Hosťom podcastu bol bývalý futbalista a neskôr tréner Ladislav Jurkemik.

Mladší futbaloví fanúšikovia si ho pamätajú ako nekompromisného trénera, ktorý viedol aj slovenskú reprezentáciu.

Tí starší najmä ako spoľahlivého obrancu s tvrdou strelou, autora dnes už kultového gólu do siete Talianska na majstrovstvách Európy 1980. Hosťom podcastu Vykroč bol LADISLAV JURKEMIK. 

Futbal je sociálny fenomén bez ohľadu na to, na akej úrovni sa hrá. Futbalisti sú pre fanúšikov často ako „bohovia.“ Demonštruje to aj príhoda Mareka Hamšíka, ktorého v Neapole prepadli lupiči a ukradli mu drahé hodinky, no ultras SSC Neapol vinníka vypátrali a Marekovi hodinky vrátili. Ako futbal vnímate vy?

Na Marekovu príhodu si veľmi dobre spomínam a tešil som sa z toho, že hodinky dostal naspäť. Futbal bol pre mňa život a všetko som urobil pre to, aby som ho mohol hrať. Pochádzal som z chudobnej rodiny, no dával som si ciele a veril som, že ich dosiahnem.

Mnohí pamätníci tvrdia, že kedysi sa hralo ľúbivejšie a férovejšie. Ako sa z vášho pohľadu zmenil futbal za posledné polstoročie?

Futbal sa zrýchlil, hoci, keď som pozeral aj naše finále z majstrovstiev Európy v Belehrade proti Nemecku, aj to bol futbal „hore-dole.“ Celkovo sa však určite zrýchlil, no myslím si, že my sme hrali vtedy s väčším srdcom. Dnes sa síce hráči búchajú po srdci a po drese, ale keď sú o pol roka v ďalšom klube, nemôžu sa s daným klubom ani identifikovať.

My sme boli generácia, ktorá jednak nemohla prestúpiť, lebo nás kluby nepúšťali, no dávali sme do toho všetko, aby mali ľudia radosť. Vychovávali nás tak aj tréneri. Nezaujímali nás peniaze, tie neboli veľké, ale stále sme mali viac ako bežní ľudia, to sme si uvedomovali. Každý na ihrisku obhajoval svoje meno a nedovolili sme si prechádzať sa po ňom. Naša generácia vyrastala v skromných podmienkach a vážili sme si každého fanúšika, ktorý prišiel na štadión.

Vráťme sa ešte na začiatok, do vášho detstva v rodných Jacovciach neďaleko Topoľčian. Ako vyrastajú chlapci v dedine, kde vyrastali majstri Európy vo futbale (vy a Dušan Herda) a majster sveta v hokeji (Miroslav Šatan)?

Okrem spomínaných odtiaľ pochádzajú napríklad aj Peter Herda, Maroš Novotný či ďalší skvelí futbalisti. Mal som možno aj to šťastie, že som býval priamo oproti ihrisku. Boli sme na ňom od rána do večera. Zo školy sme prišli domov, hodili sme tašku do kúta a už sme boli na ihrisku a hrali sme horný koniec proti dolnému koncu. Na hornom konci bývali Herdovci a Maroš Novotný a na dolnom konci iba ja sám. Mali sme však kamarátov, ktorí radi hrávali futbal, tak sa k nám pridali.

V Jacovciach sa začínalo s organizovaným futbalom už v žiackej kategórii. Tešili sme sa, keď sme vôbec dostali loptu a mohli hrať. Na futbale som vyrastal a bol to môj život. Keď sa ma učiteľka pýtala, čím chcem byť, povedal som, že futbalista. Dokonca si nechala zavolať do školy otca, keďže som nechcel byť nik iný, iba futbalista. (smiech)

Mama vám raz povedala: „Lacko, keď niečo robíš, rob to poriadne!“ A toho ste sa držali. V 18 rokoch sa o vás uchádzali viaceré kluby – Prievidza, Nitra, či Slavia Praha. Nakoniec ste cestovali na bratislavské Pasienky. Prečo vyhral Inter Bratislava?

Okrem toho sa o mňa zaujímala aj Žilina, ale vedel som, že popri stopérskej dvojici Staškovan – Tománek by som veľa šancí nedostal. V Interi neboli vtedy výrazní stopéri a mal som väčšie šance. Navyše, otec mi v mladosti povedal: „V prvom rade musíš mať remeslo a potom sa uvidí.“ Vyučil som sa teda za elektrikára, ale chcel som si spraviť aj nadstavbu.

V Žiline mi núkali štúdium nadstavby 5 rokov, ale v Interi iba 2 a po nej maturita. Zavážilo aj toto a aj otec súhlasil. Osobne som sa však pozeral najmä na to, aby som mohol hrávať.

Ešte keď som bol učeň v Topoľčanoch, poslal za mnou Malatinský z Trnavy dvoch funkcionárov. Tí však prišli arogantne a vraveli: „Viete, sme 5-násobný majster republiky a ty môžeš byť rád, že pôjdeš ku nám.“ Na čo som im odvetil, že mám päť ligových mužstiev, z ktorých si môžem vyberať a do Trnavy nepôjdem.

Neskôr som sa dozvedel, že im Malatinský za ten arogantný prístup vynadal. Možno, ak by vystupovali inak, šiel by som do Trnavy, odkiaľ som mal aj bližšie domov. Dovtedy som z domu nikde poriadne nebol a mama aj plakala, keď som odchádzal do Bratislavy. Zavážila však aj škola a po nadstavbe som si spravil ešte právnickú fakultu, držal som sa totiž toho, čo mi hovoril otec – v prvom rade musí byť škola, aby mal človek aj náhradný plán, keď sa napríklad zraní.

V Interi ste odohrali 11 ligových sezón a zažili ste časy, keď silnej československej lige dominovali dva bratislavské kluby. V dramatickej ligovej sezóne 1974/75 sa o titulerozhodovalo až v poslednom kole, v legendárnom derby medzi prvými dvoma mužstvami ligy, bratislavskými klubmi Slovanom a domácim Interom. Prvá prehra Interu na vlastnej pôde a koniec 14-zápasovej víťaznej série stáli žlto-čiernych titul. Ako si spomínate na túto, pre Inter mimoriadne vydarenú, sezónu?

Bola to naozaj fantastická sezóna. Keď som prišiel do Interu, po polroku sme vypadli z ligy, takže som tam bol vlastne 12 sezón a trinástu v Banskej Bystrici na vojenčine. Po návrate do ligy prišiel Valér Švec a generácia mladých hráčov ako Maroš Novotný, Jožko Bajza či Peťo Luprich a okolo nich boli hviezdy – Szikora, Petráš, Krnáč a ďalší.

Valér vytvoril vynikajúce mužstvo a herne sme kopírovali Ajax Amsterdam. Ovládali sme loptu a ešte dnes mi rozprávajú ľudia, že fanúšikovia Slovana radi chodili, keď hral Slovan vonku, sledovať domáce zápasy Interu, lebo sme hrali krajší futbal ako oni. Bol kombinačný a nátlakový.

Keď nebolo do 30. minúty 2:0 či 3:0, ľudia sa obzerali, čo sa stalo. Pamätám si, ako prišla Trnava so všetkými hviezdami a Hrušecký sa ma pýtal, či sme jedli surové mäso alebo čo, keď sme im dali 4 góly a odišli domov. V európskych pohároch sme porážali aj mužstvá ako Zaragoza a podobne. S radosťou som vtedy chodil na tréning, aj v tréningových zápasoch „horela tráva.“ Veľmi rád si na to spomínam.

Na zápas so Slovanom som musel kúpiť lístky pre celý autobus z Jacoviec (smiech). Po zápase, hoci sme ho prehrali, ma čakali a hovorili, že taký zápas ešte nevideli. Dokonca v kine v žurnále ukazovali zábery z tohto zápasu a ja som mal šťastie, že som v ňom dal gól na 1:0. Bol to futbal hore-dole a excelovali tam na oboch stranách hráči ako Jokl či Petráš.

Keby sa hralo na Slovane, bolo by tam 60-tisíc ľudí, hralo sa však u nás na Pasienkoch a bolo „iba“ 27-tisíc, hoci nebolo vidno ani schody či prechody. Je to pre nás trochu smutná spomienka, no napriek prehre ľudia po zápase zostali na tribúnach, tlieskali a dodnes na ten zápas spomínajú.

Najlepší strelec Interu bol Ladislav Petráš, prezývaný Bača. Bol to váš spoluhráč a československý reprezentant, ktorý v decembri 2023 oslávil 77 rokov. Bol skvelý kanonier, ale aj veľký šoumen. Traduje sa napríklad príhoda, keď tréner súpera zakričal: “Dvaja bráňte Petráša!” Petráš ich obišiel, dá gól a kričal naspäť: “Dvaja je málo!” Aké sú Vaše spomienky na tohto hráča?

Laco bol skutočne výnimočný a fantastický futbalista, ale aj vynikajúci človek do partie. Keby bol na sebe viac pracoval, bol by ešte lepší, ale nemal to v povahe. On si trúfol aj na piatich súperov, obehol ich, počkal a znovu obehol. (smiech) Takisto neprehral hlavičkový súboj ani s Dvořákom z Dukly Praha, ktorý bol o dve hlavy vyšší od neho. Bol síce aj tlstý, volali sme ho aj „Bachroš,“ ale mal skvelý tajming a vedel výborne vyskočiť. Napriek nadváhe mal úžasné zrýchlenie a bol šoumen, kvôli ktorému ľudia chodili na štadión. Vždy niečo vyviedol, bol schopný aj rozhodcu si chytiť okolo krku a podobne. Skrátka, zabávali sme ľudí.

Inter Bratislava stratil svoj pôvodný domov a prežíva výkonnostný pád. Pôsobí v Stupave či v Dunajskej Lužnej. Je vôbec reálne, že sa opäť dočkáme tradičného mestského derby Slovan – Inter?

Pád majú na vine aj politici a preto by aj oni mali teraz pomôcť, aby v Bratislave našli pre takýto klub zodpovedajúce ihrisko. Lebo bez neho nemôžete existovať. Muži aktuálne hrávajú opäť v Stupave. Dnes je to však o peniazoch a pokiaľ nebude mať Inter poriadneho sponzora, ktorý priláka hráčov, bude to ťažké. Predtým sme mali fantastického sponzora, Slovnaft, no ten sa na to, žiaľ, „vykašľal.“

V roku 1983 ste mali 30 rokov a po tridsiatke a 45 zápasoch za reprezentáciu ste mali nárok na prestup do zahraničia. Dostali ste veľmi zaujímavú ponuku zo silného bundesligového HSV Hamburg a do Bratislavy prišiel rokovať tréner Ernst Happel. Prečo ste napokon do Nemecka neodišli?

Hrať Bundesligu bol môj sen a veril som, že na to mám, pričom som spĺňal všetky podmienky. Pamätám si, že 22. decembra bolo sedenie výkonného výboru Československého futbalového zväzu v Prahe, kde bola aj moja žiadosť, aby ma pustili do Hamburgu, kde hrali hráči ako Kevin Keagan, či Felix Magath, no zranil sa im stopér. Po tomto sedení som volal s generálnym sekretárom, pánom Baťom, či som dostal súhlas. On mi však odvetil, že nie, lebo reprezentačný tréner Havránek ma potrebuje na jar. A ja som sa rozplakal.

Navyše prišlo prvé jarné sústredenie reprezentácie a tréner Havránek ma nezobral. Myslel som si, že ma porazí, bol som z toho hotový. Tak som sa nahneval a povedal som si, že teraz podpíšem aj hocijakej rakúskej dedine a pôjdem preč, keďže so mnou vybabrali, napriek tomu, čo som odviedol pre Československo. Potom prišiel s ponukou švajčiarsky St. Gallen a hneď som im podpísal. Môj sen však bol hrať Bundesligu, ale nevyšlo to.

V St. Gallene a neskôr v Chure ste strávili 8 rokov a 7 futbalových sezón. Ako vás pobyt v krajine presnosti a dôslednosti poznamenal?

Švajčiarsko považujem za svoju druhú krajinu, veľa som sa tam naučil. Zdokonalil som sa tam v profesionalizme. Doma sme síce boli oficiálne amatéri, ale nechodili sme do práce, takže sme boli viac-menej profesionáli. Ale na papieri som prvýkrát profesionál bol až tam. Naučili ma tam veľa – identifikovať sa s klubom, viac si vážiť ponožky, štulpne, trenky či dres a aj to, že tie sa tam nehádzali na zem ako veľakrát u nás.

Naučili ma vážiť si vedenie klubu. Veľmi dobre ma prijali, naučil som sa po nemecky, hoci zo začiatku to bolo ťažké, keďže tam sa rozpráva „švajčiarskou nemčinou,“ ktorej mnohokrát nerozumejú ani Nemci. Zarobil som si tam aj peniaze, ktoré by som doma nikdy nezarobil, hoci v porovnaní s dneškom to boli skromné peniaze. Predovšetkým však boli ku mne tvrdí a niekedy mi bolo aj do plaču.

Uznali však aj moje kvality a po pol roku spravili zo mňa kapitána, bol som prvý zahraničný kapitán vo Švajčiarsku. Domáci Švajčiari mi veľmi pomohli a keby ma to neťahalo domov, možno by som tam bol aj zostal. Ale ja som chcel ísť domov, som skrátka Slovák.

Ešte 58-ročný ste mali platnú registračku v Plaveckom Podhradí, ktorú ste aj aktívne využívali. Aké náročné je udržať sa v pokročilom veku v kondícii umožňujúcej solídne odohrať futbalovú sezónu, hoci na dedine?

S týmto som nikdy nemal problémy. Do Plaveckého Podhradia ma zlákal sused, Ferko Okrúhlica, ktorý tam bol sponzor. S Milošom Tomášom sme ako stopéri mali dokopy sto rokov. (smiech) Ferkovi som povedal, že budem hrávať iba domáce zápasy a nebudem chodiť von, pretože dedina na Slovensku sa veľmi zmenila.

Hral som jeden zápas niekde vonku na dedine a vypočul som si mnoho urážok, čo mi prekážalo, tak som hrával potom iba domáce zápasy. Inak, v júni minulého roka som bol na operácii pruhu a ešte dva týždne pred tým som hral za Československý lev 2 x 30 minút.

Chodieval som aj behávať, no potom som mal problémy s chrbtom a prestal som. Ale snažím sa jazdiť na stacionárnom bicykli. Potrebujem to, pretože keď ma začnú bolieť členky, kolená, kĺby, tak musím ísť na bicykel alebo si pobehať, aby ma to prestalo bolieť. Šľachy a konštrukcia tela potrebuje mať nejakú záťaž, aby spevnili. To vám drží telo pohromade.

Reprezentační tréneri Ježek s Venglošom si vás prvýkrát všimli, keď ste mali 20 rokov, ale prvý zápas s Anglickom v Prahe ste ešte presedeli na lavičke náhradníkov. Doteraz sa však spomína na kvalifikačný zápas s Anglickom v Bratislave na jeseň roku 1975, ktorý sa v jeden deň pre hustú hmlu prerušil a dohrával sa na druhý deň na obed. Na Slovane bolo 50-tisíc fanúšikov. Aký to bol pre vás zážitok a predohra k slávnemu finálovému turnaju?

Bolo to pre mňa niečo mimoriadne. Aj z toho dôvodu, že sme mali silnú dvojicu Čapkovič-Ondruš a ja som si veľmi vážil, že môžem hrávať s nimi v jednom mužstve. V spomínanom zápase prerušenom pre hmlu mali Angličania, okrem Kevina Keagana, útočníka Macdonalda.

Bol to riadny chlapisko. Ešte pred tým, než zápas prerušili, som s ním šiel do hlavičkového súboja a dostal som takú ranu do hlavy, že som stratil vedomie.

Nedal som to na sebe znať, ale keď som prišiel do kabíny, tak som sa hráča sediaceho vedľa mňa spýtal, či už je polčas. A on na to, že nie, že zápas prerušili.

Nepovedal som to však ani lekárovi, ani masérovi, ani trénerovi, lebo som sa bál, že na druhý deň nebudem hrať. Napokon som hral a snažil som sa mu to aj trochu vrátiť, aby nezabudol na to, koho udrel o deň skôr. (smiech)

Pamätám si aj na to, ako nás tréner Ježek motivoval. Keď sme prišli do kabíny, bola tam tabuľa, na nej čiara a pod čiarou napísané: „Jen přes mojí mrtvolu.“ To si pamätám dodnes.

Takisto si pamätám, že som v tom čase mal na Štrkovci garsónku. Vtedy neexistovalo, že by sme mali spoločnú večeru alebo nejaký iný program a stalo sa, že po tomto zápase som prišiel domov skôr ako sused. (smiech)

Zaparkoval som auto a sused sa ma pýta: „Ty tu čo robíš?“ Nemali sme ani večeru, ani nejakú oslavu, hoci sme Angličanov asi po 43 rokoch konečne prvý raz porazili. Aj takéto boli naše medzištátne zápasy.

Boli ste pri najväčšom úspechu československého futbalu. Tím ČSSR, vedený trénermi Ježkom a Venglošom, zdolal vo finále ME 20.júna 1976 v Belehrade Nemecko a vybojoval historický titul majstra Európy. V základnej jedenástke finálového zápasu bolo osem Slovákov. V tom období ste porážali najlepšie európske reprezentácie, vrátane oboch finalistov majstrovstiev sveta 1974 Holandsko a Nemecko. V čom spočívala výnimočnosť vašej generácie?

Generácia sa tvorila dlhšie. Keď prišiel tréner Ježek z holandského ADO Den Haag, priniesol metódy, ktoré sme vo futbale nepoznali, ako napríklad jogu.

Na prvý zraz v Kladne zobral 70 hráčov a za prvý rok ich vyskúšal 78. Z toho si potom spravil zoznam približne 35 hráčov, s ktorými následne pracoval. Bola tam veľká konkurencia, do ktorej sa napríklad nedostal taký pán futbalista ako Karol Jokl.

Novinári Ježka kritizovali, že vymenil tak veľa hráčov. Napriek tomu, že tam boli veľké osobnosti z rôznych klubov, ako napríklad od nás Laco Petráš, či ďalší svetoví hráči napríklad aj zo Sparty Praha, všetci sme ťahali za jeden koniec povrazu. Tréner Ježek nepripustil, aby si niekto uľavil, bol na nás tvrdý, na rozdiel od pána Vengloša, ktorý nás „hladkal.“

Dohodli sa napokon na tom, že základ reprezentácie bude zo Slovana, ktorý bol hore v lige spolu s ďalšími mužstvami ako Košice či Inter, prvé české mužstvo bolo asi až na 7. mieste tabuľky. Preto bolo v tom mužstve toľko Slovákov.

Zaujímavá je napríklad príhoda, keď sme išli hrať do Škótska. Za zavretými bránami na štadióne pražskej Sparty nám do reproduktorov dal pustiť „na plné pecky“ atmosféru. Skoro nič nebolo počuť, ale keď sme niečo nespravili tak, ako sme mali, tak tréner Ježek na nás zakričal z tribúny „čuráci“ tak hlasno, že prekričal aj reproduktory.

My sme sa na tom vtedy smiali, hoci dnes by sa hráči urazili. Boli sme na to zvyknutí a vážili sme si ho. Po tréningu samozrejme prišiel a všetko bolo tak, ako malo byť. Ale taký bol každý tréner v tej dobe, aj napríklad Michal Vičan. Boli to však ľudia, ktorí boli nielen vynikajúci futbalisti, ale aj ľudia, ktorí pre vás spravili všetko.

Mali sme síce jedny tepláky aj tri-štyri roky a na prémie sme čakali niekedy aj rok, napríklad proti Brazílii sme hrali v Sao Paulo pred 120-tisíc divákmi v januári, ale prémie sme dostali až v decembri napriek tomu, že to boli smiešne peniaze, boli sme však hrdí na to, že sme Čechoslováci, nebolo to o peniazoch.

Finálové stretnutie s Nemeckom sa v Belehrade aj po predĺžení skončilo remízou 2:2 a tak po prvýkrát v histórii ME museli rozhodnúť penalty. Jednu z nich ste premenili aj vy, a to ste boli náš najmladší hráč. Čo je váš najsilnejší zážitok z tohto turnaja?

Pre mňa bol veľký zážitok už vôbec to, že som sa na turnaj dostal a odohral som posledných 15 minút a predĺženie v semifinále proti Holandsku, ako aj vo finále proti Nemecku. A, samozrejme, najsilnejší je tá penalta, lebo som sa dal na ňu prehovoriť. Na sústredení v Tatrách som penalty neskúšal.

Bál som sa, že ak náhodou nedám, tak mi to budú pripomínať ako Vladovi Weissovi, keď nepremenil jedenástku proti Portugalsku v zápase v Bratislave, to by šlo so mnou do konca života, čo som hovoril aj trénerovi Venglošovi, keď prišiel za mnou a prehováral ma, aby som na ňu šiel. Našťastie to dobre dopadlo, čo som rád.

Ďalší zážitok bol, že som hral proti Beckenbauerovi, ktorý bol môj idol a kopíroval som ho odmlada. Prvýkrát som ho osobne stretol vo výťahu v hoteli, bol to pre mňa zážitok, že ja, chalan z dediny, stretnem Beckenbauera, ktorý bol výnimočný, ale skromný človek.

Gól, ktorý vás preslávil asi najviac, ste strelili v júni 1980 v Neapole Talianom vo víťaznom zápase o bronz na majstrovstvách Európy. Tento gól sme sledovali dlhé roky vo zvučke relácie Góly-Body-Sekundy. Boli prudké strely z diaľky vaša špecialita?

Tento signál, ktorý sme zahrali z rohu s Panenkom, sme drilovali s Lacom Petrášom na Interi na detskom ihrisku, kde bol najlepší trávnik. Bol to výmysel pána Vičana a ja som takéto góly dával aj v lige.

Je zaujímavé, že Taliani si tento signál nevšimli, lebo my sme ho zahrali už proti Grécku v prvom zápase na majstrovstvách. Nevšimli si ho asi preto, že keď mi Panenka prihral, lopta na čiare nadskočila, ja som ju zle trafil a šla až na opačnú stranu do autu.

Mali sme to však nacvičené a vedeli sme, že keď Panenka ide zahrávať roh a ja idem k našej lavičke si niečo zobrať, to bol povel k tomuto signálu. Samozrejme, že aj hráči zo šestnástky sa museli v rámci signálu stiahnuť dovnútra šestnástky.

Som spokojný, že sa to podarilo na takomto fóre, no hlavné bolo to, že sme získali medailu na záverečnom turnaji, kde bolo už osem mužstiev, o štyri viac ako v Belehrade.

Po ukončení hráčskej kariéry ste od futbalu neodišli a naštartovali ste trénerskú kariéru. U nás je to tak, že keď sa vyhrá, ľudia tlieskajú všetkým, ale keď sa prehrá, vinný je najmä tréner. Ako psychicky náročné je povolanie trénera? Vychováva Slovensko dostatok kvalitných trénerov?

Musím povedať, že moje trénerské začiatky boli veľmi ťažké, bol som hrajúci tréner v Chure. Musel som pripraviť mužstvo, ale aj seba a nemohol som zlyhať. Navyše som býval v St.Gallene, lebo v Chure mi nemohli zohnať zodpovedajúce ubytovanie a na každý tréning a zápas som pol roka chodil autom hore-dole 100 km tam a naspäť.

Keď sme sa napríklad po zápase z francúzskej časti Švajčiarska vrátili o druhej v noci, ja som ešte sadol do auta a cestoval hodinu domov. Toto mal ale aj okresalo.

Čo sa trénerov týka, myslím si, že momentálne okrem Jána Kozáka, ktorý už skončil a Vlada Weissa, nie je u nás tréner, ktorý by vedel „ukočírovať“ reprezentačné A-mužstvo. Máme mladých trénerov a som rád, že dostávajú šance, ale je málo takých, ktorých by som odporúčal k A-mužstvu reprezentácie.

Jindřich Trpišovský, tréner Slavie Praha, hovorí: „Čo mi chýbalo ako hráčska skúsenosť ma zároveň nútilo o tom premýšľať.“ Je nutné, aby mal špičkový tréner úspechy už ako hráč?

Nie je to vždy nutné, viď napríklad José Mourinho. Ale myslím si, že je to dobré vtedy, keď prídete do krízy a máte problém s niektorými hráčmi. Vtedy mu ukážete ako na to a to tréner, ktorý nemá hráčsku skúsenosť, ukázať nemôže. A tým sa zvýši u neho váš rešpekt. A najmä, keď ste v zahraničí. Doma vám poznajú, ale vonku nie.

My sme boli z východu a nepoznali nás, pritom sme boli lepší ako západní tréneri. Osobne som rád, keď aj tréneri pri mládeži sú bývalí hráči, ktorí vedia chlapcovi ukázať, ako má založiť nohu, lebo keď to do seba nedostane v mladom veku, potom sa to už nedá napraviť. Už je z toho nenapraviteľný zlozvyk.

Absolvovali ste stáže u výnimočných futbalových osobností, napríklad v Barcelone, v Reale Madrid či v Ajaxe Amsterdam. Aký bol váš trénerský štýl?

V Barcelone som bol týždeň s Jožkom Bajzom a vtedy tam bol Johan Cruyff, proti ktorému som ako hráč dokonca hral osobnú obranu. Celkovo sa mi páči holandský futbal a tým pádom aj Cruyffova škola. A v tom čase bol v Barcelone ako defenzívny záložník Pep Guardiola, ktorý potom jeho myšlienky zdokonalil.

Musím však úprimne povedať, že keď som prišiel do niektorých klubov a začal som hráčom dávať na tréningoch herné situácie, ktoré som videl v Barcelone, veľmi sa im to nechcelo robiť, lebo s tým mali problémy.

Nerobili to s chuťou a radosťou. To ma mrzelo, že sa nechceli zdokonaliť. Vždy to však pochopili hráči, ktorí potom odišli do zahraničia a spomenuli si, že tie cviky robili už aj doma na Slovensku.

Jürgen Klopp, ešte stále tréner FC Liverpool, raz povedal: „To miesto, kde práve som, chcem vždy o niečo zlepšiť“. Trénovali ste 12 klubov v 4 krajinách. Kde ste zanechali najväčšiu stopu?

Myslím si, že v Žiline. Dá sa povedať, že som tam priniesol pravý profesionalizmus hráčom, ktorí potom išli naplno 5 rokov, vrátane majstrovských titulov. Odišiel som odtiaľ iba preto, že som dostal ponuku trénovať reprezentáciu po tom, ako sme v roku 2002 sa stali jesenným majstrom.

Pán Antošík to chápal a uvoľnil ma. Po dvoch rokoch, keď sa mi skončila v reprezentácii zmluva, som sa do Žiliny vrátil a priviedol ich k tretiemu titulu. Prinútil som ich, aby vydali zo seba všetko, pričom to boli vlastní odchovanci ako Marek Mintál, Miro Barčík, obaja Labantovci a podobne.

Aj v Chure som ich vytiahol do druhej ligy, no do prvej ligy postúpiť nechceli. Po rozdelení ligy na posledných štyroch z prvej ligy a prvých štyroch z druhej sme hrávali aj s mužstvami ako Servette Ženeva či FC Zürich. V Bazileji sme dokonca vyhrali 3:0, my, Chur, hokejové mesto. (smiech) Myslím si, že aj tam na mňa dobre spomínajú.

Náročný som najmä na seba. Keď prídem do práce a odovzdám všetko, tak musia aj hráči. Moje slová boli: „Keď sa niekomu nepáči, nech ide domov. Nikoho nebudem prosiť, aby za tisíc či tisíc sto eur behal.“ To isté bolo aj v reprezentácii. Ľudia chcú vidieť na ihrisku hráčov, ktorí behajú.

Slovenskú reprezentáciu ste ako hlavný tréner viedli v rokoch 2002-2003. V kvalifikácii vtedy Slovensko skončilo tretie za Anglickom a Tureckom. Počas tohto obdobia sa vám nevyhli ani konflikty s hráčmi ako Karhan, Greško či Hlinka. José Mourinho hovorí: „Radšej budem hrať s desiatimi, ako čakať na hráča, ktorý príde k autobusu neskoro.“ Aká disciplína panovala v reprezentácii pod vašim vedením?

Rola reprezentačného trénera bola pre mňa veľká česť. Bol som kandidát na trénera reprezentácie do 21 rokov, no český tréner Karel Brückner odmietol ponuku byť reprezentačným trénerom A-mužstva, tak to dali mne. Nič extra som nespravil, robil som iba to, čo museli robiť hráči v zahraničí.

Vtedy sme mali iba štyroch hráčov zo zahraničia – Karhan, Demo, Németh a Greško. Vedel som, že v klube nemohli mávať ani telefóny, tie som im napríklad nezobral, hoci boli tréneri, ktorí im ich zobrali.

Keď som šiel do klubu navštíviť Karhana, ten sa musel opýtať klubového trénera, či sa môže so mnou rozprávať. Bol som 12 rokov vonku a vedel som, ako to tam chodí. Žiaľ, v reprezentácii boli takí uvoľnenejší a mysleli si, že si môžu dovoliť viac.

A konflikty? Ja som povedal akurát to, že čo sa povie, to musí platiť. A že sa niektorí urazili? To ma vôbec netrápilo, dokonca sme aj bez tých hráčov hrali lepšie.

A že bol Hlinka urazený? To je smutné, lebo hral takmer vo všetkých zápasoch a keby nebolo mňa, tak by v živote nehral v Sturme Graz, lebo som ho tam odporučil, keď prišiel za mnou manažér. Ale mne to je jedno, ako sa urazí, tak sa aj „odrazí,“ tak sme vždy hovorili. (smiech)

V minulosti ste zvykli reprezentantov kritizovať za to, že neodovzdávajú reprezentácii sto percent. Zvykli ste hovoriť, že ak by boli hráči dobrí, postúpili by na ME. A keby boli naozaj dobrí, tak by na šampionáte hrali o medailu. Ako vnímate našu reprezentáciu dnes?

Kritizoval som hráčov preto, lebo viem, čo je v nich. Najviac ma uráža, keď sa hráč prechádza na ihrisku a o to viac, ak je to v reprezentácii. Keď nebojuje o dres a o slovenských fanúšikov. Jednoznačne potrebujeme výsledky, celý národ potrebuje výsledky.

Slovensko má politické problémy, ale potrebujeme šport, aby ľudí potešil. Povzbudí ho Vlhová, Sagan, Tóth či hokejisti. Chodím medzi ľudí a viem, ako sa tešia z úspechov a ako fandia. V radosti zabúdajú na iné problémy.

Úprimne som sa tešil, že to hráčom vyšlo a postúpili na EURO do Nemecka. Fandím im, ale niekedy im aj poviem v lietadle svoje, napríklad „dnes si moc nebehal.“ A oni mi dajú za pravdu. (smiech)

Minule som to povedal Suslovovi aj Dudovi. Dudovi hovorím, že dal krásny gól v prípravnom zápase proti Fínsku v Španielsku, ale ja by som ho po 30 minútach vystriedal, lebo sa prechádzal po ihrisku. A Suslovovi som povedal, že konečne som ho videl behať v Luxembursku, kde hral fantasticky. Oni sa zasmejú a možno si povedia „čo ten dedko od nás chce…“ (smiech) Niekedy človek musí veci aj na smiech obrátiť.

Hovorí sa, že úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sám seba za spokojného a šťastného muža?

Keď som robil futbal, nikdy som dobre nezaspával. (smiech) Ani pred zápasom, ani po ňom. Teraz už spávam pokojne, som relatívne zdravý, mám zdravú rodinu, mám vnúčatá a teším sa z každého dňa, kedy vstanem.

Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?

Vždy som sa snažil ísť spať pred polnocou. Keď som ešte hrával a aj trénoval, tak som chodil dokonca pred desiatou večer. Teraz som možno hore dlhšie, do tej pol jedenástej-jedenástej. Takisto neraňajkujem. Na sústredení sme boli zvyknutí trikrát denne trénovať – o siedmej ráno, o desiatej a potom poobede o tretej. Raňajky nám preto ani nechutili.

Samozrejme, ak som na dovolenke, tak si raňajky dám, ale idem na ne až okolo desiatej hodiny, ráno by som do seba nedostal nič. A okrem toho pravidelne ráno cvičím, lebo mám problémy s progresívnou reumou a keby som to nerozcvičil, tak neotvorím ruky a možno ani kľučku na dverách.

Nesťažujem sa však, lebo mám výborných reumatológov, ktorí sa o mňa starajú. Ale najmä, keď vidím, že niektorí ľudia sa majú horšie, tak si poviem, že sa mám vynikajúco a treba pomôcť tým druhým, lebo ja som na tom ešte dobre.

Dostali ste, okrem už spomínanej rady od mamy v detstve, ešte nejakú inú radu, ktorej ste držali?

Áno, dal mi ju zasa otec. Povedal: „Laci, nikdy nechoď do politiky. Lebo politika je špinavá vec, tam nechoď.“ Držal som sa toho za komunizmu a držím sa toho aj teraz.

Tomáš Baťa raz povedal „Obtíže delají chlapa“. Ako ste sa naučili prekonávať prekážky?

Tvrdou prácou. Hovoril som si, že keď to nie je dobre, tak musím ešte viac pridať a zlepšiť sa. Vo Švajčiarsku ma naučili tvrdo pracovať, lebo pokiaľ vám ten frank dali, tak ho trikrát obrátili. Snažil som sa to doniesť na Slovensko, nielen do športového, ale aj do súkromného života. Bol som náročný na deti a myslím si, že som ich vychoval dobre. A čo som im predovšetkým dal je to, že sa naučili cudzie jazyky. A to je viac než peniaze.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na nadšenie alebo budík?

Záleží na tom, či mám nejakú akciu, kam sa musím dostaviť. Vstávam však neskoršie, o pol deviatej či deviatej. Úplne prvé užijem tabletky proti bolesti. (smiech) A potom nasleduje rozcvička, sprcha a ďalšie aktivity.

No a potom už idem za konkrétnymi vecami, ktoré som si deň predtým naplánoval. Okrem toho rád a s chuťou varím, naučil ma to jeden docent gynekológ, a mám veľa dobrých kamarátov, ktorí na mňa nezabudli a aj preto som sa vrátil domov zo Švajčiarska, tam by som bol cudzinec až do smrti.

Ešte vám musím povedať toto: Keď som hrával, mal som veľa kamarátov. Keď som bol reprezentačný hráč, mal som „milión“ kamarátov. Skončil som ako reprezentant, kamaráti už neboli. Odišiel som do zahraničia, odpadli ďalší kamaráti, zostali iba tí dobrí. Vrátil som sa naspäť a ako reprezentačný tréner som mal opäť mnoho kamarátov.

Keď som skončil ako reprezentačný tréner a potom aj ako tréner v lige, opäť kamaráti odišli. Dostal som sa do výkonného výboru SFZ a zasa sa vrátili tí „nepraví“ kamaráti. Ale tých dobrých kamarátov mám stále, tých si vážim, chodím s nimi na kávu, pivo či pohár vínka.

Ladislav Jurkemik

Narodil sa 20. 7. 1953 v Jacovciach. Bývalý reprezentačný futbalista a tréner. Majster Európy v roku 1976, bronzový z ME 1980. Hral aj na MS 1982. Skončil 13. v ankete futbalista storočia. Väčšinu kariéry hral za Inter Bratislava, pôsobil aj v Dukle Banská Bystrica, FC St. Gallen, FC Chur. V lige odohral 318 zápasov a strelil 53 gólov. Trénoval o. i. Rimavskú Sobotu, Ružomberok, Nitru, Slovácko či Žilinu, s ktorou získal majstrovský titul. V rokoch 2002 a 2003 bol tréner slovenskej reprezentácie. Člen Siene slávy slovenského futbalu.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 5.3.2024.