Alexander Vencel patril k najlepším futbalovým brankárom v Československu.

So Slovanom Bratislava získal Pohár víťazov pohárov aj tri tituly majstra Československa. Roky patril k najlepším futbalovým brankárom v krajine, je tiež majstrom Európy z roku 1976. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner brankárov. Hosťom podcastu Vykroč bol ALEXANDER VENCEL starší. 

Byť futbalový brankár je pomerne nevďačné. Keď útočník zahodí tri-štyri čisté gólové šance a z piatej dá gól, je všetko v poriadku. Keď však brankár desať šancí súpera zlikviduje, ale následne dostane hlúpy gól, všetka vina padá na jeho hlavu a chybu mu vyčítajú ešte roky. Bremeno väčšej zodpovednosti nesie jednoznačne brankár. Prečo ste sa chceli stať futbalovým brankárom?

Je to dlhší príbeh, ale skúsim ho skrátiť. Bývali sme v Šali, kúsok od železničnej stanice, kde bol priestor veľký skoro ako futbalové ihrisko. Tam sa stretávali všetci z „dolnej časti“ Šale a hrali tam futbal.

Hrávali tam velikáni ako Jozef Jankech a jeho brat, Štefanovič a ďalší, vrátane môjho brata, ktorý bol takisto futbalista v doraste Šale. Hráčov tam bolo veľa, ale nemali brankára. Ja som sa tam ponevieral a Jankech hovorí: „Ty si taký vysoký, z teba spravíme brankára!“ A zrazu som bol brankár.

Zaľúbilo sa mi to, začal som sa o chytanie vážne zaujímať. Chytal som za školskú jedenástku. V doraste prišla prehra 0:7 v Leviciach a celú cestu domov som preplakal, keďže to bol môj prvý zápas. Postupne sa to však zlepšovalo.

V podcaste s Alexandrom Vencelom sa dozviete aj:

• Ako trénoval s legendárnym brankárom Viliamom Schrojfom
• Čo prechádzalo slávnemu triumfu vo finále PVP 1969 nad FC Barcelona
• Ako vyzerala kedysi rivalita medzi Slovanom a Spartakom Trnava
• Ktorý slávny brazílsky klub ho lanáril
• Prečo nechytal v penaltovom rozstrele vo finále ME 1976 v Belehrade
• Ako sa udržuje v dobrej kondícii

Keď som skončil základnú školu a mal takmer 15 rokov, hrali sme na turnaji v Nových Zámkoch, kde hrala zhodou okolností aj bratislavská „dimitrovka“ a pán tréner Rakús sa ma po zápase opýtal, či sa nechcem ísť učiť do Bratislavy. Odvetil som mu, že sa chystám do Bánoviec nad Bebravou na automobilovú priemyslovku. Odvetil, že by ma chceli za brankára a v Bratislave majú tiež učilište s maturitou.

Doma som to povedal otcovi, ktorý bol bývalý futbalista a priaznivá duša. Nebol proti, ale mal som ešte presvedčiť mamu. Bývali sme vtedy už v Diakovciach a mama sa bála toho, čo povedia na dedine, že som odišiel do učňovskej školy. Povedal som jej, že sa nič nedá robiť, už som sa rozhodol a chcem byť futbalista. A tak som odišiel do Bratislavy a o necelé dva roky som už bol v Slovane.

Od debaklu v Leviciach ste sa vypracovali a napokon sa vám podarilo vyhrať druhú najcennejšiu európsku klubovú trofej a ste aj majster Európy. Spoznávajú vás ľudia na ulici a vedia mladí futbalisti kto ste?

Skôr ma spoznávajú starší. Prakticky ešte pred troma rokmi som trénoval mládež v Slovane. Vydržal som ako profesionál vo futbale dosť dlho, keďže už v roku 1961 som sa dostal do prvého mužstva Slovana a odvtedy som sa pohyboval vo futbale – dvadsať rokov ako hráč a zvyšok ako tréner v rôznych funkciách v Slovane, ale aj v Dunajskej Strede, Trnave a vo všetkých reprezentáciách od mládeže až po prvé mužstvo ako tréner brankárov.

Mal som najvyššiu kvalifikáciu, ale nechcel som ísť robiť hlavného trénera, lebo som si sám povedal, že nemám na to povahu. Som skôr nekonfliktný typ, ktorý ustúpi a s hráčmi je konflikt potrebný neustále. Tak som si radšej povedal, že budem tréner brankárov a s nimi konflikty mať nebudem.

Útočníci alebo tvorcovia hry majú zvyčajne vyšší plat než brankári a aj pri prestupe sú ich sumy vyššie. Prečo je to tak?

Dlhé roky bolo brankárske remeslo veľmi nedocenené. Ako brankári sme boli stále v ústraní. Až možno posledných dvadsať rokov prišla zmena v tom, že si mužstvá uvedomili, že Buffon či Petr Čech, alebo aj ďalší výborní brankári dokázali uhrať mužstvu v sezóne aj 25 bodov tým, že nedostali gól. Aj prestupové ceny brankárov sa zvýšili.

My sme boli v pozícii, že keď mužstvo dostalo gól, skoro vždy diváci tvrdili, že na vine bol brankár. Ale keď som chytil v jednom zápase dve penalty, noviny spomenuli akurát to, že Adamec asi nemal deň, no nenapísali, že ja som bol dobrý a chytil som dve penalty.

Spája sa mi s tým ešte jeden pekný príbeh. Hrali sme doma so Slaviou Praha. Na štadióne bolo 40-tisíc divákov, nevedeli sme dať gól a v 90. minúte bolo stále 0:0. Ich brankár prekopol celé ihrisko, lopta prišla až ku mne, pekne som si ju pristavil a pripravil na rozohrávku. Z pravej strany mi kričal Urban: „Šaňo, daj mi ju!“ Z opačnej strany kričal druhý obranca, nech mu prihrám. Ja som sa tak v pokoji rozhliadal a zrazu zo zeme „vyrástol“ Franta Veselý, zobral mi loptu, dal gól a prehrali sme 0:1.

Keď rozhodca odpískal koniec zápasu, plakal som ako malé dieťa, keď mu zoberú hračku a šiel som do kabíny. Dobehli za mnou spoluhráči ako Janko Popluhár a iní a utešovali ma, že sa nič nedeje a také veci sa stávajú.

Ja som si však v hlave premietal to, že som práve v ten deň dostal prvýkrát pozvánku do reprezentácie Československa na zápas s Rumunskom, ktorý sa hral o tri dni a týmto gólom sa končí moja kariéra v reprezentácii, už ma nikdy nezavolajú. Tréner Marko však povedal, že aj tak budem proti Rumunom chytať. Tak aj bolo, vyhrali sme, všetko bolo v poriadku, zrazu sa na spomínaný nešťastný gól zabudlo.

Ale nie úplne. Ešte aj tento rok ma v Bratislave cestou domov zastavil jeden starší pán a hovorí: „Dobrý deň, pán Vencel. A pamätáte si, čo ste spravili so Slaviou, aký gól ste dostali a preto sme prehrali 0:1?“ Nezdržal som sa, odvetil som mu, že si pamätám a opýtal som sa ho, či si pamätá aj to, že som chytil Adamcovi dve penalty a vyhrali sme. S údivom odpovedal, že to mu z pamäte vypadlo. (smiech)

Toto je brankársky údel – ľudia si pamätajú, aké sme dostali góly, ale čo sme všetko pochytali, na to rýchlo zabúdajú.

Viacerí hostia v podcaste Vykroč hovoria, že ich úspech je výsledkom každodenných návykov. Ako vyzerali vaše mládežnícke roky a čo ste robili preto, aby ste sa stali špičkovým športovcom?

Mal som výhodu v tom, že keď som prišiel do Bratislavy do druholigového dorastu TJ Dimitrov, trénoval ho už spomínaný pán Rakús, ktorý ako hráč pôsobil určitý čas aj v Slovane. Bol to človek, ktorý nielen rozumel futbalu, ale bol akoby naším otcom. Mali sme 15-16 a on nám povedal o živote možno viac než o futbale.

Učil nás hrať futbal tak, ako vedel, že sa futbal hrá a ako ho hral možno aj on sám. Pri tom všetkom bol veľmi prísny a vyžadoval mnoho – v tom čase sme už päťkrát v týždni trénovali a cez víkend hrali zápas. Chodil som do školy a po nej z Bieleho kríža utekal peši cez „dimitrovku“ do Mierovej kolónie, kde sme mali štadión a nemal som čas na nič iné, len na futbal.

Veľmi rád som pozeral iných hráčov. Prvý skvelý brankár, ktorého som v živote videl, bol Beara. V Bratislave sa hral zápas Československo – Juhoslávia, Borovička dal víťazný gól. Na štadióne bolo 60-tisíc divákov a ja medzi nimi vďaka môjmu krstnému otcovi, ktorý ma tam trinásťročného zobral. Cez ľudí som však veľa nevidel, tak mi hovoria: „Však ty si chlapec z dediny, pozri sa na tieto topole vedľa hodín. Vylez hore a budeš mať tribúnu.“

Vyliezol som, zápas som sledoval odtiaľ a pre mňa sa Beara stal najväčším idolom, aký som mohol mať. Bol to fantastický brankár na svoju dobu a myslím si, že v tom zápase som sa od neho všeličo naučil. (smiech) Ale v zlepšovaní som pokračoval potom pri Schrojfovi v Slovane.

V A-mužstve Slovana ste striedali práve legendárneho Viliama Schrojfa, najlepšieho brankára MS 1962 v Chile. Bol to vzrastom neveľký brankár, ale veľmi mrštný a ľudia hovorili, že chytá ako keby lietal vzduchom. Ako ste vychádzali a čo vás naučil?

V roku 1961 som sa dostal do ligového dorastu Slovana, kde som sa ocitol s Mutkovičom, Zlochom, Filom, Hrdličkom a ďalšími hráčmi, ktorí boli mojimi spoluhráčmi prakticky celý môj hráčsky život. Na začiatku ma len jeden raz do týždňa zavolal tréner Šťastný na tréningy prvého mužstva Slovana so Schrojfom, aby som si postupne na to zvykal.

Asi po polroku som chodil už dvakrát týždenne a samozrejme, že som ho obdivoval a chcel napodobniť všetko, čo robí on. Nemal som však takú fyzické parametre, aby som ho napodobnil v tom, v čom on bol geniálny – v robinzonádach.

Mám však aj jednu krásnu príhodu s ním, keď som bol začínajúci brankár. Vildo bol známy tým, že trénoval „do nemoty.“ Vždy si so sebou bral na štadión na tréning vedro plné vody. Keď už bol totálne zmorený tréningom, pozrel sa na mňa a hovorí mi, že môžem ísť do brány.

On si potom strčil hlavu do toho plného vedra, ovlažil sa, na mňa medzitým prišli azda len tri strely a hovorí: „Stačí, čakaj“. Opäť som musel ísť vedľa brány a zbierať lopty. Ale vôbec mi to neprekážalo a keď som sa do bránky dostal, on sám mi radil, čo a ako mám robiť lepšie a bol jeden z tých, ktorý mi pomohol sa stať takým brankárom, akým som sa stal.

Vy ste priamo na štadióne na Tehelnom poli aj bývali. Ako sa vám v útrobách Tehelného poľa žilo? Bola to výhoda?

Ráno som sa zobudil, nemusel som sa obliekať a rovno som šiel do kabíny a na tréning. (smiech) Ale to bola asi tá najmenšia výhoda. Vtedy sa nedalo veľmi vyberať, kde budeme bývať. Bola to vlastne reštaurácia, ktorú postavili, ale nikdy nezačala fungovať, tak ju prerobili na pekný dvojizbový byt.

Predo mnou tam býval Šaňo Horváth s rodinou, lebo v Slovane bol perfektný systém a podľa toho, kto koľko odohral, taký byt dostal. Šaňo s rodinou sa odsťahoval a my sme sa tam nasťahovali z Pluhovej z jednoizbového bytu, kde sme bývali po Vladovi Dzurillovi.

Bývanie na štadióne bolo úžasné a pokojné. Celý problém bol len v tom, že okná, ktoré sme mali, susedili s bufetom a všetci ľudia, ktorí jedli párky a pili pivo, tak si ich odkladali na parapety nášho okna. Na druhý deň po zápase ma manželka vždy vyhnala, nech to idem upratať, inak sme nemohli ani okná otvoriť.

V kúpeľni sme mali okno, z ktorého sme videli skoro na celé ihrisko. Keď sme mali malého Šaňa, manželka sa nemohla ísť pozerať na každý zápas. Prišla situácia, že chcela vidieť, čo sa na ihrisku deje, no vo výhľade z kúpeľňového okna na ihrisko sedel pán, ktorý mal spojené nohy a cez ne dobre nevidela.

Nezostávalo nič iné, ako ho poprosiť, aby roztiahol nohy, aby videla, čo na tom ihrisku jej manžel robí. (smiech) Aj takého zaujímavé situácie sme v tom byte zažili.

V Slovane ste pôsobili v jeho zlatej ére, keď sa v priebehu pár rokov stal trikrát majstrom Československa, a to v rokoch 1970, 1974 a 1975. Československá liga mala vysokú kvalitu, výborných hráčov, podmienky, vysoký záujem divákov. Ako vtedy klub fungoval a aké mali hráči zázemie?

V tom čase mal Slovan obrovskú výhodu v tom, že mal fanúšikov nielen z Bratislavy, ale z celého Slovenska. Všetci hráči, aj mimobratislavskí, túžili hrať za Slovan, bol to ich sen.

Aj ľudia na Slovensku nás v tom čase tak vnímali, že Slovan je ten najlepší klub. Trnava mala svojich fanúšikov, ale Slovan bol predsa len takou dominantou. A tomu zodpovedali aj podmienky, ktoré sme mali.

Hoci musím povedať, že aj keď som sa vrátil po vojenčine do Slovana a už som bol prvý brankár, chodil som ráno na štyri hodiny do „dimitrovky“ do práce, mal som 800 korún plat, dostali sme 400 korún kalorické a nejakých 100 korún za vyhratý zápas.

Neboli to žiadne veľké peniaze a dodnes tvrdím, že aj preto sme sa od ľudí neodcudzili a ľudia na nás neboli takí prísni, ako sú teraz. Lebo sme nemali oveľa viac než tí bežní ľudia, ktorí boli na tribúne, boli sme si dosť podobní.

Potom prišlo obdobie, kedy sa platy začali dvíhať, zaviedol sa oficiálny profesionalizmus a my sme sa začlenili medzi bežné európske mužstvá. A tým Slovan pomaly, ale isto, išiel hore na vrchol.

V období rokov 1967-1977 sa slovenskému futbalu mimoriadne darilo. Okrem Slovanu aj Trnave, ktorá vyhrala československú ligu dokonca päťkrát a finále vtedajšej podoby Ligy majstrov jej uniklo iba o vlások. Aké boli derby zápasy Slovan – Trnava v tom čase a ako ste so Spartakovcami vychádzali?

Veľakrát som sklamal ľudí, ktorí že čakali, že budem na niekoho nadávať alebo nejakých hráčov osočovať. Poviem pravdu, my sme boli najlepší priatelia s trnavskými futbalistami. V Trnave bola kapacita 23-24 tisíc divákov a na Slovane prišlo na Trnavu vždy 40-tisíc divákov.

Ľudia si už v pondelok posielali telegramy, hecovali sa a noviny už vo štvrtok nepísali o ničom inom ako o derby. Kto prehral, jeho fanúšikovia dostali po zápase tisíce telegramov, ale nepočul som v Trnave, že by mi nejako nadávali a rovnako opačne aj v Bratislave.

Samozrejme, že ľudia pískali, ale v rámci normy a fair-play. Veď celá reprezentácia bola zložená viac-menej z hráčov Slovana a Trnavy. Tešili sme sa na každé stretnutie, vo voľnom čase sme hrávali spolu karty a cestovali spolu na reprezentačné zrazy. Vzťahy medzi nami boli naozaj dobré.

Keď Dobiaš už do 10. minúty zápasu v Trnave piaty raz vykopol Janka Švehlíka z ihriska a ten sa ledva pozbieral, nikdy sa na neho Švehlík nehneval. Ale potom prišli Trnavčania do Bratislavy a dostali to na ihrisku naložené v tichosti naspäť. A dolu z ihriska sme šli ako najväčší kamaráti.

Luďka Mikloška, bývalého skvelého brankára Baníka Ostrava a československej reprezentácie, prekvapil po príchode do londýnskeho West Ham United začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia spôsob koncentrácie anglických hráčov na súťažný zápas. Žiadne spoločné rozcvičky, minimálna príprava, nikto sa ničím nestresoval. Jeden spoluhráč, anglický reprezentant, si polhodinu pred úvodným hvizdom napustil vaňu s penou, to bola jeho rozcvička. Ako ste sa na zápasy pred desiatkami tisíc divákov pripravovali vy?

Poviem vám jednu príhodu. Hrali sme v Škótsku medzištátny zápas a tréner Vengloš vyžadoval pred zápasom minimálne hodinovú tvrdú rozcvičku. Na chodbe štadióna v Hampden Parku sme sa rozcvičovali, behali sme, boli sme spotení a domáci sa iba prechádzali.

A naraz Johnson, pravé krídlo, vynikajúci útočník, vyšiel von z kabíny, oprel sa o stenu a zapálil si cigaretu. Tréner Vengloš vybehol, kričal, že je to provokácia a máme ísť do kabíny, lebo nás chcú zdeptať. A tak nás zdeptali, že sme v 15. minúte prehrávali 0:3. (smiech).

Predzápasový rituál je aj dodnes takmer rovnaký a minimálne 45 – 50 minút pred zápasom sme sa snažili naladiť na zápas, na poslednú chvíľu pred začiatkom sme prichádzali do kabíny, kde nám tréner zdupľoval taktiku a mohlo sa začať. To isté, bez veľkých zmien, funguje aj dodnes.

Za Slovan ste odchytali stovky zápasov, ale absolútny vrchol prišiel 21. mája 1969 vo finále PVP v Bazileji proti FC Barcelona. Slovan nikto vážne nebral, mala to byť jasná záležitosť pre Barcelonu. Stal sa však opak, zvíťazili ste 3:2. Čo všetko sa muselo spojiť, aby kapitán Horváth zdvihol v Bazileji prestížnu trofej nad hlavu?

Už začiatok ročníka 1968/69 naznačoval, že v Slovane sa zišla partia, ktorá môže niečo dokázať a, ak sa nič vážne neudeje, sezóna bude výnimočná. Nikdy sme však nepočítali s tým, že by sme sa dostali až tak ďaleko.

V prvom kole sme s NK Bor postúpili s odretými ušami. Prišli zápasy s FC Porto, kde nikto nepočítal, že môžeme s nimi vyhrať. Hravo sme však cez Porto prešli a pán tréner Vičan vymyslel geniálnu vec – poďme sa rozohrať niekam do Južnej Ameriky, lebo keď sa vo februári vrátime naspäť, u nás liga nebude, terény budú zlé a my potrebujeme ísť z dobrého terénu na dobrý terén v Taliansku, aby sme nemali problémy.

Náš medzinárodný tajomník, pán Fiala, vybavil veľký medzinárodný turnaj v Mar del Plata v Argentíne, kde sme mali silných súperov – klubového majstra sveta Estudiantes la Plata, Boca Juniors, čiľského velikán Colo Colo, Rapid Viedeň a Budapešť. Veľký turnaj trvajúci cez dva týždne. Hrali sme veľmi dobre a juhoamerické noviny o nás písali v superlatívoch.

Priamo odtiaľ sme leteli do Turína, kde nás čakalo 15 centimetrov snehu. Našťastie hracia plocha bola zakrytá veľkou fóliou. Keď ju dali dolu, čakalo nás krásne ihrisko. Podali sme výborný výkon, Turín sme porazili, zvládli sme aj domácu odvetu a začali sme si uvedomovať, že sa niečo deje.

V semifinále v škótskom Dunfermline nás vonku „bili“ tak, že sme nevedeli, ako sa voláme. Našťastie Ján Čapkovič utiekol v posledných minútach, dal gól a uhrali sme remízu. Doma sme ich porazili a zrazu sme boli vo finále.

Keď sme došli do Bazileja, nečakali nás žiadni cudzí novinári, iba slovenskí a českí a dve televízie – domáca švajčiarska a československá, nikto viac. Sami seba sme sa pýtali, či sme došli do zlého mesta, keď nás nikto nebral vážne. Barcelona dokonca ani v oficiálnom čase nešla trénovať.

My sme šli na štadión na tréning, zoznámili sme sa s prostredím, druhý deň doobeda mali ešte prechádzku s manželkami, ktoré mohli docestovať v deň zápasu za nami. Na zápas sme šli v tichosti, báli sme sa, nevedeli sme, čo nás čaká. Keď sme však zápas rozohrali, na koni sme boli zrazu my a výsledok bol úžasný.

Vo veku 30 rokov ste dostali atraktívnu ponuku na prestup do slávneho brazílskeho klubu Botafogo. Čo sa stalo, že ste sa do Ria de Janeira nesťahovali?

Mimoriadne mi vyšiel zápas na štadióne Maracana, po ktorom prišli za mnou zástupcovia Botafoga a pýtali sa, či so mnou niekto z brazílskych klubových funkcionárov už rokoval. Keď som povedal, že nie, tak mi oznámili, že odteraz už nemôžem rokovať s iným brazílskym klubom ako Botafogo, ktoré si ma oficiálne zaväzuje k spolupráci. Boli tam aj Joao Havelange, v tom čase prezident FIFA a bývalý funkcionár Botafoga, ako aj doktor Jíra, prezident Československého futbalového zväzu.

Doktor Jíra povedal, že mi pomôžu, ako sa len dá, aby sa prestup zrealizoval. Tak sa aj stalo, rozbehla sa prestupová mašinéria, išlo to cez viaceré orgány, aj cez ministra zahraničných vecí Chňoupka, predsedu slovenskej vlády Colotku, všetci súhlasili a podpísali.

Rozhodujúci orgán však bola ideologická komisia ÚV KSČ v Prahe, ktorej predseda, súdruh Vasiľ Biľak, povedal: „Prezident Brazílie urazil súdruha Gustáva Husáka v jednom svojom prejave a my nebudeme takýto štát podporovať.“ A tým sa prestup skončil, mal som slzy v očiach a šiel som domov.

Počas svojej kariéry ste zažili vynikajúcich trénerov, Jima Šťastného, Michala Vičana, v reprezentácii Marka, Ježeka, Vengloša. Dnešní tréneri majú k v porovnaní s nimi dispozícii oveľa väčší výber rôznych analytických nástrojov. Používajú videoanalýzy, majú veľa dát o hráčoch a ďalšie moderné metódy. Čo používali tréneri počas vašej éry?

Naši tréneri boli na míle vzdialení od toho, čo sa deje teraz. Keď som začal chytať v prvom mužstve v Slovane, bol hlavný tréner bez asistentov. Neskôr spravili z Jožka Oberta asistenta Michala Vičana a potom sa najmä bývalí hráči stávali asistentmi trénera. Úlohou asistenta bolo aj to, že po skončení tréningu ostali ešte brankári dvadsať minút na ihrisku a títo asistenti na nich strieľali.

A to bolo považované za tréning brankárov. Medzi úlohami mali aj to, že chodili pozerať súperov a robili si poznámky o jednotlivých hráčoch na papier. Postupne sa dospelo k tomu, že vznikla pozícia trénera brankárov – ja som bol prvý na Slovensku, ktorý začal pracovať už iba v tejto funkcii.

Mal som na Slovane na starosti všetkých 17-18 brankárov. Ráno som vyšiel na ihrisko a večer šiel z neho domov. Keď teraz vidím, že je pomaly sedem asistentov, štyria fyzioterapeuti a dvaja doktori, tak sa mi z toho točí hlava. (smiech)

Narodili ste sa v Rumunsku a práve táto krajina je s vami výrazne spojená počas vašej kariéry. Proti Rumunom ste odohrali najviac medzištátnych zápasov, v seniorskom drese ste debutovali v roku 1965 vo víťaznom zápase proti Rumunsku a aj svoj jediný zápas na majstrovstvách sveta ste odohrali opäť proti Rumunsku. Vaša reprezentačná kariéra bola veľmi dlhá, odchytali ste 25 medzištátnych zápasov a poväčšine ste robili náhradníka Ivovi Viktorovi z Dukly Praha. Ako ste vnímali pozíciu Viktorovho náhradníka a aký ste s ním mali vzťah?

V transylvánskych Alpách, kde som sa narodil ako syn bratislavského železničiara, ktorý tam bol prevelený počas vojny a slúžil tam tri roky, som žil iba jeden mesiac. Potom sme sa vrátili domov, do Šale. Ale je pravda, že asi mi sudičky dali do vienka práve Rumunov.

Ak sa nemýlim, Ivovi Viktorovi som robil náhradníka v 48 zápasoch. V čase, keď som bol v reprezentácii, sa odohralo 92 zápasov a iba 12-krát sa stalo, že bola iná brankárska dvojička než my dvaja. Na začiatku som bol jednotka ja, Ivo sedel na lavičke a čakal na svoju príležitosť.

V Austrálii som sa však zranil a nedovolili mi, aby ma operovali tam. Musel som vyčkať celý náš zájazd, kým sme sa vrátili a operovali ma doma. Nasledovala dosť dlhá pauza, po ktorej som sa nevedel dostať dlhší čas do mimoriadnej formy, až sa mi to napokon podarilo a dostal som sa naspäť do reprezentácie, kde som trpezlivo čakal na šancu.

Musím však povedať, že to pre mňa nebolo kruté obdobie, lebo v Ivovi som našiel kamaráta. Boli sme si veľmi blízki, úprimní a nebola medzi nami nejaká averzia.

Sám Ivo niekoľkokrát povedal, že ani nevie, prečo chytá on, keď ja mám výbornú formu v Slovane, jeho Dukla Praha je deviata v lige, ale v reprezentácii chytá on. Je to však záležitosť trénerov.

Veľa ľudí mi začalo rozprávať o tom, že v reprezentácii bolo veľa Slovákov – keď sme šli na MS do Mexika, bolo vo výbere 16 Slovákov a 4 Česi. Tréner Marko povedal, že Česi sa zmestia do jednej izby. (smiech). Ľudia si mysleli, že aj to je dôvod, prečo bol v bráne Ivo.

Ale musím povedať, že on bol vynikajúci brankár, ktorý, možno okrem vyrovnávajúceho gólu Hölzenbeina v Belehrade v reprezentácii v podstate neurobil chybu. To je obrovská devíza a nemáte dôvod, prečo vymeniť brankára. Ivo chytal stabilne dobre a bolo veľmi ťažké ho dostať z bránky preč.

Československo, ktorého základ tvorili slovenskí futbalisti, malo podľa pamätníkov na MS 1970 v Mexiku údajne ešte lepší tím ako na víťazných ME 1976 v Juhoslávii. Prečo v Mexiku neuspelo a aké boli MS v Mexiku vaším pohľadom?

Pred majstrovstvami v Mexiku sa urobila obrovská chyba. Neprerušila sa liga, hrávali sme prvýkrát zápasy v rytme streda-sobota a mužstvo bolo už v polovici sezóne dosť unavené, a to aj napriek tomu, že sme mali veľmi dobrú prípravu aj vo Francúzsku vo vyšších polohách.

Lenže hrali sme v Rakúsku, Laco Petráš bol vylúčený, dostal tri zápasy trest a museli sme narýchlo odohrať tri prípravné zápasy navyše, aby Laco mohol v Mexiku nastúpiť.

Hrali sme s Rakúskom, autobusom sme cestovali z Prahy do Luxemburska, tam sme odohrali ďalší zápas, po ňom autobusom do Berlína, odtiaľ lietadlom do Osla. Na druhý deň sme odohrali zápas v Osle, odtiaľ sme leteli do Washingtonu, kde sme zmeškali nadväzujúci spoj a strávili tam o dva dni viac a až potom sme pokračovali do Mexika.

Stratili sme tým 5 dní pred majstrovstvami, na druhý deň na tréningu pol mužstva zvracalo v obrovskom teple a vo vysokej nadmorskej výške, keďže sme sa pokúšali trénovať o 12. hodine, nakoľko sa zápasy hrali na pravé poludnie.

Nabudení sme boli proti každému súperovi. Prvý polčas každého zápasu sa skončil dobre, no potom sme prišli do vychladenej klimatizovanej kabíny a rozhodcovia aj trikrát zvonili a ťahali nás z kabíny von na druhý polčas, no my sme tam sedeli ako „pricapení.“ Vyšli sme von na druhý polčas a skutočne sme nemali žiadne sily a druhý polčas sme nevládali.

Tvrdenie o tom, že v Mexiku sme mali lepší tím než v Juhoslávii, môže byť pravdivé z pohľadu porovnania hráčov na jednotlivých postoch. Ale v Mexiku a v Juhoslávii sa už hral iný futbal a iný futbal sa opäť hral, keď bola na MS v Juhoafrickej republike už slovenská reprezentácia, preto sa vyhýbam takýmto porovnaniam.

Najväčším úspechom vašej dlhej reprezentačnej kariéry je zisk zlatej medaily na ME 1976 v Juhoslávii, aj napriek tomu, že ste neodchytali ani minútu. Vo finále proti Nemecku vás mali tréneri pripraveného na penalty, pretože Ivo Viktor v chytaní penált nevynikal. Čo sa napokon stalo, že ste ho pred penaltami nevystriedali?

Vyhrávali sme 2:1 a už sme sa cítili ako víťazi. Prišiel však nešťastný gól, ktorý nás uzemnil a začali sme sa báť o výsledok a o to, čo Nemci ešte spravia.

Prišli posledné minúty a tréner Vengloš sa ma opýtal, či si na penalty trúfam ísť do bránky. Povedal som mu, že si trúfam, chytil som veľa penált v živote, ale rozhodnutie má aj iné aspekty. Ivo aj sám povedal, že by som mal ísť chytať penalty. Ale v tejto situácii, keď odchytal celý zápas a všetko spravil pre to, aby sme vyhrali, ho vystriedať?

Ak by som prišiel do bránky a nechytil by som ani jednu penaltu, celý národ by povedal, že sú hlupáci, že vystriedali Viktora. Už som to raz spravil. V poslednej minúte zápasu proti Maďarom v Marseille som šiel do brány, dostal som z penalty gól a síce som mal čiarku za reprezentačný štart, ale lopty som sa ani nedotkol.

Ak by som sa v Belehrade postavil do brány, nič by som nechytil a prehrali by sme, bol by som odpísaný u ľudí. Ak by to bolo opačne, tak je odpísaný Ivo Viktor. Tak som Venglošovi povedal, nech v bránke nechajú Viktora. Necítil som to tak, že to bolo zbabelé rozhodnutie, skôr som to cítil ako zodpovedné rozhodnutie. A dopadlo to výborne, získali sme titul majstrov Európy.

Po ukončení aktívnej futbalovej kariéry ste naštartovali aj trénerskú kariéru. Trénovali ste dlhé roky v Slovane, v Dunajskej Strede či Trnave. Dnes medzi trénermi nenájdeme veľa brankárov. Prečo sú bývalí brankári ako hlavní tréneri spochybňovaní?

Už v tom čase, keď som končil s aktívnou kariérou v roku 1979, som mal najvyššiu trénerskú kvalifikáciu a mohol som sa tlačiť k tomu, aby som bol niekde v mužstve hlavným trénerom. Ale tak, ako som už spomínal, nemám na to povahu. Konflikty neuznávam a obchádzam a zo všetkého by som sa snažil spraviť kompromis, čo sa vo futbale nedá. Dobrý tréner musí byť dravec, ktorý sa nebojí hráčov.

Dnes už sú príklady, keď ani najväčší hráči nemajú privilégiá, že ho nesmiete vystriedať, ako to bolo v našich časoch. Vtedy sa takýto hráč nemohol vystriedať, aj keď nehral dobre, lebo by vyhodili trénera. Situácia sa však už mení aj v tomto, Ronaldo sedí na lavičke Manchestru United, a je nepísaným pravidlom, že už sa to robiť môže.

Nie je to však tým, že by tréneri brankárov nevedeli trénovať a koučovať mužstvo. Bol som 7 mesiacov prvým trénerom v Slovane, keď po 33 vyhratých zápasoch vyhodili Jarábka.

Vtedy mi o polnoci zavolal prezident klubu Svoboda, že mám kvalifikáciu a som nový tréner. Od prvej chvíle som im povedal, že som iba zastupujúci tréner, a nie dlhodobý. Boli sme na druhom mieste, titul vyhrala Žilina a ja som na lavičke skutočne po sezóne skončil.

Ako vyhľadávaný tréner brankárov ste pôsobili vo všetkých mládežníckych výberoch Slovenska. Známy argentínsky tréner Marcelo Bielsa povedal: „My tréneri, môžeme spáchať dva hriechy: Nútiť chodiť hráčov, ktorí vedia lietať. A nútiť lietať hráčov, ktorí vedia len chodiť.“ Je dnešná mládež pracovitá a má ambíciu niečo v športe dokázať?

Deti vtedy neboli také zhýčkané a nepripravené na ťažké situácie. V rodinách bola iná výchova, neexistovali mobilné telefóny a počítače, žilo sa iným spôsobom. Veľmi zlé je, že nastalo obdobie, keď rodičia sú až tak upnutí na deti a ich kariéru, že im nedávajú žiadne voľno. Dovezú ich na štadión, meter pred kabínou ich vyložia z auta a čakajú na ne po tréningu.

Navyše sa stratila telesná výchova zo škôl vo forme, v akej sme ju poznali ešte pred pár rokmi. My máme v Slovane veľkú základňu detí, ale prichádzajú absolútne nepripravené na to, aby tréneri mohli rozvíjať ich talent. Možno vedia stokrát s loptou žonglovať, ale nevedia pobehnúť či hlavičkovať a nemajú najmenšiu predstavu o priestore. Tu robíme chybu a preto nemáme toľko talentov ako kedysi.

O dva roky oslávite osemdesiatku. Celý život ste sa pohybovali v športovom prostredí. Ako sa dnes udržujete vo fyzickom aj mentálnom zdraví vo vyššom veku a čo odporúčate všetkým aktívnym seniorom?

Všetko je skutočne podmienené zdravím. Musím povedať, že pre svoje zdravie robím dosť. Dvakrát týždenne chodím do Horského parku na hodinku si zaklusať a cvičiť a tretí tréningový deň mám v modernej, počítačom riadenej, posilňovni, kde si odpracujem hodinku a udržuje ma to v kondícii.

Samozrejme, aj mňa už zloží nejaký zápal či problém do postele, čo nebývalo. Ale ja sám sa neskladám a keď je možné, chodím na zápasy Slovana či reprezentácie a pozerám veľké zápasy v televízii. Keď k tomu prirátam, že sa starám o záhradu, o ruže a o trávnik, tak si myslím, že mám život vcelku dobre naplnený.

Máte dvoch synov, ktorých ste tiež priviedli k futbalu. Stanislava vo futbalovej kariére zastavilo zranenie už v mladom veku, Alexander bol vaším pokračovateľom v bránke Slovana, získal s ním posledný federálny titul a po prestupe do francúzskej prvej ligy sa stal jej najlepším brankárom. Po ukončení brankárskej kariéry robil konzultanta a inštruktora pre Medzinárodnú futbalovú federáciu FIFA ako odborník na tréning brankárov. Ako sa mu darí dnes?

Do dnešného dňa pracuje pre FIFA, napísal niekoľko kníh z touto tematikou, prednáša na seminároch a napĺňa ho to. Chvíľu rozmýšľam, že by šiel robiť do nejakého klubu trénera brankárov, ale vo FIFA je stále dostatok práce, takže pokračuje tam. Stanislav skončil žiaľ skoro, na šport a futbal však nezanevrel a venuje sa mu aspoň ako divák.

Ste bývalý skvelý športovec a aktívny senior. Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu Vykroč, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál?

Áno, mám svoj rituál. Vstanem, pozdravím sa so svojou manželkou, s ktorou žijeme spolu 57 rokov v krásnom a spokojnom manželstve a hneď na to si dám sklápačky, kľuky a cvičím so svojím telom. Po tejto rannej rozcvičke si spokojne idem vypiť kávu a zjesť jogurt.

Nič veľkého nikdy neplánuje, ale deň vždy niečo prinesie. Vnuci niečo potrebujú, doma treba niečo nakúpiť a podobne. A večer sa teším na to, že si pozriem dobrý futbal a keď nie je, aspoň sa dobre vyspím.

ALEXANDER VENCEL ST.

• Bývalý výborný futbalový brankár sa narodil 5. apríla 1944 v Ilva Mare v Rumunsku.
• Klubová kariéra: 1961-77: Slovan Bratislava 321 (0), 1962-64: Dukla Komárno, 1977-78: Plastika Nitra, 1980-82: Slovan Viedeň.
• Reprezentácia: 1965-77: Československo 25 (0)
• Úspechy: Majster Československa (1970, 1974, 1975), 4x víťaz ČSSR pohára, víťaz PVP 1969 (vo finále 3:2 s FC Barcelona), účastník MS 1970 v Mexicu (odchytal zápas proti Rumunsku), majster Európy 1976 z Belehradu.
• V sezóne 1969/70, od ktorej sa najvyššia čs. súťaž hrala so 16 účastníkmi odchytal 19 zápasov bez inkasovaného gólu, čo je rekord v histórii ligy.
• Po skončení aktívnej kariéry pôsobil ako tréner brankárov.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 13.10.2022.