Hosťom podcastu bol bývalý skvelý hokejový brankár.

Preslávil ho Göteborg, zoceľovala NHL. Poznáme ho najmä ako usmiateho kučeravého chlapíka, ktorý v roku 2002 vychytal pre Slovensko historické zlato na hokejových majstrovstvách sveta.

Stal sa prvým slovenským brankárom v najlepšej súťaži na svete. V drese Nashvillu odchytal šesť zápasov. Prečo nie viac? Hosťom podcastu Vykroč bol bývalý hokejový brankár JÁN LAŠÁK.

Hokejový brankár je individuálny športovec v kolektívnom športe a jeden z najdôležitejších členov tímu. Mal by vedieť pracovať pod tlakom v stresujúcom prostredí. Keď chybu urobí obranca alebo útočník, zvyčajne sa nič vážne nedeje. Ale keď chybu urobí brankár, má to okamžité následky. Prečo ste sa chceli stať hokejovým brankárom?

Na to je veľmi jednoduchá odpoveď – mal som presne opačné myslenie ako to spomínané v otázke. Nastavený som bol tak, že brankár to môže všetkým ukázať a zmeniť dej zápasu. Počas osemdesiat-deväťdesiat percent kariéry, keď som sa cítil normálne a dobre, som nikdy nerozmýšľal spôsobom, že môžem zlyhať.

Naopak, odmala som chcel byť ten, kto dokáže ovplyvniť vývoj zápasu a všetci to uvidia. Namiesto stresu a strachu som mal v sebe exhibicionizmus byť ten, kto zasiahne do diania, koho nik neprehliadne, pretože vychytal zápas.

Vrcholový šport so sebou prináša minimum času na rodinu, neustále cestovanie, potenciálne zničenie vlastného zdravia či vysoké náklady. Prečo ste sa chceli stať vrcholovým športovcom? Čo vám to dalo?

Nehral som hokej preto, aby som sa stal vrcholovým športovcom. Robil som to, čo som miloval a čo vo mne vyvolávalo najväčšiu vášeň. Neriešil som, či ma to uživí alebo nie. Hokej som hral preto, lebo to bola obrovská láska a vášeň na celý život, ktorú som vnímal odmala. Vedel som, že to je to, čo milujem, čo ma napĺňa a robí šťastným. Ale nielen samotný hokej, ale aj kolektív či spoločné cesty autobusom.

Keď niekedy od niekoho počujem, že som musel skoro ráno vstávať a nemal som mladosť ako on, iba sa pousmejem. Nemohol som mať krajšiu mladosť, nemohol som zažiť nič krajšie, ako som zažil.

Mal som a stále mám priateľstvá na celý život, tešil som sa na cesty autobusom, na pozitívne emócie, ale aj slzy, ktoré ma posunuli ďalej. Všetko to boli nádherné veci a nikdy som nerozmýšľal nad tým, či budem alebo nebudem úspešný hokejista. Jednoducho som robil to, čo som miloval.

Bol som veľmi živé dieťa – kde bola poznámka v škole, tam som bol, kde bola pochvala v škole, aj tam som bol. A keď ma rodičia chceli potrestať, tak mi povedali, že nepôjdem na tréning. Pre mňa to znamenalo veľa plaču a trápenia. Nakoniec mi to nikdy neurobili, vždy sa mi iba vyhrážali. Ale keď chceli, aby na mňa niečo zabralo, tak toto bol pre mňa najväčší trest. Radšej by ma bol otec mohol „zlúskať“ ako nepustiť na tréning.

Dnes vidíme mnoho prípadov, keď rodičia „tlačia“ deti iba do jedného športu. Vy ste sa v detstve venovali aj iným športom alebo iba hokeju? Ako si spomínate na detstvo vo Zvolene?

Mal som rôznorodú mladosť. Hrávali sme prehadzovanú cez prašiaky, lozili sme po rozostavaných budovách, naháňali sme sa, hrali sme futbal od rána do večera. Hrávali sme menší proti väčším, a keď ma väčší strčil, tak som si poplakal, zaťal som zuby a šiel som ho od nervov kopnúť.

Boli to veci, ktoré nás formovali, vychovali a pomohli, aby sme boli úspešní. Lebo všetko, čo človek zažíval v reálnom živote, zažíval už na tom dvore. Či už to bol úspech alebo neúspech, fauly, krivda, neférovosť, víťazstvá, prehry. Prostredie ho formovalo a zoceľovalo.

Bolo to krásne obdobie, ktoré našej generácii pomáhalo byť pripravený biť sa o úspechy. Samozrejme, nepripravilo nás to úplne na všetko, ale na niečo určite áno. Bolo to krásne detstvo a som rád, že som sa narodil v tom období a mohol to prežiť.

Patríte medzi iba jedno percento detí, ktoré začnú s hokejom a neskôr sa stanú profesionálnymi hokejistami. Čo bolo kľúčové na ceste k tomuto míľniku vo vašom prípade? Stačí spomínaná vášeň alebo je potrebné niečo viac?

Skladá sa to z veľa okolností, ktoré musia do seba zapadať ako puzzle. U mňa to v prvom rade bola podpora zo strany rodičov a sestry. Otec mi po nociach zašíval výstroj a mal od veľkej ihly dopichané ruky, sestra sa musela obetovať, aby som ja mohol hrať, a keďže bola staršia o tri roky, vyšliapala mi cestu, ako to vždy robí starší súrodenec mladšiemu – je to bežné a normálne. Za to celej rodine patrí veľká vďaka.

V pätnástich rokoch je dôležitá prvá frajerka. Či chceme alebo nechceme, chlapec sa môže dostať na hranu a bude chodiť „ako slepý kôň po dvore“. Ja som mal však v tomto šťastie. Ďalej to boli tréneri a ľudia z okolia. A taktiež samotná osobnosť hráča – či prijíma kritiku a je ochotný počúvať a posúvať sa ďalej, či je ochotný prejsť mimo komfortnú zónu a podobne.

Je veľmi veľa aspektov, ktoré dokážu ovplyvniť vývoj a potenciálny úspech na konci. Pre niekoho je to možno blud, ale pre mňa je obrovská súčasť toho aj snívanie. Odmala som sníval, že získam zlatú medailu. To neboli stovky, boli to tisícky nocí, keď som zaspával s tým, že zdvihnem nad hlavu tú trofej, ktorú som videl vyhrať Československo v roku 1985 v Prahe.

Možno je to aj také podvedomie, ktoré nám pomáha naháňať niečo, a keď to dostatočne silno naháňame, tak sa nám to splní. Všetkým brankárom a športovcom hovorím, že ak chcú mať úspech, musia ako deti o tom snívať, to ich potom poháňa vpred.

Pre mladého športovca je jedno z kritických období prechod z juniorského do seniorského tímu. V extralige ste začínali v drese HKM Zvolen v roku 1998 ako 19-ročný. Čo by ste odporučili mladým hráčom, aby čo najlepšie zvládli prechod do seniorského tímu?

Ťažko niečo poradiť, pretože u mňa sa to skrátka nejako „udialo“. Vo veku 16-18 rokov som nebol nejako výnimočný „lumen“, ale mal som už spomínanú vášeň. Celkovo nerád hovorím, že veľký podiel na úspechu má šťastie, lebo človek musí byť na to aj pripravený, ale v tomto prípade šťastie určitú rolu zohralo.

Už ako 15-ročný som sa dostal do A-tímu, lebo som nemal dva roky pred sebou konkurenciu dobrých brankárov. Vo Zvolene vtedy takí chýbali. Veľmi mi to pomohlo, trénoval som s A-mužstvom a pred tým, než som naskočil do extraligy, som trénoval trikrát denne. Vtedy bola taká doba, že kto hral za „áčko“, nechcel hrať za juniorku, lebo to pokladal za degradovanie.

Za mužov som vtedy ešte nechytal, iba som sedel ako náhradný brankár a tešil sa na juniorské zápasy. Nevedel som si predstaviť, že by som za nich chytať nešiel, veď to boli chalani, s ktorými som vyrastal. V juniorke som si mohol navyše skúšať rolu lídra a učiť sa rôzne veci. Nebolo to však niečo, o čom by som premýšľal, boli to skrátka „moji chalani“ a chcel som s nimi hrať.

Mal som v tom období bezstarostný život a nič som neriešil. Do školy som chodil na nultú hodinu, po nej som šiel pol hodiny peši na štadión, absolvoval som tréning s mužmi, vrátil som sa späť na hodinu-dve do školy, po nej do mesta na autobus a už vtedy som mal nachodených možno 8 kilometrov peši.

Autobusom som došiel domov, rýchlo som sa najedol, naspäť na zimný štadión na tréning mužov, po ňom som absolvoval ešte polovicu tréningu juniorky. Domov som prišiel o ôsmej večer, najedol som sa a spokojný a unavený som padal do postele. Na školu veľmi neostával čas, ale vždy sa mi v nej potom podarilo nejako „vykecať“. Nikdy som nerozmýšľal o tom, čo bude, žil som pre daný moment.

V roku 1999 na MS juniorov v Kanade ste pomohli vybojovať pre Slovensko historickú bronzovú medailu. Aj vďaka tomu si vás v drafte NHL vybral zo 66. miesta Nashville Predators a v roku 2001 ste sa stali prvým slovenským brankárom v najlepšej lige sveta. Za dva roky ste však odohrali iba 6 zápasov, ani jeden z nich nebol víťazný a väčšinu času ste chytali vo farmárskom tíme Milwaukee Admirals. Pri spomienkach hovorievate, že to nebolo najlepšie obdobie vo vašom živote. Prečo ste v NHL nezanechali výraznejšiu stopu?

Veľmi dobrá otázka… Na úvod sa vrátim k tomu, že som nevyhral ani jeden zápas v NHL. S Rasťom Staňom sme veľmi dobrí kamaráti, a tak sme si to podelili – ja som bol prvý, čo v NHL nastúpil, a on prvý, čo vyhral, takú sme mali medzi sebou dohodu. (Smiech) V Arizone sme viedli po dvoch tretinách 4:2, a napokon sme prehrali 4:6, lebo som si spomenul na našu dohodu. (Smiech)

Hlbšiu stopu som nezanechal z jednoduchého dôvodu – nebol som dosť vyspelý, aby som sa správal tak, ako si to vyžadovali okolnosti. Nebol som pripravený na život v Amerike a nebol som pripravený reagovať správne na situácie. Najmä som však mal národnú slovenskú vlastnosť, ktorú som vytiahol vždy, keď to bolo najmenej treba – ľútosť.

Je to naša národná vlastnosť, ľúbime sa ľutovať. Až by som povedal, že nás to špecifikuje. Na všetko máme „ale“. Ale niekto iný, ale niečo, ale okolnosti, ale toto alebo ono. Nikdy som nedokázal jednoducho kašľať na všetko zlé a ísť si tvrdo za svojím cieľom, bol som málo vyspelý.

Ale svoj podiel malo na tom aj prostredie doma, kde sme nemali s trénermi rovnocenný vzťah. Vždy boli oni tí vyšší a my tí nižší. V Amerike to však bolo inak. Jeden príklad: Prišiel za mnou ráno Barry Trotz, tréner Nashvillu, a pýta sa ma klasickým americkým žoviálnym tónom, ako som sa vyspal a ako sa mám.

Ja som mu na to odvetil, že dobre. Vedľa mňa stál o rok-dva mladší Američan David Legwand, ktorý bol draftovaný v prvom kole. Ten mu na otázku, ako sa vyspal, odpovedal, že sa vyspal perfektne, dal si dobré raňajky, a spýtal sa kouča, ako spal on.

A už medzi nimi vznikala komunikácia a interakcia, ktorú som ja nenadviazal. Medvediu službu u mňa zohrala práve ľútosť, čo som mal v sebe. Keď bolo treba povstať, tak som to nedokázal a ľutoval som sa.

Čo vás tento pobyt v Amerike naučil?

Čo mi to dalo? Usmernilo ma to na celú kariéru. Keď sa chcel človek presadiť v NHL z nižších miest na drafte, napríklad mimo top 10, bolo to veľmi náročné. Tímy vás skúšajú a snažia sa vás zoceliť. A mne to veru nijako neuľahčili. Keď mal syn pol roka, prišla za mnou do Milwaukee rodinka.

Nashville vymenil Mikea Dunhama a stiahol si ma 12. decembra do NHL. Poslali po mňa lietadlo, prišiel som na druhú tretinu zápasu, vyzliekol som výstroj z kustóda, ktorý robil dovtedy dvojku, sadol som si na striedačku a povedali mi, že ostávam v NHL.

O týždeň nato, 19. decembra, prileteli rodičia a prišli aj svokrovci, ktorí vtedy žili v New Yorku. Pomohli mi presťahovať sa do Nashvillu, otcovia šli autom a mamy so synom a manželkou lietadlom do Nashvillu.

Bol som s nimi dva dni a Nashville ma poslal úmyselne samého na farmu na týždeň vrátane Silvestra. Keď mi tréner brankárov oznámil, že idem na farmu, tak som povedal, že dobre, veď poviem trénerovi, že pôjdem o týždeň, mám tu predsa aj rodičov.

Pozrel sa na mňa a natvrdo mi hovorí: „Zbaľ sa a odchod!“ Prišiel som domov a rodičom som povedal, že o pár hodín letím. Oni to prirodzene absolútne nechápali a pýtali sa, či sú v klube normálni. Predsa vedia, že prišli za mnou na sviatky cez pol sveta a oni ma zámerne posielajú na farmu?

Veď ma môžu predsa poslať o týždeň, nič také by sa nestalo. Ale oni to urobili vedome, aby ma zocelili. Samozrejme, že som to tak vôbec nevnímal. Šiel som do Milwaukee, tam som oslávil sám Silvester v hoteli, pričom všetci moji blízki boli v Nashville.

Zúročil som to až po rokoch, keď som prišiel hrať do Európy a videl som, nad akými malichernosťami dokážu hráči plakať. Vtedy som sa iba chytal za hlavu a hovoril si: „Chlapci, vy ste fakt neboli nikde vonku v skutočnom svete.“

Podobných príkladov by som našiel ešte oveľa viac. Tvrdá cesta ma zocelila a usmernila do ďalšej kariéry. Doslova ma to „preplo“ – naučili ma vyhrávať a prehrávať, hokej bol vtedy drsný. V NHL bolo ešte veľa bitkárov a každý zápas sa odohrávala doslova vojna.

To mi potom ostalo do konca kariéry, že som bol „prepnutý“ a víťazstvo pre mňa bolo viac než pre kohokoľvek iného. Veľmi nerád som prehrával a po prehre som dokázal byť na okolie extrémne zlý. Každý, kto ma poznal, vedel, že mi po prehre nemôže zavolať či byť v mojej blízkosti.

Dnes mnohokrát vidím, že niekto prehrá a povie si: „Okej, tak nabudúce.“ Ja som to tak nemal, bol som nastavený na to, že tí hajzli, čo ma dnes porazili, boli lepší ako ja a to sa nesmie zopakovať. Nik sa mi nemôže smiať do tváre pri podávaní rúk.

Samozrejme, keď sa vyhralo, nastal opačný extrém – totálna eufória a endorfíny radosti, ktoré telo vyplavovalo, bol som najšťastnejší človek na svete. Mohol som sedieť aj sám a mať pred sebou iba deci vína alebo dobrý čaj a knihu a eufória, čo mnou prúdila, to bolo niečo nádherné.

Luděk Bukač, český hokejový profesor, hovorieval, že rozum je na ľade krátky a dôležité sú emócie. A to jednak v tréningu, ako aj v zápase. A takisto je dôležité ustrážiť si hladinu emócií – keď ich je málo, výkon nenakopnú, keď ich je veľa, môžu výkonu poškodiť. U vás emócie prítomné boli, ale vnímate ich aj v generácii dnešných mladých brankárov? Ako sa emócie budujú?

U chalanov dnes veru nevidím až také emócie, ako sme mali my, ale celkovo veľmi nerád porovnávam nás s dnešnou generáciou. Pretože môj prastarý otec mohol niekde bojovať, môj starý otec pásol niekde kravy, môj otec bol súčasťou tvrdo manuálne pracujúcej generácie a my sme deti technológií. Chcem tým povedať, že každá generácia je iná. Vracať sa k tomu, ako to bolo za nás, a porovnávať to s dneškom, to nemám rád.

Vo všeobecnosti platí, že či chceme alebo nie, prostredie nás extrémne formuje. Žil som v prostredí s piatimi bitkármi v tíme, ktorí sa bili medzi sebou a mlátili sa na ľade, a prenášali aj na nás, že musíme zápas vyhrať. Ak dnes chalani nemajú v živote takú výzvu, tak je prirodzené, že v sebe nenájdu takú súťaživosť, ako sme mali my.

Aj samotná NHL sa veľmi mení. Dnes už zďaleka nie je taká, aká bola pred pár rokmi. Mení sa a stáva sa viac uvoľnená. Je tam viac úsmevu, menej násilia, menej faulov, menej zákerností, vymizli hráči zabijaci.

Keď sa vracal Tomáš Plekanec z Toronta do Montrealu, na rozcvičke si ostatní hráči obliekli na jeho počesť roláky. Za mojej éry by to bolo nemysliteľné a keby niekto prišiel vtedy s tým nápadom, tak ho tréner vyzlečie z dresu a vyhodí na farmu. NHL sa neskutočne posúva, mení sa celkové prostredie a hráči v sebe nemajú takú súťaživosť, čo je celkom prirodzené.

My sa v kempoch snažíme v nich tú súťaživosť prebudiť, robíme im niekedy ako tréneri zle, strieľame im góly do prázdnej brány, aby sme to v nich umelo vyvolali. Musím ich však pochváliť, tí chlapci idú „bomby“, chcú chytať a byť najlepší.

V NHL sa náhradný brankár na viacerých štadiónoch nezmestí na striedačku. Ako je to možné a kde sa počas zápasu nachádza?

Na prvú časť otázky je veľmi jednoduchá odpoveď. Striedačka je veľmi malá a každé sedadlo pri nej za mojej éry stálo 200 eur, dnes je to omnoho viac. Keď majú takýchto miest 4-5, klub za ne zinkasoval tisíc dolárov za zápas a domácich zápasov len v základnej časti bolo 41, čo nie je nezanedbateľná suma.

V Nashville som sedával v šatni na veľkom koženom gauči v tme, vedľa som mal stôl s jedlom ako bágle, šišky a arašidové maslo a v ruke ovládač od televízora, na ktorom som sledoval zápas. Kolega, ktorý ma vymenil, keď som šiel na farmu, sa sťažoval, že sa nemôže sústrediť na zápas, keď sedí v tme v šatni.

Tak aj mňa presunuli tam, kde sa zo striedačky vchádza do tunela, čo bolo výrazne horšie. Mal som tam iba malý televízor a stoličku. Spílil som si teda hokejku, lebo od televízora som nemal diaľkové ovládanie, a ňou som si televízor prepínal. A tak som videl všetky časti šou Milionár, keďže hokej v Nashville bol vtedy dosť nudný.

Pozeral som ich počas reklamných prestávok, a keď sa niečo dialo na ľade, tak som rýchlo prepol naspäť na hokej. Vždy keď som potom vyšiel na osvetlený ľad, cítil som sa ako oslepený, pretože som prakticky dve a pol hodiny sedel v tme. Raz sa mi stalo, že som z tejto situácie šiel do bránky a naozaj som si musel chvíľu zvykať na svetlo.

V San Jose som sedel na stoličke medzi divákmi, kde sa vychádzalo na ľad. Vedľa mňa človek s pivom, druhý s pukancami. V Toronte sa dalo zmestiť na striedačku, ale tá prakticky nemala koniec a plynulo pokračovala ďalej medzi divákov – boli to najdrahšie sedadlá, lebo ľudia boli akoby súčasťou striedačky.

Ja som teda sedel na kraji striedačky ako posledný hráč a vedľa mňa už divák popíjal pivo a jedol pukance. V Pittsburghu bol taktiež brankár na stoličke medzi divákmi na mieste, kde sa vchádza na ľad. Náhradný brankár mal teda miesto buď v šatni, alebo medzi divákmi.

V Chicagu som sa takisto nezmestil na striedačku, ale nechcel som trčať v šatni. Sadol som si teda bokom za hráčov, videl som polovicu tretiny a zvyšok sledoval na kocke nad ľadom. Aj som veru dostal jemne pukom dozadu do hlavy, lebo som ho nevidel letieť. Ale chcel som byť na striedačke a nie v šatni, Chicago je predsa hokejová ikona a má krásnu halu.

Čo sa vám nepodarilo v NHL, to ste dosiahli v Pardubiciach, kde ste sa v sezóne 2004/2005 stali majstrom Česka. Zažili ste tam viacero silných momentov. Našli ste tam radosť z hokeja?

V Pardubiciach som sa cítil dobre, ale z hokeja som mal radosť už aj rok predtým v drese Petrohradu, kde som si napravil chuť po zámorí.

Ešte sa však predsa vrátim k Nashvillu. Tam to bolo skrátka veľmi ťažké. Mal som napríklad kondičného trénera, ktorý si zo mňa zrejme spravil testovací projekt. Keď sme hrali o siedmej večer, zápas sa končil okolo desiatej a všetci okolo 22.30 či 22.45 išli domov. Mňa však čakal kondičný tréner a poriadne mi naložil, že musím kondične dobehnúť zápas, v ktorom som nechytal.

A ráno som musel byť na ľade o pol hodiny skôr než ostatní. Večer mi dal dosť ťažký silový tréning, ráno som bol teda ešte unavený, mal som tvrdé svaly a na ľade mi chýbala ľahkosť. Paradoxne som sa tešil, keď sme vyrazili na „trip“ k súperom, lebo tam s nami nechodil a mohol som si oddýchnuť.

Okrem toho je bežné, že hráč, keď ide z farmy do NHL, je platený od istého času. Neraz nás poslali prázdnym lietadlom do Milwaukee, kde sme so spoluhráčmi ostali v hoteli a o deň-dva sme leteli späť.

Ak si dobre spomínam, tak sa to teraz stalo aj Milošovi Kelemenovi, ktorého na deň poslali naspäť na farmu. Prečo? Jednoducho aby ušetrili peniaze, lebo na farme má plat 40-tisíc a v NHL 400-tisíc dolárov a oni ušetria 90 % platu za daný deň. Oplatí sa im to. Najmä v prípade, ak je farma blízko.

My sme mali lietadlo, ktoré lietalo hore-dolu medzi Nashvillom a Milwaukee a veľa som sa nacestoval. Z letiska potom ešte taxíkom do hotela a namiesto toho, aby som bol doma v posteli o jedenástej, zaľahol som v hoteli v inom meste o druhej nadránom.

A to sa časom nabaľovalo. Hokej samotný ma bavil, len som sa necítil tak dobre, ako by som chcel. Potom sa to samozrejme odzrkadľovalo na tréningoch a aj na zápasoch.

V kariére ste si prešli siedmimi ligami sveta, ale najdlhšie, dovedna šesť rokov, ste strávili v Pardubiciach. Tamojší klub zažil tituly, ale aj pády a túži po ďalšom titule, čo mu tento rok nevyšlo. Majú kvalitný káder a v pláne modernizáciu haly so zázemím ako v NHL. Mesto má 90-tisíc obyvateľov, čo je menej ako Banská Bystrica. V čom by sme sa mohli od nich inšpirovať?

Inšpirovať sa môžeme v tom, ako chce extrémne bohatý človek vrátiť peniaze späť do spoločnosti. Máme takých ľudí dosť a mohol by byť niekto taký srdciar, čo si povie, že zarobil miliardy a vráti niečo do systému. To by bolo skvelé. Poznajúc pardubické prostredie, však musím podotknúť, že polovica z plánov sa napokon neudeje, neverím tomu, viem o tom svoje.

Podľa mňa by ani nebolo ideálne, ak by Pardubice tento rok boli získali titul. Nie som totiž fanúšik tejto cesty, keď si niekto zaplatí hráčov, aby dosiahli výsledok.

Podľa môjho názoru by mala existovať nejaká symbióza a klub by mal prejsť vývojom. V tohtoročných Pardubiciach sa však stal presný opak. Titul by mal byť výsledok systematickej práce a nie takéhoto spôsobu riadenia.

Píše sa rok 2009. Ten istý klub – Pardubice. Stále ste to vy, ale bez emócií, bojíte sa puku letiaceho na vás a podobne. Sprevádzajú vás všetky príznaky syndrómu vyhorenia. To sa však neudeje zo dňa na deň. Ako ste sa do tohto štádia dostali a čo by ste spätne boli urobili inak?

Čo by som bol urobil inak? Bojím sa, že nič. Pretože všetko, čo tomu predchádzalo, bola extrémna vyťaženosť a únava. Dám vám príklad: Nastúpil som na majstrovstvách sveta, keď som mal 21 rokov, a ťahal som to 8 rokov po sebe. Do toho olympiády a Svetový pohár.

A vždy, keď sa skončili majstrovstvá sveta, tak som mal v Pardubiciach iba týždeň voľno a nastúpil som do letnej prípravy. Mužstvo už bolo mesiac v letnej príprave, a ja som práve začínal a všetko absolvoval s nimi. Nabalilo sa to a stratil som základ svojho života, spomínanú vášeň.

Pamätám si, ako sme prehrali siedmy zápas v predĺžení doma s Plzňou v roku 2009 a ja som si povedal, že konečne je koniec. Bol som totálne vyhorený človek, ktorý išiel 9 rokov nonstop a mal iba jeden týždeň voľna medzi sezónami, čo je extrémne málo.

Navyše vtedy to nefungovalo ako teraz, že kondičný tréner nastaví záťaž, trénovali sme dvojfázovo. Bola to drina a ja som zaplatil daň za to, že som nemal čas si oddýchnuť. Ak sa však na to pozriem spätne, tak aj keby mi niekto povedal, aby som v roku 2006 nešiel na majstrovstvá a oddýchol si, lebo ma to dobehne v tridsiatke, nepočúval by som ho a išiel by som. Natoľko sa poznám.

Z Pardubíc ste odišli do Košíc, kde sa vám však tiež nedarilo. Boli ste iba náhradný brankár. Na odporúčanie ste vyhľadali odbornú pomoc. Pomohlo vám o vlastnom vyhorení otvorene hovoriť a vyrozprávať sa z toho?

Bola to úplná náhoda a nie odporúčanie. Bol som u kamaráta, kam prišiel jeho kamarát, volali ma na poľovačku. Nejako sme sa zarozprávali a ten kamarát vraví, že má nejakú doktorku, ku ktorej sem-tam zabehne a celkom mu to pomáha. Vtedy vo mne zasvietila kontrolka, že by som to vyskúšal aj ja.

Slovo dalo slovo, vybavil mi to a šiel som za pani doktorkou. Tá mi právom strašne „naložila“, aký som doslova hlupák hlúpy, ako prežívam životné situácie. Veľmi mi však pomohla. Dokonca som jej neskôr telefonoval aj z Chabarovska.

Bol to pre mňa začiatok cesty, keď som sa snažil odraziť z dna. Neskôr som mal ešte jedného mentálneho trénera, ktorý mi tvrdil, že som sa ocitol na pokraji nervového zrútenia. Také vážne to vraj so mnou bolo.

Nespával som, nemal som žiadnu životnú emóciu. Netešil som sa zo života, nepociťoval som smútok, ale ani radosť. A tak som aj chytal. Nebol som schopný chytiť jeden puk, a keď letel hoci aj spoza modrej čiary, bál som sa, že bude z toho gól. Hlava skrátka nepracovala.

Ako ste sa z toho napokon dostali? Bolo to v zmene prostredia a prestupe do Mytišči alebo ako sa vám to podarilo?

V prvom rade mi pomohla návšteva u psychologičky. Na rovinu musím povedať, že nešlo o mentálneho trénera, bola to normálna psychologička v nemocnici. U nás sa stále traduje, že je to „cvokár“, ale tak to nie je.

Žijeme veľmi ťažkú dobu a možnosť vyhľadať pomoc je skvelá vec. Ja dokonca hovorím, že je to veľký kredit pre človeka, ktorý to potrebuje. Samozrejme, obrovské uznanie patrí aj lekárovi, ale zaslúži si ho najmä človek, ktorý nájde v sebe tú odvahu, vyhľadá pomoc a vyrozpráva sa z toho.

Psychologička mi ešte odporučila pani, ktorá ma v Košiciach učila správne dýchať. To využívame aj teraz. V kempoch máme človeka, ktorý našich mladých brankárov učí dýchať. Mohli ste to vidieť aj na nedávnych majstrovstvách sveta do 18 rokov, keď Samo Urban v detailnom zábere kamery robil dýchacie cvičenia počas zápasov. Dýchanie je totiž veľmi dôležitá súčasť nášho života.

A takto vyzbrojený som šiel Mytišči. A to je pre mňa jedna veľká záhada, ako som sa naučil chytať v lietadle. Priletel som do Moskvy, rýchlo vybavili papiere, pričom dve hodiny na mňa noví spoluhráči čakali v lietadle. Sadol som na palubu, odleteli sme do Omsku, a keď som ráno vykorčuľoval na ľad na zápas proti Jágrovi, v ktorom sme vyhrali 4:2, zrazu bolo všetko skvelé.

Ja som sa fakt naučil chytať v lietadle. Samozrejme, všetko sa to odohralo v hlave a myslím si, že tomu predchádzali najmä návštevy u psychologičky a dýchacie cvičenia, ktoré som spomínal.

Neskôr prišiel ešte jeden podobný pád, ale vtedy som už vedel, že musím vyhľadať pomoc a posunúť sa ľudsky, aby som to zvládol.

Jednu sezónu ste strávili aj vo Fínsku v drese Jokeritu. Fínsko je inšpiratívna krajina v rôznych oblastiach, šport nevynímajúc. Aké skúsenosti ste si z nej odniesli vy?

Inšpiratívna je nulová korupcia a to, že pokuty dostávajú podľa výšky platov a daňového priznania. U nás keď niekto zdedí alebo má od rodičov väčší majetok a dostane 600 eur pokutu, tak to výchovné nie je, ale vo Fínsku napríklad majiteľ Espoo Blues dostal 120-tisíc eur pokutu za rýchlosť. Pravidlá sú tam pre všetkých rovnaké.

Pokiaľ ide o hokej, tak je to práca na tréningoch. Všetko tam idú naplno. U nás boli voľnejšie tréningy, ale to je aj tým, že sme mali tréningy na ľade hodinu a pol či dve hodiny. Vo Fínsku sme boli na ľade 50 minút, ale išli sa tam „bomby“ a veľmi ma to bavilo.

Rok v Helsinkách bol výborný. Zažili sme storočnú zimu, s deťmi sme chodili na klzisko pred barákom takmer každý deň. Z rodinného pohľadu to bolo naozaj skvelé obdobie. Napriek takmer neustálej tme sme tam boli ako rodina šťastní.

Dostal som aj ponuku na predĺženie zmluvy o dva roky, ale tréner odišiel z Jokeritu do Chabarovska a zobral si ma so sebou. Ale Fínsko ako krajina, jej fungovanie a to, ako tam ľudia žijú, je pre mňa veľmi inšpiratívne. Keby tam nebola stále taká tma, tak je to ideálne miesto na život.

Pristavme sa aspoň jednou otázkou pri reprezentácii. O majstrovstvách sveta 2002 veľmi nerád hovoríte, lebo vraj už všetko bolo povedané. Boli ste výraznou oporou zlatého tímu a nezabudnuteľný je najmä váš výkon v semifinále proti domácemu Švédsku. To vieme takmer všetci. Nie každý však vie, prečo ste mali po finálovom zápase problém dostať sa do autobusu s oslavujúcim tímom. Prečo vás šofér nechcel do autobusu pustiť?

Hneď po zápase ma zobrali na dopingovú kontrolu. Odmietal som ísť, veď bola najväčšia oslava a očakával som, že dostať zo seba hocičo bude veľmi ťažké. Ale musel som na ňu ísť, inak to nešlo. Sadol som si tam a pýtal sa, či máme aspoň nejaké pivo. Dal som si prvé a nevyšlo zo mňa nič. Potom druhé, tretie, štvrté, stále nič.

A to sa bavíme o tom, že tie pivá išli do mňa v rozpätí pätnástich minút. Uprosil som ich, aby ma pustili do šatne, kam ma naveľa s dozorom pustili. Prišiel som do šatne a tam už pán prezident nalieval drienkovicu. Po tých štyroch pivách som si dal dve drienkovice, to všetko za menej než pol hodiny. Musel som sa však vrátiť na dopingovú kontrolu.

Stihol som sa aspoň vyzliecť z výstroja a šiel som tam v ponožkách, mokrom ribane, drese a hodil som na seba ešte medailu. Podarilo sa mi zo seba niečo dostať, hoci potrebných bolo asi 60 ml a ja som dal možno 20 ml. Presvedčil som ich však, aby ma pustili, že nie som žiaden človek, čo by bral doping. V šatni už nikto nebol a ja iba v drese a s medailou som vybehol von.

Mali sme dvojposchodový autobus, všetci stáli hore a ja som búchal šoférovi, aby mi otvoril. On sa na mňa pozrel a zbadal človeka v podkolienkach, celého mokrého, ako búcha na dvere autobusu. Ukázal mi, aby som vypadol. Potom mi chvalabohu napadlo ukázať mu medailu a pustil ma dnu za ostatnými. Keď sa na to spätne pozriem z pohľadu toho šoféra, ja by som sa tiež do toho autobusu nepustil. (Smiech)

Kariéru ste ukončili v Liberci v roku 2017, pričom v roku 2016 ste sa tam stali druhýkrát majstrom Česka. Ste pekným príkladom prechodu zo športovej kariéry do života po nej. Poznáme však aj mnoho prípadov, keď vrcholoví športovci končia v psychických problémoch, krachujú či dokonca sa uchýlia k samovražde. Prečo sa dejú takéto prípady?

Ja sám som podobné situácie a myšlienkové pochody zažil a viem si presne predstaviť, prečo sa to stáva. Príde vyhorenie, človek to nečaká a ak nenájde pomoc a svetlo na konci tunela, je to extrémne ťažké. Veľakrát sú za tým aj financie, ale už len samotné vyhorenie je zlá vec.

Nabaľuje sa to, človek o desiatej večer odpadne do postele extrémne unavený, lebo nespal noc predtým, ale o druhej-tretej v noci je hore a už nedokáže zaspať. Nepomáhajú tabletky, nepomáha nič. Človek prestane vnímať svet. Nevníma radosť, nevníma smútok. Pozerá správy, vidí tam tragickú udalosť a povie si akurát „hmm, smutné“.

O dvadsať minút dostane krásne víno či dobrú knihu, ale nevníma to a neteší sa z toho. Večer opäť odpadne do postele extrémne unavený, lebo telo vypne. A opäť je o druhej-tretej v noci hore. A to sú tie najťažšie chvíle, keď človek v noci bdie, všade ticho a on premýšľa. Hlava mu „šrotuje“, nevie si usporiadať myšlienky, do toho môže prísť rodinný či osobný problém. A ostáva na všetko sám.

Ja som sám bol, všetko som to zažil, všetko si to pamätám, bolo to naozaj ťažké obdobie. Vtedy je veľmi dôležité nájsť spriaznenú dušu. A tiež aby mal dobrý vzťah s ľuďmi okolo seba. Lebo okolie vám môže pomôcť bez toho, aby ste o to žiadali. Ak je človek dobrý k ľudom okolo seba, okolie to vie vycítiť a chce mu podať pomocnú ruku, lebo ho má rado.

Nikdy nevieme, kedy sa nám to môže prihodiť – hociktorému z nás. A keď to raz príde, nedokážeme to zvládnuť sami, každý bude potrebovať pomoc rodiny či okolia. Mne najviac pomohol tím okolo mňa, správal som sa k nemu dobre a vrátil mi to.

Zabŕdnem ešte aj do finančnej sféry. Veľa ľudí rozpráva, že športovci sú hlúpi, lebo zle investujú. Nájdu sa aj také prípady, to beriem. Ale ľudia si musia uvedomiť, že sme formovaní prostredím. Odmlada žijeme v naivnej predstave, že nás nikto nesklame. Žijeme v hokejovej bubline.

Spravíme chybu na ľade, niekto sa za nás hodí do strely. Poplačete si, spoluhráč pri vás stojí. Prežívate spolu prehry aj víťazstvá. Trávite spolu čas v autobuse, máte okolo seba ľudí, ktorých poznáte. A zrazu prídete vo veku 22 či 25 rokov do reálneho života a niekto zvonku je k vám milý a dobrý. A vy si poviete, že nemá dôvod, prečo by vás chcel podviesť, ste dôverčivý.

V tom veku je pre ľudí zvonku veľmi ľahké športovca oklamať. Síce sa musí zrazu spoliehať sám na seba, ale v hlave má zafixované, že ten človek, ktorý sa usmieva, je dobrý a nemá dôvod ťa oklamať.

Nikdy sa ti to doteraz nestalo, nerozmýšľaš, jednoducho naletíš. Na jednej strane je to hlúposť športovca, ale ľudia si jednoducho musia uvedomiť, že športovci žijú vo férovom prostredí, kde jeden za druhého je ochotný obetovať sa aj na úkor svojho zdravia a pomáhať si.

Prostredie nás naučilo, že sa nepodvedieme. A potom to ľudia z nešportovej sféry zneužívajú. Týmto sa chcem športovcov zastať – nie sme hlúpi, ale žijeme v bubline, ktorá nás deformovala. Je to krásna deformácia, veď kto by nechcel mať pri sebe ľudí, ktorí sa za neho postavia a sú ochotní sa ho zastať? To je na tom to krásne, ale môže to mať neskôr nepriaznivé následky.

Hokej vás stále baví a napĺňa aj po skončení aktívnej kariéry. Začali ste pracovať pre SZĽH, pripravujete brankárov reprezentačného A-tímu, máte na starosti mládežnícke reprezentácie, sledujete nové talenty. Taktiež ste vymysleli projekt VTB – Výchova talentovaných brankárov, ktorého ste šéftrénerom a mentorom. Ako sa tomuto projektu darí?

V prvom rade musím zdôrazniť, že projekt som nevymyslel ja, ale my. Tvoríme skupinu asi štyridsiatich trénerov a každý má na výsledkoch svoj podiel. Máme množstvo trénerov, ktorí strávia denne na ľade veľa hodín bez toho, aby im za to niekto zaplatil, za čo im patrí veľká vďaka.

Prispeli k výkonom brankárov ako Gajan v dvadsiatke či Urban v osemnástke, s ktorým pracujeme od jeho 15 rokov. Pomaly je teda vidieť už aj výsledky a verím, že je to skvelý projekt pre brankárov aj pre trénerov. Stále máme oblasti, kde sa vieme posunúť ďalej a zlepšiť. Štyri roky nám ukázali, že cesta je správna a vieme dosahovať výsledky.

Sám ste o programe VTB povedali: „Vychovávame najskôr osobnosti, až potom brankárov“. Dnes veľa rodičov vytvára deťom také podmienky, aby to mali v živote ľahké. Je to úprimná snaha každého rodiča, ale robia naozaj dobre? Ako môžu deti vychádzať z komfortnej zóny a prekonávať svoje limity zdravým spôsobom?

To je práve to mentorstvo, ktoré sa snažíme robiť. Brankárovi môžem povedať 20-krát, čo a ako má spraviť, ale po treťom raze ma už nepočúva. Potrebuje to dostať sprava-zľava, zhora-zdola.

Preto je dobré, že máme kemp a v ňom prednášky. Prišli Zdeno Chára, Michal Handzuš, tréner z NHL alebo naposledy aj špičkový kondičný tréner Jan Mühlfeit, ktorý je vo svojej oblasti veľkou osobnosťou. Títo ľudia to všetko robia zadarmo.

Dokonca sme mali špecialistu očného doktora, ktorý chlapcom vysvetľoval, ako majú fungovať v ére tabletov a smartfónov, aby si neničili zrak. Dag Palovič učí chlapcov dýchacie cvičenia, mentálne nastavenie či koľko času tráviť na sociálnych sieťach.

Chlapci dostávajú veľa informácií, snažíme sa ich pripraviť na ďalší život. Naša práca je v podstate jednoduchá, keďže pracujeme s elitou brankárov, s 8-10 najlepšími v ročníku. Projekt si získal veľmi dobré meno a chalani sa naň tešia a chcú tam byť. Panuje tam výborná atmosféra, od skvelých trénerov sa dá mnoho naučiť.

Stalo sa nám však aj to, že Michal Handzuš mal prednášku o dôležitosti charakteru v NHL a na druhý deň prišli chalani o dve minúty neskôr na tréning. Po dohode s trénermi som ich zobral na ľad a povedal som im, že máme dve možnosti.

Tú klasickú slovenskú, keď sa môžeme ľutovať, že sa snažíme zháňať financie, perieme dresy, tréneri prišli na úkor svojho voľného času a svojej rodiny, a oni meškajú na tréning. Alebo tú druhú, že ľutovať sa nebudeme a ukážeme im, ako funguje reálny svet. A že si vyberám druhú možnosť. Na polovici ihriska sme zhasli svetlá a oni hodinu korčuľovali hore-dolu.

Urobili sme to ešte aj poobede a chlapci sa sami prišli ospravedlniť. Je to metóda medu a biča. Chceme byť s nimi kamaráti a parťáci, ale musíme a chceme ich pripraviť na veľký hokej. Pretože keď to spravia o päť rokov v nejakom špičkovom tíme a bude ich to stáť miesto, tak nezlyhali oni, ale zlyhali sme my, lebo sme ich to nenaučili.

Z vašich slov vieme, že aj u vás budovali v Amerike nezlomnosť, hoci to bolo niekedy ponižujúce. Je dobré sa to naučiť na vlastnej koži?

Zažil som to aj ja so synom. Keď bol v Chabarovsku, prehrali nejaký zápas a vonku bolo mínus dvadsať stupňov. Tréner im povedal, nech si vyzujú korčule a vonku museli v tom mraze behať asi 40 minút vo výstroji. Mal vtedy asi 12 rokov, prišiel domov a povedal mi, čo museli robiť. Bol z toho rozhorčený a nechápal.

Ja som mu však povedal, že keď sa mu to stane o tri roky, tak všetci budú šomrať a on sa zoberie a odbehne to, taká je to pre neho skvelá skúsenosť. Už ako dieťa sa nad tým zamyslel a povedal: „Máš pravdu, budem možno niekde v Česku, budem vedieť, že som to už zažil, a dám to.“ A zobral to ako skvelú skúsenosť.

Nikdy nevieme, čo je pre nás dobré a čo zlé. Zažil som, že aj zlé veci boli na konci tie dobré. Život sa bilancuje až na konci. Ani vyhrať jackpot pre nás nemusí byť napokon dobré.

A keď zažijeme zlú skúsenosť, vieme sa z nej poučiť a s odstupom času ju vyhodnotiť. Sám som zažil veľa prípadov, keď som si vravel, prečo to ten chalan, čo urobil pre to menej, má, a ja nie. Ale teraz vidím, že ja som šťastný a spokojný, a on nie.

S vrcholovým športom sa spájajú aj zranenia, viacerí hráči od určitej fázy hrajú s podporou liekov alebo iba na nich. Niektorí dokonca hovoria, že za úspech považujú taký deň, do ktorého sa zobudia bez bolesti. Ako ste sa s fyzickou bolesťou vyrovnávali vy a dá sa vôbec vrcholová kariéra športovca dokončiť a absolvovať bez zdravotných následkov?

Poznám veľa športovcov, ktorí zavŕšili kariéru a sú v pohode. Asi k tomu prispievajú aj fyzické predispozície a určite hrá veľkú rolu aj obalenie svalov, ktoré šetria a držia kĺby pokope. Tým, že mi chýbala svalová hmota a mal som predispozíciu enormnej ohybnosti, teraz na to doplácam a čaká ma výmena kolena. Napríklad Andrej Podkonický menil obe bedrá.

Okrem predispozície na to vplýva telesná stabilita. Napríklad Jaromír Jágr bol veľmi stabilný v súbojoch a nikdy nevletel do mantinelu tak, aby sa zranil. A keď tam náhodou vletel, bol obalený svalmi.

V Liberci sme mali výborného kondičného trénera a v sezóne sa nám vyhýbali zranenia. Chalani ustávali súboje, silovo boli na tom veľmi dobre, a keď už aj zleteli, tak svaly tie kosti podržali. Dôležitá je tiež kvalitná a odborná letná príprava.

Pamätám si zápasy, keď som dostával tabletky od bolesti, ale aj infúzie rovno do žily, čo nie je príjemné. Opichanie som už bral ako normálnu vec, ale raz-dvakrát som bral lieky proti bolesti priamo do žily, aby som zápas zvládol.

Spomenuli ste Jaromíra Jágra. Ten ešte vo veku 52 rokov stále hrá v Kladne a hovorí, že to robí preto, aby sa ráno nemusel budiť v bolestiach, pretože tréningom si ešte stále svalstvo udržiava na potrebnej úrovni.

Asi sa teda budem musieť vrátiť na ľad aj ja, aby som sa dal trochu dokopy. (Smiech)

Hovorí sa, že úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sám seba za spokojného a šťastného?

Som šťastný, lebo mám dobrý pocit. Veľmi rád totiž robím veci pre dobrý pocit. Vtedy zaspávam tak, ako ste spomínali, ale nezobúdzam sa netrpezlivý, zobúdzam sa šťastný.

A to je gro môjho života, ktoré som hľadal a aj som našiel po všetkých peripetiách, o ktorých rozprávam, lebo chcem, aby to ľudia počuli, poučili sa z toho a vedeli, že sa z toho dá dostať. Teraz mám obdobie, keď som naozaj šťastný. Ľudia by si mali uvedomiť, že žiť by sme mali pre dobrý pocit. Dobrý pocit sa dá navodiť miliónmi spôsobov.

Farár či mních si ráno kľakne a večer sa postaví a povie, že zažil krásny deň v meditácii. Každý má to svoje – niekto bicykel, niekto iné športy, niekto čítanie kníh, niekto kávu s priateľmi. Robme veci tak, aby sme mali ten dobrý pocit – vtedy sme naozaj šťastní.

Od určitého času chodíte s otcom na ryby do Nórska. Čo vás k tom priviedlo?

Musím povedať, že je to úžasná dovolenka. Najmä tým, že tam ideme s ocinom, to je pre mňa veľká „bomba“. Začalo to tak nevinne. Keď som skončil s hokejom, bol august, otec pozeral televízor a hovorí, že tá rybačka v Nórsku musí byť niečo krásne.

Ja som sa zastavil a hovorím si, že prvýkrát v živote môžem niekam v auguste ísť, nemám žiadnu letnú prípravu ani nič podobné. Tak som zavolal na Moravu bratancovi Ľubošovi, ktorý chodil každý rok do Nórska na ryby, aby nás zobral. Nechcelo sa mu, že nestíha, ale podarilo sa mi ho ukecať a na druhý deň hovorím ocinovi, že o týždeň ideme do Nórska na ryby.

On sa na mňa neveriacky pozrel, či mi nešibe, že doma nemáme ani háčik a nikdy sme neboli na rybách. Zavolal som teda kamarátovi, čo ma rybársky obchod, a hovorím mu – čo potrebujem na ryby do Nórska? Vymenoval mi rôzne typy udíc, trojháčiky a neviem čo ešte, tak som mu povedal, nech mi to preloží do ľudskej reči. (Smiech)

Aby mi to pripravil a ja to kúpim. A tak sme vyrazili autom do Nórska a tento rok ideme už po šiestykrát. Je to dovolenka v člne s dvoma blízkymi ľuďmi. Celý deň máte nastavený program, ste na vode, chytáte ryby a nič iné vás nezaujíma.

Je to neskutočná psychohygiena v krásnom prostredí. Človek je odrezaný od sveta dve hodiny od Trondheimu a je to krásne. Večer, ak sa počas dňa zadarí, ešte štyri hodiny filetujete ryby. Je to čisto pánska komunita a nech si dámy hovoria, čo chcú, raz za čas to potrebujeme.

O kemping sa stará Slovák z Detvy, úžasný chlapík. Ešte len prídeme, už náš čakajú koláče z rýb či údenáče. Týždeň sa stravujeme iba rybami a je to super dovolenka s minimom alkoholu. Možno nejaký ten prípitok, ale tým, že človek ide nonstop, nemá čas sa „zrúbať“, lebo by mu ušiel deň a to je naozaj škoda. Je to dovolenka o rybačke, spoločnosti a odrezaní od sveta.

V americkom univerzitnom tíme St. Lawrence University hokejovo napreduje váš syn Janko. Gólom však nezabraňuje, ale ich strieľa. Prečo? A ako sa mu darí?

Pár striel tento rok aj zblokoval, takže čo-to aj ubránil. (Smiech) Darí sa mu, často mi volá a ja som z toho nadšený a šťastný. Mal ťažký začiatok sezóny, keďže prvoročiaci na univerzite to majú náročné. Ale presadil sa a je šťastný, čo je alfa a omega – keď zavolá šťastné dieťa rodičovi, tak aj rodič je šťastný a je to „bomba“.

Na konci tejto sezóny hral veľa, čo šťastie znásobuje. Ja som šťastný aj za neho, lebo má 20 rokov a študuje. Nedávno boli na Wall Street na dva dni na stáži, kam ich zobrala škola. Keď to porovnám s chalanmi, čo majú rovnaký vek tu a po tréningu hrajú PlayStation, tak je to niekde inde. Šimon Latkóczy, ktorý je takisto v Amerike na univerzite, je z toho tiež nadšený.

Nastupujú nám do Ameriky na univerzitu ďalší dvaja brankári a ďalší traja o rok neskôr. Môj syn dostal plné štipendium za obrovské peniaze, ktoré by som si nemohol dovoliť, a to isté dostanú aj oni. Som rád, že vo VTB sme rodičov presvedčili a že pochopili, že je to skvelá cesta.

A prečo Janko nechytá? Ako malý bol taký päťdesiat na päťdesiat, ale moja polovička ho usmernila, aby šiel do útoku. Bola to skvelá voľba, lebo keď sme cestovali po svete, bolo pre neho jednoduchšie sa uplatniť a hrať v tíme, ako keby bol brankár.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Nastavený som tak, že 6.20 ráno sa budím. Ale keď mám čas, rád vylihujem v posteli a buď si čítam, alebo si snažím aspoň trochu zacvičiť. Ale najkrajší ranný rituál je, keď malý vybehne z izby, je to malé slniečko s veľkým úsmevom a ja som dojatý z toho, keď si to čo i len predstavím. Je to krásny rituál, keď ráno vybehne z izby, kde spí, a ukáže mi svoj úsmev. To je môj aktuálny rituál – teším sa na každé ráno, keď ho uvidím.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 30.6.2023.