Hosťom podcastu Vykroč bol Radovan Somík.

Hokejoví fanúšikovia si ho pamätajú ako člena zlatej partie z majstrovstiev sveta 2002 alebo z NHL, kde si dve sezóny obliekal dres tímu Philadelphia Flyers.

RADOVAN SOMÍK brázdil ľadové plochy aj v Rusku, Švédsku, má dva české tituly s Pardubicami a hokejom sa živí dodnes, desať rokov po skončení kariéry.

Rodený Martinčan a bývalý výborný útočník bol ďalší hosť podcastu Vykroč.

Bolo odmalička jasné, že budete hokejista? 

Asi áno. Bolo to dané aj tým, že som vyrastal v Martine, sto metrov od zimného štadióna. Často som sa tam s otcom chodil pozerať a asi vo veku štyroch rokov som si povedal, že by som to aj ja chcel vyskúšať. 

Venovali ste sa iba hokeju alebo ste boli „dieťa ulice“ a skúšali ste aj iné športy? 

Aj ja som bol, ako väčšina detí v tom čase, dieťa ulice. Deti začínali vtedy trénovať hokej až vo veku približne 7 rokov a otec musel prehovoriť trénerov, aby ma zobrali aspoň s nimi trénovať, hoci som nemohol hrať žiadne zápasy. Tréningov vtedy nebolo tak veľa ako dnes, mali sme tréning raz-dvakrát do týždňa a bol som šťastný, že som tam bol. Mimo to sme vonku skúšali všetky možné ostatné športy. 

Štatistiky hovoria, že iba 1% zo všetkých detí, ktoré hokej trénujú, sa neskôr stane profesionálnymi hokejistami. A iba zlomok z nich sa stane majstrami sveta a zahrá si v NHL. Vám sa to podarilo. Prečo? Čo vás odlíšilo od rovesníkov?  

Myslím si, že na toto neexistuje jasná odpoveď a jasný návod. Robil som niečo, čo som miloval a dodnes milujem. Možno to bola práve tá vášeň a moja vnútorná motivácia prameniaca z toho, že ma to bavilo. Dodnes tvrdím, že zatiaľ som nepracoval, iba som vždy robil to, čo ma bavilo a mohol som z toho žiť a fungovať.  

Na druhej strane, z mojej generácie sme to tak prežívali asi všetci. A potom existujú míľniky, keď človek musí mať trochu aj šťastie a posunie ho to na inú úroveň. Všetci do toho dávajú snahu, ale nemáme odpoveď, prečo to niekto niekam dotiahne a iný nie. 

Čo by ste poradili so súčasnými skúsenosťami mladému hokejistovi, ktorý by chcel mať podobne peknú kariéru ako vy? 

V mladom veku by sa mal určite venovať všeobecnej príprave. To je úplný základ. Neprehnať to s hokejom v mladých ročníkoch. Možno až do desiatich rokov je veľmi dôležité koľko športov a koľko pohybových vzorcov dokáže dieťa navnímať. To je najdôležitejšie.  

Hokej by dovtedy mal byť počtom hodín na rovnakej úrovni ako futbal, tenis, plávanie, behanie, gymnastika či voľná hra. Až potom sa postupne začať špecializovať na viacero hodín na ľade. A možno od veku 14 rokov sa hokeju už venovať naplno a začínať robiť špecifické veci pre hokej a ľad. Pokiaľ však nemajú základ, pravdepodobnosť toho, že dosiahnu niečo v neskoršom veku, je veľmi nízka. 

Percento hráčov, ktorí dosiahli vrchol a špecializovali sa od najmenšieho veku, je mizivé. Existuje aj štatistika z NHL, ktorá hovorí, že väčšina hráčov do 14 rokov robila minimálne tri športy. Ja som napríklad dovtedy hrával futbal, každú nedeľu som chodil hrávať zápasy a popri tom som mal veľa voľného pohybu. To je takisto dôležité – čím sú deti mladšie, mali by robiť čo najviac voľného pohybu, to ich bude odlišovať v neskoršom veku.  

Od pätnástich rokov je to už viac o vášni – už to ani tak nechutí, už to bolí, ale človek to musí podstúpiť s vidinou odmeny a toho, že si zápas a ostatné veci s tým spojené užije. 

Mužský hokej ste okúsili už vo veku 17 rokov, keď ste začali nastupovať za martinské áčko. Ako ste zvládli prechod z juniorskej kategórie k mužom? 

Poviem úprimne, že to bol pre mňa obrovský, až neúmerný skok. Síce som dostával v extraligovom A-mužstve príležitosti a tréneri mi verili, ale pre mňa to bol taký skok, že mi trvalo v podstate päť rokov, keď som sa v extralige iba viac ukazoval, než by som tam niečo dokázal. 

Lepší postup by možno bol, keby som šiel do prvej ligy. Vidím to na rovesníkoch ako Mišo Handzuš či Vlado Országh, ktorí hrali v Banskej Bystrici prvú ligu. Išli tam z juniorky, hrali tam dva roky a boli výrazne lepšie pripravení na extraligu či zámorie. Tým medzikrokom urobili väčší posun než ja, ktorý som šiel do extraligy. 

Až to, keď som sa po asi piatich rokoch vrátil do Martina do prvej ligy, mi naštartovalo kariéru. Potreboval som sa vrátiť o krok nižšie a jeden rok v prvej lige mi „utriedil“ veci v hlave, začal som hokej inak vnímať a dostávať sa do situácií, keď to stálo na mojich výkonoch, čo mi odštartovalo kariéru neskôr. 

S martinským hokejom to v posledných rokoch nebolo jednoduché. MHC Martin bol klub s bohatou históriou, ktorý vyprodukoval množstvo skvelých hráčov, ako Cíger, Haščák, Švehla, Bartoš, Smrek, Somík alebo Pánik. V roku 2017 však skrachoval. Tradíciu klubového hokeja prevzal HK Martin, ten však zanikol v roku 2023. Aktuálne hokej v meste zastrešuje MHA Martin so seniorským A-mužstvom v 2. lige. Aké má hokej v meste postavenie a aká je jeho budúcnosť? 

Ťažká otázka. Martin stále vnímam ako hokejové mesto, ľudia si dodnes vedia nájsť cestu na hokejový štadión a osobne by som bol šťastný, keby sa hokej v Martine posúval hore. Myslím si, že najdôležitejšie bude v najbližšom období postúpiť z druhej ligy do prvej. Tento krok by dokázal naštartovať hokej v Martine dobrým smerom.  

Pred piatimi-šiestimi rokmi som aj ja vstúpil do hokeja ako asistent trénera. Išiel som tam s vidinou zapracovania mladých hráčov do tímu s tým, že v mužstve bude gro martinských hráčov doplnené dvoma-tromi-štyrmi hráčmi zvonku s požadovanou kvalitou, ktorú dokážu ukázať a odovzdať domácim mladým hráčom v rámci tréningov a zápasov a dokážu ich posúvať vyššie.  

Vstupoval som do toho s vidinou, že sa nebudeme hnať do extraligy. Nie je to o tom, že sme nechceli postúpiť, ale u mňa je vždy otázka, za akú cenu. Keby prišiel sponzor a povedal, že máme dva milióny, nech si poskladáme mužstvo a chceme postúpiť do extraligy, ja by som do toho nešiel. Nie je to dlhodobá výzva, je to iba krátkodobý proces a cieľ – máme peniaze, poďme niekam postúpiť a niečo vyhrať. Ale nie je to o denno-dennej práci a budovaní klubu.

 Martin je menšie mesto, ktoré vždy vychovávalo hráčov a stále má veľkú kvalitu v trénerskom obsadení. Tréneri v mládežníckych kategóriách dokážu vyprodukovať kvalitných hráčov, ale tým, že tam nie je následnosť a vidina minimálne prvej ligy, hráči v mladom veku odchádzajú preč. Ťažko sa ten proces zastavuje a preto bude prvoradé postúpiť do prvej ligy, aby hráči mali vidinu toho, že chcú v klube ostať a pomôže im to v kariére.  

Dokonca si myslím, že prvá liga môže byť pre hráčov ešte atraktívnejšia, lebo pravdepodobnosť, že si zahrajú mužský hokej, je väčšia než v extralige. Tam ide viac o výsledky a je ťažšie etablovať tam mladých hráčov. Z môjho pohľadu je pre Martin dôležitá prvá liga a potom postupné budovanie tímu. Ale to sú roky, to sa nestane lusknutím prsta. 

Do NHL ste boli draftovaný v roku 1995 klubom Philadelphia Flyers, ale odišli ste tam až v roku 2002 ako čerstvý majster sveta z Göteborgu. Mali ste síce už 25 rokov, ale bol to veľký skok z českej ligy z HC Zlín? 

Určite to bol veľký skok. Je to hokejovo obrovský rozdiel, štýl hokeja je iný a v tom čase bol ten rozdiel markantný a musel som sa prispôsobiť podmienkam, ktoré tam boli. Veľmi mi s tým pomohol Mišo Handzuš, ktorý mi ukázal cestu, vysvetlil mi veľa vecí a dal veľa dobrých rád. Tak som sa mohol oveľa rýchlejšie prispôsobiť tomu, čo tam funguje a akým spôsobom hrať. Bol to veľký skok aj čo sa týka nasadenia. Celá sezóna je náročná, hokej berú inak ako v Európe, neexistuje tam pravidelnosť zápasov, musel som si na to zvyknúť. Bolo to však už v období, keď som bol na ten štýl pripravený. 

Philadelphia bola bohatý klub, mali ste silný tím a v roku 2004 ste sa dostali až do semifinále NHL, kde ste prehrali s neskorším víťazom Stanley Cupu z Tampy Bay. V NHL ste odohrali napokon dve sezóny, v 113 zápasoch ste dali 12 gólov a nazbierali 32 bodov. Prečo to boli nakoniec iba dve sezóny? 

Po sezóne som mal ešte podpísaný kontrakt na ďalšiu sezónu, ale prišla výluka v NHL, ktorá sa natiahla na celú sezónu. Philadelphia vtedy s farmárskym tímom vyhrala súťaž a v klube sa rozhodli, že idú naštartovať novú generáciu a celé to zmeniť. Mne nepomohlo ani to, že v druhej sezóne som síce odohral cez 50 zápasov, ale absolvoval som štyri operácie, čo zohralo pri rozhodovaní o podpise takisto veľkú rolu. Ani sa im nedivím, už ma vnímali ako rizikového hráča s ohľadom na zdravotný stav.  

Uskutočnili sa síce rokovania aj s inými klubmi, ale naťahovali sa až do jesene a nechcel som už stratiť ďalšiu sezónu čakaním. Mal som vtedy ponuku z Ruska a keď sa nepodarilo do posledného momentu podpísať NHL, musel som sa rozhodnúť a šiel som do Ruska.  

Štýl hokeja v NHL sa za 20 rokov posunul. Aký je z vášho pohľadu rozdiel v hokeji v zámorí vtedy a dnes?  

Pred 20 rokmi bol hokej v NHL silovejší. Bolo tam oveľa viac držania, hákovania a tých vecí, ktoré sa teraz pískajú. Osobne si myslím, že zmena týchto pravidiel priniesla krajší hokej. Ide viac o hokejovosť, šikovnosť a rýchlosť. V tom čase bolo množstvo osobných súbojov, hokej bol „upracovaný“ a silový. Veľa bolo dovolené a využívalo sa to. Momentálne je hokej krajší. 

Ktorý štýl by viac vyhovoval vám? 

Ťažko povedať, ale viac by som sa tešil na ten súčasný. (smiech) Dodnes však tvrdím, že pokiaľ chce hráč hrať v rôznych ligách, musí byť prispôsobivý. Boli aj oveľa kvalitnejší hráči v Európe, ktorí sa však nedokázali v Amerike presadiť, lebo sa neprispôsobili. Bol som vo Švédsku, Rusku aj v Amerike, každá krajina má v sebe niečo iné a človek sa musí prispôsobiť, inak sa tam môže ťažko presadiť.  

Je v rýchlosti, akou sa dnešný hokej hrá, čas na premýšľanie?  

Myslím, že v hokeji je najdôležitejšie premýšľanie a až potom iné veci. Veľa vecí je automatických, čo sa snažíme budovať aj u detí – aby sa dostávali do situácií, ktoré majú potom „načítané“ a vedia, čo majú asi urobiť. Ale aj tak si musia situáciu pozrieť a mať ju „prečítanú dopredu.“ 

Pred niekoľkými rokmi sme si hovorili, že sme pomalší. Avšak, keby sme urobili testy rýchlosti či sily, nezaostávali by sme za vyspelými krajinami. Nie je to o rýchlosti korčuľovania, ale o rýchlosti myslenia a rozhodovania. V NHL je to práve o tomto, hráč potrebuje mať hokejové zručnosti, ale musí vedieť spraviť najsprávnejšie rozhodnutie v danom momente.

Často to vyzerá, že je potom rýchlejší, ale je to najmä o rozhodovaní a o tom, ako rýchlo to dokáže hráč v danej situácii spraviť. Tým, že v NHL je užšie ihrisko, nároky na rozhodovanie sú ešte oveľa vyššie a hráč ma na to oveľa kratší čas. 

Z NHL ste zamierili do ruskej KHL, kde ste v drese Severstaľu Čerepovec odohrali dva roky. Aká to bola skúsenosť? 

Mám veľmi dobrú skúsenosť, hokej som si tam užil. Bol to opäť taký európsky štýl hokeja, iný ako NHL. Doteraz som v kontakte s niektorými hráčmi.  

Bol som tam veľmi spokojný, no najväčší problém, a napokon aj dôvod môjho odchodu, bola skutočnosť, že tam ešte stále fungovali „bázy.“ Už som mal rodinu a malú dcérku, ktorej už prekážalo, že sme odlúčení od seba. Keď prišli za mnou, videli sme sa možno 4-5 dní z mesiaca, zvyšok som bol zavretý na ‚báze‘.

Toto bol dôvod, prečo som si po druhej sezóne povedal „dosť“ – síce dobrý hokej, dobré finančné podmienky, ale rodina je pre mňa maximálna priorita a vždy bola na prvom mieste. A dodnes to neľutujem, som rád, že som urobil ten krok a vrátil sa z Ruska a žili sme spolu ako rodina.  

V roku 2007 ste prestúpili do Pardubíc, s ktorými ste počas siedmich sezón vyhrali dva ligové tituly. V sezóne 2009/2010 ste pri zisku svojho prvého českého titulu strelili víťazný gól v poslednom zápase sezóny proti Vítkoviciam. Celkovo ste v tej sezóne zaznamenali v 62 zápasoch 21 gólov a 20 asistencií. Hrali ste vtedy najlepší hokej svojej kariéry? 

Asi áno. Vždy som hokej vnímal z pohľadu toho, ako sme fungovali ako tím a nie iba ako sa darilo mne. V tej sezóne si to „sadlo“ a maximálne som si ju užil. Boli sme skvelá partia hráčov, nebolo to iba o hokeji, ale aj o tom pomimo. Nepamätám si, koľko som dal gólov či nazbieral bodov, ale pamätám si zážitky s daným tímom a emóciu, ktorú som počas sezóny cítil.  

Táto sezóna, spolu s ďalšou, keď sme získali bronz a tou nasledujúcou, keď sme sa stali opäť majstrami, bola tá, kedy som si hokej užil so všetkým a najmä s emóciami partie hráčov, ktorí sme tam boli. Z tohto pohľadu to boli asi moje najkrajšie hokejové roky.  

Síce sa nám podarilo vyhrať majstrovstvá sveta, čo je asi na vrchole toho, čo som mohol dosiahnuť v tímovej kariére, ale vždy ma lákal aj tímový úspech, ktorý je výsledkom práce celej sezóny a nie iba dvoch týždňov na turnaji. 

Čo hovoríte na Pardubice a samotný klub? 

Pardubice sú hokejové mesto. Keď som tam prišiel, podpísal som kontrakt na jednu sezónu s opciou na ďalšiu. Našiel som si aj byt a potom som vždy podpisoval iba ročný kontrakt. Oni síce chceli podpísať dlhodobý kontrakt, ale ja som nechcel. Bol som tam spokojný a nechcel som ísť odtiaľ preč, ale nechcel som sa dohadovať v prípade, ak by klub prestal byť spokojný a mal by som podpísanú dlhodobú zmluvu. 

Vedenie ma síce tlačilo napríklad do štvorročného kontraktu, ale vždy sme sa napokon dohodli. Nikdy to nebolo o financiách, viac-menej som podpisoval vždy tie isté podmienky. Aj keď sme vyhrali titul, neprišiel som si pýtať o neviem koľko viac, hoci som mal aj lepšie ponuky inde. Hokej ma tam skrátka bavil, boli sme tam aj s rodinou spokojní a to sú veci, ktoré si človek niekde inde nekúpi. 

Väčšinovým vlastníkom Pardubíc sa v roku 2020 stal kontroverzný český miliardár Petr Dědek. Známe sú jeho plány na výstavbu novej hokejovej haly s kapacitou 22 500 divákov. Je to podľa vás reálny plán?  

Ako som spomínal, Pardubice sú hokejové mesto. A väčšinou je zimný štadión s kapacitou okolo 11-tisíc divákov vypredaný. Bolo by preto zaujímavé vidieť, či dokážu vypredávať 22-tisícový štadión, hoci hokej v meste je fenomén. Nemyslím si, že je to iba marketingový ťah a myslím, že na tom aj reálne pracujú.  

Nemala by to asi byť iba hokejová hala, ale mala by slúžiť aj iným podujatiam. Súčasná hala je v centre a bude zaujímavé sledovať, ak sa to naozaj podarí, presun fanúšikov do inej haly.

Niektoré haly majú históriu, ľudia sú tam naučení chodiť, majú svoje miesta, ktoré majú v hale radi. Chápem však, že život sa vyvíja a pokiaľ majú spočítané, že by kapacitu dokázali aspoň z dvoch-tretín, či aj viac, napĺňať, tak asi je ten plán reálny. 

V reprezentačnom drese ste odohrali 78 zápasov a strelili 9 gólov. Hrali ste na štyroch MS, ale pamätné sú, samozrejme, tie zo Švédska v roku 2002, kde sa Slovensko stalo majstrom sveta. Cítili ste na začiatku alebo počas turnaja, že sa ide diať niečo veľké?  

Na majstrovstvách to ide od zápasu k zápasu. Tím sa skladal ešte aj počas majstrovstiev a niekedy je to umenie doplniť ho správne. Od prvých zápasov som cítil, že hra nám celkom funguje. Vyhrávali sme, hoci s Fínmi sme tesne prehrali, ale nebolo to o tom, že by sme na nich nemali. A vtedy rastie aj sebavedomie.  

Aj do štvrťfinále proti Kanade sme šli s tým, že je reálna šanca zápas vyhrať a postúpiť ďalej. Vtedy bolo štvrťfinále zápas, ktorý rozhodoval o úspechu či neúspechu, čo je síce aj dnes, ale dnes je ešte ťažšie sa tam dostať, lebo veľa krajín, ktoré v tom čase nemali takú kvalitu, sa dostáva do popredia.

Po tom, ako sme štvrťfinále vyhrali, narástlo nám neskutočne sebavedomie a emócia. A vedeli sme, že ani proti Švédom v semifinále nejdeme v polohe „outsidera,“ ale bude to vyrovnaný zápas, ktorý môžeme vyhrať. To sebavedomie a celkovo to, ako si ten tím „sadol,“ bolo najdôležitejšie. 

Prvá slovenská jednotka draftu NHL Juraj Slafkovský vyjadril nedávno svoj názor na fungovanie SZĽH a hokeja na Slovensku. Hovoril o vysokej miere protekcie, pretláčaní klamlivých úspechov a nesprávnych ľuďoch na zväze. Zväz vo svojom oficiálnom stanovisku vyhodnotil jeho názor ako neuvážené vyjadrenie mladého hráča. Aký je váš pohľad na Jurajove slová?  

Očakával by som, že povie konkrétne veci. Povedať všeobecne, že niečo nefunguje, to môžeme povedať na každú jednu oblasť. Ak by to boli konkrétne veci, tak sa viem k tomu aj vyjadriť. Ale povedať všeobecne, že niečo nefunguje, na to neviem zareagovať. Povedzme si konkrétne veci a ak je to preukázateľné, že to tak je, tak je to zle. Všeobecne však kritizovať môžeme všetko.  

Prečo myslíte, že cítil potrebu také niečo povedať, keď sa aj vďaka vydarenému turnaju v reprezentácii stal draftovou jednotkou? 

Ja som naučený prijímať názory ľudí, ale ťažko sa mi k tomu vyjadruje, neviem, prečo mal tú potrebu. Rešpektujem to, no môžem povedať akurát svoj názor na niektoré veci.  

V rámci toho článku boli spomínaní slovenskí tréneri, ktorých by som ja týmto spôsobom nehodnotil. Podľa môjho názoru si na Slovensku kydáme aj na ľudí, ktorí v rámci klubov a rozvoja hráčov robia veľa na úkor rodiny.

Vzdelávajú sa a snažia sa robiť veci, ktoré v danom momente vedia, no my ich hádžeme do jedného vreca, že sú nevzdelaní a nevedia, čo majú robiť. Ja si to nemyslím. Myslím si, že na Slovensku v kluboch je veľmi veľa kvalitných trénerov – výsledkom je aj to, že každoročne nám skoro dvesto hráčov odchádza do zahraničia. Keby neboli pripravení, tak do zahraničia neodchádzajú… 

Veľakrát si iba kydáme do vlastného hniezda a nemyslím si, že je to takto správne. Osobne spolupracujem s množstvom trénerov v mládežníckych kategóriách a vidím, že je tam veľa kvalitných ľudí, ktorí sa snažia robiť to najlepšie. Robia to na úkor svojho času a jediné, čo sa im za to namiesto rešpektu dostáva, sú negatíva, napríklad od rodičov.

A vyzdvihovaní sú častokrát tréneri, ktorí si v nedeľu urobia nejaký „selekt“ a tí vládnu a sú najsprávnejší. A tréneri, ktorí robia mravčiu robotu denno-denne v klube, pripravujú deťom tréningový proces a komunikujú s nimi, sú hanení. Toto sa mi nepáči.  

Skôr by si zaslúžili rešpekt a úctu. Každý z tých trénerov má záujem niekoho vychovať. Ich motivácia nie je finančná, často to robia popri svojej práci. Motiváciou je to, že vidia, že sa chlapec, ktorého trénovali, dostane do reprezentácie a budú mať z toho dobrý pocit na srdci. Nepoznám trénera, ktorý nepostaví alebo nebude mať záujem rozvíjať dobrého hráča.  

Mali ste 38 rokov, keď vám telo povedalo, že vrcholového hokeja už stačilo. Mali ste problémy s platničkou, absolvovali operáciu a už to nebolo ono. Majú vrcholoví športovci strach z konca kariéry? 

Počas kariéry to tak nevnímame. Stále máme pocit, že sme „nerozbitní,“ že koniec je niekde v diaľke. Ja som si však približne vo veku 30 rokov začal hokej ešte viac užívať z pohľadu, že som vedel, že každý tréning či zápas môže byť môj posledný.

Nikto nevie, kedy je koniec, možno by som hral ešte aj doteraz. Lebo, pokiaľ je človek zdravý, povedať si, že fanúšikov už skôr trápi než zabáva, je veľmi ťažké. Asi by som ich ešte trápil aj dodnes. (smiech)  

Beriem to tak, že všetko je v živote tak, ako má byť. Osvedčilo sa mi to pri mnohých veciach v živote. V prvom momente to bol šok, ale prvotné zmýšľanie bolo dostať sa zdravotne aspoň do stavu, že budem môcť športovať.

Vedel som, že do profesionálneho hokeja sa už nevrátim, čo bolo psychicky náročné. Pomohlo mi, že som sa možno po dvoch rokoch mohol vrátiť v Martine na ľad a dodnes s partiou sa raz do týždňa stretávame a zahráme si hokej. V danej situácii to beriem pozitívne, že síce už nemusím trápiť fanúšikov, ale ešte si to môžem užiť v súkromí.  

Po ukončení kariéry ste si dali od hokeja asi trojročnú pauzu. Potom vás však oslovili odborníci zo SZĽH s cieľom pomôcť nastaviť efektívny tréningový proces na regionálnej úrovni. Ponuku ste prijali a pracujete ako regionálny inštruktor. Čo je náplňou tejto práce? Aké výsledky sa vám za viac ako šesť rokov podarili? 

Cieľom je vzdelávanie a zavedenie zväzových metodických postupov na klubovú úroveň, dávať teoretickú časť do praxe. Sme piati, Slovensko máme rozdelené a každý máme 10-12 klubov, s ktorými osobne komunikujeme a bavíme sa o nastavení tréningového procesu – ročného plánovania, týždňových mikrocyklov a podobne.  

Nie je to iba tak, ako si ľudia myslia, že tréner sa ráno zobudí a povie si ‚dnes dám toto cvičenie‘. Nie je to tak, tréneri majú pripravený ročný plán a na jeho základe pripravujú tréningové jednotky. Toto všetko sme nastavovali, niekto na to nabehol oveľa rýchlejšie, niekomu to trvá dlhšie.

Veľa trénerov už na to nabehlo a po dvoch rokoch dávali pozitívnu spätnú väzbu, že im to v práci pomáha a vidia v tom zmysel. Aj keď nároky na nich sú oveľa vyššie za rovnaké finančné podmienky ako predtým.  

Je pozitívna spätná väzba meradlom vašej práce alebo sú tam iné ukazovatele? 

Nešiel by som do toho, že je to moja práca či zásluha. My s trénermi iba spolupracujeme a nefungujeme tým spôsobom, že ráno sa zobudím a poviem, čo by sa malo robiť. Je to výsledok práce veľkého množstva trénerov. Častokrát sa hovorí, že ideme fínskou cestou, ale nie je to tak.

Všetky veci sú pripravované na Slovensku s našimi trénermi a priamo z praxe. Je určená filozofia, ale napĺňanie praxe je čisto slovenské a vytvárané spoločne s našimi trénermi. Už máme pripravený komplex ako prejsť od najmenšieho veku až po juniorov a stále sa to dopĺňa, je to nekončiaci proces.  

Všetci sme si mysleli, že Fín Jukka Tiikkaja nám povie, čo máme robiť v rámci tréningov, ale on nám iba ukázal „pohľad z helikoptéry“, ako by to malo vyzerať, ale všetko vo väčšom detaile sme si museli vytvoriť sami.

Aj Jukka povedal, že akonáhle budeme mať niečo striktné, tak to fungovať nebude, pretože už o dva roky bude hokej iný a je stále potrebné reagovať na nové a nové skutočnosti. Napríklad, ak príde nové pravidlo do hokeja, treba ho okamžite zapracovať do tréningového procesu.  

Keď začneme pripravovať sedemročného chlapca, pripravujeme ho na to, aby bol o 15 rokov v reprezentácii. Ale my nevieme, čo bude o 15 rokov, či sa hokej nebude napríklad hrať štyria na štyroch. Nemyslím si, ale nikto nevie. My však musíme hráčov pripravovať na to, že keď nastane zmena, musia byť flexibilní a prispôsobiví novým veciam.  

Popri práci na zväze ste boli necelý rok a pol aj asistentom hlavného trénera martinského A-tímu. Aká to bola skúsenosť? 

Pre mňa to bola obrovská skúsenosť, za ktorú vďačím vtedajšiemu vedeniu. Mal som šťastie aj na hlavného trénera, ktorým bol Robo Spišák, ktorého si vážim aj ako človeka. Veľmi mi pomohol v hokejových veciach, veľa som si od neho zobral.

Napriek tomu, že mal už okolo 60 rokov, bol som prekvapený, akú mal otvorenú myseľ a ako sa dokážeme baviť o veciach ohľadom hokeja, vždy to bola diskusia a častokrát som si aj ja dokázal presadiť svoje veci. Aj to bol dôvod, že keď ukončili kontrakt s ním, bral som to ako samozrejmosť, že musím skončiť aj ja, mal som rovnakú zodpovednosť ako on.  

Plánujete sa ešte niekedy vrátiť na trénerskú lavičku? 

Ťažká otázka. Momentálne sa neplánujem venovať mužskej kategórii, ale napĺňa ma to, čo robím pri mládeži. Ak, tak by som skôr začal niekde nižšie. Cítim, že je veľkou výhodou, pokiaľ tréner prejde od najnižších kategórií až hore. 

V roku 2024 ste sa stali spolumajiteľom ikonickej športovej haly na Podháji v Martine. Prečo sa tak stalo a aké sú plány s ďalším využitím 50-ročnej haly? 

Áno, je to pravda. (smiech) Bývalý majiteľ ponúkal halu mestu, chcel im ju odpredať. Ja som tam už ako trojročný chodil s otcom na tréningy, hala bola využívaná boxermi, hádzanármi, džudistami. Bola to všešportová hala, ktorú sme aj my využívali počas letných príprav, preto je to čiastočne aj moja srdcová záležitosť.  

Pri okolnostiach sme si povedali s kamarátom a jeho synom-hudobníkom, že ju kúpime a bude mať nielen športové, ale aj kultúrne a hudobné využitie. Čas ukáže, či naše rozhodnutia boli správne. Chceme pokračovať v tradícii, nechceme meniť účel.

Máme záujem ju dostať na úroveň kvalitného športoviska a kvalitného kultúrneho stánku. Dajú sa tam robiť koncerty až pre 3 tisíc ľudí a funguje tam aj hádzaná, ktorá síce pred rokom vypadla z extraligy, ale verím, že je tam záujem sa vrátiť a pritiahnuť ešte viac fanúšikov.  

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Zaspávate spokojne?  

Zaspávam strašne rýchlo. (smiech) A momentálne sa budím tak o druhej-pol tretej ráno s hlavou plnou všetkých možných vecí, takže častokrát robím ešte aj v noci. Ale ako som spomínal, vlastne nepracujem, ale robím veci, ktoré ma bavia. Je to časovo veľmi náročné a trpí tým aj rodina, čo ma mrzí.

Život ide rýchlo, manželka, rodina aj deti a blízki priatelia mi vždy boli obrovskou podporou a momentálne je na nich času menej. Ale verím, že keď sa to „utrasie,“ budeme mať viac času na seba a na veci, ktoré nás bavia.  

Aké dobré návyky ste si počas športovej kariéry vybudovali, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?  

Určite prispôsobivosť. Keď potrebujem zabrať, dokážem ísť veľmi dlho aj bez prestávky, nepotrebujem pauzu. Potom si však viem aj oddýchnuť, nie som úplný workoholik, viem si to spraviť tak, aby kombinácia práce a oddychu bola v rovnováhe.  

O čom ešte snívate? Čo máte v pláne zrealizovať v horizonte 5 či 10 rokov? 

V rámci hokeja chcem pokračovať ďalej v napĺňaní cesty, ktorú sme začali a verím, že o pár rokov prídu výsledky a budem si môcť povedať, že som bol pri tom, keď sme niečo naštartovali a boli sme súčasťou toho veľkého komplexu. A budem mať dobrý pocit, keď uvidím, že Slovensko v rámci hokejového sveta bude konkurencieschopné. 

S manželkou Luciou máte dve deti, dcéru Nikolu a syna Mateja, ktorý je hokejový obranca v doraste MHA Martin. Presadí sa po otcovi v najlepšej lige sveta aj syn? 

Myslím si, že nie som ten „prepnutý rodič,“ pre ktorého by bolo najdôležitejšie, že syn hrá hokej. Jeho zápasy si užívam, nie som kritik a keď sa bavíme, bavíme sa konštruktívne. On je typologicky úplne iný ako ja, čo som aj rád, lebo vidím rozdielnosť a to, ako vníma hokej on. Či sa mu podarí dostať sa do NHL, je iba na ňom. Ja mu môžem jedine kúpiť nové korčule či hokejku, ale všetko ostatné má v rukách on a sám si to uvedomuje, že ja som iba divákom v jeho príbehu.  

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál?  

Na budík nevstávam, väčšinou sa budím sám. Rituál nemám, lebo každý deň začína inak. Niekedy som už o piatej ráno v aute a cestujem na východ, kde mám byť o šiestej-siedmej ráno niekde na tréningu. Ale pokiaľ sa mi dá, mám dvoch psov a snažím sa s nimi pol hodinku ráno prebehnúť a naštartovať si deň. Snažím sa aj pre seba niečo športovo urobiť, ale nejaká pravidelnosť u mňa aktuálne neexistuje.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 1.11.2024.