Legendárny útočník oslavuje 6. januára 85 rokov.

V zápasoch bol ostrý ako žiletka. Hokej hral so srdcom, bil sa za víťazstvá, na ľade sa smial i plakal. Ľudia ho milovali. Hosťom podcastu Vykroč bol jeden z najlepších slovenských hokejistov v histórii JOZEF GOLONKA.

Stále z vás vyžaruje mladícka iskra. Ako to robíte?

Keď sa ráno zobudím a pozriem sa, aký je dátum, vždy si poviem: „Pán Boh ma zachraňuje, o jeden deň som medzi vami dlhšie.“ Z toho mám hneď dobrú náladu a som optimisticky naladený. V obchode sa slušne pozdravím, na káve sa rád porozprávam s ľuďmi a teším sa z toho, že som na svete ďalší deň. A keď som trochu sklesnutý, žena ma doma „spráši“ a tým pádom vo mne znovu vzbĺkne iskra a som rád, že ešte žijem a som opäť optimista.

V podcaste s Jozefom Golonkom sa dozviete aj:

• Prečo hral finále Pardubickej juniorky v ženskom tričku
• Ako ho lanárili do Sparty za tašku plnú peňazí
• Ako dával starším dámam v Nemecku hodiny tenisu
• Koľko mu sľúbili Zvolenčania, keď ho v Slovane odmietli
• Čo ho hnevalo na sovietskom obrancovi Ragulinovi

Ste rodák z Bratislavy, vyrastali ste v jej mestskej časti Ružinov, ktorá bolo v povojnových rokoch perifériou mesta. Ako si spomínate na detstvo v období druhej svetovej vojny či tesne po nej?

Otec bol profesionálny futbalista, ktorý sa cez Brezno a Nitru dostal do Bratislavy. Zároveň v roku 1938, keď som sa narodil, robil v plynárňach a ako člen športového klubu OAP Bratislava nemusel ísť na vojnu. Staral sa tak o mňa, ako aj o moju o štyri roky staršiu sestru. Mama robila na zimnom štadióne, bola krasokorčuliarska trénerka, učila korčuľovať Nepelu či Sabovčíka.

Vyrastali sme v jednoizbovom byte, mali sme iba jeden zimný kabát, otec v ňom chodil do kostola o deviatej, ja v tom istom kabáte o jedenástej. Keď prišla po vojne repatriácia, Karola Divína presunuli z Maďarska do Bratislavy a pamätám si ako by to bolo dnes, ako mu môj otec na jeho prvé verejné vystúpenie na otvorenom zimnom štadióne s drevenou tribúnou požičal jediné čierne nohavice, ktoré sme v rodine mali, lebo Karol nemal ani tie.

Po vojne otec musel predať sovietskym osloboditeľom svoje zlaté hodinky za dve vrecia cukru a tri vrecia múky, aby sme mali čo jesť. Bolo to ťažké obdobie a naučilo ma veci si vážiť.

Známy ste predovšetkým ako hokejista, ale v mladosti ste výborne hrali aj tenis. Ako ste sa dostali k tenisu a potom k hokeju?

Na tenisovom dvore som najskôr zbieral loptičky. Mal som však šťastie a dostal som sa k jednému trénerovi, volali sme ho Janko-báči. Bol to starší slobodný vojak a právnik, ktorý založil prvú športovú biomechaniku.

Na tenise ma mal pod palcom, požičal mi raketu a sedem mesiacov po tom, čo som prvýkrát udrel do loptičky, som v Petržalke vyhral žiacky turnaj. Tenis mi priniesol úspechy a veľmi ľutujem, že som pri ňom nezostal, pretože som okamžite vyhral aj majstrovstvá Československa juniorov, Pardubickú juniorku a bol som prvý v tenisovom rebríčku medzi dospelými na Slovensku.

Viaže sa mi k tomu však aj jedna nepríjemná príhoda. Dostal som pozvánku na juniorský Wimbledon s reprezentáciou. Následne mi však prišiel domov list, kde mi národný tréner Siba, napriek tomu, že ma ani nevidel hrať, odkázal, že nie som vo forme a na Wimbledon pocestuje namiesto mňa Jelínek z Motorletu.

Otec mi hovoril, že mám hrať v zime hokej a v lete naďalej tenis. Ja, známy svojou tvrdohlavosťou, som odmietol a zahodil som raketu. Na to prišiel tréner za otcom a povedal mu, že o štrnásť dní bude Pardubická juniorka, kde budú aj tí z Wimbledonu a tam im to môžem ukázať a potom môžem prestať hrať tenis. A tak som ako 15-ročný chodil s doktormi hrať o peniaze ako prípravu na Pardubice a Jelínka.

Mal som aj nádhernú partnerku v zmiešanej štvorhre, Zuzku Bednárovú. S jej otcom ma zobrali Škodou Octavia do Pardubíc, kde som v deravých topánkach, spartakiádnych trenkách a tričku a s drevenou raketou porazil všetkých súperov, až ma vo finále čakal Jelínek.

Povedal som si, že proti nemu nemôžem nastúpiť v takom odeve, tak som si požičal nohavice od 198-centimetrov vysokého redaktora Tibora Lukáča a pred 3500 divákmi nastúpil na finále. Tričko som si požičal od Zuzky Bednárovej, ktoré však bolo ženské a neustále som si ho musel upravovať. Jelínka som vyprášil z kurtu 6:2, 6:3, so Zuzkou som potom ešte vyhral aj zmiešanú štvorhru, s Tiborom Szatmárym, ktorý už nežije, sme postúpili až do finále štvorhry. Potom som zahodil raketu a začal som hrať hokej.

O jeden a pol roka som dal prvý gól za hokejovú reprezentáciu vo Švédsku. Bol síce náhodný, ale pomohol mi dostať sa tam, kam som sa prebojoval.

Uviedli vás do štyroch hokejových siení slávy (IIHF, Slovensko, Česko, Nemecko), patríte k historicky najlepším strelcom na majstrovstvách sveta v hokeji. Vedia dnešní mladí hokejisti či fanúšikovia, kto ste?

Tí najmladší už nie, ale ľudia vo veku od 30 rokov a viac ma bežne spoznávajú aj pri nakupovaní, kde sa častokrát pri mne zastavia a chcú sa pozdraviť a podať ruku. Avšak napríklad mladšia generácia novinárov už pomaly nevie, kto som, pričom som v Slovane zažil viacero generácií počas môjho pôsobenia.

Začínali ste s hráčmi ako Reimann či Horský. Ako ste sa dostali do A-mužstva hokejového Slovana?

Mal som 17 rokov, hrali sme za dorast a A-mužstvo Slovana malo sériu, keď mesiac nevyhralo ani jeden zápas. Zrazu správa: Golonka, Gregor, Čapla, dostavte sa do kabíny. Pomyslel som si, že čo sme zasa vyparatili. Hrali sme proti Královmu Polu, zošli sme z ľadu a oznámili nám, že odteraz sme všetci v prvom mužstve.

Vojenčinu ste si odkrútili v Dukle Jihlava, ktorá vás zlákala hneď vo svojom prvom roku po postupe do najvyššej súťaže. Po vojenčine ste sa skoro sťahovali do Prahy. Prečo?

Prišiel za mnou majiteľ Sparty pán Zábrodský a hovorí mi: „Kvašňák hrá za Spartu futbal, ty budeš hrať za Spartu hokej.“ Odvetil som mu, že sa musím opýtať otca. Štyri hodiny som čakal na telefón, otcovi som povedal, že bol za mnou Zábrodský, otvoril tašku a povedal, že tam je toľko peňazí, že si za to kúpim dom na Barrandove, aby som podpísal prestup.

S Čaplom a Gregorom sme sa však dohodli, že sa po vojenčine vrátime do Slovana, zverbovali sme Bartu, Bereka, Záborníka, Jána Staršieho, Horského aj Faka a spravili sme „veľký Slovan,“ ktorý bol dlhé roky v lige druhý, keďže nám chýbal tretí útok, aby sme získali titul.

Počas kariéry ste zažili mnoho trénerov. Ktorých z nich považujete za najlepších?

Laco Horský, s ktorým som najskôr hrával a potom ma trénoval, bol jeden z najlepších trénerov, ktorého som zažil a poznal. On preferoval nový štýl hokeja, v Kanade tomu hovorili „forčeking,“ u nás sme to volali „nátlaková hra.“ Využil všetky prednosti Slovákov – tvrdú hru na telo a napádanie už v útočnej tretine a rôzne signály napríklad po vhadzovaní.

Do Bratislavy prišlo Brno, ktoré tvorilo základ reprezentácie a my sme použili, čo sme pol roka trénovali a dali sme im desať gólov.

Druhým trénerom, pred ktorým dávam klobúk dolu, bol Jaroslav Pitner. Bol špičkový psychológ, ktorý s nami vedel skvele pracovať v Dukle Jihlava. Pričom ho zvolili iba z núdze, keď nás nemal kto trénovať. On sa však vypracoval na jedného z najlepších trénerov, ktorého som poznal a celá Dukla z jeho trénovania žila desaťročie.

Napriek tomu, že vás draftovalo Toronto, s ktorým ste podpísali aj zmluvu, v NHL ste nikdy nehrali. A najmä tí mladší sa pýtajú prečo?

Na to je jednoduché vysvetlenie – lebo nás do NHL nepustili. Mohli sme ísť do západného Nemecka, ale nie do NHL. Preto aj hráči ako Nedomanský, Farda či Kochta utiekli.

Jardo Jiřík sa dostal do St. Louis a ja som mal ísť ako jeho dvojička. Mal som však natrhnuté šľachy v kolene, s ktorými som odohral celé majstrovstvá sveta 1969, pričom som pred každým zápasom dostával 15 injekcií, aby som mohol hrať.

Po majstrovstvách mi robili plastickú operáciu, čo bola v 60. rokoch 20. storočia raritná vec. Preto som však nestihol draft, zotavil som sa až v novembri, keď sa začínala liga v Nemecku. Tak ma rýchlo angažovali do SC Riesersee, kde sa mi darilo, hoci som tam utŕžil dosť rán a mal dvakrát zlomené rameno.

V Nemecku som vôbec nestriedal, hral som celé tretiny, dával som góly, rozhodoval som zápasy, dorastenci sa pri mne zlepšovali a dotiahli to až do reprezentácie. Mali sme kanadského trénera, ten mi nechal voľnú ruku a ja som si urobil mužstvo tak, ako som potreboval.

Pôsobenie v Nemecku bolo zaujímavé aj z mimohokejovej stránky. Keď sme napríklad prišli z Berlína skoro ráno autobusom naspäť do Garmisch-Partenkirchenu, tak som starším dámam dával tréningové hodiny tenisu.

V nedeľu ráno som dal tri tréningy a hneď som si privyrobil 75 mariek. A ešte som dostal aj kávu a limonádu ako bonus (smiech). Tento zárobok mi pomáhal, lebo štát mi cez Pragosport z platu zobral veľkú časť a platil za nás sociálne odvody ako za zametačov, 800 korún. Preto mám aj nízky dôchodok napriek tomu, čo sme pre štát urobili a koľko financií sme odviedli.

Po troch rokoch, 104 zápasoch a 44 góloch v Nemecku ste sa vrátili domov. Mali ste 34 rokov, túžili ste po návrate do milovaného Slovana, ten vás však odmietol. Dohodli ste sa na pôsobení vo Zvolene, ktorý v tom čase nemal ani krytý štadión a hral iba v 1.slovenskej národnej hokejovej lige. Prečo práve Zvolen a čo vám pôsobenie v ňom dalo?

Keď som mal 22 rokov, bol som známy a pozvali ma do Zvolena do divadla medzi stredoškolákov na besedu, kde debatovali aj o postavení ľadovej plochy na zimnom štadióne. Mala to byť reklamná záležitosť, aby študenti prišli na brigádu a postavili plochu. Spravil som tam dve-tri fotografie ako základný výkop, čo šlo do všetkých novín a plocha sa spravila. Vtedy bol vo Zvolene Ing. Zorkócy a hovoril mi, že keď raz budem s hokejom končiť, mohol by som prísť hrať do Zvolena.

Po vydarenom pôsobení v Nemecku som sa vrátil do Slovana pripravený hrať. Vedenie zasadlo a vyhlásilo, že Golonku nepotrebuje. Pritom som mal skvelú formu.

Dozvedel sa to Zorkócy a hneď mi volal, že mi dajú 60-tisíc korún za to, ak budem hrať v Zvolene, hoci na otvorenom štadióne. Dodnes som ich síce nedostal, ale zahral som si krásny hokej, vybudovala sa tribúna a v Prahe som bol vybaviť 370 miliónov korún na zakrytie štadióna drevenou konštrukciou, ktorá sa aj dokončila počas toho, čo som vo Zvolene ako hráč pôsobil.

Odohral som tam tri roky a chcel som tam zostať aj ako tréner, keďže som tam v tom čase spoznal aj moju manželku. Dozvedel som sa však, že za mojím chrbtom rokujú s iným trénerom. Tak som sa naštval a odišiel som za doktorom Juharim do Nitry.

Vaším spoluhráčom v Slovane i reprezentácii bol najlepší hokejista Slovenska 20. storočia – Vlado Dzurilla, ktorého Slovan kúpil z Petržalky v roku 1959 za niekoľko hokejok a pukov. Trojnásobný majster sveta bol pohoďák, ale keď pustil hlúpy gól a niekto mu to vyhodil na oči, tak by ho najradšej prizabil. Ako si na vynikajúceho slovenského brankára spomínate vy?

Zabudli ste ešte spomenúť, kto Vlada Dzurillu objavil. Keď som chodil na priemyslovku, na telocvik sme chodili s učiteľom cez most na Kovosmalt Petržalka, kde hrávali aj pozemný hokej. Pozerám sa na hráčov a hovorím Vilovi Čechovi, ktorý by dnes bol manažér, vtedy obyčajný robotník a vedúci mužstva, že je tam kučeravý, čierny chlapec v bránke, ktorý niekedy hrá aj v útoku. Zistili sme, že chlapec vie aj korčuľovať, dali sme ho do bránky a začal chytať v B-mužstve.

Na úvod sezóny sme hrali tri zápasy vonku. Vo Vítkoviciach, v Plzni a Chomutove. V ostravských Vítkoviciach sa nám zranil Jano Jendek, reprezentačný brankár. Náhradným brankárom bol jeho brat Karol Z Ostravy sme vycestovali vlakom do Plzne a Karol Jendek tam dostal tri lacné góly. Vymohli sme si, aby z Bratislavy poslali do Chomutova Dzurillu z B-mužstva.

Dzurilla cestoval 11 hodín vlakom, v Prahe prestúpil na osobák a keď dorazil na štadión, tréner hovorí, že do bránky ide Karol Jendek. Povedali sme trénerovi, že v tom prípade nenastúpime. Rozhodca nás prišiel trikrát vyzvať do kabíny, aby sme už išli hrať. Laco Horský na tretíkrát kapituloval a s nadávkami povedal, nech teda ide do brány 17-ročný Dzurilla.

Prvý útok na našu bránu, gól. Horský sa na nás otočil, vymenoval všetky „vybrané slová“ a my sme tam sedeli ako zmoknuté kurence na lavičke. Podarilo sa mi so šťastím vyrovnať, Gregor nás poslal do vedenia a Dzurillovi nevedeli hráči Chomutova dať gól. Šli traja na dvoch, traja na jedného, dvaja na jedného, neskoro sme sa vracali do obrany, ale Vlado Dzurilla vychytal víťazstvo 4:3 a začala sa jeho hviezdna kariéra.

Keď sa Jendek po zranení vrátil na tréning, Horský sa ho pýtal, kedy nastúpi. On mu odvetil, že Dzurilla je jeho nástupca, on ho bude trénovať a nech je v bránke on. Za toto si Jana Jendeka vysoko vážim.

V československej reprezentácii ste debutovali už ako 17-ročný vo Švédsku a hneď ste strelili aj prvý gól. Neskôr vás z nej pre nespratnosť vyhodili, ale už na MS 1959, ktoré sa konali v Československu, ste boli späť a stali ste sa najproduktívnejším hráčom turnaja. Ako si na svoje reprezentačné začiatky spomínate?

Môj prvý gól bol náhodný, vystrelil som príklepom proti veľkým hráčom Švédska, odrazilo sa to od obrancu, zapadlo do bránky a bol som slávny. Noviny začali písať o novom 17-ročnom talente, hoci ja som tomu nechápal, veď som dal iba jeden reprezentačný gól.

Keď sme šli naspäť do Prahy, Karel Gut nechal svoj vak, nech mu ho ako „bažant“ zoberiem do lietadla. Ja mu na to: „Pán Gut, odneste si ho sám. Ja vám ho nosiť nebudem, ja mám svoje veci.“ A hneď na to ma vyhodili z reprezentácie. V lige sa mi však darilo a nemohli ma ignorovať, a tak som sa do reprezentácie čoskoro vrátil.

V československej reprezentácii v 60. rokoch 20. storočia bolo minimum hráčov zo Slovenska. Ale vás si zvolil tím za kapitána na OH 1968 v Grenobli. Boli ste v životnej forme, tímu ste výrazne pomohli k zisku striebra a nezabudnuteľný je víťazný zápas proti ZSSR 5:4, kde ste dali dva góly. Počas okupácie Československa sovietskymi vojskami v roku 1968 boli najmä športovci a umelci rebelmi proti systému. Prejavovalo sa to rôznymi gestami, za ktoré však hrozili postihy. Doplatila na to napríklad olympijská víťazka v gymnastike Věra Čáslavská, či bežec Emil Zátopek. Z čoho vychádzala vaša odvaha verejne prezentovať svoje názory?

Ja som vlastenec, som Slovák. Otec mi odmalička vštepoval, že tu som sa tu narodil, budem tu žiť, aj tu zomriem. A keď sa dám na šport, musím robiť radosť svojim fanúšikom. Nesmiem sa nad nich povyšovať, ale musím povedať to, čo si myslím, že je najlepšie. A ak do mňa niekto hodí kameňom, mám mu to vrátiť ešte väčším, ale nikdy nezačať ako prvý. Toho som sa držal celý môj život.

Už dva roky pred olympiádou som bol asistent kapitána, lebo kapitán bol určený trénerom a straníckym funkcionárom. Po MS 1967 v Ľubľane sa však povedalo, že nového kapitána si zvolí tím. A ja som dostal 95 percent hlasov, zvyšných 5 percent boli straníci, to už dnes vieme.

A začal som pre tím vybavovať peniaze, stravovacie strediská, lety namiesto vlakov a podobne. Prišiel však prvý úspech a rozdávali sa vyznamenania. Niektorí dostali Rad práce, za čo bol poukaz na auto a ja iba Za vynikajúcu prácu. Hoci som bol kapitán reprezentácie, ale nebol som v komunistickej strane.

„Nikdy nezačínaj, ale vždy vráť.“ Túto radu od otca ste si zobrali k srdcu a vaše súboje v reprezentácii so 110 kg ťažkým obrancom Alexandrom Ragulinom (zomrel v 2004 ako 64-ročný, pozn. red.) sú pamätné. Vyzerá, že ste aj magnet na zranenia, svojmu telu ste dali zabrať siedmimi ťažkými operáciami, 320 štichmi po nich, máte operované ramená, dva bajpasy, strojček na srdci, a podobne. Čo vás ťahalo do každej mely?

Mal som rád také situácie, bol som veľmi rýchly, v čom mi pomohol tenis. Ale robil som aj iné športy, napríklad gymnastiku, skok do výšky, 100 metrový šprint som dal za 11,6 sekundy a v tlaku na lavičke som bez problémov viackrát zdvihol 100-kilovú činku. Bol som všestranný, mal som samý sval a kde bola bitka, nesmel som chýbať. Vletel som tam, poriadne som dostal, ale aj rozdal.

Na Ragulinovi ma hnevalo, že bol taký silný, že ma pred bránkou dokázal chytiť, dať hokejku medzi nohavice a odhodiť ako keby odhadzoval sneh za bránu. Rýchlo som sa vyplazil spoza brány a vrátil mu to aj s úrokmi.

Neskôr sme sa stali veľkými kamarátmi, pozval som ho na týždeň ku sebe domov, boli sme aj v televíznom programe Milana Markoviča. Potom som bol aj ja na návšteve v Moskve, kde som len čakal, kedy odtiaľ odletím, keďže ho v Moskve každý poznal (smiech).

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál?

Môj rituál je, že vstanem (smiech). Vstávam o ôsmej, potom pripravím kávu a vypijem ju s manželkou, dostanem lístok, čo mám nakúpiť a vybaviť. O pol desiatej ide pes na prechádzku, čivava mi presne na minútu škriabe na dvere, keď chce ísť von či žrať. Potom sa stretnem s kamarátmi, niečo vybavím a okolo druhej popoludní zaparkujem auto doma a robím potrebné veci doma. A každé ráno si hovorím: „Jožko, ty žiješ ešte o jeden deň dlhšie, no nie je to krásne?“

JOZEF GOLONKA

Narodil sa 6.1.1938 v Bratislave

Legendárny hokejový útočník, držiteľ jednej striebornej a jednej bronzovej olympijskej medaily. Dve striebra a dva bronzy má z MS. V roku 1999 bol uvedený do Siene slávy IIHF.

Kapitán slávneho československého hokejového tímu, ktorý v rokoch 1968 a 1969 trikrát zdolal Sovietsky zväz, a to pár mesiacov pred a pár mesiacov po tom, ako do krajiny prišli vojská Varšavskej zmluvy.

• Klubová kariéra: Sokol NV/Slovan ÚNV Bratislava, 1955–1957, 1959–1969: Slovan ÚNV/ChZJD Bratislava, 1957–1959: Dukla Jihlava, 1969–1972: SC Riessersee (10-násobný majster Nemecka, sídli v Garmisch-Partenkirchen, 3. liga dnes), 1972–1975: Lokomotíva Bučina Zvolen
• V najvyššej čs. súťaži spolu 330 zápasov (298 gólov)
• Reprezentácia: Spolu 134 zápasov (82 gólov), 8x MS: 1959 (3.miesto), 1965 (2.miesto), 1966 (2.miesto), 1969 (3.miesto), 3x ZOH: Squaw Valley USA 1960 (4.miesto), Innsbruck 1964 (3.miesto), Grenoble 1968 (2.miesto)
• Trénerská kariéra: SC Riesersee (titul), Zetor Brno, ČSSR 20, ČSSR B, EW Wien, Kolín n/R (titul), Davos, Iserlohn, Norimberk, HC Slovan Bratislava, Slovensko
• Ocenenia: Člen Siene slávy IIHF (1998), Člen Siene slávy slovenského hokeja (2002), Člen Siene slávy nemeckého hokeja (2004), Člen Siene slávy českého hokeja (2010)
• Tenis:Ako junior hral súťažne tenis, v ktorom mal vraj lepší talent ako v hokeji. V 1956 sa stal víťazom Pardubickej juniorky, MS ČSSR v tenise staršieho dorastu.
• Rodina: manželka Božena pochádza zo Zvolena, dcéra Zuzana
• Zaujínavosti: Vyštudoval VŠ ekonomickú v BA a FTVŠ.
• Napísali o ňom tri knihy – Denník z Tampere, Volali ma Žiletka a Jozef Golonka, rebel s číslom 9.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 6.1.2023.