Hosťom podcastu bol bývalý skvelý útočník.

Patril k najlepším slovenským útočníkom, v St. Louis vytvoril slovenský útok s Pavlom Demitrom a Ľubošom Bartečkom, získal titul majstra sveta v Göteborgu a s Chicagom vyhral aj Stanley Cup.

Po návrate na Slovensko pomáha s výchovou mladých hokejistov pod hlavičkou vlastnej hokejovej školy v Banskej Bystrici. Hosťom podcastu Vykroč bol bývalý hokejový útočník MICHAL HANDZUŠ.

Niekto raz povedal, že šport je zrkadlom života, ale je oveľa rýchlejší. Súhlasíte?

Je rýchlejší, ale či je aj zrkadlom? To je taká filozofická otázka. Ako sa k veciam staviame, tak to dostávame aj späť, aspoň u mňa to tak platí. Čiže, ako sa spoločnosť stavia k vytváraniu prostredia pre svojich občanov, tak sa nám to vracia späť.

Šport by mal byť súčasťou spoločnosti, má veľa benefitov, a tým nemyslím profesionálny šport, ale šport rekreačný a mládeže. Podľa mňa sa k tomu však nestaviame tak, že je to dôležité. A potom si zrkadlo každý môžeme sami nastaviť, ako to berieme.

Iba 16 percent ľudí robí prácu, ktorá ich baví a realizujú sa v nej. Zvyšok, až 84 percent ľudí, to nerobí. Pričom vieme, že keď človek robí to, čo ho baví, vyplavujú sa mu do tela endorfíny a má to blahodarný účinok na psychické aj fyzické zdravie. Niet pochýb o tom, že patríte medzi spomínaných 16 percent, ale prečo je taký veľký nepomer medzi tými, čo robia to, čo milujú a tým zvyškom, ktorý to nerobí?

Nie je úplne ľahké nájsť si koníček, ktorý sa stane vaším zamestnaním. Cítim sa šťastný, že sa mi to podarilo a beriem to ako to najviac, čo mi život v hokeji dal – že to bol najskôr môj koníček a potom aj zamestnanie. Ale nie je to ľahké. Keď ste malí, máte radi veľa vecí. A ako rastiete, musíte sa rozhodnúť, čo budete robiť neskôr, a to veľa ľudí vo veku 14-15 rokov ešte nevie.

Vyberiete si jeden smer a potom sa ťažko prechádza do iného, keď zistíte, že vás to nebaví. Preto si treba vážiť, keď to máte a takisto to treba hľadať, keď to nemáte a niekedy aj riskovať. Veľakrát sa stáva, že niečo vyštudujete, máte dobré zamestnanie, možno aj dobre zarábate, ale nie ste šťastný, lebo nerobíte to, čo vás baví.

Ale je veľmi ťažké odísť a povedať si, že idete do niečoho neprebádaného, čo ma síce bude baviť, ale bude tam neistota, a preto sa ani ľuďom netreba čudovať, ak to nespravia. A je to náročnejšie, ak už majú rodinu a deti. 

Ako si spomínate na detstvo v rodnej Banskej Bystrici? Boli ste, ako každý rovesník v danom období, tzv. dieťa ulice? Boli vaši športovo založení rodičia motiváciou, aby ste sa aj vy venovali športu? 

Bol som dieťa ulice ako všetci v tých časoch, čo hodnotíme ako krásne detstvo. Na ulici som prežil polovicu času – polovicu v škole a polovicu vonku. Mamina bola veľmi aktívna a zorganizovaná – chodili sme na záhradu pracovať, na rôzne výlety, ona bola turistka aj lyžiarka.

Nebol som teda úplne odkázaný iba na ulicu, ale keď som mohol a nemal som povinnosti, tak som sa šiel na ulicu hrať. Detstvo bolo veľmi pekné, nemám sa na čo sťažovať a tým, že som bol aktívne dieťa, je veľmi dôležité, že som bol v prostredí, kde som mohol byť aktívny, byť rád a cítiť sa komfortne. 

V prvom tíme Banskej Bystrice ste debutovali ako 17-ročný. Ako má mladý hráč čo najlepšie zvládnuť prechod z juniorskej do seniorskej kategórie? Museli ste po prechode starším spoluhráčom vykať, zberať puky po tréningu, či nosiť tašky a podobne?

Samozrejme, vtedy to bolo úplne iné ako dnes, vtedy museli mladší veľmi „šúchať nohami“ a robiť rôzne veci. Aj keď ja som mal šťastie, že si ma pod krídla zobrali niektorí starší hráči, bolo to fajn a veľmi mi to pomohlo aj v tom, že som sa presadil, keďže som sa cítil komfortne. Boli sme tam dvaja s Vladom Országhom, hrali sme spolu aj v jednom útoku a o to to bolo ľahšie.

A čo poradiť? Vytrvať. Nie je to ľahké a mám pocit, že veľa ľudí sa vzdá alebo sa opustí a povie si: „Toto je príliš ťažké, toto nie je komfortné a necítim sa tu dobre.“ Práve vtedy si treba pripomenúť, čo je váš cieľ, čo vás baví, kam sa chcete dostať a vytrvať. Veľakrát síce ľudia pokračujú, ale v hlave sa vzdávajú, pričom hlava je jedna z najdôležitejších súčastí a ovplyvňuje to, ako telo aktivity vykonáva. 

Je dôležité v kritickom období, keď vám nikto neverí a aj sám máte pochybnosti, mať pri sebe niekoho blízkeho, kto vás nasmeruje a pomôže vám? Dnes sú to rôzni kouči, ale kto to bol v 80. rokoch minulého storočia? 

Rodičia. Otec mi zomrel, keď som mal 10 rokov, v podstate ma vychovala mama a staršia sestra. Vždy sme držali spolu. Vždy, keď som postupoval kariérou a išiel som do neznámeho prostredia, bol som v strese, ale práve z rodiny prišlo povzbudenie, že to dokážem a zvládnem. Táto podpora bola pre mňa veľmi dôležitá. 

Teraz je to ľahšie, sú rôzni mentálni kouči a podobne. Ale niekedy to môže byť až príliš a je treba nájsť správnu mieru. V niektorých situáciách aj dieťa musí nájsť samo správnu cestu. Aj ja som rodič a niekedy skĺzneme do toho, že chceme dieťaťu pomôcť a skĺzneme k tomu, že im dávame až príliš veľa. Aj ja to robím a nie je to ideálne.

Keď som sa spätne pozeral na svoj život, na veľa vecí som prišiel aj sám – bol som vnímavý, veľa som rozmýšľal. Veľa vecí som si dal poradiť, čo je dôležité, takisto som veľa vecí odpozeral, čo je takisto dôležité, ale na veľa vecí som prišiel aj sám svojou skúsenosťou. Vtedy potrebujete to komfortné prostredie v pozadí, ale dokázať to musíte sami.

Do NHL vás draftovali v roku 1995 klub St. Louis Blues, ale svoju prvú sezónu ste začali na farme v tíme Worchester Ice Cats v sezóne 1997/1998. Strávili ste tam celý rok napriek tomu, že ste viedli kanadské bodovanie a možno ste čakali príležitosť v NHL. Aké bolo pre mladého chlapca byť za morom sám, ako ste prežívali prvý rok mimo Európu?

Určite to bolo náročné, ale pomohlo mi aj to, že som po drafte ešte dva roky hral na Slovensku – rok v Banskej Bystrici a rok v Poprade, kde som bol na vojenčine, hoci to bola taká športová vojna a nemôžem sa úplne chváliť tým, že som bol v kasárňach a podobne. Tým pádom som už v Poprade trochu žil mimo domova. 

Keď som šiel do Ameriky, nevedel som po anglicky, čo bolo náročné. Boli sme však asi štyria Slováci a jeden Čech, takže sme rozprávali slovensky a česky a ani som sa veľa po anglicky nenaučil. (smiech) Z tohto pohľadu to nebolo až také ťažké, hral tam aj Robo Petrovický, ktorý už roky bol v Amerike a vedel nám poradiť s vybavením apartmánu a s ostatnými vecami, o ktoré som mal doma postarané, ale tam nie. 

V hokejovej oblasti si to však každý musel preskákať a vybojovať sám. To, že som bol celý rok na farme, beriem ako najlepšiu vec. Mal som tam trénera, ktorý mi veril a nechal ma hrať v rôznych situáciách a to, že ma nezavolali do NHL, bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.

Vtedy som síce tomu nerozumel, bol som aj nahnevaný, chcel som hrať NHL čo najskôr. Ale ľudia na farme, ako aj generálny manažér a tréner St. Louis, zvolili pre mňa perfektnú cestu – potreboval som rok na farme, nebol som ešte pripravený na NHL.

Dnes som presvedčený, že ak by ma aj zavolali „hore“ do NHL už v tom čase, tak v kariére neodohrám napokon toľko zápasov v NHL ako sa mi podarilo. Hranica medzi úspechom a neúspechom je niekedy veľmi tenká.

Mohlo sa stať, že by ma po dvoch mesiacoch z farmy zavolali do NHL, kde by som hral vo štvrtej päťke s bitkármi päť minút za zápas a nedotkol sa puku. Stratil by som sebavedomie, bol by som tam možno mesiac a poslali by ma naspäť na farmu, ale už by som nemal to sebavedomie a ktovie, ako by som na farme hral po návrate.

Takto ma nechali na farme, učil som sa po anglicky, učil som sa kultúru života v Amerike, učil som sa štýl hokeja – hral som presilovky, hral som oslabenia, hral som veľa. Ďalší rok som sa dostal do NHL a už som sa na farmu nevrátil. Mal som obrovské šťastie a môžem ďakovať ľudom, ktorí mi to zariadili.

St. Louis Blues draftoval aj Dalibora Dvorského, ktorý, na rozdiel od Juraja Slafkovského, akoby nasledoval vašu cestu a ostáva nateraz vo Švédsku. Je pre mladého hráča lepšie sa vyvíjať nejaký čas po drafte mimo NHL alebo naskočiť do NHL rovnými nohami hneď po drafte?

Cesta každého hráča je individuálna a nedá sa povedať, že moja cesta bola najsprávnejšia. Mne moja cesta vyhovovala, hoci St. Louis po drafte na mňa tlačilo, aby som šiel do juniorky v zámorí.

V Banskej Bystrici sme však pred draftom vybojovali historický postup do extraligy a cítil som, že mužský hokej v Bystrici je pre mňa vtedy dobrá voľba. Mal som 18 rokov, nazbieral som asi štyri body za celú sezónu. Učil som sa, ale nebol som ešte pripravený na väčší hokej, možno ani na tú zámorskú juniorku. 

Potom som šiel do Popradu, hoci St. Louis ma opäť chcelo do juniorky. V Poprade sme skončili tretí, čo bol posun oproti Banskej Bystrici, hral som s dobrými hráčmi, mal som dosť bodov. A potom som už šiel na farmu do Worchesteru. 

Boli to pomalé kroky, ktoré mi vyhovovali. Ale nemusí to tak byť. Napríklad Rišo Zedník šiel do juniorky a nakoniec mal krásnu kariéru v NHL. Sadlo mu to, v juniorke mu bolo super, mnoho vecí sa naučil a potom šiel do NHL. Je to individuálne, treba to zvážiť, aj počúvať múdrych ľudí okolo seba, ale aj vnímať a cítiť samého seba. 

Po roku na farme ste sa dostali do NHL v drese St. Louis Blues, kde tréner vytvoril tzv. Slovak Pack, útočnú formáciu z troch Slovákov v zložení Handzuš-Demitra-Bartečko. Hrali ste krásny a produktívny hokej a po bratoch Šťastných ste boli druhý slovenský útok v NHL. Ako si spomínate na toto obdobie?

Boli to krásne časy, bol to môj prvý klub, moje prvé pôsobenie v NHL a do toho všetkého sme hrali „európsky hokej.“ Dnes je NHL viac kombinačná a technická a hrá s veľa s pukom, ale vtedy to bolo najmä o nahadzovaní pukov za mantinel a vo štvrtej päťke hrali bitkári, ktorí hrali dve minúty za zápas. Bola to ešte „stará NHL“ a my sme zrazu hrali hokej – točili sme sa, nahrávali si a podobne. Bolo to krásne a veľmi sme si to užívali.

Bohužiaľ sa nám nepodarilo vyhrať Stanley Cup, hoci ja si myslím, že mužstvo malo obrovský potenciál a keby ho nechali hrať spolu trochu dlhšie, tak sme mali šancu bojovať aj o najvyššie miesta. Boli to však krásne časy, okrem nás troch tam bol aj Laco Nagy, na farme Jaro Obšut, Andrej Podkonický či Peťo Smrek a bolo to príjemné prostredie.

Ako vyzerá prípravný kemp pred začiatkom NHL?

Trvá tri týždne, pričom prvé tri-štyri dni sa v podstate hrajú iba zápasy medzi sebou. Je tam asi 60 chlapcov, ktorých rozdelia na štyri mužstvá a hrá sa miniturnaj. Nemal som to rád, bola to taká „oklepávačka,“ kde sa mladí chceli ukázať a hráči po lete ešte neboli ani rozohraní. Ale, samozrejme, keď som bol v St. Louis, bol som ten mladý, kto sa chcel ukázať. (smiech) Ale keď som bol starší, tak to bola skôr povinná jazda, aby sa človek rozbehol. 

Potom sa začínajú tréningy. Prvý týždeň až týždeň a pol je tam veľa hráčov a postupne ich posielajú do junioriek, do Európy či na farmu. Týždeň pred koncom je mužstvo sfinalizované a už sa pripravuje na sezónu.

V marci 2001 vás spolu s Lacom Nagyom vymenili do Phoenixu, ale nebolo to pre vás najšťastnejšie obdobie. Prečo to tak bolo a dokázali ste sa z toho poučiť?

Všetci povedia, že prvý trejd v NHL je najťažší – človek to nepozná a nevie, do čoho ide. O to viac, že v St. Louis nám bolo dobre, boli sme partia a hrali sme dobrý hokej. To, že ma vymenili do Phoenixu, som neniesol dobre a zle som reagoval – bol som nespokojný a nepáčilo sa mi veľa vecí, lebo v St. Louis sa to, samozrejme, robilo inak. Bol som mladý, nereagoval som správne a aj tým som sa hneď na začiatku znepáčil trénerovi.

A keď ste negatívne nastavený v hlave, reaguje na to aj telo – nehrával som dobre. Bolo to nedobré hokejové obdobie, hoci Phoenix bola veľmi dobrá organizácia a v podstate tam žijete ako na dovolenke, je 30 stupňov aj v zime a chodíte v šľapkách. Mal som dom s bazénom a človek by si povedal, že je všetko super.

Ale ja som tam bol pre hokej, a keď sa mi nedaril ten, tak je úplne jedno v akom prostredí som žil. Nepáčilo sa mi to, ale bolo to veľmi poučné, a keď som bol neskôr trejdovaný, reagoval som už úplne inak, bral som to ako súčasť hry menom NHL. Človek asi musí prejsť aj takýmito zážitkami, aby sa niečo nové a iné naučil.

Keď skauti Pittsburghu skautovali Sidneyho Crosbyho, chodili k nemu až do rodiny. Chceli zistiť aké má mentálne kvality, aký má charakter a či bude schopný naskočiť do NHL a viesť Pittsburgh za titulom. Sleduje sa v NHL aj správanie hráča aj mimo ľadu? Napríklad, či trénuje naplno a udržiava sa pripravený na svoju príležitosť, aj keď nie je na súpiske?

Áno, je to prvá vec, ktorá sa sleduje, charakter je veľmi dôležitý. V NHL v podstate iba rozmýšľajú o tom, ako vyhrať Stanley Cup. To je pre nich smerodajné. Play-off má štyri kolá, trvá dva mesiace, je to v podstate vojna. Testuje sa fyzická aj mentálna odolnosť každého hráča. Dostať sa do finále Stanley Cup-u a prehrať, to je nič – druhé miesto neexistuje. Počas celej sezóny vás testujú, či sa zlomíte alebo nie, ako reagujete, keď príde ťažká chvíľa. To tím sleduje a je dôležité vedieť, aký je charakter daného človeka, či maká, či sa vzdáva alebo nevzdáva, aký je mimo ľadu a tak ďalej. 

Keď som skončil s hokejom, mal som viacero ponúk z NHL, pričom jedna bola z Chicaga, aby som im robil skauta. Povedal som im, že nechcem až tak veľa cestovať, ale na začiatok im len tak pomimo môžem pomôcť a aspoň si to aj otestujem. Skautoval som zopár chlapcov v Česku a oni mi povedali hneď ako prvé: Počuli sme o ňom, ale prvé, čo chceme vedieť je, aký je mimo ľadu.

Aký je v kabíne, ako sa správa k trénerovi, či maká a aký je charakter. Ak nám ho odsúhlasíš z tejto stránky, potom ho začneme podrobnejšie sledovať aj hokejovo. Ale ak nie, tak už ho ani nejdeme sledovať a ideme ďalej. Takto fungujú. Potrebujú silné charaktery, ktoré sa nezlomia, lebo ich úžasný cieľ je náročný a musíte byť naň pripravený.

V roku 2002 ste prestúpili do Philadelphie, kde ste sa stretli s krajanmi Radom Somíkom a Brankom Radivojevičom. Hrali ste výborný hokej a siahali na Stanley Cup. Bolo herne vaše najlepšie obdobie?

Myslím si, že vtedy som hral najlepší hokej. Mal som okolo 25-28 rokov, dobre som sa cítil, bol som na vrchole. Mali sme vynikajúce mužstvo aj trénera a každý rok bol cieľ vyhrať Stanley Cup a nič iné, čo sa mi veľmi páčilo. Mal som pri sebe aj Slovákov, s Radom Somíkom sme doteraz najlepší kamaráti, ale aj ostatní chalani boli fajn. Veľmi dobre som sa tam cítil, je to športové mesto, má vášnivých fanúšikov, čo sa mi páči.

Sú takí aj v dobrom aj v zlom – aj keď máte prípravný zápas pred sezónou, je prvá tretina, prvá presilovka, a keď sa vám nedarí, začnú bučať a kričať, že čo to hráme. A to je prvý prípravný zápas, kde je ešte polovica mladých chlapcov z juniorky. Fanúšikovia sú však vášniví, chcú, aby sme makali a mali výsledky. Páčilo sa mi to, mal som to tam rád. Boli to roky, na ktoré rád spomínam.

V roku 2006 vás trejdovalo Chicago, ktoré vo finálnej fáze vašej kariéry zohralo zásadnú úlohu. V sezóne 2006/2007 ste však pre zranenie odohrali len osem zápasov. Bola to najťažšia fáza vašej kariéry? Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Bolo to náročné, ale nepovedal by som, že to bola najťažšia fáza. Mal som vynikajúci začiatok sezóny, hral som v prvom útoku s Havlátom a Vrbatom, hral som 25 minút v zápase a mal som priemer zhruba bod na zápas. Bolo to super, hrali sme taký česko-slovenský hokej. A potom do toho prišlo zranenie. Keď mi povedali, že to je koniec sezóny, nejako som sa s tým zmieril – mal som 28 rokov, povedal som si „smola“ a musím zamakať.

Bol to predný krížny väz v kolene, ale už v tom čase ho vedeli dobre operovať. Nebolo to ľahké, ale povedal som si, že zamakám, dám sa dokopy a budúci rok sa vrátim v plnej sile. Zlé bolo to, že mužstvo nehralo dobre, do hľadiska chodilo iba 10-tisíc ľudí, ktorí väčšinou bučali a vôbec to vtedy nebolo mesto hokeja, bolo to ťažké sledovať.

Ale mám pocit, že boli aj ťažšie chvíle v kariére, keď sa mi nedarilo a nehral som to, čo si myslím, že by som mal hrať. A potom človek hľadá príčiny a spôsob ako z toho von. Toto bolo dané – si zranený, tu máš operáciu, tu máš rehabilitáciu a rob. Dva týždne som bol veľmi sklamaný, ale potom som mal cieľ, na ktorom som pracoval. Neistota, prečo sa nedarí a ako to zmením a nájdem cestu z toho von, je horšia.

Máte nejaký univerzálny vzorec ako sa z ťažšej fázy dostať? Pozeráte si góly, ktoré ste dávali kedysi alebo veríte v seba, že sa to zmení? Čo fungovalo vám?

Veriť môžete, ale keď budete sedieť na gauči, tak vám to nepomôže. (smiech) Verím v prácu, ale aj v rozmýšľanie, čo je problém. Je skvelé sa pozerať na seba, keď sa vám darí, ale potrebujem aj vlastnú analýzu, prečo mi to nejde – je to problém fyzický alebo mentálny? Mentálny je ťažší a vtedy pomôžu videá a vizualizácia. Pri fyzickom sa zavriete do posilňovne a robíte veci naviac. Základom pre mňa je teda vlastná analýza toho, kde je problém. 

Potom sa však môže stať aj to, že už o týždeň-dva hráte lepšie, ale aj tak sa stále nedarí. A vtedy je to už iba o tom, že musíte vydržať. Nevzdať sa, neopustiť sa, nezačať sa ľutovať. Neznášam výhovorky a my akoby sme to mali zakorenené v sebe a obviňujeme všetkých naokolo. Každý máme v rukách svoj osud a vieme ho zmeniť. Možno nie vždy tak, ako si to predstavujete, nie vždy to vyjde. Ale viete si ho aspoň nasmerovať smerom, ktorých chcete. Nakoniec sa mi vždy z ťažkých chvíľ podarilo vyjsť, ale bolo to len a iba prácou, ničím iným.

Úspešný hokejista NHL priťahuje pozornosť fanúšikov, médií, ale aj žien. Ako ste svoje úspechy oslavovali vy a v ktorom klube to z pohľadu popularity bolo najdivokejšie?

Neholdoval som chodeniu na párty a do barov. Skôr som bol introvert, ktorý šiel s chalanmi, aby netrhal partiu, ale nerobil som si žiadne väčšie párty, dokonca som ani neoslavoval 30. či 40. narodeniny. Keď som bol mladší, tak som chodil o niečo viac von a bolo to aj trochu divokejšie, takže asi v St. Louis to bolo najviac, čo sme chodili von. Ale počas sezóny sa aj tak dá málokedy a neskôr toho bolo ešte menej, skôr to bolo o tom, aby sme si niekde sadli a podebatovali. 

Pred sezónou 2007/2008 ste sa posunuli do Los Angeles Kings, kde ste pribudli do tímu k Ľubomírovi Višňovskému a Ladislavovi Nagyovi. Boli ste veľmi spoľahlivým hráčom tímu, odohrali ste 327 zápasov a vynechali len jeden. Ako sa vám hralo v meste na západnom pobreží USA, kde je celý rok slnečno a teplo?

Mám na to pekné spomienky. Prvú sezónu po zranení som si myslel, že to bude ľahšie, ale nebolo a nebol som so sebou úplne spokojný, ale ďalšie roky to bolo lepšie. Keď som tam šiel, vedel som, že idem do mužstva, ktoré sa buduje, ale generálny manažér aj jeho asistent ma poznali z Philadelphie a vedeli, aký som hráč.

To bolo pre mňa dôležité, ísť do mužstva, kde ma poznajú a vedia, čo dokážem. Bol som hráč, na ktorého sa tréner vedel spoľahnúť, ak ma vedel využiť v správnych chvíľach a situáciách. Ale ak to nevedel, tak som až taký dobrý hráč nemusel byť, preto bolo veľmi dôležité, ako ma využívajú.

Po prvom roku to zistili, vymenil sa tréner a bolo to výrazne lepšie. Páčilo sa mi aj to samotné budovanie. Napokon sa to skončilo tak, že vyhrali dva Stanley Cupy, keď som odišiel. Prial som im to, mal som tam veľa kamarátov, a zároveň mi to bolo ľúto, lebo som bol súčasť budovania, ale to ovocie som napokon nedostal. 

Prostredie na život tam je krásne, je tam 25 stupňov celý rok. Prídete z tripu, dáte sa do šortiek a je slnečno, to veľmi pomáha.

„Hraj tak, ako trénuješ,“ povedal David Krejčí, výborný český útočník, víťaz NHL, ktorý celú svoju kariéru (16 sezón) odohral v Boston Bruins. Ako ste vy trénovali v NHL a aké tréningy máte rád?

Súhlasím s tou frázou, čo povedal David. Je to o tom, že ako trénuješ, tak aj hráš. Všetky návyky, ale aj zlozvyky z tréningu sa ukážu potom v zápase. Zápas je taký rýchly, že tam mnohokrát iba reagujete, ale nerozmýšľate, lebo na to nemáte čas. Keď trénujete správne, tak správne aj hráte. Ja som veril v tréning a v to, že si musím v ňom spraviť akoby zápasové prostredie.

Urobiť si v ňom minisituácie, ktoré sú v zápasoch. Bola to jedna z vecí, ktoré som robil, keď som sa chcel zlepšiť. Keď sa mi nedarilo, analyzoval som, čo mi nejde – a veľakrát to bolo iba o tom, že som si nevedel dobre nakorčuľovať na prihrávku obrancu, že som nespravil dobrý oblúk a nevedel som zrýchliť. Na tréningu som si to potom predstavil, spravil som si minicvičenie a tam som si to potom trénoval.

Je dôležité, aby sa deti aj hráči učili, že tréning nie je iba o tom, že prídem a nejakú hodinu tam postojím a pokorčuľujem a je koniec. Všetkých samozrejme bavia zápasy a, špeciálne pri malých deťoch, kým nie sú hravé tréningy, tak ich nebavia. Ale majú svoj zmysel a pomáhajú v tom, aby nás zápasy potom o to viacej bavili.

Hokej je rýchla kolektívna hra. S výbušnosťou a rýchlosťou reakcií mal vo svojej prvej sezóne v NHL problém aj Juraj Slafkovský. Ako sa trénuje rýchlosť vnímania situácie a pozičná hra? Dá sa to vôbec?

Verím v to, čo hovorí veľa múdrejších hláv ako ja – že to natrénujete tak do 14. rokov života. Luděk Bukač to vo svojej knihe aj podrobne opisuje a ja s ním súhlasím. Je potrebné vystaviť deti do prostredia, kde sa musia stále rozhodovať a reagovať. To znamená, že do 14. rokov mať cvičenia, kde majú možnosti na viac než jedno rozhodnutie.

Tam vstrebávajú, čo to je hokej, čo sú to za situácie a bez toho, aby o tom vedeli, sa učia vnímať hru a prísť na to, čo sa stane, keď niečo spravia tak alebo onak. Ani si to neuvedomujú, ale keď sú v tom prostredí veľmi často, tak tí lepší sa to naučia viac, ale aj tí ostatní aspoň čiastočne. Ale ak nie sú tomu prostrediu vystavení dostatočne často, tak po 14. roku sa to už vraj nedá veľmi naučiť. Dá sa pomôcť, ale základy už musíte mať. 

Potom prichádzajú na rad rôzne videá a taktiky, ale základ musíte mať hotový. Napríklad Žigo Pálffy vedel urobiť z ničoho niečo preto, lebo vnímal hru úplne inak, ako ostatní. Viackrát, keď sme spolu boli v reprezentácii, som sa len s údivom pozeral a vravel si, že tam nemá čo s pukom spraviť, ale on niečo vymyslel. Ja som to nevidel z pokoja na striedačke a on bol na ľade. A keby ste sa ho spýtali, prečo to tak spravil, odpovedal by, že nevie, jednoducho mu to tak napadlo, bolo to podvedome.

V júni 2013 ste ako 36-ročný na záver svojej kariéry v NHL získali Stanley Cup v drese Chicaga v zápase proti Zdenovi Chárovi na ľade Bostonu, kde ste odohrali aj svoj prvý zápas v NHL. Povedali ste však: „Na Stanley Cup-e si možno viac vážim tú cestu k nemu ako samotný fakt, že ho mám.“ Aká bola tá cesta?

Veľmi náročná. Sú to dva mesiac v play-off, štyria súperi, cez ktorých musíte prejsť a bijete sa s nimi každý zápas, aby ste vyhrali štyri zápasy v jednej sérii. Cesta bola náročná, sú to fyzické aj mentálne galeje, raz ste hore, raz dole, no zároveň to bola aj cesta krásna.

Každý z hráčov musí byť mentálne „v rovine“. Celý tím si musí udržať nastavenie, že keď je veľmi zle, nikdy nie je tak zle, a keď je veľmi dobre, nikdy nie je tak dobre. Boli sme v ťažkých situáciách, v 2. kole play-off sme prehrávali s Detroitom 1:3 na zápasy, a otočili sme to.

S Los Angeles sme vyhrali 4:1 na zápasy, ale boli to vyrovnané zápasy, ktoré často rozhodovali až predĺženia. Finále s Bostonom bolo veľmi vyrovnané a ak by sme nevyhrali v Bostone, ktovie ako by sa skončil siedmy zápas. Menilo sa momentum zápasu z tretiny na tretinu, raz sme boli na koni my, potom oni a mohlo sa to skončiť akokoľvek. 

Bolo to veľmi náročné, ale človek získal mnohé nové skúsenosti a zážitky – držať Stanley Cup nad hlavou a s tým spojené ceremónie som si skutočne užil. Ale tá cesta je to, čo si človek bude najviac pamätať. 

Chicago sa v posledných rokoch trápi. Klub, ktorý v rokoch 2010, 2013 a 2015 vyhral Stanley Cup, sa z posledných šiestich sezón iba raz dostal do play-off, minulú sezónu nastrieľal najmenej gólov z celej NHL a obsadil predposledné miesto v Západnej konferencii. Prečo došlo k takémuto prepadu a je šanca, že sa začína príchodom generačného talentu Connora Bedarda nová kapitola?

Je to asi aj normálne, pretože keď ste v NHL dlho na vrchole, máte nižšie draftové miesta na výber a neviete si vybrať najlepších hráčov a spraviť obmenu. Chicago malo veľmi silné jadro hráčov – Hossa, Toews, Kane, Keith, Seabrook a ďalší. A oni raz zákonite musia skončiť alebo ich výkonnosť postupne klesá. Chicago bolo úspešné preto, lebo to nebolo o jednom hráčovi, ale práve o tom jadre, okolo ktorého sa nabalili ďalší hráči. A keď odídu alebo znížia výkonnosť, je to veľmi ťažké nahradiť.

Draftovou lotériou a ziskom Bedarda dostali príležitosť vybudovať to nanovo, ale tiež to nemôže stáť na jednom hráčovi, je potrebné vybudovať veľmi silné jadro – obrancov, útočníkov, brankára. Podľa mňa majú ešte 3-4 roky na budovanie tímu a potom by mohli bojovať o Stanley Cup. Ale uvidíme, či sa im to podarí.

Je to vidno aj na príklade Edmontonu Oilers – majú najlepšieho hráča sveta, Connora McDavida, už sa dostali do play-off, ale stále im niečo chýba, aby sa výraznejšie presadili. Pričom majú aj dobrých hráčov okolo neho, ale stále im kúsok niečoho chýba, aby sa vedeli dostať cez kopec, ktorý vedie ku Stanley Cup-u. O to viac je vidno, aké ťažké je ten pohár získať. 

V roku 2014 ste sa vrátili do Banskej Bystrice, vášho rodného mesta, a do slovenskej extraligy. V roku 2017 oslavovala Banská Bystrica historicky prvý slovenský titul, ku ktorému ste výrazne prispeli. Bol to emotívne silný moment?

Veľmi silný. Užil som si, že som mal možnosť sa vrátiť domov a zahrať si pred domácimi fanúšikmi, kamarátmi a rodinou. A tým, že sme mali nastavenie, že sme chceli vyhrávať, čo sa mi páčilo a tréner bol Vlado Országh, s ktorým som hrával. Trénovali sme tak, ako som bol zvyknutý z NHL, čo mi tiež vyhovovalo.

Banská Bystrica dovtedy nikdy nevyhrala titul, bol to náš spoločný sen s majiteľom a ostatnými a som rád, že to vyšlo a bol som toho súčasťou, hoci malou, keďže som začal neskôr a mal som počas sezóny aj suspendáciu. Play-off som však hral a cítil som sa súčasťou tímu a úspechu. Hral by som možno aj ďalej, ale zdravie mi už nedovolilo, hoci hokej ma bavil a hral by som ho aj doteraz, keby som mohol. 

V reprezentácii ste sa zúčastnili na šiestich majstrovstvách sveta a na troch olympijských hrách. Odohrali ste 28 zápasov, strelili ste 6 gólov, ste majster sveta a máte aj dve strieborné medaily. Sezóna v NHL je dlhá a náročná. Aká sila vás do národného tímu aj po náročných sezónach v NHL ťahala?

Vyrastali sme v období, keď sme chceli reprezentovať, o NHL sa vtedy ani nehovorilo. Chcel som sa dostať do česko-slovenskej reprezentácie, to bol pre mňa najväčší vrchol. Sme generácia, ktorá bola odchovaná na titule majstrov sveta Československa v roku 1985 v Prahe.

Reprezentácia pre nás znamenala veľa. Keď som do nej začal chodiť, podarili sa nám aj úspechy a bolo to nezabudnuteľné obdobie. Či už striebro v Petrohrade, zlato v Göteborgu alebo neskôr striebro v Helsinkách, ale aj olympiády. Boli sme super partia, ktorá sa stretla po ťažkej sezóne v NHL.

Boli sme spolu, rozprávali sme sa rodnou rečou, mali sme zábavu a, naviac, sme mali šancu niečo dokázať a spraviť ľuďom na Slovensku radosť. Bola to super kombinácia toho, že keď sa mi dalo a bol som zdravý, tak som veľmi rád prišiel a bolo to skvelé po fyzickej aj mentálnej stránke, keď som si takýmto spôsobom trochu predĺžil sezónu.

O titule majstrov sveta z roku 2002 vo Švédsku sa povedalo veľa. Cítili ste na začiatku alebo počas turnaja, že by ste ho mohli celý vyhrať? Napríklad Dominik Hašek hovorí o olympiáde 1998 v Nagane, kde Česko získalo zlato, že on na olympiádu išiel s tým a veril v to, že ju idú vyhrať. Bolo také niečo aj u vás na začiatku MS 2002? 

Nemôžem povedať, že by sme do Švédska šli s tým, že to ideme vyhrať. Ale skúsenosť z Petrohradu spred dvoch rokov bola o tom, že sme sa dali dokopy a nastavili si mentalitu, že každý zápas ideme vyhrať. V Petrohrade bol aj Miro Šatan, prišiel tam aj Ľubo Bartečko a začali sme tak hrať, celé mužstvo sa chytilo a začali sme vyhrávať aj nad dobrými súpermi.

Podobne to bolo aj v Göteborgu, kde nás bolo veľa z NHL a mentalita bola nastavená, že každý zápas ideme vyhrať, pričom je jedno, či hráme so Švédmi, Rakúšanmi alebo Rusmi. Ale nemôžem povedať, že sme pozerali až tak dopredu. Ale vedeli sme už počas základnej skupiny, že príde Žigo Pálffy, Jožko Stümpel, Ľubo Višňovský a zapoja sa do play-off a naše mužstvo ešte posilnia.

Keď sme sa potom pozreli na mužstvo, vedeli sme, že môžeme poraziť hocikoho. Išli sme krok po kroku, ale boli sme sebavedomí. Ja som mal zlú pachuť z Petrohradu, kde som veľmi túžil vyhrať a som rád, že hneď o dva roky sa to podarilo.

V auguste 2018, vo veku 41 rokov, ste oznámili ukončenie svojej bohatej a veľmi úspešnej hráčskej kariéry. Čo sa dialo vo vašej hlave deň po rozlúčke?

U mňa to nebolo také, že trénujem, sek a rozlúčka. Po sezóne som bol nastavený, že skončím. Nie je nič krajšie, ako mať svoj posledný zápas kariéry víťazný, pričom sme vyhrali ešte aj trofej. Na druhej strane, keďže rád hrám hokej, tak som šiel ešte k jednému lekárovi, aby mi pozrel zápästie, čo bol môj najväčší problém.

A on mi povedal, že podľa neho by som už nemal hrať, že je to v zlom stave. Tam to bolo asi najsilnejšie, a keď som odchádzal, tak som mal slzy v očiach. Ja normálne neplačem, ale vtedy som si uvedomil, že je koniec. Aj s tým, že som bol pripravený, že asi bude koniec, ale to bol ten moment – odchádzam od doktora s tým, že je koniec.

Tam som mal aj slzy, aj mi to bolo ľúto. Ale mám malé deti a postupne som si našiel iné aktivity. Samozrejmé je aj to, že čím ste starší, tak príprava na sezónu je náročnejšia a užil som si aj to, že som to nemusel absolvovať a užil som si rodinu. 

Na jeseň 2020 ste v Banskej Bystrici vstúpili do mládežníckeho hokeja miestneho klubu a založili ste projekt Barani – hokejová škola Michala Handzuša. Ako sa vám darí zabezpečovať chod projektu a napĺňať jeho ciele, či už rozvoj mládeže zo športovej alebo osobnostnej stránky? 

Je to náročné, celkovo práca v slovenskom športe, a najmä s mládežou, je náročná. Určite nám nepomohli lockdowny pre pandémiu covidu a ani energetická kríza s vplyvom na štadióny. Takmer vôbec sme nemali kľud, aby sme robili to, čo sme mysleli, že robiť budeme. 

Po športovej stránke klub napreduje, máme veľmi dobrých trénerov, dobrý systém, veľa detí. Deti sa chcú hýbať, hrať hokej, športovať a mať radosť z toho, že sú súčasťou niečoho, čo je väčšie a pekné. Vidíme tam veľký potenciál. Ľudia síce hovoria, že deťom sa nechce, ale nie je to pravda. Deťom sa chce, len im musíme vytvoriť prostredie. 

Problémy máme najmä z pohľadu financovania. Mali sme podporu mesta. Už ju nemáme, ba skôr naopak. Tým pádom sa zvyšuje členské a dostávame sa do situácie, že deti by aj radi športovali, ale či na to rodičia budú mať. Bude to veľká výzva pre všetky športy na Slovensku, ak si štát neuvedomí, aká dôležitá je podpora toho, aby deti robili voľnočasové aktivity, mali zmysel toho, že ich niečo baví, niečo ich napĺňa a majú pre niečo vášeň a tým pádom rastú.

Nie je to iba o tom, že bude športovec. Iba jedno percento detí, ktoré začne hokej hrať, bude hrať hokej profesionálne. Ale v športe, ale aj v iných voľnočasových aktivitách, ako napríklad kultúra, získajú veľa. V kolektívnom športe sa naučia spolupráci, rôzne zručnosti, disciplínu, naučia sa pracovať s prehrou.

Keď prehrám, tak čo? Vzdám sa, vyhováram sa, opúšťam sa alebo si nastavím plán a idem trénovať, lebo o týždeň mám ďalší zápas. To všetko ich, ako aj spoločnosť, posúva ďalej. A to by sme si mali uvedomiť a vytvárať im také prostredie.

Nie každý bývalý športovec chce byť trénerom. Vy ste sa však už v roku 2017 postavili na lavičku slovenskej reprezentácie ako asistent trénera Craiga Ramsayho. Tréner je dôležitá osoba v raste športovca. Čo by mladý športovec od trénera chcel počuť keď sa darí a keď sa nedarí?

Samozrejme sa to variuje. Teraz som pomocný tréner u jednej kategórie u nás v klube, čo je úplne iné než pri mužskej reprezentácii. K dospelým sa, samozrejme, úplne inak správate ako k deťom. Pri mládežníckom športe je dôležité, aby sme vytvorili bezpečné prostredie, aby sa tam cítili dobre, radi tam chodili a mali vášeň pre tréning.

Popritom musíme mať metodiku, vedieť ako trénovať, ale to najhlavnejšie je, aby sa cítili bezpečne a boli hrdí, že sú toho súčasťou a chcú sa tam vracať. Ak to tam je, postupne rastú, zlepšujú sa v korčuľovaní, naučia sa strieľať a podobne. Tréner by mal vytvárať ten pocit a prostredie, aby sa dobre cítili. 

V profesionálnom hokeji to tiež musí byť do určitej hranice o tom istom, ale predsa len je to o niečo iné, ide sa už na výsledky. Ale prostredie stále musí byť dobré, aby sa hráč dobre cítil, pretože iba vtedy bude hrať najlepšie. Ak s v prostredí necíti dobre, mentálne nebude v poriadku, a keď nebude mentálne v poriadku, ani nebude dobre hrať. Prostredie, aké vytvára tréner, je extrémne dôležité. Samozrejme, niekedy je potrebné aj kritizovať, lebo kritika posúva, ale stále to musí byť v hraniciach.

Boli ste člen Výkonného výboru SZĽH, ale v septembri 2022 ste z tejto pozície odstúpili pre svoj nesúhlas so stanoviskom výboru ohľadom možnosti reprezentovania Slovenska hráčmi z ruskej KHL. S odstupom času – bol to dobrý signál smerom do spoločnosti, aby sme sa nebáli vyjadriť možno aj nepopulárny názor v časti spoločnosti, ak je to v rozpore s našimi hodnotami?

Myslím si, že by sme sa mali ozývať, keď sme vyzvaní alebo keď máme možnosť. Keď sme ticho, tak ticho podporujeme aj veci, s ktorými nesúhlasíme. Pre mňa bolo ľahké rozhodnutie sa ozvať, ale ťažké rozhodnutie odísť zo zväzu, lebo som tam mal veľa kamarátov a boli sme partia ľudí, ktorí chceli pomôcť hokeju. Tí ľudia tam stále sú a ja som sa cítil trochu aj tak, že ich opúšťam a nechávam ich v tom.

Na druhej strane v niečo verím a cítil som, že toto je pre mňa správne rozhodnutie. Myslím si, že keď s niečím nesúhlasíte, tak je dôležité sa ozvať a slušne povedať, že s tým nesúhlasíte. Snažil som sa byť veľmi slušný a povedať svoj názor. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme si vedeli aj s názorovo rozdielnymi ľuďmi stále slušne povedať, že s nimi nesúhlasíme, a to je všetko. Niekedy to vyhrocujeme až príliš. Myslím si, že je veľmi dôležité nebyť ticho.

Novak Djokovič hovorí, že prvých sto hráčov rebríčka má porovnateľné údery a to, čo rozhoduje o víťazstvách, je hlava a mentálne nastavenie. V špičkovom hokeji takisto rozhodujú najmenšie detaily. Môže byť takým detailom napríklad vhadzovanie, v ktorom ste boli veľmi silný? Alebo ešte o aké detaily sa jedná?  

Vhadzovanie je určite jedným z podstatných detailov. Podľa jednej štatistiky má hráč priemerne za zápas puk na hokejke iba jednu minútu. Ak váš tím vyhrá 60-70 percent vhadzovaní, máte oveľa väčšiu šancu, že puk budete mať minútu a pol a druhý tím možno iba 45 sekúnd. Keď máte puk, máte väčšiu šancu dať gól a tak ďalej. Je to nedocenené, ale začínať s pukom vás to viac baví a aj zvyšuje šancu zápas vyhrať. Je to iba jeden z detailov, ktorých je veľmi veľa a rozhodujú o tom, či ste úspešný. 

Je to napríklad aj o tom, ako položíte hokejku, ako načasujete prihrávku, ako si nabehnete na prihrávku a všetky takéto detaily, ktoré učíme deti, keď už sú trošku väčšie a dá sa im to ukázať na videu. Keď sú ešte menšie, tak nech sa hrajú, ale pri väčších už ideme do detailov a nad 14 či 16 rokov sú to práve detaily, ktoré sa riešia najviac. 

Čo sa deje v kabíne NHL po zápase? 

V NHL sa hrá iba v základnej časti 82 zápasov. Po zápase sa väčšinou balí a ide sa letieť do ďalšieho mesta alebo idete rýchlo domov, pretože možno ďalší deň idete do ďalšieho mesta. Vyhrať zápas, potešiť sa, podebatovať, ale potom ísť do studenej vody, do sauny, zregenerovať sa, dať si masáž, dobré jedno a ísť spať, pretože ďalší deň začína kolotoč odznova. 

V NHL ste prešli viacerými organizáciami. Sú medzi nimi zásadné rozdiely v starostlivosti o hráčov, vytvorenom komforte, cestovaní a podobne? 

Rozdiely nejaké sú, ale znižujú sa a štandardy začínajú byť porovnateľné pre všetky kluby. Pri cestovaní je rozdiel v tom, že keď som bol napríklad vo Philadelphii, tak vo Východnej konferencii lietate všade možno 45 minút, pričom z Los Angeles sme lietali ďaleko a cez časové pásma.

S tým sa však nedá veľa spraviť, kluby zo západu sa snažia pomôcť aspoň komfortom v podobe lietadiel, stravy a prispieť k tomu, aby hráči neboli tak unavení a vládali najmä v závere sezóny, keď je to najťažšie. Na západe sme nalietali až pomaly dvojnásobne viac ako tímy na východnom pobreží, a to je obrovský rozdiel. 

Keď je mužstvo dlho na šnúre, ste spolu na hoteli a každý sa hneď po zápase či tréningu neponáhľa domov, spája to mužstvo v lepší kolektív?

Môže, ale nie je to pravidlo. Nemyslím si, že to je výhoda pre mužstvo, ktoré viac cestuje. Lebo aj mužstvá z východu musia ísť na západné pobrežie, kde sú tiež spolu, akurát, že tie mužstvá zo západu majú tých šnúr viac. Človek je potom z toho aj unavený, že je stále niekde inde, takže nemusí to byť až také pravidlo.

Niektorí hráči už počas kariéry berú veľa silných liekov proti bolesti. Ako ste sa s bolesťou vyrovnávali vy a čo s vami urobilo viac ako 1000 zápasov odohraných v NHL?

Dával som si na to pozor, keďže som videl problémy pri dlhodobom používaní tabletiek na bolesť a spánok. Ľahko sa stávajú návykovými, lebo vás stále niečo bolí a spávate ťažko a nepravidelne, preto je lákavé po nich siahnuť. Aj keď hráte doma, zápasy skončia okolo desiatej večer, dáte si regeneráciu, niečo zjete, prídete domov okolo polnoci a neviete zaspať, telo je prebudené a pulzuje v ňom adrenalín.

Nehovoriac o tom, keď cestujete a prídete do postele o tretej-štvrtej nadránom. Dával som si pozor, aby som tie tabletky nebral, proti bolesti som ich mal minimálne a na spánok takmer vôbec, veľmi som sa na to zameriaval. 

Čo ste robili, keď ste nevedeli zaspať a nebrali ste tabletky? 

Ležal som a pozeral som do steny. (smiech) Veľa toho nespravíte, môžete čítať či pozerať televízor. Ale to vám veľmi nepomôže, z televízora ide svetlo a o to horšie zaspávate. Čítanie je fajn, ale mne to k spánku nepomáhalo. Na druhej strane, keď ste veľmi unavení a nemôžete zaspať, tak ani mnohokrát nevládzete čítať. Najlepšie je zhasnúť, mať tmu a snažiť sa zaspať, hoci viete, že 30-45 minút sa budete prehadzovať a hľadať polohu, ale nakoniec zaspíte. 

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za spokojného a šťastného? Zaspávate už lepšie než počas kariéry? 

Teraz už viem zaspať veľmi rýchlo a skoro ráno vstávam. Mám úplne iný režim ako som mával. Niekedy ani nechcem zaspať a zaspím. (smiech) A úplne v pohode už zaspím aj s knižkou, alebo aj pri monitore. 

Celkovo som spokojný. Šťastie sa nedá merať, ale keď máte okolo seba ľudí, ktorých máte radi a cítite sa s nimi dobre, tak to je asi to najdôležitejšie, čo môže byť. Ja mám okolo seba krásnu rodinu, kamarátov a som veľmi spokojný. 

Aké dobré návyky ste si vybudovali počas športovej kariéry, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?

Počas kariéry som bol veľmi disciplinovaný s jedlom. Ale keď som skončil, tak som si povedal, že sa „zaprasím“ aspoň na rok-dva, čo som aj spravil. Prešli odvtedy ďalšie roky a nie je to úplne ideálne. Myslím si, že sa stravujem dobre, ale viem si predstaviť, že by to mohlo byť aj lepšie.

Snažím sa to obmedzovať a jesť správne, bol to návyk, ktorý som mal, lebo viem, že pre telo je to strašný nápor, keď mu nedáme správnu výživu. A potom aj spánok, ten je veľmi dôležitý. Sú to veci, na ktoré som si dával pozor, keď som hrával, aby som mal dosť energie a stále si myslím, že na to, aby ste boli spokojní, musíte mať k dispozícii dobré jedlo a kvalitný spánok. Keď vaše telo funguje dobre po fyzickej stránke, aj hlava funguje správne a naopak. 

Čo mávate napríklad na raňajky? 

Raňajky mávam rád zdravšie, mnohokrát mám najmä „vločkové“ veci alebo sem-tam aj jogurty, hoci sa snažím nedávať do seba stále laktózu. A niekedy, samozrejme, aj pečivo. 

Máte 11-ročného syna Tomáša a 8-ročnú dcérku Tamarku. Vediete ich k športu? 

Vedieme ich k pohybu. Tomáško hrá hokej a Tamarka skúsi všetko a má rada všetko, no nevie si nájsť niečo, čo by mala veľmi-veľmi rada. Na druhej strane je to super, má 8 rokov a je to presne tak, ako to má byť. Celkovo sme aktívna rodina, aj manželka aj širšia rodina je aktívna. Lyžujeme, chodíme na túry, hráme rôzne športy, veľmi radi sme v prírode. Myslím si, že deti sú aktívne a majú to aj radi.

Je náročné mať deti v čase aktívnej kariéry alebo to naopak pomáha a rodina je oporou? 

Rodina je vždy opora. Ale ja som mal deti v podstate už na sklonku kariéry, Tomáško ešte zažil Chicago, hoci si to nepamätá a Tamarka sa narodila až po návrate domov. Mať rodinu pre mňa tým, že som už hral v Banskej Bystrici, bolo ľahšie než, ak by som ju mal ešte v NHL, keďže tam sa veľa cestuje a byť týždeň tam a týždeň tam a bez detí, to by bolo asi náročnejšie. Som rád, že to je tak, ako to je, viac si ich užijem a môžem byť ten otec, ktorý je s nimi a nie ten, ktorý sem tam je s nimi a potom opäť odíde. 

Máte otvorenú hlavu, ste vnímavý, radi čítate, zaujíma vás história. Máte nejaký tip na zaujímavú knihu či podcast pre našich čitateľov a poslucháčov?

Najväčší relax pre mňa je dať si poobede kávu a niečo si prečítať. V poslednom čase na to však vôbec nemám čas a robím to skôr ráno. Inšpiratívnych kníh je veľa a preto je ťažké nejakú vybrať. Zaujímavá kniha je napríklad Obnovenie poriadku od pána Šimečku. Je to o období normalizácie.

Bolo to zaujímavé si prečítať, kde sme ako spoločnosť a prečo by sme mali byť úplne inde. Veľmi zaujímavo opísal, čo sa dialo počas normalizácie a súvisí to aj s tým, kde sme ako spoločnosť teraz. Našiel som ju dokonca v angličtine, dal som ju fínskemu kamarátovi, ktorý bol dva roky na Slovensku a po jej prečítaní mi volal, že už tomu rozumie, prečo je naša mentalita taká, aká je. 

O čom ešte snívate? Čo by ste chceli o 5 či 10 rokov ešte dosiahnuť? 

Momentálne som aktívny najmä v klube v mládežníckom hokeji a snívam, že vybudujeme klub, ktorý bude dobrou značkou v tom, že aj deti budú v dobrom spomínať na to, keď v klube boli a na zážitky, hoci už možno hrať vtedy hokej nebudú. Okrem toho chceme vychovať aj hráčov, ktorí budú úspešní a dostaneme ich na draft NHL.

Chceli by sme, aby to jedno percento, ktoré skončí ako profesionálni hráči, boli možno 2-3 percentá. Ale aj pre tých, ktorí hrať hokej nebudú, aby si mohli povedať, že to bolo super detstvo, že boli v klube a boli súčasťou niečoho väčšieho. Ešte sme len na začiatku cesty, ale to je to, čo by sme chceli dosiahnuť. 

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na nadšenie alebo budík?

Vstávam na budík, lebo vstávam veľmi skoro, okolo piatej či pol šiestej ráno. Dôvodom je najmä to, že pre mňa je najväčší relax a sebahygiena byť sám so sebou a dať si ráno zelený čaj nalačno a čítať knižku. A keďže deti vstávajú do školy a syn je ranostaj a niekedy je hore aj o šiestej ráno, tak musím vstávať o niečo skôr, aby som mal čas aj pre seba. Vstanem okolo pol šiestej, dám si vodu, potom čaj, prečítam si niečo, a to ma naštartuje a následne už naplno fungujem.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 10.10.2023.