Tréner Luděk Bukač liečil svoju elitnú formáciu pred MS v hokeji 1985 poldecákmi vodky s korením. Slováci sa upokojili a priviedli tím k zlatu. Hosťom podcastu Vykroč bol Dárius Rusnák.
Ako prvý slovenský kapitán zdvihol nad hlavu trofej pre hokejových majstrov sveta. Všetko však mohlo byť inak.
V roku 1983 DÁRIUS RUSNÁK plánoval útek do Kanady spolu s neskoršou manželkou, ktorá hrávala volejbal. Napokon ho premohli pochybnosti a obavy o blízkych.
„Bola veľmi zlá doba a rozhodol som sa, že zostanem,“ povedal v rozhovore.
‚Spolupatričnosť s tímom a emócie. To je to, prečo hráme hokej,‘ hovorí Michal Handzuš o sebe a svojej generácii. Prečo ste hrali hokej vy a vaša generácia?
V dobe, kedy som vyrastal, chcel byť športovcom každý. Mládež mala veľa možností sa niekde športovo uplatniť. Keď som býval v Banskej Bystrici, mal som blízko zimný štadión, a preto som sa rozhodol, že chcem byť hokejista. I keď sa mi darilo ako mladému chlapcovi dobre aj vo futbale.
Ako veľmi sa hokej zmenil za posledných 40 rokov?
Určite je rozdiel v silovej zložke hráčov. Takisto sa nehrá zónová obrana, ale vyložene hráč na hráča, čiže je oveľa menej priestoru. A v neposlednom rade je oveľa vyššia rýchlosť. Chýba mi lepšia spolupráca hráčov, už nevidieť také kombinácie ako za mojej éry, ale treba takisto povedať, že v tej rýchlosti je to oveľa zložitejšie.
Ako si spomínate na svoje detstvo v rodnom Ružomberku a v Banskej Bystrici, kde ste vyrástli? Boli ste okolím vedený k aktívnemu pohybu?
V Ružomberku som sa iba narodil a nikdy som tam nič nemal s hokejom, ale napriek tomu sa hlásim, že som rodák odtiaľ. Keď som býval v Banskej Bystrici, kopa ľudí mi hovorila, že som „medvediar.“ (Smiech.) Počas mojej mladosti bola tzv. „Akcia Z“, keď rodičia chodili budovať ihriská, a zhodou okolností na mieste, kde som v Banskej Bystrici býval, sa budovalo ihrisko pre základnú školu.
Na ňom sme potom všetci hrávali futbal či hokej a veľa chlapcov vtedy chcelo hrať práve hokej, lebo Banská Bystrica mala celkom šikovné hokejové mužstvo, ktoré malo asi dvakrát postúpiť do federálnej ligy, ale nikdy sa to nepodarilo. Atmosféra na hokejových štadiónoch bola navyše vždy iná ako na futbale.
Čo všetko muselo ísť bokom, aby sa z obyčajného chlapca stal rešpektovaný reprezentant?
Musel som si odoprieť mnoho vecí, napríklad rôzne dovolenky s rodičmi. Bol som zvyknutý, že keď som prišiel domov zo školy, hodili sme školskú tašku do kúta a boli sme do večera vonku. Za to som párkrát dostal aj, ako sa hovorí, „po riti“, lebo sme prišli okolo deviatej večer a nemal som napísané domáce úlohy. Ale rodičia to tolerovali, lebo otec bol z Oravy a mama z Kysúc a tam ľudia boli naučení fyzicky pracovať. A keď videli, že nerobím žiadne „vylomeniny“ okrem športu, tak ma nechali a hral som hokej.
Otec v tom čase už pracoval v Bratislave, kam chodil od pondelka do piatka. Mama ma potichu nechala hrať hokej. Až som raz šiel na turnaj do Košíc a odtiaľ som doniesol malú krištáľovú vázičku „Najlepší strelec turnaja“. Otec sa odvtedy úplne otočil a rodičia mi totálne priali a podporovali ma v hokeji.
Z Banskej Bystrice ste prešli do Bratislavy, konkrétne do Slovana a jeho vtedajšieho farmárskeho tímu BEZ Bratislava. V sezónach 1974 – 1979 získali starší dorastenci Slovana štyri čs. majstrovské tituly, pričom tri z nich máte aj vy. Aké bolo pre vás toto obdobie tesne pred vstupom do seniorského hokeja?
V BEZ Bratislava pôsobil mladý tréner Pavol Siroťák, ktorý si zakladal na tom, aby vychoval mládež. Spolu v mužstve boli so mnou napríklad Dušan Pašek, Ivan Dornič a ďalší hráči, ktorí sa neskôr presadili v A-mužstve Slovana. Vtedy sa hralo iba na tri útoky, pričom dva hrávali a tretí bol väčšinou iba do počtu, ako dnes niekedy ten štvrtý. Preto bolo menej hráčov v mužstve a bolo ťažšie sa presadiť.
Mne sa to však podarilo, ako BEZ-ka sme vyhrali prvé neoficiálne majstrovstvá Československa starších žiakov, keď sme porazili Litvínov a odvtedy sa začalo hrávať aj o majstra Československa v staršom doraste. Titul som získal trikrát, jediný, kto ho získal štyrikrát, bol Marián Bezák. Víťazstvá mi otvárali dvere aj do juniorských národných mužstiev – sedemnástky, osemnástky a dvadsiatky.
Pomohlo mi určite aj to, že som hneď prvý rok v doraste, kde vtedy hrali hráči od 15 do 19 rokov a Slovan mal aj B-mužstvo, bol ako 15-ročný najlepší v kanadskom bodovaní. Potom ma už aj sledovali a vo veku 17 rokov si ma Laco Horský vybral do seniorského A-mužstva s tým, že som odohral posledné štyri zápasy za Slovan v sezóne, úplne prvý z nich v Brne.
Svoj prvý gól v seniorskej lige ste strelili Brnu, za ktoré vtedy chytal legendárny Vlado Dzurilla. Vykali ste starším spoluhráčom a nosili im tašky?
Tašky sa nenosili, maximálne tak od autobusu. Mali sme však tzv. „mŕtvolu“. Bol to obrovský vak, do ktorého všetci hráči dávali hokejky a tento sme my mladí museli nosiť.
Keď sa vrátime k Vladovi Dzurillovi – ako som spomenul, prvý zápas v Brne som odohral ešte na konci predchádzajúcej sezóny. V nasledujúcej sezóne sme prvý zápas hrali doma s Trenčínom, prehrali sme ho 3:4 a šli sme potom do Brna, kde sme vyhrali 5:2 a ja som dal svoj prvý gól zrovna Dzurillovi.
Nevynadal vám za to?
Vtedy nie, ale na jar pred tým, ako sa končila tá predchádzajúca sezóna, sa mi stali dve veci. Vlado Dzurilla bol doma a prišiel na naše slovanistické rozkorčuľovanie. Strieľali sme, robili blafáky, dal som mu aj ja nejaké góly. Ale doteraz viem, že mi jeden spoluhráč hovorí, aby som to Dzurillovi dal medzi nohy. Prišiel som a dal som mu to tam. On na to: „Mladý, nerob to!“ Mňa to však nezaujímalo, zobral som puk a opäť som mu to dal medzi nohy. V tom momente letela po mne jeho brankárska hokejka a keby ma bol ňou trafil, tak neviem, čo by bolo so mnou. (Smiech.) On si ma potom aj zapamätal, aspoň mi o tom rozprával, keď nás potom trénoval.
Druhá príhoda sa viaže na výstroj. Prišiel som do kabíny, samozrejme, starší hráči mali čas a ešte tam neboli. Sadol som si na kraji na jedno miesto. Potom prišiel Rudo Tajcnár a hovorí: „Mladý, tu sedím ja.“ Tak som si zbalil veci a odtiahol som sa preč. Ale potom zobral spod masérskeho stola stoličku, dal ju k sebe a povedal: „Mladý, tu si sadni, ale tu máš iba jeden vešiak, viac ti nedám.“ (Smiech.) Takže takéto boli prvé dotyky s veľkými hráčmi.
Vrchol vašej bohatej kariéry v Slovane prišiel, keď ste mali len 19 rokov a stali sa v roku 1979 majstrom Československa. Slovanistický útok ťahali najmä bratia Šťastní, vy ste boli centrom formácie prezývanej „mladí sršni“ na krídlach s Jánom Jaškom a Mariánom Bezákom. Bola to napínavá sezóna až do posledného víťazného domáceho zápasu s Pardubicami, po ktorom prepukli oslavy. Aký to bol zážitok?
Doteraz, keď si na to spomínam, mi niekedy naskočia zimomriavky z toho, čo sa dialo na štadióne. Každého hráča nosili fanúšikovia na ramenách po celej ľadovej ploche. Vtedy by nám zobrali všetko – dresy, korčule a ostatné veci, ale nedali sme si to zobrať, bolo to vtedy drahé. Takú atmosféru človek len tak nezažije.
Treba však povedať, že pohár za víťazstvo v lige sme dostali až po ďalšom zápase, ktorý sme hrali v Litvínove. V českých novinách písali, že taký zápas na československej klubovej úrovni ešte nevideli, že to bol vrchol hokeja. Prileteli sme potom domov lietadlom, do malých nákladných áut, tzv. 1203-ok, sa dali lavice a asi 5-6 takýchto áut nás viezlo po Bratislave.
Ľudia zastavovali, pozerali sa na nás s pohárom, fandili nám, skandovali, bolo to niečo také, ako keď sa Slovensko stalo majstrom sveta v hokeji a hráči prešli autobusom celú Bratislavu. To však bolo pripravené a naša cesta nie. Vtedy sa také veci nerobili, keďže režim sa bál, že by sa to mohlo zvrhnúť.
Sezónu pred ziskom titulu skončil Slovan až na 8. mieste. Čo sa udialo, že nasledovala víťazná sezóna v celej lige?
V tej dobe sa menila v Slovane generácia hokejistov a potrebovali to oživiť mladými hráčmi. A práve my sme nabehli a boli ten tretí útok, ktorý Horský stále nechal hrať bez ohľadu na to, či sme hrali dobre alebo nie. Pre nás mladých to bolo veľmi náročné, na tréningoch sme museli drieť ako blázni a chceli sme stále hrať proti Šťastným. Vždy sme sa stavili o 10 korún a pravidelne sme prehrávali.
Ale keď sa nám podarilo nad „Šťavákmi“ vyhrať, tak to bolo niečo úžasné a vysmiati ako slniečka sme sledovali tú zvadu medzi bratmi v kabíne, keď s nami na tréningu prehrali. (Smiech.) A to nás „hecovalo“ a posúvalo vpred. My sme si s Petrom Šťastným ešte pridávali v tom, kto vyhrá vhadzovanie. Samozrejme, že som prehrával, lebo som bol mladší a ani svalovo som nebol taký silný ako Peter, ale už to tam začalo dozrievať.
V československej lige ste sa preslávili originálnym kúskom, tzv. rusnákovskou zadovkou, gólom spoza bránky. Odkiaľ ste sa inšpirovali a prečo ste dokázali opakovane takto brankárov prekvapovať?
Tréner Palo Siroťák nás učil využívať priestory za bránou a odtiaľ prihrávať, lebo to sa dosť ťažko bráni. Keďže vedel, že viem prihrávať, chcel odo mňa, aby som ako center zašiel za bránku s pukom a snažil sa prihrať pred bránu. Keď som videl, že nikto nie je pri bráne, snažil som sa spraviť otočku, dať to brankárovi k tyčke a dať gól zozadu. Zdokonaľoval som to od éry starších žiakov a nechcel som sa toho vzdať.
Snom každého hokejistu je zahrať si v najlepšej lige sveta, v kanadsko-americkej NHL. Počas MS 1982 ste v Helsinkách podpísali profesionálnu zmluvu s Quebec Nordiques, v ktorom sa preslávili bratia Šťastní. Vy ste však v NHL neodohrali ani jeden zápas. Prečo to nevyšlo ani s Quebecom a ani s Philadelphiou, ktorá vás draftovala neskôr?
V prvom rade bolo rozhodujúce to, že na MS v Helsinkách utiekol Ihnačák. Ja sám som ani poriadne nevedel, že je o mňa nejaký záujem, i keď rok predtým sme boli na Kanadskom pohári a už tam ma strážilo také „očko“, čo chodilo vždy s nami.
V Helsinkách začali za nami chodiť z rôznych klubov a ja som podpísal zmluvu s tým, že v lete som mal odísť. Avšak napokon sme v lete s národným mužstvom nešli na letné sústredenie do Rosenheimu, takže to padlo a bolo to aktuálne až po MS 1983 v Nemecku. Tam som už mal 24 rokov, začal som mať pochybnosti a bál som sa o rodinu či brata, ktorí by sa mali po mojom odchode ďaleko horšie.
Bola veľmi zlá doba a rozhodol som sa, že ostanem. Hoci sme sa bavili s priateľkou a neskôr manželkou Evou Staroveckou, ktorá hrávala volejbal za Sláviu UK Bratislava a bola vtedy v Turecku, keď ja v Nemecku, že to urobíme. Nejako sa mi však vtedy nedarilo spojiť s bratmi Šťastnými a aj to prispelo k rozhodnutiu ostať. Navyše sa už okolo nás motalo veľa ľudí a šuškalo sa o tom, tak som to nechcel spraviť.
Zmluva s Quebecom vypršala a v roku 1987 ma draftovala Philadelphia. Mal som 28 rokov, pričom sa draftovali 19-20-roční chlapci. Pragosport ma nechcel pustiť, povedali mi, že pôjdem do Fínska. Takže namiesto NHL som príkazom šiel do Fínska. Ale to, že som bol vo Fínsku, neľutujem.
Od ročníka 1989/90 ste teda pôsobili vo fínskom klube KalPa Kuopio, kde ste odohrali štyri sezóny a v každej dosiahli priemer bod na zápas. Nosili ste dres s číslom 20, keďže pre domácich práve toto číslo prináležalo lídrovi tímu. Sadol vám fínsky štýl hokeja a aký máte vzťah k Fínsku?
Treba povedať, že som odišiel tesne pred nežnou revolúciou. Fíni mi už po príchode hovorili, aby sme tam ostali aj s rodičmi, že mi s tým pomôžu. Nakoniec z toho zišlo.
Vo Fínsku sa mi veľmi páčilo. Je to čistá krajina a ľudia, keď si ich získate, sú veľmi kamarátski. Ale museli ste aj dokázať, že niečo viete. Sám som bol z toho prekvapený, lebo sa hovorí, že majú „studené čumáky“, rovnako ako Švédi. Oproti Švédom však boli povahovo skromnejší a nepovyšovali sa tak. Musím povedať, že som tam dobre zapadol a doteraz tam mám kamarátov.
Dokonca, keď oslavovali 75 rokov založenia hokeja v Kuopiu, pozvali ma a robili anketu o najlepšieho zahraničného športovca za storočie. Suverénne som vyhral, čo ma veľmi prekvapilo. A v ankete o najlepšieho hokejistu bol predo mnou iba Sami Kapanen, ktorý mi hral vo svojich začiatkoch na krídle. S trénerom Juhom Junnom, ktorý bol neskôr aj šéfom Kärpät Oulu a vyhral s ním tituly, sme v kontakte a stretávame sa dodnes.
Musím povedať, že keby bolo Slovensko krajinou ako Fínsko, žili by tu totálne spokojní ľudia. Verím tomu, že je tam najlepší život na svete, môžete tam pracovať, krajina je čistá a aj sme zvažovali, že tam ostaneme, ale napokon sme sa rozhodli, že ideme domov.
Seniorský reprezentačný dres ste si prvýkrát obliekli na MS 1981 vo Švédsku. Aká to bola skúsenosť pre 21-ročného chlapca a prečo ste boli jediným Slovákom v tíme?
V reprezentácii sa menila generácia, hráči ako Ivan Hlinka, Martinec, Kaberle, Pospíšil či Ebermann pomaly v reprezentácii končili a mňa tréner Bukač dal robiť centra Martincovi a Ebermannovi. Čiže na jednej strane som mal skvelého hokejistu, technika a dobrého korčuliara Martinca a na ľavom krídle „plzenský expres“ Bohuša Ebermanna. Hrať s nimi bolo úžasné a krásne. To, že som bol jediný Slovák, bolo pre mňa šokom. Dušan Pašek si dva mesiace pred majstrovstvami zlomil nohu a ostal som vo výbere iba ja, bol som na to strašne hrdý.
Reprezentačný tréner Luděk Bukač o formácii Lukáč – Rusnák – Liba, ktorá sa dala dokopy na MS 1982 v Helsinkách, povedal: „Slováci ako poleno utvorili báječnú formáciu aj preto, že boli nekonfliktní a prispôsobiví. Priniesli niečo nové a originálne, neboli ako naprogramované mašiny.“ Ako tento útok vznikol?
Pred majstrovstvami som mal vážne zranenie a netušilo sa, či vôbec pôjdem na ten turnaj. Bukač sa však rozhodol, že ma vezme, hoci som viac-menej bol center náhradník. Avšak po tom, čo Ihnačák utiekol, dal ma Bukač ako centra do pôvodnej formácie Lukáč – Ihnačák – Liba namiesto neho. A celkom sme si rozumeli.
Zaujímavé bolo napríklad to, že aj keď bol v reprezentácii Dušan Pašek zo Slovana, nebol sme spolu na izbe. Ja som bol s Vincom Lukáčom a Pašek s Igorom Libom. Oni boli totiž ročník 1960, ja som bol 1959 a Vinco ešte starší. Ale bolo to dobré najmä pre náš útok. Vinco Lukáč bol spoločenský a musel pri ňom človek niekedy „žehliť“ a Igor Liba bol naopak totálny hokejista, s ktorým som zasa oveľa viac komunikoval na ľade. Treba povedať aj to, že Liba a Lukáč, hoci obaja hrali za Košice, nehrali v klube spolu v jednom útoku, čo bolo dosť čudné. Bol som takým ich tmelom na ľade.
V roku 1985 ste sa na domácich majstrovstvách sveta v Prahe stali po Jozefovi Golonkovi iba druhým slovenským kapitánom čs. reprezentácie a prvým, ktorý dvihol nad hlavu víťazný pohár. Turnaj sa však nevyvíjal ideálne a do finálovej skupiny ČSSR postúpilo z posledného miesta. Čo sa tam stalo?
Rozpadla sa nám jedna celá päťka Rosol – Kameš – Klíma, ktorá hrala spolu v Jihlave. Klíma si zlomil ruku a Rosol si zranil slabiny. Ostal iba Kameš, ale ten nebol až taký líder ako oni dvaja a musela sa rýchlo budovať tretia formácia. Nám s Lukáčom a Libom sa vôbec nedarilo v prípravných zápasoch.
Bukač pred MS spravil aj jednu netradičnú vec: Igor Liba sa sťažoval, že ho bolí brucho. Zavolal si nás a pýta sa Libu, čo ho bolí. Na stole mal prichystané tri „poldecáky“, do každého nalial vodku, nasypal tam korenie a hovorí: „Dajte si, aby vás nebolelo nič.“ A pred odchodom nám dal ešte aj do druhej nohy, aby sme nekrívali. Takže dva dni pred MS sme vypili deci vodky. (Smiech.) Ale on vedel, ako na to, bolo to pre to, aby sme sa upokojili, že sa nič nedeje. Začali sa majstrovstvá a naša formácia hrala dobre.
Dá sa povedať, že sme zachránili postup zo základnej skupiny. Hrali sme zápas so Švédmi, dal som najrýchlejší gól majstrovstiev v 13. sekunde. O chvíľu nato som tečoval strelu Jarda Benáka a dal som ďalší gól, hoci ho pripísali jemu. Každý však kašľal na to, komu ho pripísali, viedli sme 2:0, boli sme na koni a už to išlo. A odvtedy to bolo super.
Po ukončení hokejovej kariéry ste boli trénerom, neskôr aj členom Výkonného výboru SZĽH, až ste v roku 2000 nastúpili do Kancelárie prezidenta SR do oddelenia pre styk s verejnosťou. V kanceláriách prezidentov Schustera a Gašparoviča ste strávili takmer 15 rokov. Čo vás k tomu viedlo?
Keď ma Rudolf Schuster zavolal, kabinet sa iba tvoril a budoval. Musím povedať, že moja práca bola vyložene o stretávaní s ľuďmi, ktorí prišli za prezidentom požiadať ho o pomoc v rôznych veciach. Bolo to veľmi zaujímavé a tým, že som bol hokejista a nemal som dlho po kariére, tak ma mnoho ľudí ešte poznalo.
Sám som prežil veľa ťažkých chvíľ v živote a tak som sa vlastne do kancelárie prezidenta aj dostal. Raz bol totiž prezident Schuster na hokeji v Bratislave a ja som mu rozprával o probléme so synom Ondrejom, ktorý takmer zhorel, bolo to s ním vážne a dva roky som nič nerobil, iba s ním chodil po operáciách a pomáhal mu rozhýbať sa. On mi na to povedal, že sa na to pozrie, a potom ma kontaktovali. Nenastúpil som hneď ako vedúci oddelenia, ale normálne ako radový zamestnanec, až po polroku či trištvrte roku ma dali na funkciu vedúceho oddelenia pre styk s verejnosťou.
Bola to veľmi pekná práca, lebo ľudia mi povedali ich zážitky a trápenia. Veľakrát to bolo o tom, že sa iba potrebovali vyrozprávať a ja som im pomohol už iba tým, že som si ich vypočul. Lebo prezident nemal toľko právomocí im vo veciach pomôcť. Áno, požiadali sme potom konkrétny orgán, ktorý to mal na starosti, aby zasiahol, ale tiež to bolo ťažké. Keď som však k tým ľudom pristupoval ľudsky, tak si to vážili a chodili mi aj ďakovné listy, keď sa niečo podarilo.
Čomu sa venujete dnes?
Dnes som už na dôchodku, stretávam sa s ľuďmi, chodievam najmä na hokej a všade klebetíme. (Smiech.) To je také moje odreagovanie sa. Mám aj zdravotné problémy, od úrazu ťažko vidím na oko, v jednom kĺbe na nohe mám železá, aby som mohol normálne chodiť, dá sa povedať, že som od športu aj opotrebovaný. Snažím sa si to strážiť, chodiť na liečenie a podobne.
Keď synovia hrali hokej, chodil som sa pozerať na ich zápasy a bol som ich najväčší kritik. Tým som aj teraz, napríklad Ondrovi, keď robí televízneho komentátora, veľakrát poviem, že niečo zle povedal, tak sa so mnou už ani nechce rozprávať. Ale keď mu nič nepoviem, tak mu to chýba a zavolá mi, aké to bolo. (Smiech.)
Dárius Rusnák
Narodil sa 2. decembra 1959 v Ružomberku. Prvé hokejové kroky robil v Banskej Bystrici, odkiaľ sa potom dostal do Bratislavy, kde v drese Slovana hral s krátkou prestávkou medzi rokmi 1976-1989 a vyhral s ním federálnu ligu. V 80. rokoch patril k ťahúňom Československej reprezentácie, získal všetky tri cenné kovy z MS a bronz z olympiády 1984. Po skončení kariéry krátko pôsobil ako tréner v Slovane Bratislava a ako manažér reprezentácie do 20 rokov.
Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 26.8.2024.