil tretí, v poslednej etape na Letenskej pláni v Prahe druhý, v súťaži družstiev sme skončili celkovo tretí a ja v konečnom individuálnom poradí na 15. mieste. Pre dvadsaťročného pretekára to bol výborný výsledok.

V roku 1990, po politickom a spoločenskom prevrate, odišlo veľa starších pretekárov, najmä z východného Nemecka a Sovietskeho zväzu, k profesionálnym tímom. Pelotón Pretekov mieru bol tom roku veľmi omladený, a možno aj to prispelo k tomu, že som zvíťazil v celkovom poradí, a to ako prvý Slovák v histórii podujatia. Na atmosfére pretekov bolo vidieť, ako sa to celé zmenilo, súťaženie bolo voľnejšie, neboli sme pod takým tlakom. Bolo veľmi zaujímavé bicyklovať na Pretekoch mieru v prelomových rokoch 1989 a 1990 a mať možnosť porovnať odlišnú atmosféru oboch ročníkov.

V roku 1991 ste podpísali profesionálny kontrakt s talianskym tímom Lampre, kde ste napokon zotrvali počas celej svojej profi kariéry. Ako sa zrodil váš prestup medzi profesionálov?

Zrodil sa po mojom víťazstve na Pretekoch mieru. Bola aj možnosť odísť k profesionálom hneď po Nežnej revolúcii v roku 1989, ale cyklistika sa v Československu stále riadila podmienkami, bez splnenia ktorých to nebolo možné, zväz si v podstate nárokoval pretekára a jeho výsledky na nejaký čas. Ak chcel niekto odísť k profesionálom, tak si to musel zaslúžiť medailami z majstrovstiev sveta alebo práve z Pretekov mieru.

Ja som mal to šťastie, že v roku 1990 som vyhral Preteky mieru, pretože pre šprintéra, ktorým som sa vždy cítil, nebolo vôbec jednoduché splniť stanovené podmienky. Pri prestupe mi veľmi pomohol aj Kamil Haťapka, bývalý reprezentačný tréner, ktorý mal kontakty v zahraničí a najmä na talianske tímy, napríklad na pána Colnaga. Spolu sme zašli do Talianska, dohodli sa na zmluve a podmienkach.

V cestnej cyklistike majú osobitné postavenie tri európske preteky, ktoré sa súhrnne nazývajú Grand Tours: Giro d’Italia, Tour de France a Vuelta á Espana. Už len samotná účasť na jednom z týchto pretekov je snom každého profesionálneho cyklistu, etapu vyhrajú len tí najlepší z najlepších. Vy ste ich v období rokov 1994-2001 vyhrali 11, pričom mediálne najslávnejším sa stalo víťazstvo v záverečnej etape Tour de France v roku 2001 v Paríži. V televíznom zázname to vyzerá na dominantné a pomerne ľahké víťazstvo v záverečnom hromadnom špurte. Bolo naozaj také? Čo predchádza tomu, aby ste si po troch týždňoch tvrdej driny mohli vychutnať šampanské v záverečnej etape?

Samozrejme, vyhrať poslednú etapu Tour de France je vynikajúce. Býva to aj veľmi medializované, lebo Tour sa končí a atmosféra na Elyzejských poliach v Paríži je výnimočná, býva tam množstvo fanúšikov. Na rozdiel od ostatných pretekov, na konci Tour de France absolvujú všetky tímy okruh, počas ktorého zdravia divákov, za cyklistami je Víťazný oblúk, skrátka má to osobitú atmosféru. Víťazstvo na poslednej etape Tour chutí inak ako v jej priebehu, je tam aj viac času vychutnať si ho a zdieľať s ľuďmi, ktorí vám fandia.

Čo sa týka víťazného špurtu, ten bol vo finále naozaj pomerne jednoduchý. Mal som aj šťastie, že som bol vo výhodnom postavení, do poslednej zákruty som vchádzal na tretej pozícii a uvedomil som si, že za mnou si niekto vystúpil z cyklistického vláčika a nechal tam dieru. Ja som už vo chvíli, keď som nastupoval do pomerne dlhého špurtu, vedel, že môj náskok je dostatočný a že pravdepodobne vyhrám. Mal som možnosť si to vcelku pekne užiť.

Treba však povedať aj to, čo si veľa fanúšikov neuvedomuje. Samotný špurt bol síce jednoduchý, ale na to, aby som sa k nemu dostal, musel som absolvovať tri namáhavé týždne, a tie až také jednoduché neboli. Najmä v prvej časti Tour veľa pršalo, bola zima a prechladol som. V strednej časti pretekov, vo francúzskom stredohorí, som trpel, zle sa mi dýchalo a musel som stále vykašliavať.

V jednej z ťažkých horských etáp nám hneď v jednom z prvých kopcov pelotón ušiel a zostali sme traja cyklisti z tímu Lampre vzadu pred autom, ktoré sleduje posledných jazdcov. Dvaja kolegovia napokon etapu vzdali, ja som zostal sám a až pred posledných stúpaním sa mi podarilo dostať do tzv. grupetta, čiže do poslednej skupiny, ktorá dokončila etapu v stanovenom časovom limite. V priebehu Tour bolo viacero momentov, ktoré neboli jednoduché a keď som zvažoval, že Tour vzdám aj ja. Napokon to všetko dobre dopadlo a v poslednej etape som dosiahol veľké víťazstvo.

Je pri významnom úbytku síl v priebehu dlhých etapových pretekov lepšie vzdať ich alebo silou-mocou dokončiť, hoci na konci výsledkovej listiny?

Podľa môjho názoru je lepšie preteky vzdať, aj keď sa veľa hovorí o tom, aby sa preteky vždy dokončili. Pamätám si na svoju prvú sezónu u profesionálov, keď som šiel Giro d’Italia a veľmi som sa posledný týždeň v kopcovitých etapách trápil. V jednej etape sme náročným stúpaním na vrch Passo Pordoi prechádzali dokonca dvakrát, k tomu ďalšie kopce.

Už pri prvom prejazde Passo Pordoi som odpadol a spolu s tímovým kolegom Oscarom Pelliciolim sme nabrali veľkú, viac než 15-minútovú stratu. Oscar nakoniec etapu vzdal. Ja som mal pri druhom stúpaní jedinú možnosť, ako sa dotiahnuť na ostatných, a to chytiť sa tímového auta. Z auta mi vysielačkou navrhli, že ma dotiahnu ku skupinke pri tuneli a potom už pôjdem s nimi. Ako mladý pretekár som nevedel, čo si môžem a čo nemôžem dovoliť, ale keď mi to tak povedali, tak som sa auta chytil, dotiahli ma do skupinky, etapu som došiel v stanovenom limite a v pretekoch pokračoval ďalej.

Za normálnych okolností by som etapu nedokončil. Zhodou okolností sa ďalší deň išla rovinatá etapa iba s jedným kopcom, a ten sa nešiel rýchlo. V tej etape som skončil na treťom mieste, čo bolo výborné umiestnenie pre mladého jazdca, jazdiaceho prvým rokom u profesionálov.

Giro som napokon absolvoval celé, ale tak som sa v jeho priebehu „zatavil,“ že som do konca sezóny nebol schopný umiestniť sa v ďalších pretekoch na popredných miestach, nie ešte nejakú etapu vyhrať. Až neskôr som si uvedomil svoju chybu. Ak by som sa za každých okolností nesnažil Giro dokončiť a vzdal by som, mohol som si odpočinúť, a byť tak pripravený víťaziť v ďalších pretekoch.

Pokračovať v náročných pretekoch má zmysel najmä vtedy, keď cyklista ostáva pre svoj tím oporou, keď dokáže potiahnuť kolegov, rozísť špurt, prípadne etapu vyhrať. Vtedy jednoznačne áno. Ale ak stratil silu, výkonnosť a v pelotóne sa krčí niekde vzadu so snahou len prísť do cieľa bez akéhokoľvek úžitku pre tím, vtedy je lepšie celé preteky vzdať.

Najdlhšou etapou v histórii troch Grand Tours bola etapa na Tour de France v roku 1919, ktorá merala 482 kilometrov. Prvý pretekár do cieľa dorazil po 19 hodinách. Cyklista, ktorý na minuloročnej Tour de France prišiel do cieľa v Paríži, našliapal celkovo 3414 km, s množstvom ťažkých stúpaní, pričom najdlhšia etapa merala 250 km. Víťazný Slovinec Tadej Pogačar to celé zvládol za necelých 83 hodín. Ako sa dá na takúto záťaž pripraviť a odjazdiť ju v zdraví?

Všetko je to o príprave od mládežníckych kategórií. Kto sa dostane na Tour de France, tak na bicykli už niečo odjazdil a je na dlhotrvajúcu záťaž zvyknutý. Pamätám si, že v jednom z prvých ročníkov Tour de France, na ktorých som sa zúčastnil, bola tiež etapa dlhá cez 300 km. Dnes je však tendencia dĺžky etáp skracovať. Prispieva to k zvýšeniu atraktívnosti cyklistiky. Zvyknúť si na dlhé preteky a byť v pelotóne konkurencieschopný aj po desiatkach či stovkách kilometrov bolo pre mňa po prechode k profesionálom veľmi náročné.

Dnes sú preteky kratšie. Najmä Vuelta je známa etapami s dĺžkou okolo 150 km, dokonca aj na Tour de France sú horské etapy, ktoré majú menej než 100 km, o to rýchlejšie sa ide. Prispieva to k tomu, že aj mladšia generácia pretekárov je schopná vyhrávať už počas svojich prvých rokov v profesionálnom pelotóne. A začal to práve Peter Sagan, ktorý ako mladý dokázal konkurovať skúseným pretekárom. Dnes tu máme viacero ďalších mien ako Bernal, Pogačar, Evenepoel, cyklistika je zaujímavá a oplatí sa ju sledovať.

Boli ste čistokrvný šprintér, silný v dojazdoch rovinatých etáp. Ale váš tím sa na dojazdy nešpecializoval. Ako sa vám darilo vyhrávať závery etáp aj bez pomoci cyklistického vláčika, ktorý šprintéra ako Cippolini vyviezol na výhodnú pozíciu a významne mu tak pomáhal?

Všetko je to o zvyku a rýchlych osobných rozhodnutiach. Bol som v talianskom tíme, ktorý mal väčšinou jednoduchú stratégiu. Tak ako pre každý taliansky tím, aj pre ten môj bolo dôležité uspieť najmä na Giro dʼItalia. Na Giro sme išli väčšinou s jedným lídrom na celkové poradie, k nemu traja-štyria vrchári ako pomocníci a až potom bol Svorada. Bol som žolík na etapové víťazstvá, ak by nevyšla snaha o úspech tímu v celkovom poradí.

Nakoniec som si to aj užíval, hoci samozrejme, mať k dispozícii ten vláčik je pre šprintéra fajn, avšak, aj ten sa musí sa robiť dokonale. Ak sa tak nerobí a pretekári si nie sú istí v tom, čo presne majú robiť, tak to môže byť kontraproduktívne. Keď som na špurt sám, tak viem, že sa mám pozerať na ostatných šprintérov a snažiť sa vyťažiť niečo z práce ich tímového vláčiku, ba dokonca si môžem medzi nimi prestupovať a snažiť sa improvizovať. Toto som sa naučil a napokon mi to aj vyhovovalo.

V našom tíme sme pristúpili na taktiku, že som mal pri sebe jedného-dvoch pretekárov, ktorí mi pomohli v posledných troch kilometroch pred cieľom, ale posledný kilometer to už bolo väčšinou na mne, aby som zvolil správnu pozíciu a vyťažil z práce ostatných tímov maximum. V podobnej role sme v posledných rokoch často vídavali aj Petra Sagana. Aj jemu vo finálnej fáze pomohli jeden-dvaja pretekári, ale záverečný kilometer a šprint bol už výlučne na ňom.

Je nevyhnutné ísť pri hromadnom špurte vždy na hranu absolútneho rizika a pretláčania sa, ak chce šprintér etapy vyhrávať?

Záleží od konkrétnej situácie, ale úplne nevyhnutné to nie je. Práve ten cyklistický vláčik, ktorý rozbieha šprint, napomáha tomu, aby sa človek rizikovým situáciám vyhol. Ak vláčik funguje správne, mal by šprintéra priviesť na ideálnu pozíciu približne 200 metrov pred cieľom tak, aby neostal „zavretý,“ a aby sa s nikým nemusel o pozíciu „lakťovať“.

Ale nie vždy to zafunguje ako by si daný tím želal. Podobný cieľ majú totiž aj ostatné tímy a častokrát sa stane, že šprintér musí o svoju pozíciu bojovať. Samozrejme nesmie ukázať strach. Ak ho ukáže, súperi ho nepustia a dostane sa do situácie, kedy ostane na pozícii, z ktorej sa už vyhrať nedá, aj keď má dostatok energie a sily.

Hromadné dojazdy etáp sú veľmi taktické, šprinty pomerne agresívne. Ale ani v pelotóne to nie je oveľa lepšie, častokrát na prvých pozíciách máte viac priestoru než na dvadsiatej-tridsiatej pozícii, kde je okolo vás množstvo ďalších pretekárov. Keď niekto vpredu spadne, nemáte šancu sa pádu vyhnúť. Cyklistika nie je športom pre ľudí trpiacich klaustrofóbiou.

Ako vyzerá špecializovaný tréning šprintéra? V akom veku je dôležité so špecializáciou začať a v čom je tréning šprintéra iný?

Aby ste sa mohli stať úspešným šprintérom, musíte mať k tomu isté vlohy a narodiť sa s rýchlymi svalovými vláknami. Čo sa týka rozvíjania šprintérskych zručností, to funguje iba v mladom veku, preto sú v mládežníckych kategóriách obmedzené prevody, žiaci nemôžu jazdiť na ťažkých prevodoch. Nemajú na to jednak silu, ale naviac ich to núti jazdiť frekvenčne. To je presne to, na čo si potrebujú zvyknúť a najlepšie sa to rozvíja práve v mladom veku.

Rýchlosť sa najefektívnejšie trénuje vo veku do 18 rokov, vtedy je potrebné sústrediť sa na rýchle šliapanie do pedálov. Aj dnes, keď sa pozriete na pretekárov, tendencia je jazdiť skôr ľahšie prevody a točiť ich, než jazdiť silovo. Lebo keď točíte, reagujete rýchlejšie a unavíte sa menej ako pri silovom šliapaní.

Tréning šprintéra je pestrý, zahŕňa krátke úseky, nástupy, opakované nástupy, jazdu za motocyklom alebo za autom. Ďalej nástup spoza auta v rýchlosti, čo simuluje preteky.

Osamelo trénujúci cyklista nikdy nepôjde dlhší úsek rýchlosťou 50 km/h, ale v balíku v pelotóne sa tak jazdí, a vo finiši sa krátkodobo zrýchľuje aj na rýchlosť 70-80 km/h. A pokiaľ okolo seba množstvo cyklistov ako na pretekoch nemáte, tak sa jazda vo vysokej rýchlosti bez pomoci auta efektívne natrénovať nedá.

Cestná cyklistika je fyzicky veľmi náročný a často mimoriadne bolestivý šport. Cyklisti padajú či už vlastným alebo cudzím zavinením. Z nedávnej minulosti spomeňme strašidelný pád Fabia Jakobsena v záverečnom špurte etapy na Okolo Poľska, keď mu zostal jeden zub a tvár mal zašitú 130 stehmi alebo priamy náraz Chrisa Frooma do steny počas tréningu, ktorý mu spôsobil zlomeninu panvy a stehennej kosti. Vy sám ste boli v roku 1999 pri tom, keď na pretekoch Okolo Katalánska po páde zomrel španielsky cyklista. Dá sa vôbec pádom a rôznym zraneniam vyhnúť a je toto aspekt, ktorý môže mládež od cyklistiky odradiť?

Podľa mňa sa pádom úplne vyhnúť nedá a skôr či neskôr na bicykli spadneme všetci, či už sme profesionálni pretekári alebo rekreační cyklisti. Pri nácviku jazdy ideme niekedy cez limit a tam to pádom hrozí, a aj to tak zvyčajne dopadne. Dôležité však je, ako sa padne, a aké následky bude predmetný pád mať.

Tak, ako veľa vecí, aj padanie z bicykla sa dá natrénovať tak, aby bol cyklista na hroziaci pád pripravený. Aby vedel včas vytiahnuť tretru z pedálu, zabrzdiť, ak sa dá a podobne. Je potrebné byť neustále v strehu, mať prsty na brzdách, snažiť sa čo najrýchlejšie zareagovať. Väčšina pádov dramatické následky nemá, to už musí byť zhoda niekoľkých udalostí. Samozrejme, niekoho môže riziko pádov z bicykla od cyklistiky odradiť, nie je to šport pre všetkých.

Čo sa týka Fabia Jakobsena, myslím si, že v tom konkrétnom prípade mal možnosť zabrzdiť a vyhnúť sa tak pádu. Nebol to nepredvídateľný moment, ako keď vám vedľa jazdiaci cyklista nastaví lakeť.

Bola to situácia, v ktorej dlhší čas Groenewegen svojim spôsobom jazdy navádzal Jakobsena na ochranné zábrany, a obaja šli do toho veľmi agresívne. Ak už vidím, že ma pretekár pustiť nechce a nenecháva mi žiaden manévrovací priestor, ja osobne by som neriskoval, zabrzdil by som a zdvihol ruku na znak protestu.

V pravidlách sa píše, že cyklista by nemal posledných 200 metrov meniť smer jazdy. Z tohto pohľadu sa Groenewegen previnil tým, že Jakobsenovi zúžil priestor a nedržal sa vo svojom smere jazdy, a je možné, že by bol diskvalifikovaný a Jakobsenovi by bolo prisúdené víťazstvo. A vôbec to nemuselo dôjsť až do krajnosti. Preto je veľmi dôležité zvážiť si mieru rizika a správne odhadnúť moment, kedy je už lepšie zabrzdiť a vyhnúť sa tak pádu s následkami na zdraví.

Aj mňa raz na Tour de France diskvalifikovali, hoci si doteraz myslím, že to moja vina nebola. Na „vlnu“, ktorá vo finiši etapy vznikla predo mnou, som zareagoval tak, že som uhol s bicyklom viac doprava a pretekár, ktorý bol za mnou, kolesom strčil do mojej zadnej prehadzovačky. Mne tým znemožnil špurtovať a vznikol tam aj pád. Rozhodcovia sa následne zhodli, že som ten pád zapríčinil ja, i keď ja som už len reagoval na vzniknutú situáciu.

Na mnohých profesionálnych pretekoch využívajú tímy na koordináciu taktiky vysielačky, s ktorými sa športový riaditeľ spája s cyklistami v pelotóne. Ale napríklad na olympijských hrách sa vysielačky nepoužívajú. Ako vnímate používanie tímových vysielačiek?

Vysielačka nie je všemocná a nedokáže všetko. Za našich čias sa vysielačky používali, nemali sme ich však úplne všetci, ja sám som ju využíval iba výnimočne.

Fanúšikovia sa často domnievajú, že sa preteky odvíjajú len na základe pokynov, ktoré pretekári dostávajú od športového riaditeľa tímu prostredníctvom vysielačky. On ich dokáže upozorniť na to, čo sa v pelotóne mimo ich dohľadu deje, napríklad na riziko úniku konkurenčného pretekára z čela pelotónu a potrebu dostať sa k nemu čo najbližšie.

Ale pretekár, ktorý by sa mal po tomto pokyne predrať na čelo pretekov je často rád, že sa vôbec drží na svojej aktuálnej pozícii. Riaditeľ mu môže sľúbiť aj desaťtisíc eur, ak na to v danej chvíli výkonnosť nemá, tak to skrátka nejde. Pretekár môže využiť iba to, čo má aktuálne v nohách. Keď rýchlejšie jazdiť nedokáže, môžu mu do vysielačky kričať čokoľvek.

Je vysielačka jednosmerná?

Nie, je obojsmerná a to je hlavný benefit vysielačiek. Ak ju pretekár nemá, a dostane defekt, potrebuje pláštenku, či fľašu s nápojom, presunie sa na koniec pelotónu a zdvihne ruku.

Naznačí tak hlavnému rozhodcovi, že niečo potrebuje. Ten signál zaznamená, ale stále nevie akú potrebu pretekár má. Oznámi tak jeho tímu, že jazdec má nejakú požiadavku, aby sa k nemu priblížili. Tímové vozidlo sa dostane k pretekárovi, a až pri ňom zistí, akú potrebu daný pretekár má a začne ju riešiť. Celá procedúra pretekára veľmi spomalí a návrat na predchádzajúcu pozíciu ho stojí nemalé množstvo síl.

Ak však vysielačku má, oznámi tímovému autu, čo potrebuje a súčasne sa uskutoční signalizácia smerom k rozhodcovi. Po priblížení sa vozidla k pretekárovi je technik pripravený nahlásený problém či potrebu okamžite vyriešiť. Jazdec tak stratí iba nevyhnutné minimum.

Nie každému sú známe pojmy ako šprintér, vrchár, domestik, klasikár, či líder, ktoré označujú úlohu cyklistu v pelotóne. Ako fungoval profitím, z tohto pohľadu, v čase vašej éry, a do akej podoby sa to zmenilo v súčasnosti, keď dominujú najmä tímové taktiky?

Z pohľadu organizácie sa nezmenilo nič. Každý profesionálny tím sa s ohľadom na svoje finančné možnosti snaží vytvoriť také družstvo, aby mal najmä pretekára s potenciálom na úspech v celkovom poradí. To sú predovšetkým kvalitní vrchári v kombinácii s dobrou časovkou. K nemu je potrebné mať niekoľkých výborných vrchárov a tiež tempárov na kontrolovanie situácie na čele pelotónu a po rovinách.

Určite je dobré mať aj výborného šprintéra. Ak sa jazdí na celkové prvenstvo, tím sa sústreďuje na úspech v konečnom poradí. Tour de France však trvá tri týždne, a ak tím výborného šprintéra nemá, oberá sa o možnosť mediálneho zviditeľnenia sa v priebehu každej etapy Tour. Šprintérovi by mali pomáhať dvaja-traja dostatočne rýchli cyklisti, aby mu rozbiehali závery etáp s hromadným špurtom. To je základné zostavenie a ďalej sa odvíja od finančných možností tímu.

Čo sa však v porovnaní s mojou érou zmenilo, je to, že jednotlivé tímy sú oveľa viac organizované a väčšinou veľmi vyrovnané. V mojej ére sa vedelo, že Cippolini je najlepší šprintér, sekundovali mu Zabel, či Abdužaparov. Ich tímy sa sústreďovali na už spomínaný vláčik. Ostatné tímy síce vedeli, čo majú robiť, ale nedisponovali dostatočnou podpornou silou a spoliehali sa na prácu svojich hlavných šprintérov. Dnes sú tímy oveľa vyrovnanejšie, v záverečných špurtoch tiež vidíme viac vláčikov než za mojich čias.

Aktívnu športovú kariéru ste ukončili v roku 2006 a naštartovali ste obchodné aktivity. Čomu sa dnes venujete?

Pre každého športovca je jednoduchšie pokračovať po aktívnej kariére v práci okolo športu, ktorému sa venovali odmalička, než to celé zahodiť za hlavu a venovať sa niečomu inému. Už v čase aktívnej kariéry som sa snažil rozbehnúť podnikateľské aktivity. Začali sme s dovozom cyklistických tretier do Česka a na Slovensko a taktiež sme začali s výrobou cyklistických rámov. Niečo sa podarilo viac, niečo menej, obchod s tretrami pokračuje dodnes a je úspešný.

Snažil som sa využiť skúsenosti a kontakty, ktoré som v cyklistike nadobudol a profitovať z nich. V úvode som chvíľu pôsobil ako športový riaditeľ tímu horských bicyklov. Začali sme organizovať aj preteky, ktoré neskôr prerástli do Svetového pohára v cross-country v Novom Meste na Morave, neskôr až do majstrovstiev sveta v tejto disciplíne. Bol som aj členom organizačného tímu cyklistických pretekov Preteky mieru do 23 rokov.

Tieto aktivity som postupne utlmil, nakoľko som po skončení kariéry dostal ponuku od bývalého sponzora môjho profesionálneho tímu, talianskej spoločnosti Lampre, rozvíjať ich predaj v Českej aj Slovenskej republike a na tejto pozícii som dodnes.

Istý čas to bolo aj náročné, športoval som o niečo menej pre nedostatok času a necítil som sa fyzicky v pohode. Šport mi začal chýbať, dostal som sa do stavu, že nemôžem robiť úplne všetko, a musím byť efektívny. Zároveň som potreboval nájsť rovnováhu medzi podnikateľskými aktivitami a časom na športovanie i rodinu.

Dnes sa venujem najmä práci obchodného zástupcu pre Lampre, okrem toho spoluvlastním predajne cyklistických potrieb Kola Svorada, kde sme traja spoločníci a moja úloha je najmä marketing firmy a môjho mena. S ďalším spoločníkom stále dovážam cyklistické tretry. Ako súčasť podnikania pripravujem cyklistické akcie pre našich zákazníkov, či už zájazdy na južnú Moravu, alebo napríklad na Giro d’Italia. Zostávajúci čas trávim s rodinou alebo športujem. Jazdím na bicykli, behám, hrám golf.

A to ste ešte nespomenuli, že ste jedným z českých ambasádorov projektu L’Etape Czech Republic by Tour de France, ktorý poskytuje tisícom lokálnych cyklistov možnosť vyskúšať si atmosféru slávnych pretekov. V Prahe, podobne ako u nás v Bratislave, sa prvý ročník skončil veľkým úspechom. Organizátori zdvihli latku a v júni tohto roku dostanú českí hobby aj výkonnostní cyklisti jedinečnú príležitosť zajazdiť si s  víťazom Tour de France z roku 2010 Andy Schleckom z Luxemburska. Ako vnímate podujatie L’Etape v Prahe?

Priznám sa, že nevyhľadávam podujatia, kde by som osobne musel jazdiť vo veľkej skupine ľudí, o ktorých nie som presvedčený, že ovládajú bicykel (smiech). Snažím sa jazdiť sám, alebo v menšej skupinke spolujazdcov. V roku 2021 som bol oslovený organizátormi L’Etape, aby som sa stal ambasádorom tohto projektu a pomohol preteky spropagovať. Rád som na to pristúpil. A musím povedať, že som bol veľmi príjemne prekvapený atmosférou, ktorá bola v Prahe, veľmi sa mi to celé páčilo.

Je možné že v tomto ročníku sa postavím aj na štart pretekov, ale nie s cieľom zvíťaziť, skôr si to vychutnať, užiť, vnímať krajinu, zažiť atmosféru.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sám seba za spokojného, šťastného a úspešného?

Ja som sám so sebou spokojný, dosiahol som takmer všetko čo som si predsavzal. Mohlo to byť aj o trochu lepšie, ale aj výrazne horšie. Mám za sebou úspešnú športovú kariéru, a som pyšný aj na to, ako sa mi po jej skončení podarilo uplatniť sa aj v bežnom živote. Ja aj moja rodina sme zdraví, je to skvelé. Dnes som už dedo, mám dvoch vnukov a tretí je na ceste. Mám veľa pracovných povinností, ale stále si dokážem nájsť čas aj na šport, či iné voľnočasové aktivity.

Ste pekným príkladom bývalého športovca, ktorý plynule prešiel zo športovej kariéry do života po nej. Ako sa vám to podarilo?

Chcel by som zdôrazniť, že ľudské úsilie o dlhodobý úspech v akejkoľvek oblasti je behom na dlhú trať. Tak to bolo aj v cyklistike a tak je to aj v bežnom živote. Mnohí si myslia, že ak dnes začnú na niečom pracovať, tak to najneskôr o mesiac prinesie ovocie, výsledky a peniaze. Ale tak to nefunguje, žiadne skratky na ceste za dlhodobým úspechom nefungujú.

Aby ste mohli niečo zožať, najskôr je potrebné niečo zasiať. A to sú roky práce, úsilia, investícií, často spojené s nezdarmi a stratami. A až po čase, ak to robíte poctivo a neodradia vás čiastkové neúspechy, až potom prídu prvé výsledky.

Neúspechy k ceste za úspechom patria. Sú to cenné skúsenosti, ktoré človek získava a pomáhajú mu učiť sa, ako aj korigovať cestu za vytúženým výsledkom.

Vo vydavateľstve Petit Press vo februári 2022 vyšla kniha desiatich rozhovorov z podcastu Vykroč pod názvom „Vykroč ako legenda“. Vám v roku 2018 vyšla kniha Môj špurt. Čo v nej čitateľ nájde?

Kniha Môj špurt bola vydaná v špeciálnej limitovanej edícii a distribuovaná spolu s cyklistickým časopisom 53×11. Redaktor časopisu je veľmi dobrý kamarát, myšlienkou na spísanie knihy sme sa zaoberali už pri konci cyklistickej kariéry. Nikdy sme to však nedotiahli do konca. Projekt sme oprášili so spoločníkmi v rámci cyklistického obchodu až pri príležitosti mojich 50-tych narodenín. Kniha dokumentuje celú moju kariéru, sú v nej raritné fotografie, je to pekné čítanie. Rýchlo sa rozchytala, a tak je otázne je či je ešte niekde k dispozícii.

Tento rozhovor vznikol v rámci podcastu Vykroč, ktorý patrí do rodiny športových podcastov portálu Sportnet. Prezraďte nám, ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa. Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Ak nemám nejakú povinnosť, začínajúcu v skorých ranných hodinách, tak vstávam bez budíka. Zvyčajne sa budím medzi šiestou a siedmou hodinou. Ako prvé pripravím raňajky pre seba aj manželku, raňajkujeme ovsenú kašu a ovocie. Vypijem zelený čaj a malé espresso. Následne som pripravený vykročiť do ďalšieho úspešného dňa.

Ján Svorada

Narodil sa 28. augusta 1968 v Trenčíne. Do roku 1992 jazdil za Československo, po rozpade federácie za Slovensko a od roku 1996 do konca kariéry (2006) za Českú republiku. Ako jediný Slovák v histórii zvíťazil v celkovom poradí na Pretekoch mieru (1990), ako vôbec prvý Slovák vyhral etapu na Tour de France (celkovo 3, vrátane prestížnej záverečnej etapy v roku 2001), vyhral 5 etáp na Giro d’Italia a 3 na Vuelta a España. Zúčastnil sa na troch letných OH (Atalanta 1996, Sydney 2000, Atény 2004). S manželka Radkou, synom Janom (1992), a dcérou Katarínou (1997) žije v Střelicích pri Brne.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 28.4.2022.