Rozhovor s najúspešnejším slovenským hokejovým trénerom.

S jeho menom sa spájajú najväčšie úspechy slovenského hokeja. V roku 2000 vybojoval s reprezentáciou na majstrovstvách sveta striebro, o dva roky neskôr si už mohol so zverencami zaspievať „We are the champions“. A na medailu siahal s tímom aj na zimnej olympiáde vo Vancouvri.

„Každý z dosiahnutých úspechov bol dôležitý a pamätný, a to nielen pre mňa, ale najmä pre hráčov, ktorí sa oň pričinili,“ hovorí hokejový tréner na dôchodku JÁN FILC.

Nie každý vie, že máte za sebou aj vlastnú kariéru hokejového brankára. Aké bolo vaše detstvo a prečo ste sa rozhodli začať s hokejom až ako 11-ročný?

Moje detstvo bolo pestré, odohrávalo sa v okolí bratislavského Tehelného poľa, ktoré bolo v období päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia doslova liahňou talentovaných športovcov.

Verejný priestor nám poskytoval veľa možností na vybláznenie sa, ku hrám sme využívali ulice, ihriská, záhrady, ale aj otvorené stavby. Výrazný vplyv na moje smerovanie v mladosti mal môj starší brat Marián, ktorý bol v tom období veľmi úspešný krasokorčuliar.

Marián sa o mňa pri hrách na ulici staral, a keďže nemali veľmi na výber koho postaviť do bránky, tak tam strčili mňa. Zvykol som si, zapáčilo sa mi v nej a to bol pravdepodobne dôvod, prečo som sa stal hokejovým brankárom.

Štadión na Tehelnom poli nám bol súdený, chodievali sme naň s bratom obaja. Spočiatku každý v inom čase, lebo krasokorčuliari trénovali už o šiestej hodine ráno a my hokejisti až popoludní, ale neskôr sme sa na ľade striedali.

Ľadových plôch v tom čase veľa nebolo, mali sme k dispozícii starý zimný štadión a vedľa nezakrytú ľadovú plochu, na ktorej bolo občas potrebné odhrnúť napadnutý sneh, či vodu. Ale tešili sme sa, že sa máme kde športovo vyžiť.

Skutočnosť, že som s hokejom začínal ako jedenásťročný, bola v tom čase normálna. Mimo špecifických športov, ako napríklad krasokorčuľovanie a gymnastika, sa v tej dobe na vysokú špecializáciu od útleho veku dieťaťa netlačilo.

Naopak, rozvíjala sa všeobecná pohybová nadanosť, deti ovládali viacero športov, fungovali športové hry mládeže a pionierov, a celé to bolo výbornou prípravou pre špecializáciu v neskoršom veku dieťaťa.

V rozhovore alebo v podcaste s Jánom Filcom sa dozviete aj:

• Prečo sa z neho nestal krasokorčuliar?
• Ako sa v závere hráčskej kariéry presunul z bránky do obrany?
• Čo hovorí na tzv. český hokejový komplex?
• Akých hráčov mal ako tréner rád?
• Akou cestou by sa mal uberať slovenský hokej?

Brat Marián bol reprezentant Československa v krasokorčuľovaní, trénovala ho Hilda Múdra, podobne ako legendárneho Ondreja Nepelu, po ktorom je dnes zimný štadión v Bratislave pomenovaný. K bratovým najvýraznejším úspechom patrí 10. miesto na ZOH 1968 v Grenobli. Vedeli by ste si spätne predstaviť svoju kariéru aj v tomto športe?

Asi áno, ja som totiž začínal korčuľovať na tréningoch krasokorčuliarov. Páni ľadári, ako napríklad pán Parajka, mi však neustále hovorievali: „Stačí jeden v rodine, čo robí krasokorčuľovanie, ty choď hrať hokej.“ A tak som sa napokon od krasokorčuľovania odklonil. Korčuľovanie ako také mi však neskôr zostalo ako predmet výučby na FTVŠ, kde som vyučoval.

Možno aj vďaka krasokorčuliarskym tréningom som sa naučil zvládať korčule celkom slušne, dokonca som na brankárskych korčuliach zvládol aj ťažšie prvky a skoky ako Axel. Keď človek niečo vytrvalo skúša a nachádza v tom potešenie, dokáže sa v danej veci pomerne rýchlo a výrazne zlepšovať.

Dostali ste sa do československej hokejovej reprezentácie do 19 rokov a získali dve bronzové medaily na majstrovstvách Európy. Na klubovej úrovni ste najdlhšie, až 10 rokov, pôsobili v Plastike Nitra. Ako si spomínate na svoje pôsobenie v Nitre, bolo to už vtedy hokejové mesto?

Práve v tom období sa z Nitry postupne hokejové mesto stávalo.

A ako som sa do Nitry dostal ja? Jedným z dôvodov, prečo som odišiel z Bratislavy, bola skutočnosť, že brankársky post vo vtedajšom Slovane Bratislava bol veľmi silno obsadený dvojicou Dzurilla, Sakáč, z vojenčiny sa naviac vracal Meliško.

Zo Slovana som sa tak najskôr presunul do klubu BEZ Bratislava a hokej robil popri štúdiu na vysokej škole. Po ukončení štúdia prišla ponuka na prestup do Nitry. Trénoval tam Jožko Golonka, neskôr Julo Černický, a dávala sa tam dokopy slušná partia, ktorá v nasledujúcich rokoch bojovala o federálnu extraligu, vtedy veľmi silnú súťaž.

V Nitre som našiel vynikajúce prostredie a ľudí, ktorí mali záujem vybudovať v meste pevnú hokejovú základňu. Vedeniu klubu prijalo dlhodobú koncepciu rozvoja hokeja v meste, pomocou ktorej sa nám za sedem rokov podarilo z tamojšieho podhubia vytvoriť stabilnú základňu. Spadali do nej kompletné športové triedy, družstvo dorastencov, juniorov a špičkové A-mužstvo pôsobiace v Slovenskej národnej hokejovej lige.

Po návrate z vojenčiny v Poprade som odišiel z pedagogickej fakulty a stal sa vedúcim trénerom tréningového strediska mládeže, a to stále popri aktívnom hraní hokeja. Po ukončení mojej aktívnej hokejovej kariéry som sa tak naplno mohol sústrediť na trénovanie a rozvoj mládeže a veľmi ma to napĺňalo.

Hokej sa za posledné desiatky rokov zmenil na nepoznanie, dominuje mu najmä razancia a rýchlosť, na ktorej sa stavia všetko ostatné. Ako sa zmenil brankársky štýl?

Hokej, podobne ako iné športy, sa od za mojich aktívnych čias posunul výrazne vpred, poňatím, technológiami, výstrojom. My sme v hokejovej bránke zaberali v porovnaní so súčasnými brankármi o tretinu až polovicu menej miesta a museli sme skutočne chytať, nie sa len stavať sa do dráhy strely, ako to robia brankári dnes.

Výrazný rozdiel je v technickom vybavení brankárov a tiež v tom, čo si do vyššieho veku prinášajú z mladších kategórií, metodika chytania sa totiž výrazne prispôsobila moderným trendom. Dnešný brankár musel výrazne zmeniť spôsob, ako sa má v bránke alebo pred ňou dostať do hry tak, aby bol úspešný. Najviac zmien v hokeji sa za posledných 15 rokov udialo práve na pozícii brankára.

Vrcholovú brankársku kariéru ste ukončili ako 31-ročný. Podľa pravidiel platných v tých časoch sa športovec športom živiť nemohol, bol považovaný za amatéra. Ale vy ste sa živili hokejom ako profesionál, keďže ste boli vedúci tréner v tréningovom stredisku mládeže. Ostatní spoluhráči boli zamestnancami závodu Plastika Nitra a hokejovo sa považovali za amatérov. Na čo slúžilo dané pravidlo?

V niektorých oblastiach možno spomenuté pravidlo malo nejaký zmysel, ale tu sa dostalo do paradoxnej situácie. V danom čase patrila Nitra k slovenskej hokejovej špičke, usilovala sa prebojovať do federálnej ligy a ja som sa mal v 31 rokoch rozhodnúť, ako ďalej.

Rozhodol som sa nepokračovať v prvej slovenskej lige, zostal som v pozícii trénera mládeže. A nakoľko prišlo v krátkej dobe k výmene trénerov v hlavnom tíme, a na lavičku som sa posadil ja, stal som sa trénerom svojich bývalých spoluhráčov. Zároveň som hokej s chuťou stále aj hrával, a to za druholigové Nové Zámky, v tíme Ivana Halmeša.

Dva roky sme v Zámkoch popularizovali hokej a myslím si, že na veľmi dobrej úrovni. Poslednú pol-sezónu som odohral na pozícii obrancu, keďže sme mali na tomto poste problém, a zároveň mali veľmi šikovného brankára Jožka Tökölyho, ktorého sme poslali do bránky.

Bolo by aj v dnešnom špičkovom hokeji možné tak plynulo prejsť z bránky do poľa?

Nemyslím si, že je to možné. Na Slovensku sme boli len dvaja brankári, ktorí sme tento prechod absolvovali. Čas, keď by sa mladý hráč mal rozhodnúť pre konkrétnu pozíciu, je niekde pri prechode z mladších do starších žiakov, najmä čo sa týka brankárskej pozície.

V dnešných časoch sa konkrétny post pre dieťa rieši veľmi skoro, niektorí rodičia to vnímajú takmer tak, akoby malo dieťa konkrétnu hráčsku pozíciu napísanú v rodnom liste. Rotácia na postoch v mladších vekových kategóriách je celosvetový trend, a až vstupom do pubertálneho veku sa ukáže, aké mentálne či somatické predpoklady chlapec pre svoju pozíciu má.

Hokej je síce kolektívny šport, ale hrajú ho individuálni hráči a tak, ako každý stroj tvorí viacero koliesok rôznych veľkostí a počtu zubov, tak je to aj súkolí hokejového tímu. Pre ďalší vývoj a posun mladého hráča je potrebné brať do úvahy jeho individuálne predpoklady a rozvíjať ich vhodným spôsobom.

Aj môj syn, ktorý sa tiež stal solídnym brankárom, prechádzal v mladosti rôznymi postami, v prípravke začínal ako brankár, v mladších žiackych kategóriách bol z neho obranca aj stredný útočník. Až vo veku 14 rokov, v 8. ročníku ZŠ, sa vrátil do hokejovej bránky, kam ho dotlačila partia kamarátov a rodičov. A urobili zrejme celkom dobre, lebo práve tam sa chopil svojej príležitosti.

Široká verejnosť vás vníma najmä ako trénera našich hokejových reprezentácií. Na MS hráčov do 20 rokov v roku 1999 vo Winnipegu ste získali bronzové medaily, potom už ako tréner seniorskej reprezentácie striebro na MS 2000 v Petrohrade a historické zlato na MS 2002 v Göteborgu. Ktorý z týchto významných úspechov slovenského hokeja, pri ktorých ste stáli, je pre vás osobne najcennejší?

K tomuto výpočtu by som do štvorlístka úspechov pridal ešte jeden lístok, a to štvrté miesto na ZOH 2010 vo Vancouveri. Medaila nám nešťastným spôsobom o vlások unikla, ale zo športového hľadiska to bol veľmi významný moment mojej kariéry a pravdepodobne aj celého slovenského hokeja.

Každý z dosiahnutých úspechov bol dôležitý a pamätný, a to nielen pre mňa, ale najmä pre hráčov, ktorí sa oň pričinili. Bronzová medaila z Winnipegu naštartovala kariéru 22 hráčov, pre viacerých z nich, ako napríklad pre Mariána Gáboríka, Janka Lašáka, Laca Nagya, či Martina Cibáka, veľmi úspešnú.

Práve bronz z Winnipegu bol jedným z momentov, ktoré pozitívne ovplyvnili veľa procesov v slovenskom hokeji, vytvorila sa veľmi prajná atmosféra a celé to vyústilo do fantastických úspechov na tej najvyššej úrovni v priebehu ďalšieho desaťročia.

Na ZOH 2010 vo Vancouvri sme v prvom zápase podľahli Čechom. Celkovo máme s nimi negatívnu bilanciu, často sa hovorilo o tzv. „českom komplexe.“ Ako ste vnímali túto situáciu?

Áno, s Čechmi sme pod mojím vedením neboli takí úspešní ako napríklad so Švédmi. Iní tréneri, ako napríklad Fero Hossa, či Vladimír Vůjtek boli v súbojoch s českým tímom úspešnejší. Zároveň je treba povedať, že kvalita bola vždy na strane českého národného tímu. Ich základňa je väčšia, mali a majú vyššie počty hráčov v najlepších ligách sveta, sú ekonomicky silnejší.

Keď to všetko spočítame, znamená to, že z desiatich zápasov môžeme uspieť dva-trikrát. Je potrebné vnímať situáciu objektívne, lebo my sme emocionálne veľmi popudliví, a aj to nás niekedy stálo lepší výsledok. Ako napríklad na MS 2001 v Nemecku, kde sme vo štvrťfinále s Českom prehrali 0:2. Nás to zastavilo na ceste za medailou, pričom Česi sa stali majstrami sveta.

Na ZOH vo Vancouveri sme v súboji o tretie miesto viedli po dvoch tretinách nad Fínskom 3:1. Vyčerpaní z predchádzajúceho zápasu s Kanadou, ktorý sme hrali o štyri hodiny neskôr ako Fíni, sme však v poslednej tretine urobili chyby, Fíni otočili na 5:3 a odsunuli nás na nepopulárne štvrté miesto. Dalo sa niečo zmeniť tak, aby sme kľúčový zápas s Fínskom zvládli lepšie?

Bolo v zápase s Kanadou naozaj potrebné siahnuť na dno našich síl? Asi áno, lebo je to šport a bola reálna šanca ten zápas vyhrať. Ale tým, že sme tam točili dookola 10-11 hráčov, tak to pre nich bolo veľmi vyčerpávajúce.

Regenerácia má dve stránky, fyzickú a mentálnu. Ťažký zápas prináša so sebou aj ťažký spánok a horšie zotavenie sa. Fíni hrali svoje semifinále skôr ako my, prvú tretinu s USA prehrali 0:5 a zvyšok už iba odkorčuľovali. Takže dostali oveľa väčší časový priestor na regeneráciu a prípravu na zápas s nami, a to pravdepodobne rozhodlo.

Po bitke je každý generál, a tak viacero ľudí po zápase vytýkalo, či sme na striedačke urobili maximum. Je možné, že spätným pohľadom by som zopár vecí urobil inak, ale vrátiť sa to už nedá. A najmä, nepovažujem poslednú tretinu za totálne zlyhanie.

Jednoducho sme urobili zopár chýb, ktoré sa v predchádzajúcich zápasoch gólom neskončili, pretože nám pomohol Jaro Halák, alebo sme mali kus šťastia. Fíni nám však v závere dva góly dali, a tie rozhodli. Je to škoda, bola to historická príležitosť siahnuť si na olympijskú medailu.

V hokejovej kabíne sa stretávajú hráči odlišní vekom, povahou, veľkosťou ega. Ako sa získava ich rešpekt a vytvára kolektív ťahajúci za jeden koniec povrazu? Ako sa z pozície trénera buduje v tíme optimistická nálada a víťazná mentalita?

Veľkí hráči sú považovaní za lídrov a cenení práve pre svoje vodcovské schopnosti. Úlohou nás trénerov je identifikovať tie vlastnosti hráča, ktoré môžu byť na prospech celého tímu a následne ich využiť. Zbytočne by som ja ako tréner, ktorý prišiel z tréningového strediska mládeže v Nitre a predtým z hokejovej bránky BEZ Bratislava, rozprával o tom, ako sa má hrať veľký hokej hráčom, ktorí ho v najlepšej lige sveta roky hrajú.

Oni ho hrať vedia. Mojou úlohou bolo hráčov zjednotiť a ušiť správnu taktiku, napríklad či budeme hrať osobnú, zónovú alebo kombinovanú obranu. Veľmi dôležitá je komunikácia s hráčmi, prispôsobenie taktiky ich možnostiam, kvalite a príprave. Komunikácia s nimi je dôležitým predpokladom ich akceptácie trénerom zvolenej taktiky. Miro Šatan raz povedal, že som bol typ trénera, ktorý nechal koňa bežať.

A ja si myslím, že to bolo dôležité a hráči chodili do reprezentácie radi aj preto, lebo hrali hokej, ktorý mali radi a ktorý sa im páčil. A to bez toho, aby sme ich zväzovali princípmi, s ktorými sa stotožniť nedokázali.

V každom povolaní je to podobné, pracovník dokáže vykonávať svoju prácu na základe príkazov vedenia chvíľu celkom dobre. Ale keď s ním manažér vhodne komunikuje a dokáže ho presvedčiť o zmysluplnosti toho, čo od neho požaduje, jeho výkon a zanietenosť ešte stúpne.

Obľúbené motto vynikajúceho českého útočníka Tomáša Plekanca, ktorý bol 13 sezón ofenzívnym lídrom Montrealu Canadiens, a ktorého otec pochádza z Valaskej Belej, je: „Talent ťa privedie ku dverám, ale otvorí ich až charakter.“ Kto to podľa neho pochopí, presadí sa v náročnej NHL. Čo si o tom myslíte a akých hráčov ste mali ako tréner radi vy, individualistov alebo tých rešpektujúcich pokyny trénera a tímovú taktiku?

Ak bude hráč bude fungovať iba na základe trénerových pokynov, finálny výsledok bude pravdepodobne priemerný. Istý prvok individuality do tímu patrí a môže byť prínosný. Najmä, ak vo svojej individualite nepoškodí kolektívny cieľ. Poviem konkrétny príklad. Andrej Sekera v príprave pred olympiádou nehrával veľmi veľa.

Zhodnotili sme, že je typ aktívneho hráča, ktorý rád podporuje útok, podobne ako Ľubo Višňovský. Ale jeho aktivita vyznela naopak, lebo potom nefungovala defenzíva. Povedal som mu, že sa musí viac skoncentrovať na svoje defenzívne úlohy. A keď občas vyletel smerom vpred, tak som ho krotil, lebo v obrane zostala diera. Až do momentu, keď v zápase so Švédmi vyletel dopredu a dal gól.

Popri aktívnej športovej kariére ste na FTVŠ UK v Bratislave vyštudovali odbor telesná výchova a angličtina. Aj zo skúseností v našich končinách vieme, že bývalý vynikajúci hráč nemusí byť automaticky vynikajúci tréner. Akú dôležitosť pripisujete popri hráčskej skúsenosti vzdelávaniu?

Ak má tréner za sebou vrcholovú športovú kariéru, predstavuje to pre neho veľkú výhodu, vie čo hráči v jednotlivých situáciách prežívajú. Pri trénerstve na tej najvyššej úrovni je hráčska skúsenosť požadovaná a dominantná.

Pri dlhodobej športovej príprave mládeže alebo dospelých, je permanentné vzdelávanie trénera nenahraditeľné. Uvedomujú si to aj hráči končiaci kariéru so záujmom pokračovať v hokeji na trénerskej lavičke. Často sa s nimi stretávam na školeniach, čomu sa veľmi teším. Vnímajú, že školenie nie je len cesta, ako získať diplom a oprávnenie trénovať, ale presvedčili sa, ako rozdielna je pozícia hráča a pozícia trénera.

Keď som sa na školení trénerov B licencie rozprával s Vladom Országhom a Robom Petrovickým, skonštatovali, že si ako hráči mysleli, že vedia o hokeji úplne všetko. Ale po prvých prednáškach prišli na to, že sa dosť mýlili. O tom, ako je potrebné s hráčmi pracovať, vedia zo svojej kariéry menej, ako sa domnievali a systematické vzdelávanie je nevyhnutné, ak chcú byť úspešní aj na trénerskej lavičke.

Pablo Picasso povedal: „Dobrí umelci kopírujú. Tí najlepší kradnú.“ Aké to je vo svete vrcholového hokeja? Je dôležité byť za každú cenu originálny alebo sa pre dosiahnutie úspechu stačí inšpirovať športovcami, ktorí už úspech dosiahli?

Kopírovanie nie je cestou k veľkej kariére. Je však dobré všímať si, čo robia tí, ktorí úspech dosiahli. Každý funguje v inom prostredí, preto je dôležité prispôsobovať svoju cestu podmienkam, v ktorých pôsobíme. Ideálom je dosiahnuť to, čo v sebe nesie vydarené umelecké dielo.

Nájdeme v ňom osvedčené umelecké postupy a zároveň aj niečo originálne, vyjadrujúce jedinečnosť a kreativitu autora. A podobne aj v športe, základné princípy budú fungovať vo všetkých krajinách rovnako, ale nadstavbou by mala byť istá vlastná vývojová cesta, ktorá v sebe ponesie jedinečné skúsenosti a myšlienky.

Na SZĽH ste sa vrátili v roku 2019 a nadviazali na prácu fínskeho odborníka Juuka Tiikkaju, ktorý na zväze 2 roky rozvíjal metodiku vzdelávania trénerov a vytvoril aj regionálnu štruktúru inštruktorov. V Škandinávii sa v mládežníckych kategóriách hráva výrazne menej zápasov než u nás na Slovensku, hráči sa viac zdokonaľujú na tréningoch. Ako vnímate početnosť zápasov a ich dopad na kvalitu a rast mladých hokejistov?

Jedinou súťažou, kde stále dominujú zápasy, je kanadská juniorská liga. Najväčšou zásobárňou hráčov pre najlepšiu ligu sveta NHL je zámorská univerzitná súťaž NCAA. Tam klub počas sezóny odohrá maximálne 42 zápasov, a zároveň dokonale pripraví hráčov na špičkovú hokejovú kariéru. Efektívny je aj princíp, ktorý uplatňuje Škandinávia, tamojšie krajiny produkujú veľa hráčov pre NHL, či KHL.

Kvalita športovej prípravy leží najmä v kvalitnom tréningovom procese, ktorý umocňujú zápasy. Zápas by mal byť v mládežníckych kategóriách logickou súčasťou tréningu a nie cieľom. V Škandinávii sa v dorasteneckej kategórii odohrá ročne maximálne 52 zápasov, na Slovensku nastúpia niektoré dorastenecké mužstvá aj na 70 zápasov za rok.

Práve teraz tvoríme koncept prípravy na najbližšie štvorročné olympijské obdobie (2022-2026), v ktorom chceme výrazne limitovať počty súťažných zápasov a priniesť viac športovej prípravy na ľade. Z našich analýz vyplýva, že pri plánovaní tréningového objemu na ľade v kategóriách 16-19 rokoch zaostávame oproti Škandinávii a Severnej Amerike každoročne o 15 až 20 percent.

Pri samotnej realizácii tréningov na ľade je to zaostávanie ešte výraznejšie. Z tohto pohľadu je diskutabilné, čo nám prináša 10 odohraných zápasov naviac. Či nám zápasy odohrané naviac dokážu vykompenzovať približne 25 percent stratu v objeme tréningovej prípravy na ľade. V priebehu štyroch rokov takto strácame prakticky jeden rok prípravy na ľade, a to sa niekde musí odraziť.

„V NHL je veľa hráčov, ktorí v osemnástich začínajú pôsobiť vo veľkom hokeji. Sú vynikajúco pripravení. Fyzicky, technicky, mentálne. Je to zrejme dôsledok prípravy hráčov v prostredí, v ktorom sú vytvorené podmienky.

Ja som súčasťou pracovnej skupiny pod vedením fínskeho odborníka. Snažíme sa hľadať spôsob práce s mládežou, ktorý ich pripraví na medzinárodnú úroveň.“ To ste povedali v roku 2019. Našli ste čo ste hľadali? Poznáme už cestu, ktorou sa ideme uberať?

Som presvedčený, že s podporou viacerých trénerov na klubovej aj mládežníckej reprezentačnej úrovni ju postupne nachádzame. Nejedná sa o zmenu, ale o proces, ktorý potrebujeme vytvoriť, a to už v kategórii najmenších detí. Stratili sme totiž cit pre hru. Predpokladali sme, že deti si do klubov budú z rodín, zo škôl, či z ulíc prinášať prirodzenú hravosť, nadanie na rôzne športy a hry. Tak to bolo v minulosti, ale postupne nám to prestalo fungovať.

Vieme, ako poklesla úroveň školskej telesnej výchovy, a preto sa to musí dostať k deťom v našich najnižších vekových kategóriách. Tak, aby sa naučili riešiť rôzne herné situácie intuitívne. Samoúčelná hokejová ekvilibristika neprináša so sebou to, že hráč bude schopný riešiť hernú situáciu.

Cieľom dlhodobého športového tréningu je pripraviť deti tak, aby dokázali riešiť herné situácie v ktoromkoľvek čase, v ktoromkoľvek priestore a za akéhokoľvek stavu efektívne a s dostatočnou radosťou. Aby sa nikdy nestrácal pocit radosti z hry. Toto sa nám v minulosti často dostávalo do polohy, že bojujeme, všetci sme tvrdí, rýchli, ale hokejový kumšt a umenie chýbali.

Generácia okolo geniálneho Paľa Demitru, s ktorým ste sa zblížili aj v osobnom živote, mala oproti dnešným deťom výhodu všestrannosti. Vedeli hrať futbal, basketbal, tenis, skrátka stále sa hrali. Z toho vyplývala vysoká úroveň flexibility a kreativity. Dnešné deti sú orientované jednostranne, často však nevedia poriadny kotúľ.

Čo je podľa vás pre vývoj mladého hráča lepšie, zamerať sa na špecializované tréningy zvyšujúce rýchlosť korčuľovania, efektivitu streľby a už v mladom veku hráča zväzovať taktikou alebo rozvíjať všeobecnú pohybovú kultúru, hravosť a kreativitu cez viacero športov a hru?

Poviem to na konkrétnom príklade. Môj vnuk žije vo Vancoveri, má jedenásť rokov a jeho ročný tréningový program je nastavený tak, že 4 mesiace v roku hrá hokej, ďalšie mesiace americký futbal, ďalšie lakros, potom trénuje ázijské bojové umenia a aj európsky futbal. V mladšom veku je tam dôraz na pestrosť, viacero športov a hier.

Zručnosti, ktoré sa naučí v jednom športe si prirodzene prenáša do ďalšieho športu a rozvíja sa tak všestranne. Jedného dňa si vyberie šport, kde bude mať najväčšie predpoklady uspieť, a ja verím, že to nebude hokejová bránka.

V každom prípade je to jedna z vecí, ktorá funguje. Štúdie zo Škandinávie, o ktoré sa opierame, ukazujú, že do veku 12 až 13 rokov dieťaťa by mali byť v jeho tréningovom programe rovnocenne zastúpené tri športové odvetvia. Až vo veku 14 až 15 rokov by malo prísť k špecializácii na jedno športové odvetvie, v ktorom má hráč najväčšie predpoklady alebo príležitosť.

Lebo až v tom veku je možné hovoriť o talente. My to máme pomýlené a často hovoríme o talente u hráča, ktorý dá v desiatich rokoch tri góly mužstvu, ktoré sa len včera naučilo korčuľovať.

Z každého pravidla samozrejme existuje aj výnimka typu Connor McDavid, s vysokým talentom na konkrétny šport. Tam nie je špecializácia odmalička problematická. Ale takýchto výnimočných hráčov je veľmi málo a pre 99 percent populácie platí, že pestrá, všeobecná pohybová príprava v mladosti je najlepším možným základom pre budúcu špecializáciu.

Naša mužská reprezentácia sa postupne vytratila z bojov o medaily na MS a úspechom je už aj postup do štvrťfinále. Vy sám hovoríte: „Úlohou nás všetkých pracujúcich v hokeji by malo byť vychovávať hráčov pre reprezentáciu a nie pre draft do NHL.“ V auguste 2021 naša reprezentačná osemnástka na kvalitne obsadenom turnaji Hlinka Gretzky Cup vybojovala historické 2. miesto. Čo je potrebné urobiť pre to, aby sa úspech z tejto kategórie preniesol aj do seniorskej reprezentácie?

Potrebné je udržať hráčov v nastavení, v akom boli vo veku 15-16 rokov. Ukazuje sa, že tento ročník má viacero talentovaných hráčov. Z nich, ako aj z tých, ktorí pred zopár rokmi uspeli na MS hráčov do 18 rokov v Spišskej Novej Vsi a Poprade, sa bude postupne tvoriť základ pre budúcu seniorskú reprezentáciu. A bol by som rád, ak by to bol nielen ročník 2004, ale zapájali sa aj ďalšie ročníky.

Veľakrát sa hovorí a špekuluje tom, že keď chce niekto uspieť, musí odísť do zahraničia, lebo tu sa trénuje zle a všetko dobré sa robí vonku. Ale nie je to tak, a ukazuje to aj tento ročník 2004. Časť hráčov z neho pôsobila v zahraničí, ale časť dostala príležitosť rozvíjať sa v našej najvyššej súťaži.

Ukazuje sa, že aj toto je cesta ako uspieť, najmä ak sa využijú výhody, ktoré ponúka slovenský hokejový zväz prostredníctvom projektu 18-ročných v Piešťanoch. Tým nechcem povedať, že odísť nemusí nikto, lebo sú hráči, ktorým to prospeje. Ale zároveň je veľa hráčov, ktorí sa v cudzine nepresadia a postupne s hokejom skončia, ale o tých sa nehovorí.

Máte za sebou bohatú a úspešnú trénerskú kariéru. Ľudia si vás vo všeobecnosti spájajú s titulom majstra sveta 2002 z Göteborgu, ale na vašu adresu zazneli občas aj kritické hlasy. V športe platí staré známe: „Keď sa niečo vyhrá, zaslúžili sa o to hráči, keď sa niečo prehrá, môže za to tréner.“ Ako spätným pohľadom vnímate svoju trénerskú kariéru?

Hokej bol v mojom živote vždy dominantný. Najviac mi však sedela pozícia mládežníckeho trénera. Obdobie trénovania mládeže v Nitre bolo pre mňa skutočným potešením. Napĺňala ma aj práca na FTVŠ, kde som pôsobil ako odborný asistent. Mám za sebou aj úspešnú podnikateľskú kariéru, bol som generálnym riaditeľom významnej firmy.

Prinášalo to so sebou mnoho skúseností, ktoré mi poskytovali životný nadhľad. Hokeju vďačím za veľa z pohľadu emócií, zadosťučinenia, postavenia v očiach spoločnosti, ale najmä mi pomáhal odpútať sa od náročného firemného prostredia smerom tam, kde to bolo jednoduchšie, zdravšie, emotívnejšie.

Zo športového sveta som si do fungovania obchodnej firmy preniesol veľa pozitívnych vecí. Ukázalo sa to ako veľmi prospešné a firme to dopomohlo stať sa jedným z lídrov na trhu vo svojom segmente.

Vďačný som aj za kritiku, najmä za tú oprávnenú, ktorá nás posúva vpred, hoci každý vníma veci svojim pohľadom.

Akým spôsobom prekonávate situácie, keď sa veci sa nedejú podľa vašich predstáv?

Mám taký zlozvyk, ráno si pustím televízne správy a to mi hneď zoberie polovicu životnej energie. S tým, čo zmeniť nedokážem, sa snažím nejako vyrovnať. Viac sa zameriavam na veci, ktoré ovplyvniť viem. Všetci by sme mali byť viac vďační za to, čo máme, a zároveň neustále hľadať cestu, ako veci okolo nás zlepšovať.

Som nastavený pomáhať, aj preto ma Fín Juuka Tiikkaja stiahol do hokejového prostredia. Po jeho odchode ma oslovil prezident SZĽH Miro Šatan so žiadosťou o pomoc pri rozvoji hokeja na Slovensku.

Hovorí sa, že úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sám seba touto optikou za spokojného a úspešného muža?

Toto konštatovanie je veľmi zaujímavé. Nikdy som ho nepočul, ale veľmi mi vyhovuje, pretože ja skutočne zaspávam spokojný, s knižkou v ruke. Vstávam skoro ráno, som také ranné vtáča, ktoré si od skorých ranných hodín hľadá aktivitu do ktorej sa pustí, či už je to hokej, záhrada alebo rodina.

Ján Filc

• Narodil sa 19. februára 1953 v Bratislave.
• Bývalý hokejový brankár a mládežnícky tréner. Absolvent FTVŠ na UK v Bratislave.
• Bol trénerom bronzového tímu do 20 rokov na MS 1999 vo Winnipegu. Ako hlavný tréner seniorskej reprezentácie získal striebro na MS 2000 v Petrohrade a zlato na MS 2002 v Göteborgu. Na ZOH 2010 vo Vancouveri skončil s tímom 4. miesto.
• Aktuálne pôsobí ako mentor metodického oddelenia SZĽH.
• Je ženatý, syn Róbert je bývalý hokejový brankár, dcéra Eva bývalá gymnastka.
• Medzi jeho záľuby patria lyžovanie a turistika.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 10.12.2021.