Jozef Lohyňa je najznámejší československý a slovenský voľnoštýliar.

So zápasením začínal v Prievidzi, neskôr pôsobil v Rudej hvězde Praha, Dunajplavbe Bratislava a v nemeckom Goldbachu.

Účastník troch olympiád (tretie, štvrté a piate miesto) vlastní kompletnú medailovú zbierku zo svetových šampionátov. V roku 1990 ho vyhlásili za najlepšieho športovca Československa. Hosťom podcastu Vykroč bol JOZEF LOHYŇA.

Ako si spomínate na svoje detstvo, boli ste svojim najbližším okolím vedený a motivovaný k aktívnemu pohybu? 

Mal som nádherné detstvo. Odohrávalo sa v 70.rokoch minulého storočia, behali sme po lúkach, záhradách, asi do desiatich rokov sme mali voľnosť, čo nám umožňovali naši rodičia. Cez leto sme hrávali futbal, v zime hokej, naháňali sme sa po vonku, hrali sa na schovávačku, neustále sme boli v pohybe.

Potom dostal otec prácu v Prievidzi, kam sme sa z Handlovej presťahovali, museli si nájsť nových kamarátov a nové príležitosti na vybláznenie sa. Až sme zakotvili v Sokolovni, ktorá bola od domu zopár minút pešo, a práve tu som sa dostal k zápaseniu. Je možné, že ak by sme mali k domu bližšie hokejový alebo futbalový štadión, tak skončím tam.

Zápasenie ma chytilo, bola tam dobrá partia detí, v telocvični nás bolo skoro štyridsať. S bratom sme vekovo od seba iba rok, a preto sme si ako deti dokazovali na žinenke, kto je lepší. S chalanmi sme sa hrávali na finále majstrovstiev sveta, hry ako „ujdi z lopatiek“ a ďalšie bežné detské zápasnícke hry.

Zápasili ste sa s bratom nielen v telocvični, ale aj doma v obývačke? 

Samozrejme. Keď prišla nejaká návšteva, otec sa chcel ukázať, že má doma synov športovcov. A tak sme sa v chodbe na pene alebo pokrovci klbčili. Suseda pod nami z toho buchotu nadšená nebola.

Na druhej strane, keď som po úspešnej olympiáde v Soule prišiel navštíviť rodičov, a spomínanú susedu som stretol vo výťahu, tak mi hovorí: „Tie roky za to stáli.“ Ten buchot a utrpenie, čo museli aj oni počúvať, stáli za tú olympijskú medailu.

V podcaste s Jozefom Lohyňom sa dozviete aj:

• Aká bola jeho cesta k titulu majstra sveta?
• Ako mu zápasenie pomohlo v živote?
• Na ktorú z troch olympiád má najkrajšie spomienky?
• Prečo dostal z telocviku dvojku?
• Čomu sa venuje v súčasnosti?

So zápasením ste začínali ako 10-ročný v Prievidzi, ktorá je, okrem basketbalu, známa aj silnou zápasníckou tradíciou. Výrazne ste na seba upútali najmä v roku 1983, keď ste na majstrovstvách sveta juniorov získali striebornú medailu. Čo ste robili inak ako vaši rovesníci, čo vám pomáhalo dosahovať úspechy?

Ako 15 či 16-roční sme začali chodiť po medzinárodné turnaje, podarilo sa nám spraviť nejaké výsledky a najmä sme videli, kde sa svetová zápasnícka špička nachádza.

Ja osobne som nechcel byť napríklad iba 10-násobný majster Československa, ako mnohí moji rovesníci alebo starší kolegovia, chcel som dosiahnuť úspech najmä na medzinárodnej úrovni.

Moja filozofia bola taká, že radšej budem strieborný na majstrovstvách Československa, ale dosiahnem medailu na majstrovstvách Európy alebo sveta. Za tým som si šiel, tvrdo som trénoval, na turnajoch som si všímal najmä Američanov, Sovietov, Bulharov či Turkov.

Vyhľadával som tréningy, keď som si ich mohol „ohmatať“ a zdokonaliť sa v dôležitých detailoch. Našiel som si tak aj mnoho kamarátov, s ktorými som viedol dlhé debaty.

Pamätám si, že keď som bol raz v Tbilisi na turnaji, tak ma po vážení zobrali do izby, kde bolo asi 15 Rusov. Hovorili tam o mne, že pripravujú ďalšieho majstra Európy (smiech). S takýmito ľuďmi som sa stretával, obohacovali ma nielen zo zápasníckej, ale aj z ľudskej stránky.

Doteraz mám mnoho kamarátov napríklad v Machačkale, Japonsku, USA Nemecku a prakticky po celom svete, a veľmi rád si s nimi napíšem cez sociálne siete. 

Vojenskú službu ste si odkrútili v Rudej hvězde Praha, v pravdepodobne najlepšom zápasníckom klube bývalého Československa. Pôsobili tam aj vaši predchodcovia, Dan Karabín a Július Strnisko. Ako vás formovalo toto obdobie?

Už v mladosti sa mi podarilo dosahovať veľmi pekné výsledky, pozornosť som na seba upútal na spomínaných juniorských MS 1983. Keď sa rozhodovalo o tom, kam pôjdem na vojenčinu, v hre bola najmä silná RH Praha, kde už pôsobili Daniel Karabín ako juniorský a seniorský majster Európy, a aj Július Strnisko. Obaja získali na OH 1980 v Moskve bronzovú medailu.

Ja som v tom čase vážil 80 kg a bojoval o mňa aj Trenčín, ktorý sústreďoval najmä zápasníkov s nižšou váhou do 84 kg, pričom Praha vychovávala zápasníkov vyšších váhových kategórií. Ja som sa aj napriek tomu dostal do Prahy a bol to výborný krok, keďže som mohol rásť popri borcoch ako Karabín a Strnisko.

V RH Praha sa vytvorila vynikajúca partia, v roku 1985 sa k nám pridal aj môj brat, s vyštudovaným trénerským titulom z Bulharska. Už po pol roku dostal šancu stať sa hlavným trénerom a potiahol nás k úspechom.

Zúčastnili ste sa na troch olympijských hrách (Soul 1988, Barcelona 1992, Atlanta 1996), pričom v Soule ste vybojovali bronzovú medailu. Podľa vašich slov ste boli dokonca pripravený ešte lepšie ako v roku 1990, keď ste sa stali majstrom sveta. Čo je najkrajšou spomienkou na tri olympijské účasti?

Najkrajšou olympiádou bol pre mňa Soul, kde som získal medailu. V Soule sa zišla výborná partia skvelých československých športovcov, stretávali sme na predolympijských sústredeniach v Nymburku, napríklad s Milošom Mečířom, Janom Železným či Jozefom Pribilincom.

Myslím si, že aj vďaka výbornému kolektívu a prajnej atmosfére v ňom bola pre československý šport olympiáda v Soule veľmi úspešná.

Na olympiádu v Barcelone až také pekné spomienky nemám. Cestoval som tam ako jeden z hlavných favoritov na zlato, ale prehral som vyrovnaný zápas so Sovietom. Mohol som ho vyhrať, ale rozhodcovia boli naklonení súperovi.

Po Barcelone bola Atlanta, kam som sa tešil na svoju poslednú olympiádu. Vyšla mi podľa predstáv, bojoval som o medailu, aj keď som napokon skončil štvrtý. Bol som však veľmi spokojný a kariéru som tam pred množstvom priateľov prakticky ukončil.

Na olympiády mám veľmi pekné spomienky, hoci tú v Barcelone trochu zatienila nešťastná prehra. Časom však všetko prebolí a spomínam iba na tie pekné chvíle.

Písal sa rok 1990, mali ste 27 rokov, narodil sa vám syn a na MS v Tokiu ste sa stali najlepším zápasníkom sveta vo voľnom štýle v kategórii do 82 kilogramov. Vo finálovom zápase ste prehrávali 0:2, ale skóre ste otočili a pomerom 3:2 vybojovali zlato. Trápilo vás zranenie, kondične ste na tom neboli najlepšie, ale povedali ste, že vám pomohli morálno-vôľové vlastnosti. Čo si pod tým spojením máme predstaviť a ako ste trénovali svoju psychickú silu?

Ako už bolo povedané, keď porovnám OH v Soule a MS v Tokiu, moja forma bola diametrálne odlišná. V Soule som bol „namakaný“ a jednotlivé zápasy to aj ukázali, vyhrával som ich 14:0, 15:1 a svojich súperov som ničil jedného po druhom, až na nešťastný zápas s Kórejcom, ktorí výrazne ovplyvnili rozhodcovia.

MS v Tokiu boli nádherné tým, že sa mi v júni narodil syn. Pred odletom som si však na tréningu zranil koleno a mesiac som nemohol trénovať, iba som posilňoval. Myslel som si, že mám nejakú silu z činiek, ale rýchlo som zistil, že som sa v jednotlivých zápasoch trápil a vyhrával ich prakticky až v poslednej minúte.

S Iráncom som prehrával 0:1 až do poslednej minúty, kde som ho potom zlomil a vyhral 7:1. So Sovietom som prehrával 1:2 približne dvadsať sekúnd pred koncom, a nakoniec som vyhral 5:2. Aj finálový zápas sa odohrával v podobnom duchu, keď Američan na mňa neustále tlačil, viedol 1:0 aj 2:0.

Stále som si však opakoval, že ešte nejaká šanca príde a ja na ňu musím byť pripravený. Štyri minúty som bojoval, až Američan zle zaútočil na nohu, ja som spravil protiútok, získal tri body a otočil skóre na 3:2.

Vždy som vedel zlomiť zápasy s ťažkými súpermi. Vychádzalo to najmä z mojich tréningov, kde som hľadal skôr tie ťažšie pozície, a spôsoby ako sa z nich dostať. Morálno-vôľové vlastnosti som trénoval tak, že keď som nevládal, tak som si ešte pridal.

Ak som mal v tréningu zabehnúť 10 km a zároveň vedel, že na trati je aj skratka, čím bližšie som k nej bol, tým viac som si hovoril, prečo by som si mal beh skrátiť. Radšej som si pridal. Tak to bolo aj v telocvični, kde som všetko poctivo odtrénoval, často aj nad rámec toho, čo sa vyžadovalo.

Vždy som hľadal tú ťažšiu cestu a ťažších súperov, vedel som že sa mi to neskôr vráti. Nebavilo ma porážať ľahších súperov, bavilo ma porážať silnejších. Vedel som, že keď doma porazím tých najsilnejších, o to jednoduchšie to budem mať na medzinárodnej scéne, či už so Sovietmi, Turkami či Američanmi. Takýto prístup súčasnej mládeži chýba. K úspechu však žiadne skratky nevedú.

Celou kariérou vás sprevádza brat Ľubomír. Študoval v Bulharsku vysokú školu so zameraním na zápasenie a po návrate vás začal trénovať. Aký je váš vzťah a aký je jeho podiel na tom, kým ste sa stali? 

Často s bratom spomíname na detstvo, či na spoločný pobyt v Prahe. Má veľký podiel na mojich úspechoch, povedal by som že až 50%. Mal pod palcom celú moju prípravu, tréningy a plány. Ja som následne na žinenke odviedol všetko to, na čo ma pripravil.

Keď študoval trénerstvo v Bulharsku, písali sme si listy, on videl ako tam funguje svetové zápasenie a prichádzal s týmito prvkami za mnou. Cez tie listy, alebo osobne počas turnajov, či Vianočných sviatkov sme si vymieňali poznatky. Ukázal mi špeciálne chmaty, ako napríklad slávnu „krstačku“, ktorú som si dokonale osvojil a stala sa mojim rozhodujúcim chmatom.

Tým, že vekovo delí iba rok, na žinenke, alebo u starkej na záhrade sme sa klbčili odmalička. Vždy keď sme nevedeli obsedieť, alebo sme si potrebovali spestriť čas, hneď sme sa do seba pustili. To bola výhoda, ktorá nás oboch posúvala vpred.

Vzťah s bratom bol a ostal výborný. Keď som v Košiciach ako tréner skončil, rozmýšľal som, čo budem ďalej robiť. V Bratislave som so synom založil akadémiu, trénujeme v Tréningovej Akadémii Miletička. Brata som požiadal, nech príde aspoň na zopár tréningov niečo chlapcom ukázať.

A teraz sa tomu venuje už tretí rok, a to popri svojej práci. Spolupracujeme na tom, aby sme tých chlapcov, ktorí majú zápasenie radi, zdokonalili. V trénerskom tíme mám brata aj syna a hovorím, že mám najlepších trénerov na Slovensku. Brat sa venuje väčšine večerných tréningov. Je to jeden z najlepších trénerov nielen na Slovensku, ale aj vo svete.

Zápasníci zo Sovietskeho zväzu boli vo vašej ére absolútnou špičkou. Napríklad na OH v Soule mali desať zápasníkov a získali deväť medailí, tú desiatu ste im vzali práve vy v zápase o bronz. V čom bola a je sovietska či ruská zápasnícka škola výnimočná?

V prvom rade to bolo a je o veľkosti Sovietskeho zväzu, dnešného Ruska, a početnosti ich základne. Ku kvalite tamojších zápasníkov prispievajú aj náročnejšie životné podmienky v krajine. Tam, kde majú ľudia pohodlný život, tam pre nich nie je jednoduché podstupovať dennodenné tvrdé tréningy v posilňovni, na žinenke, či v rámci kondičnej prípravy.

Západné krajiny prekonali obdobie, keď boli na vrchole, potom však padli aj z dôvodu spomenutého životného pohodlia. Američania majú výhodu, že zápasenie dostali do škôl a v mnohých štátoch je dominantné.

Maďari sú silní v grécko-rímskom štýle, Poliaci mali na OH v Atlante troch zlatých a jedného strieborného v taktiež v grécko-rímskom štýle, ale vo voľnom štýle nemali nič. Niektorej krajine sadne nejaký štýl a prirodzene ide za ním, podporuje ho, dáva do toho peniaze, zaplatia dobrých trénerov. 

V časoch socializmu malo zápasenie cveng aj primeranú štátnu podporu. Aká je však súčasnosť a perspektíva zápasenia na Slovensku?

Je ťažká. Všetko sa odvíja od práce v kluboch a od práce trénerov. Jednak u detí a potom na preklenutie krízového obdobia od kadetov cez juniorov k mužom. Tento prechod je pre chlapcov náročný, ak však majú pri sebe výborných trénerov, tak sa to vie zvládnuť.

História zápasenia u nás je bohatá, Česi inklinovali ku grécko-rímskemu štýlu, my viac k tomu voľnému. Takmer z každej olympiády sme doniesli medailu. Ja som bol posledný Slovák do 6. miesta, potom však nastal zlom.

Stále hovorím, že tréneri sa musia vzdelávať neustále, a to nielen zo športovej stránky, ale aj z mentálnej. Mimošportový rozvoj je dôležitý aj pre športovcov samotných. Keď som trénoval juniorov, pýtal som sa, či čítajú knihy alebo sa nejako vzdelávajú, tak pozerali na mňa ako na zjavenie. A keď som sa pýtal na maturity, odpoveďou často bolo, že budú radi, ak prejdú so štvorkami. To ma mrzelo.

Keď som začínal so zápasením ja a cestovali sme na turnaj, tiež sme boli radi, že sme sa mohli uliať zo školy, to je pre deti normálne a prirodzené. Ale snažil som sa učiť tak, aby som mal na vysvedčení najhoršiu známku trojku a aby sa za mňa rodičia nemuseli hanbiť.

V tej dobe sa za zlú známku v škole schytávala doma facka, či výprask otcovým remeňom, a tak si žiak hneď rozmyslel, ako to bude s jeho školským prospechom ďalej. V súčasnosti deti nie sú vedené k všestrannému telesnému rozvoju súčasne s rozvojom duševných schopností, tak ako to mali starí Gréci, ktorí vyznávali ideál kalokagatie.

Kedysi ste so Slovenským zápasníckym zväzom spolupracovali, dnes však patríte k jeho kritikom. Zväz sa podľa vás spolieha najmä na výsledky dosahované naturalizovanými cudzincami. Ako by sa podľa vás mala zlepšiť práca s talentovanou mládežou, aby Slovensko dokázalo vychovávať vlastných šampiónov a deti mali slovenské vzory?

Slovenský šport celkovo, nie iba zápasenie, by sa potreboval vrátiť k systému vrcholových stredísk tak, ako to bolo v minulosti. Zároveň mať centrálne kluby, ako bola Rudá Hvězda Praha či Dukla Trenčín. Systém výchovy talentovanej mládeže bol prepracovaný, do športu prúdili významné finančné zdroje, tréneri sa pravidelne vzdelávali, športové talenty sa sústreďovali vo väčších mestách, kde navštevovali aj školy.

Každý si myslí, že zápasenie je prízemný šport, ktorý robia iba vagabundi, ale napríklad Hans Gstöttner z východného Nemecka, s ktorým som zápasil, bol vyštudovaný lekár. Kamaráti Američania študovali ekonómiu a obchod, a keď jeden z nich ako 26-ročný skončil po olympiáde v Soule, kde dosiahol na bronz, nechápal som, prečo končí.

Pochopil som to až po tom, ako sme s bratom boli po OH v Sydney nútení zo zväzu odísť. Skončili sme so zápasením a nevedeli sme, čo budeme robiť. Na Západe si športovci zabezpečovali ďalší život už počas športovej kariéry, robili si právnické či ekonomické vysoké školy, vzdelávali sa a pripravovali na kariéru po kariére. Nakoniec som vysokú školu skončil aj ja, takisto aj môj brat v spomínanom Bulharsku.

K slovenskému systému len toľko, že je určite jednoduchšie kúpiť si žoldniera ako skratku k dosiahnutiu výsledku na vrcholnom podujatí. Svojich žoldnierov mali predsa aj armády v minulosti. Na konci dňa je to však veľmi nesystémové riešenie.

Výchova vlastných odchovancov je náročná a zdĺhavá, ale o to je to potom krajšie, ak niekto vlastný dosiahne úspech. Mne do Prahy prišli sparingpartneri z Banskej Bystrice, popri mne sa naučili veľmi veľa a môj sparingpartner bol piaty na majstrovstvách Európy.

Po OH v Sydney dotiahol náš zväz na Slovensko Davida Musuľbesa. Tento krok sme s bratom kritizovali ako nesprávnu cestu. Reakcia zväzu bola, že popri ňom vyrastú domáci chlapci. Odvtedy prešlo viac ako dvadsať rokov a kde sú tí chlapci, ktorí mali vyrásť?

Túto cestu nepovažujem za správnu, štátne peniaze by mali byť využité na rozvoj našej mládeže, tak aby úspechy dosahovali naše deti. Keď takto dokázali pracovať naši tréneri v 60., 70., 80. či 90. rokoch, a tí dnešní to nedokážu, niekde bude chyba.

V ktorej krajine funguje výchova zápasníckych talentov najlepšie? Ktorá by mohla byť našim vzorom?

Hovorí sa, že ruská škola je najlepšia. Mám mnoho kamarátov v bývalom Sovietskom zväze, ale bližší mi je americký spôsob života aj športového vyžitia.

Boli sme zopárkrát v Amerike a aj Američania u nás na sústredení, mám viacero kontaktov na nich a aj mojím cieľom je zobrať chlapcov, čo u mňa trénujú, na sústredenie do Colorada, aby videli, ako to funguje tam.

Všade je dôležitá najmä tvrdá práca a to, aby tréneri priamo na žinenke dokázali chlapcom ukázať, ako sa čo má cvičiť a robiť.

Keď som bol reprezentačným trénerom juniorov, nerobilo mi žiaden problém urobiť na žinenke rozcvičku a ukázať chlapcom, čo od nich vyžadujem. Jeden z trénerov, ktorý to videl, povedal, že aj on to tak bude musieť začať robiť. Odvetil som, že to tak mal robiť už dvadsať rokov. Je potrebné byť v tréningu zapojený aktívne.

Aj my sme mali trénerov, ktorí mali cez 120 kg a na žinenke nám neukázali nič. Ale Mikuláš Timko, ktorý nám síce na žinenke pre svoje staršie zranenia nič ukázať nemohol, nás brával na turnaje a sústredenia do Maďarska, Poľska a Bulharska.

Do zápasníckych škôl, ktoré boli lepšie ako tie na Slovensku, a tam sme sa naučili veľa. Pred OH v Soule sme boli na trojtýždňovom sústredení v Japonsku, čo dokázal vybaviť práve on.

Manažérske a organizačné schopnosti nemajú všetci tréneri, ale aj to prispieva to k celkovým úspechom ich zverencov. Miki Timko nebol tréner, ktorý by na žinenke chlapcom niečo ukazoval, jeho prednosti boli inde. Keď sa však spojil s mojím bratom, tak sa veľmi pekne dopĺňali.

Ako spopularizovať slovenské zápasenie a zvýšiť jeho atraktívnosť medzi mládežou? 

Predovšetkým budovaním športovej infraštruktúry a pomocou zanietených mládežníckych trénerov.

Ja som do roku 2004 zápasil v nemeckej bundeslige. V okolí Aschaffenburgu boli pri školách v dedinách vybudované tenisové kurty, atletické ovály s tartanovou dráhou, hádzanárske ihriská, priestor na zápasenie a ďalšie športoviská.

Také športové zázemie v tom čase nemala ani Bratislava. Deti mi hovorili, že za školu popri zápasení hrajú aj futbal, či hádzanú. Až v neskoršom veku sa špecializovali na šport, pre ktorý mali najväčšie nadanie.

Podobne to robia aj v Amerike, kde na strednej alebo vysokej škole musia študenti absolvovať tri-štyri športy, inak nepostúpia do vyššieho ročníka. A ak v štúdiu, či športe vyčnievajú, dostávajú štipendium.

Keď som bol študentom strednej školy, často som chodil na športové sústredenia po celom svete, čo mi ukrajovalo zo školskej dochádzky.

Z telocviku som ovládal všetko, premety, saltá. Ale učiteľ mi povedal, že ma musí ohodnotiť dvojkou, pretože nemám dochádzku. A ja na to, že budem iba rád. Chlapci, ktorí nevedeli urobiť kotúľ vzad, mali jednotku za dochádzku. Ja sa doteraz usmievam, že mám ako majster sveta dvojku z telesnej výchovy.

Na vysokej škole to bolo podobné. Mali sme zápočet z atletiky, ja som práve dorazil zo Soulu s medailou z olympiády, ale pani Müllerová mi za jednu chýbajúcu hodinu v dochádzke zápočet neudelila. Na deviatich hodinách som bol, desiatu som pre účasť na olympiáde vynechal, a musel som si ju neskôr nahradiť.

V ďalšom ročníku na vysokej škole hovorím trénerovi atletiky, že chcem bežať v jeden deň 400 m aj 1500 m. On na to, že to ani atléti nerobia a že to urobíme na dvakrát. Ja som však nemal dva voľné dni, napokon som to odbehol naraz a splnil všetky limity.

Tiež som mu povedal, že mi ešte chýba zápočet od pani Müllerovej z minulého roku, na čo mi odvetil, nech na to zabudnem, že je to vyriešené. Niektorí ľudia majú aj zdravý rozum aj empatiu, iní majú klapky na očiach a držia sa len svojich predpisov. 

Vrcholovú športovú kariéru ste končili dvakrát. Prvýkrát po olympiáde v Atlante v roku 1996, druhýkrát na domácich ME v Bratislave v roku 1998, kde ste pred domácimi fanúšikmi získali bronzovú medailu. O profesionálnych športovcoch je známe, že majú po konci kariéry problém sa zaradiť do civilného života. Ako sa čo najlepšie pripraviť na koniec športovej kariéry a návrat do bežného života? 

U mňa to bolo takto. Po oficiálnom ukončení športovej kariéry na OH v Atlante som ešte zápasil v nemeckej bundeslige, do Nemecka som dochádzal takmer každý víkend, bolo to fantastické obdobie.

Potom prišla informácia, že ME v zápasení budú v Bratislave. Hovorím bratovi, skúsme sa pripraviť, rozlúčka pred domácimi fanúšikmi by bola výnimočná. Nakoniec som na ME prišiel perfektne pripravený, čoho výsledkom bola medaila. Ale cítil som, že sa v zápasoch už trápim, potreboval som infúzie s cukrami a vitamínmi do žíl, aby som zvládol ďalší deň. Všetko som ustál a na domácej pôde to bola veľmi pekná rozlúčka.

Po ME som podobne ako po OH v Atlante premýšľal, čo budem ďalej v živote robiť. Našťastie som mal ešte angažmán v nemeckej bundeslige. Rekreačne som hrával aj hokej, najmä s tenistami ako Miloš Mečíř, Maroš Vajda, či Braňo Stankovič. Otvoril som si aj hokejový obchod, a venoval sa tomu asi desať rokov. Podnikanie mi ukázalo nový rozmer života, viem, že nič nie je zadarmo.

Dnes mám svoj vlastný zápasnícky klub, ktorý manažujem a popri tom trénujem. Chcem aby aj naše deti zažili aspoň sčasti to, čo som prežil ja.

Je váš klub už členom Slovenského zápasníckeho zväzu?

Áno, po istých úskaliach sme sa registrovaným členom zväzu stali. Boli sme na majstrovstvách Slovenska mužov a máme prvé výsledky, piate a siedme miesto. Chlapci v súbojoch na celoštátnej úrovni vidia, kde ešte majú rezervy a koľko toho ešte musia v slovenskej konkurencii natrénovať. O to viac pracujú na sebe na tréningu.

Detičky si na tréningoch aj poplačú, že nechcú ísť s niekým zápasiť. Ale aj my sme si mnohokrát poplakali a išli ďalej.

Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?

Človek nesmie spohodlnieť. Videl som to aj na sebe počas pandemického obdobia, doma sme zrazu mali množstvo voľného času, a do tretej v noci pozerali seriály.

Na druhý deň som sa prebúdzal o jedenástej doobeda, spohodlnel som. A tak som si povedal, že musím upraviť svoj denný režim, budiť sa ráno o ôsmej, o deviatej byť v telocvični a hýbať sa. Dôležitá je pravidelnosť, a popri fyzickom pohybe nezabúdať ani na rozvoj duševnej stránky.

Mnohí mi hovoria, že nemôžu cvičiť, lebo majú taký či onaký problém. Ja som po operácii kolena a úplnej výmene kĺbu do tréningu opäť naskočil a pracujem na sebe neustále. Človek musí na sebe pracovať, keď chce niečo dosiahnuť. A to nielen v športe, ale všeobecne. Keď chce niečo za sebou zanechať, musí tomu obetovať veľa.

Sám som kedysi vstával na šiestu do práce, takisto na sústredeniach bol budíček o siedmej ráno, o ôsmej tréning, potom raňajky a ďalší tréning. Všetko je to o odopieraní si niektorých vecí, možno nepôjdeme tento rok na dovolenku, alebo si nekúpime nové auto, sú predsa aj iné veci, ktoré nás môžu obohatiť ešte viac.

Mojim cieľom v klube je, aby predovšetkým vznikla komunita dobrých ľudí. Chlapci mi dnes hovoria, že sa na tréning veľmi tešia, lebo sú tam milí ľudia a stimulujúca atmosféra.

Svoj život ste rozvíjali komplexne a pomáhalo vám aj štúdium kníh o úspešných ľuďoch, a to nielen z oblasti športu. Koho ste obdivovali a aké knižky vám prinášali nové poznatky? 

Odmalička som inklinoval k umeniu, čítal o veľkých maliaroch či sochároch ako Michelangelo, Leonardo da Vinci, Rodin. Zaujímam sa o históriu, staroveké Grécko, Herkules či Achilles boli hrdinovia nášho detstva. Rád pozerám prírodopisné vzdelávacie programy.

Keď som žil v Prahe, stretával som sa s ľuďmi z umeleckej obce, spoznal som množstvo hercov, s ktorými som v kontakte. Vždy som sa snažil, aby život nebol iba o športe, „od jedného mantinelu k druhému“.

Aj moje deti sa venujú amatérskemu športu a pracujú na sebe. A to nielen zo športovej, ale aj zo vzdelanostnej stránky, a majú v sebe ambíciu niečo v živote dosiahnuť.

Ktoré tri udalosti na ceste životom považujete za absolútne zásadné s najväčším vplyvom na to, kým ste dnes?

V prvom rade ďakujem rodičom za to, ako nás vychovávali, za ten voľný spôsob života, keď sme neboli nejako obmedzovaní v tom, čo robiť chceme. Ďalej tomu, že som sa dostal k športu a ako ma formovalo samotné zápasenie.

A tretím zásadným vplyvom je moja vlastná rodina. Bolo nádherné, že keď som prišiel z tréningu zbitý a všetko ma bolelo, deti naskákali do postele s tým, aby som im rozprával rozprávku a zaspali sme spolu. Deti sú to najkrajšie, je to soľ a korenie života. Aj teraz, keď trénujem malé deti, je to nádherné. Majú svoje čaro, dobíjajú ma svojou energiou, je to zmysel života. 

JOZEF LOHYŇA

• Majster sveta v zápasení vo voľnom štýle (MS 1990 v Tokiu) a držiteľ bronzovej olympijskej medaily (LOH 1988 v Soule). 
• So zápasením začínal v Prievidzi, neskôr pôsobil v Rudej hvězde Praha, Dunajplavbe Bratislava a v nemeckom Goldbachu. 
• Na MS juniorov v roku 1983 získal striebornú medailu. 
• Účastník troch olympiád (tretie, štvrté a piate miesto), bol vlajkonosičom Československa na OH 1992 v Barcelone, a na OH 1996 v Atlante aj Slovenska, pri prvej účasti samostatného štátu. 
• Vlastní kompletnú medailovú zbierku zo svetových šampionátov, jediný československý voľnoštýliar, ktorý získal titul majstra sveta. 
• Na majstrovstvách Európy vybojoval päť medailí, rozlúčil sa bronzom na ME 1998 v Bratislave. 
• V roku 1990 bol vyhlásený za najlepšieho športovca Československa. V roku 2017 založil spolu so synom Lohyňa Wrestling Academy Bratislava.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 10.8.2022.