Myslím, že moja rozlúčka mohla byť krajšia, vraví bývalý hráč.

Zahral si v najvyšších súťažiach piatich krajín, strelil 115 ligových gólov. Na futbalových MS 2010 dal štyri z piatich gólov Slovenska. Hosťom podcastu Vykroč bol jeden z najlepších futbalových útočníkov v histórii samostatného Slovenska RÓBERT VITTEK. 

Ako si spomínate na detstvo v bratislavskej Petržalke? Boli ste svojím okolím vedený k aktívnemu pohybu a športu?

K športu ma viedol aj otec, ale najmä môj starší brat, ktorý bol hokejista. V Petržalke som začínal hokejom, ale takým „sídliskovým.“ Na sídlisku sme hrávali ako partia aj futbal, ja som patril k najmladším. Bola iná doba, mobilné telefóny ani iné vymoženosti modernej doby ešte neexistovali.

Hovorí sa, že talent nie je rozhodujúci faktor budúceho úspechu a o úspechu rozhodujú každodenné správne návyky. Ako vyzerali vaše mládežnícke roky v Slovane Bratislava a čo ste robili pre to, aby ste sa stali najlepším v tíme?

Veľmi dobre ste podotkli, že talent neznamená všetko. Mal som v mládežníckom veku v tíme talentovanejších chlapcov, ale v prvej slovenskej lige som pravidelne nastupoval už iba ja.

V podcaste s Róbertom Vittekom sa dozviete aj:

• Čo sa stalo, keď dal Milošovi Soboňovi ako mladé ucho na tréningu „jasle“
• Prečo neodišiel do akadémie Realu Madrid
• Aký má vzťah k fanúšikom Slovana
• Prečo si myslí, že mohol mať krajšiu rozlúčku
• Čo mu dalo štúdium marketingu a športového manažmentu

Snažil som sa robiť vždy niečo navyše. Či už na sídlisku, kde som si zobral a stále som si kopal o stenu, či už silou alebo aj na presnosť a tak som si cibril kopaciu techniku. Nešiel som napríklad na lyžiarsky výcvik zo školy, ale zostal som doma a venoval som sa futbalu a tréningu. V porovnaní s rovesníkmi som trávil s loptou dlhé hodiny aj po tréningu.

Mali ste aj výbornú hru hlavou. Ako ste trénovali hlavičky?

Tie som o múrik nemohol trénovať, lebo bol na to nízky (smiech). Ale na tréningu som si nechal loptu na hlavičky hádzať od trénera alebo centrovať od spoluhráča a tak som sa zdokonaľoval.

„Keď dám gól, rozpažím ruky a cítim že žijem, som pánom sveta!“ povedal Zlatan Ibrahimovič. Akou emóciou napĺňal každý strelený gól vás?

Nemyslím si, že úplne tak, ako Zlatana, ale aj mňa to napĺňalo obrovskými emóciami a šťastím. A najmä tie góly, ktoré boli víťazné alebo pomohli mužstvu k bodovému zisku.

Svoj premiérový ligový gól v A-mužstve Slovana ste strelili ako 18-ročný na jar 2000 pri víťazstve 3:0 v derby so Spartakom Trnava. Čo to znamenalo pre tak mladého hráča? Bol prechod z juniorskej kategórie k seniorom jednoduchý?

Každý hovorí, že prechod z juniorského do seniorského futbalu je náročný. Je veľký rozdiel hrať mládežnícky a seniorský futbal. Ale ja som to, na prekvapenie, zvládol veľmi dobre. Mal som aj šťastie, že som mal dôveru od trénera Jarábka a dostal som možno viac šancí ako niekto iný.

Môj prvý gól bol nezabudnuteľný. Derby proti odvekému rivalovi, staré Tehelné pole, okolo 10-tisíc divákov a ja ako „mladé ucho“ a Bratislavčan som strelil gól. Bol to krásny pocit a sú to krásne spomienky.

Viacerí hostia v podcaste Vykroč, napríklad hokejista Ľubomír Višňovský, spomínali na to, že im starší hráči pri prechode do A-tímu robili zle. Mali ste podobné problémy pri prechode ku seniorom Slovana?

Mal som asi trochu šťastie na partiu, do ktorej som prichádzal a nič také sa v mojom prípade nedialo. V kabíne boli aj starí harcovníci ako Stano Varga, Miro Kriss, Laco Pecko či Miloš Soboňa, do mužstva som prišiel po ére trénera Stana Grigu, mužstvo bolo veľmi silné.

Cítil som rešpekt, ale nikto mi nedal pocítiť príklad, aký ste spomínali. Skôr naopak, prostredie bolo prajné. Jediné, čo si spomínam, bolo, že keď som dal Milošovi Soboňovi na tréningu „jasle,“ tak prišiel za mnou a rázne mi povedal, že to som spravil posledný raz.

Šestnásťročný ste dostali ponuku na prestup do akadémie Realu Madrid. Prečo ste sa do Španielska napokon nesťahovali?

Na jednom turnaji v Česku, kde som bol za reprezentáciu do 18 alebo 19 rokov, si ma vyhliadol šéfskaut pre mládež akadémie Realu. Hrali sme proti Španielom, ak si dobre spomínam, zvíťazili sme 2:1, vyhrali sme aj celý turnaj a mňa vyhlásili za najlepšieho hráča turnaja.

Potom prišiel za mnou spomínaný pán aj s Milanom Luhovým, ktorý pôsobil v Španielsku a oznámili mi, že by mal radi videli v Reale Madrid. Dohadovali sme sa asi tri mesiace, napokon sme sa aj dohodli a jediný dôvod, prečo som tam neskončil, bolo zranenie týždeň pred odchodom.

V juniorke som mal stop pre žlté karty, tak ma poslali hrať za mladší dorast. Tam ma však jeden hráč „zoťal,“ utrhol sa mi krížny väz a musel som informovať zástupcov Realu, že bohužiaľ nebudem môcť do metropoly Španielska pricestovať.

V roku 2003 ste prestúpili do nemeckého 1. FC Norimberg. Pôsobili ste tam 5 rokov a darilo sa vám. Spolu s Marekom Mintálom ste klub posunuli z druhej do prvej bundesligy a v sezóne 2005/06 ste boli so 16 gólmi piatym najlepším strelcom celej ligy. Ako rýchlo ste sa adaptovali na zmenu prostredia, jazyka a prechod zo slovenskej do nemeckej ligy?

Dá sa povedať, že som sa adaptoval veľmi rýchlo. Prišiel som tesne pred koncom prestupového termínu na odporúčanie klubu od Mareka Mintála, ktorý tam už tri mesiace pôsobil a je tam dodnes žijúca legenda.

Najväčší rozdiel bol v tempe a nasadení. Už aj na tréningu bolo nasadenie azda trikrát väčšie ako v našej lige. Okamžite som však naskočil do sezóny, po dvoch tréningoch ma čakal hneď prvý zápas, v ktorom sme remizovali 3:3, pričom som nahral na všetky naše góly a, ak si dobre spomínam, Marek dal dva z nich. Trvalo mi asi mesiac, kým som si zvykol na nasadenie v tréningu a zápasoch. Mal som však od začiatku dobré individuálne štatistiky a o to bol prechod z našej ligy ľahší.

Nemčinu ste ovládali alebo ste sa dohovárali rukami-nohami?

Paradoxne som mal to šťastie, že v škole som sa učil nemčinu, základy som ovládal a do troch mesiacov som dokázal rozumieť a komunikovať s trénerom. Aj keď sa hovorí, že futbalový jazyk je všade na svete rovnaký a nepotrebujete vedieť reč, no z môjho pohľadu je to veľká výhoda. A keď bolo niečo treba, mali sme v mužstve viacerých Čechov, ktorí nám pomohli s prekladom.

Hoci ste mali s Norimbergom zmluvu na ďalšie dva roky, po páde klubu do druhej ligy ste v roku 2008 prestúpili do francúzskeho prvoligového OSC Lille, kde ste si zahrali aj Európsku ligu. Ako si spomínate na francúzsku časť svojej kariéry?

Po páde Norimbergu do druhej ligy som patril medzi drahších hráčov v klube, pričom sa rozpočet klubu výrazne znížil. Klub hľadal možnosti, ako ušetriť a vystačiť si s menším rozpočtom, ja som bol pre nich zaujímavý predajný artikel, a tak som sa sťahoval do Francúzska. Na túto etapu spomínam taktiež v dobrom, hoci som možno nemal až také dobré individuálne štatistiky. Bol som však v dobrom klube, hral som napríklad s Edenom Hazardom, mnohými francúzskymi či inými reprezentantmi, mal som okolo seba veľa skvelých hráčov a mnohému som sa naučil.

Na jar 2010 ste sa z Lille, ktoré malo finančné problémy, dostali na hosťovanie do tureckého Ankaragücü. V lete prišli veľmi vydarené MS v Juhoafrickej republike, mali ste ideálnych 28 rokov a očakával sa váš odchod do nejakého špičkového klubu. Zostali ste však v Ankare, a keď o rok nevyšiel pre administratívnu chybu prestup do Red Bull Salzburg, prestúpili ste do Trabzonsporu. Prečo ste sa nepresunuli do atraktívnejšieho klubu? Boli ste v Turecku šťastný?

Veľmi dobrá otázka. Rovnako ako väčšina ľudí, aj ja sám som po vydarených majstrovstvách sveta čakal väčší prestup a sám som prekvapený, že sa nezrealizoval. Možno som sa mohol obrátiť na služby iného agenta, chcel som však byť lojálny a neísť poza niekoho chrbát. Už sa viac za tým neobzerám.

V Turecku som však nebol nešťastný, ak by to tak bolo, nezostával by som tam. Prestup do Salzburgu nevyšiel možno pre ego tureckej strany. A to aj napriek tomu, že som v Salzburgu absolvoval kompletnú lekársku prehliadku a podpísal som aj štvorročnú zmluvu, akurát vraj nefungoval v poslednú noc prestupového obdobia fax a registrácia prestupu prišla až dve minúty po polnoci, keďže fax začal zázračne fungovať 30 sekúnd po polnoci.

To však už bolo neskoro a FIFA mi prestup zrušila a nikomu nepovolila žiadnu výnimku. Napriek tomu, že to vybavoval na komisii v medzinárodnej futbalovej federácii sám Franz Beckenbauer. V nasledujúcom roku už bol systém registrácie iný, registrovalo sa online, práve aby sa zabránilo takým situáciám, aká sa prihodila mne.

Každý cudzinec pociťuje v zahraničnom klube istý tlak, očakáva sa od neho viac ako od domáceho hráča. Ako ste sa s tlakom vyrovnávali a prekonávali situácie, keď sa veci nediali podľa vašich predstáv?

Jednoznačne musíte ukázať viac, než domáci hráč, ktorému svojím spôsobom beriete jeho prácu. Nemci by najradšej videli hrať Nemcov, Francúzi Francúzov, či Turci Turkov.

Ako cudzinec musíte ukázať kvalitu a niečo navyše, aby vás aj ľudia mali radi, uznali vaše kvality a prijali vás medzi seba. To som musel ukázať v každom klube. To isté platí aj u nás doma, ak zahraničný hráč neukáže, že je lepší než domáci, tak by tu nemal byť a radšej by mal hrať domáci hráč.

Mal som, samozrejme, aj ťažšie chvíle. Napríklad keď nemáte a podporu trénera. Vtedy vás podrží najmä rodina a najbližší, vy musíte tvrdo pracovať a veriť v svoju kvalitu, nehľadať výhovorky a neskladať hlavu a zbrane. Aj ja som mal v Norimbergu obdobie, keď som bol dva mesiace na tribúne a hrali iní, hoci kvalitou podľa mňa lepší neboli. Tréner sa tak rozhodol a musel som to akceptovať. Prišla však výmena trénera, čo tiež niekedy môže pomôcť, ak vám nový tréner dá dôveru.

V sezóne 2005/2006 som bol už jednou nohou v Olympique Marseille, bol som na všetkom dohodnutý. V tom prišiel za mnou tréner Hans Meyer a povedal mi, že za žiadnych okolností ma nepustí preč a aj keby som hral desať zápasov zle, tak stále budem hrať. Vnímal som to ako veľkú podporu a dal som 16 gólov.

Zažili ste tri krajiny s vášnivými fanúšikovskými scénami. Vedeli by ste z tohto pohľadu porovnať Nemecko, Francúzsko a Turecko?

Je to priam neporovnateľné, nemecká kultúra s tureckou sa nedá vôbec porovnávať. Nemci sú ukážkou modernej fanúšikovskej kultúry, majú každý víkend zaplnené štadióny, je to pre nich sviatok, na ktorý sa tešia celé rodiny. Vo Francúzsku bolo o niečo náročnejšie získať si srdce fanúšikov. V Turecku je to úplný fanatizmus, Turci sú blázni do futbalu, ale keď sa nedarí, tak vás môžu aj zahádzať kameňmi. Kultúra je tam na inej úrovni, ale aj to malo svoje čaro.

Aký vzťah máte k fanúšikom Slovana?

Som rodený Bratislavčan, srdcom slovanista. Fanúšikovia ma podržali v začiatkoch, takisto aj záver bol veľmi pekný, nemôžem na nich povedať krivé slovo a som rád, že som si u nich vytvoril také meno, stálo ma to veľa úsilia.

Do Slovana ste sa po zahraničných angažmánoch vrátili dvakrát. Prvý raz v roku 2013, keď ste prispeli k zisku svojho prvého majstrovského titulu. Celkovo ste v drese Slovana strelili 99 gólov. V roku 2019 ste mali 37 rokov a splnil sa vám sen, rozlúčiť sa s kariérou v drese Slovana na jeho novom štadióne. Bola to pekná bodka?

Úprimne si myslím, že mohla byť krajšia. Rozlúčka mohla prísť vo väčšom zápase než v ligovom zápase so Sereďou a pred zaplneným Tehelným poľom, niečo ako mal Marek Hamšík nedávno v reprezentačnom zápase proti Čile. Predsa len, keď hráte so Sereďou, titul máte prakticky vo vrecku päť kôl pred koncom, tak je to iné. Som však rád za tých 11-12 tisíc ľudí, ktorí prišli na moju rozlúčku aj v takom zápase a môžem povedať, že atmosféru vytvorili fantastickú a som im za to vďačný.

V rokoch 2001 a 2002 ste dostali cenu Petra Dubovského, ocenenie pre najlepšieho slovenského futbalistu do 21 rokov. K oceneniu ste dostali aj jeho dres z Realu Oviedo. Ako si na tohto fantastického hráča, ktorý si ako jediný Slovák v histórii zahral za Real Madrid, spomínate?

Bol pre mňa obrovský vzor odmalička. Nikdy som sa tým netajil a vždy som to verejne prezentoval, „Dubáka“ som spomínal aj v zahraničných rozhovoroch. Chodieval som na neho pozerať ešte ako malý chlapec v Slovane, či už na tréningy alebo na zápasy federálnej ligy.

Peter bol výnimočný futbalista, druhý taký sa na Slovensku asi ešte nenarodil. A preto bol aj jediný, ktorý si zahral v Reale Madrid. Prajem to každému, aby sa tam dostal, ale bude to veľmi ťažké sa Petrovi priblížiť.

Slovensko má dlhodobo problémy na poste útočníka. Anketu o futbalistu roku vyhral útočník naposledy v roku 2006, boli ste to práve vy. Prečo je našim nedostatkovým tovarom kvalitný útočník pravidelne strieľajúci góly a čo je potrebné podniknúť, aby sa tento neutešený stav zmenil?

Ani som si poriadne neuvedomil, že som bol posledný útočník, ktorý anketu vyhral. Je to náš dlhodobý problém. Niekedy aj nejaká nádej vyskočí, ale dlhodobú výkonnosť si nevie udržať. Niektorí mladí futbalisti nezvládajú prechod k seniorom.

Nie som tréner a nepoznám tréningové procesy našich súčasných trénerov, ale niekde robíme chybu. Navyše, v porovnaní napríklad s Maďarskom či Rakúskom, na lepší tréning ani nemáme vytvorené podmienky, možno akurát tak akadémia v Dunajskej Strede znesie prísne kritériá a je na špičkovej úrovni.

Myslím si, že ak by sme mali podmienky aspoň ako v susedných štátoch, útočníci by mali kde rásť a napredovať. Dnes radšej čoskoro utečú za hranice ešte v mladom veku a tam sa, v konkurencii mnohých ďalších hráčov, veľmi zriedka presadia a dostanú do prvého mužstva.

Vaša generácia vybojovala pre Slovensko v roku 2010 historicky prvý postup na majstrovstvá sveta. Po remíze s Novým Zélandom a prehre s Paraguajom ste však mali len jeden bod a čakal vás zápas s obhajcami titulu Talianmi. Málokto vám veril. Zápas o všetko ste vyhrali 3:2 a vy ste obrane na čele s Chiellinim strelili dva góly. V čom spočíva tajomstvo úspechu tímu vtedy, keď nie je favoritom?

Slovensko sa pravidelne na takýchto turnajoch nebude zúčastňovať, hoci systém kvalifikácie je už teraz iný a šanca dostať sa na majstrovstvá väčšia.

V prvom rade treba podotknúť, že sme na MS išli ako outsider, hoci u nás keď poviete Nový Zéland alebo Paraguaj, tak si ľudia mysleli, že ich bez problémov zdoláme. Ale aj na majstrovstvách v Katare je vidieť, že sú tam nároční súperi a pohorel nejeden favorit.

S Novým Zélandom sme mali aj smolu, keď sme stratili víťazstvo v nadstavenom čase, v súboji s Paraguajom sme si ani „nepíplí,“ ale do zápasu proti úradujúcim majstrom sveta sme išli ako by to bol náš úplne posledný v živote.

Šli sme do toho s tým, že nemáme čo stratiť, môžeme iba získať a už nech to dopadne, ako dopadne, necháme na ihrisku všetko. A napokon to vyšlo. Na to, aby ste porazili takého súpera, akým sú Taliani, potrebuje aj kus šťastia, ale keď mu idete naproti, o to je to jednoduchšie.

„Chiellini je raz taký, aj keď sa cez neho prebiješ, vieš, že sa to ešte neskončilo, pretože urobí všetko preto aby ťa zastavil. Čo narobíš, ak ťa schmatne pod krk? Nič, nahneváš sa a ideš ďalej. Toto je Chiellini: monštrum.“ To sú slová Zlatana Ibrahimoviča. Proti akým obrancom ste radi bojovali vy? Ktorí obrancovia vás posúvali najviac?

Presne takí, ako Chiellini. Musím povedať, že súhlasím so Zlatanom, on je monštrum. Každý jeden dotyk s ním bolí, je ako skala. Ešte aj pri druhom góle proti Talianom mi nechal dva štuple kopačky v členku a po zápase som tam mal diery. Bolelo to, ale stálo to za to. Je to tvrdý hráč, ale aj kvalitný.

Keď sa na to pozriete s odstupom času – bol váš úspech na majstrovstvách sveta na Slovensku dostatočne docenený? Vážime si na Slovensku športové legendy?

Nie. Myslím si, že je tu veľká diera, a to nehovorím iba za futbalistov, ale za športovcov celkovo. Úspechy u nás majú malú trvácnosť a zapamätateľnosť. Keď skončí nejaký hokejista, futbalista či iný športovec, tak o rok už verejnosť ani nevie, že tu bol a niekedy ich osudy končia veľmi zle. Napríklad v Nemecku sa o legendy postarajú aj po skončení kariéry. Z môjho pohľadu je život profesionálneho športovca po ukončení športovej časti ešte raz tak náročný ako počas nej.

José Mourinho hovorieva: „Radšej budem hrať s desiatimi, ako čakať na hráča, ktorý príde k autobusu neskoro.“ Aká disciplína panovala v reprezentácii za trénera Weissa a ktorý tréner vám dal v kariére najviac?

Za trénera Weissa to bolo presne takto. (smiech) Mali sme pred ním obrovský rešpekt a keď niečo povedal, tak to bolo písmo sväté. A tak je to dobré, tréner by mal byť rešpektovaný, pretože pokiaľ to tak nie je, je to vidieť potom aj na ihrisku. Okrem trénera Weissa mi dal veľa aj Ján Kozák, výborný tréner a psychológ, ale aj Dušan Galis, ktorý bol veľká osobnosť.

Zo zahraničia spomínam najmä na trénera Meyera v Norimbergu. Nerád by som však na niekoho zabudol, keďže trénerov som mal počas kariéry skutočne mnoho. A každý z nich mi niečo dal. Dokonca aj ten, pri ktorom som nebol futbalovo šťastný, ale aj tie pády a nepriaznivé situácie ma posúvali ďalej.

Maďarsko, Poľsko či Česko. Všetko kajiny, s ktorými sme hrali donedávna vyrovnané zápasy. V čom a prečo nás predbehli?

Pozrime sa na ich infraštruktúru, základne a akadémie a porovnajme ich s našou. V tejto oblasti nás predbehli, dá sa povedať, že o desiatky rokov. Pokiaľ nebudeme mať vybudované porovnateľné podmienky a nebudeme im mať čo ponúknuť, tak nebudeme zaujímaví pre našich hráčov či mládežnícke talenty, a oni si budú hľadať iné cesty a chodníčky.

Treba však podotknúť, že v tejto oblasti treba hľadať podporu nielen súkromného sektora, ale aj štátu. Tak, ako sme sa smiali napríklad z Maďarska, dnes hrajú vyrovnané zápasy, ba sú možno aj lepší v zápasoch s Nemeckom, Talianskom alebo Anglickom a nemajú problém vypredať 70-tisícový štadión. Ale to iba preto, že si nastavili proces aj za podpory štátu. Trvalo im to síce päť rokov, ale dnes z toho majú výsledky.

Skvelý holandský útočník Marco van Basten, ktorý skončil s futbalom vo veku 28 rokov, povedal o konci svojej kariéry nasledovné: „Tá bolesť členka sa nedala zniesť. Často som sa zobudil v strede noci a musel sa z postele na záchod preplaziť. Išiel som z úplného vrcholu na dno, bol som nešťastný.“ Ortopédi hovoria, že spôsob ako byť čo najšetrnejší k vlastným kĺbom je nerobiť vrcholový šport. Vás sužovali zranenia celú kariéru. Ako ste sa s tým vyrovnávali a dá sa vôbec ukončiť profesionálna kariéra bez dlhodobých následkov na zdravie?

Tak to vám poviem až neskôr, lebo zatiaľ to zvládam v pohode. (smiech) Je však možné, že to ešte príde, lebo zranení počas kariéry som mal skutočne viac ako dosť a mnohokrát ma pribrzdili a skomplikovali moju kariéru. Na druhej strane som rád, že som sa z každého zranenia, ktoré som mal, dokázal na ihrisko a do formy vrátiť vcelku rýchlo.

Napríklad v roku 2007 mi v Nemecku po operácii lekár povedal, že asi budem musieť skončiť s futbalom. Ja som tomu nemohol uveriť a napokon som ešte ďalších desať rokov hral, takže, chvalabohu, sa jeho predpoveď nenaplnila.

Po ukončení kariéry ste sa rozhodli využiť šancu v špeciálnom trojročnom programe UEFA Kariéra po kariére. Na londýnskej a parížskej univerzite ste vyštudovali športový marketing a manažment. Diplom o úspešnom ukončení štúdia vám odovzdal šéf UEFA Aleksander Čeferin. Čo bolo náplňou štúdia a ako získané vzdelanie plánujete využiť v praxi?

Počas kariéry žijete dvadsať rokov v komfortnej zóne a každodennom rytme. A to sa zrazu skončí zo dňa na deň. Pol roka som sa hľadal, mal som niečo sľúbené aj v Slovane, ale napokon to padlo. Podarilo sa mi však dostať na spomínané štúdium pod záštitou UEFA, čo som veľmi rád.

Hlavná myšlienka je, aby lídri z ihriska boli lídrami aj v štruktúrach klubu, reprezentácie a celkovo v živote. Dalo mi to veľmi veľa a je napokon výborné, že som hneď nešiel pracovať do klubových štruktúr, ale najskôr som absolvoval štúdium, ktoré bolo naozaj náročné.

Dalo mi to veľa do života, aj odborne, aj čo sa týka kontaktov a otvorilo mi dvere, kde som si ani nemyslel, že by som ich mohol mať niekedy otvorené. Verím, že to zužitkujem v prospech Slovana alebo v budúcnosti na akomkoľvek inom pôsobisku, kde budem pracovať.

V Slovane pracujete ako riaditeľ pre medzinárodné vzťahy. Čo vás v tejto funkcii čaká a aké sú vaše ambície?

Je samozrejme rozdiel medzi teóriou a praxou, ale úlohou nás všetkých v klube je posunúť Slovan niekam vyššie a ďalej. Hrá sa síce opäť Európska konferenčná liga, ale radi by sme to posunuli ešte ďalej, vybudovali tradičný európsky klub. A snom každého slovanistu je určite priblížiť sa k skupine Ligy majstrov.

V roku 2010 ste dostali cenu Krištáľové krídlo v kategórii šport. Je to každoročne udeľovaná cena pre osobnosti, ktoré dosiahli vo svojom odvetví mimoriadnu odbornosť a úspech. Hovorí sa, že úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sa za spokojného a šťastného muža?

Momentálne áno. Určite boli obdobia, keď to tak nebolo, ale to je v živote normálne. Aj teraz by som vedel byť spokojnejší a šťastnejší, ale celkovo sa mám dobre.

Ocenenie Krištáľové krídlo si veľmi cením, keďže je to ocenenie pre osobu, ktorá v danom odvetví zviditeľní v tom roku našu krajinu v zahraničí a dosiahne prínos pre Slovensko. O to viac, že som mal veľmi ťažkého súpera, nebohého hokejistu Pavla Demitru, ktorý mal výbornú sezónu vrátane skvelej olympiády vo Vancouveri.

Čo však hralo pre mňa bolo asi to, že futbal je obrovský fenomén, majstrovstvá sveta sú azda najsledovanejšie podujatie na svete a všetci, čo sme na nich hrali v roku 2010, sme Slovensku urobili skvelé meno.

Marián Jelínek, bývalý hokejový tréner a dnes mentálny kouč, hovorí, že všetky vonkajšie podnety sú ako semienka, zatiaľ čo náš vnútorný svet je buď púšť alebo úrodná pôda. A ak aj lepšie semienko padne na púšť, nevyklíči. Ako sa vy celý život staráte o nastavenie svojho vnútorného sveta? Zmenili vás ako človeka dlhoročné pobyty v rôznych krajinách a kultúrach?

Klamal by som, keby som povedal, že ma nezmenili, no verím, že iba v tom dobrom zmysle. Negatívne vonkajšie podnety sa snažím filtrovať a, aj vďaka pobytu v zahraničí, som sa s nimi naučil pracovať. Všade sú ľudia, ktorí vám nefandia, ale to je normálne a bežné.

Nechodím po svete s ružovými okuliarmi a je mi jasné, že nebudem mať všade iba kamarátov a ľudí, ktorí vám budú fandiť, napriek tomu, že robíte maximum. Naučil som sa to však filtrovať a pracovať s tým po svojom, viac flegmaticky. Niektoré veci si však nechám v sebe a potom si niekde „vybijem,“ napríklad športom.

Máte dve dcéry, staršiu Sofiu, mladšiu Cynthiu, obe v tínedžerskom veku. Aký ste otec? Vediete dcéry k pohybu a kvalitnému vzdelaniu?

Na to, aký som otec, by bolo asi najlepšie, ak by odpovedali ony. (smiech) Myslím, že sme mali v súkromnom živote aj nie príliš pekné obdobie, ale dnes môžem hrdo povedať, že mám skvelé dcéry a som na ne hrdý a myslím, že aj oni sú hrdé na mňa. K pohybu som ich viedol odmalička, obe tancovali.

Hoci dnes už netancujú, neznamená, že šport a pohyb nemajú rady. Mladšia má nádejnú spevácku kariéru a staršia sa venuje maľovaniu, sochárčeniu a trochu aj modelingu. Majú odo mňa voľné ruky, s nastavenými mantinelmi. Samozrejme okrem toho chcem, aby si dokončili vzdelanie a ak budem môcť, rád im v hocičom pomôžem.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Budík mám nastavený iba málokedy, zvyčajne vstávam automaticky pred ním. Ako každý z nás vykonám rannú hygienu a potom mám takú rutinu, že sa stretnem so známymi ráno na káve.

Až do môjho funkcionárskeho začiatku prednedávnom v Slovane som pokračoval do obeda kávičkami alebo športovaním, teraz už však idem do práce a trávim čas na štadióne v kancelárii.

Rád si hľadám a skúšam aj nové športy a hoci som ostal dodnes pri rekreačnom hraní hokeja, tak som v poslednej dobe vyskúšal nový mladý šport padel a celkom ma to chytilo. Poobede ma už čakajú bežné starosti ako napríklad vyzdvihnutie detí zo školy a podobne.

Róbert Vittek

• Klubová kariéra:
  • 1999-2003: Slovan BA, 101 zápasov, 47 gólov
  • 2003-2008: 1. FC Norimberg, 124/35
  • 2008-2010: Lille OSC, 38/8
  • 2010: Ankaragucu (hosťovanie) 12/5
  • 2010-2011: Ankaragucu, 12/1
  • 2011-2013: Trabzonspor, 6/2
  • 2013: Istanbul BBSK, 0/0
  • 2013-2016: Slovan BA, 9/8, Debrecín 8/0, Slovan BA 8/0
• Reprezentácia: od 2001, celkovo 82 zápasov, 23 gólov. Na MS 2010 v Južnej Afrike strelil 4 z 5 gólov Slovenska.
• Úspechy: Víťaz nemeckého pohára (2007), 5. najlepší strelec Bundesligy, Najlepší futbalista Slovenska (2006), 2. najlepší strelec SR reprezentácie, najlepší strelec SR na MS (4 góly)
• Rodina: starší brat Dušan (hrával hokej), sestra Silvia, bývalá manželka Patrícia, 2 dcéry Sofia a Cynthia

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 8.12.2022.