Hosťom podcastu Vykroč bol Peter Valušiak.

Má za sebou viac než dve desiatky výprav do polárnych oblastí sveta. Je prvým Slovákom, ktorý dosiahol Severný i Južný pól. Jeho motto znie: „Čo nemáš, to nepotrebuješ“. Hosťom podcastu Vykroč bol polárnik PETER VALUŠIAK.

Miroslav Jakeš, legenda českého polárnictva, hovorí, že mráz je jeho najlepší kamarát. Kto alebo čo je vaším najlepším kamarátom? 

Sú to moji priatelia. Mráz je krásny, ale, ako každý človek, ani ja nemám rád pocit zimy. Je to potom už skôr otázka nastavenia hlavy, či si to pripúšťam alebo nie. V princípe som však teplomilný človek, rád sa „vypečiem“ na slnku a nevadili mi ani púšte. 

Ako si spomínate na svoje detstvo v rodnom Poprade? Boli ste svojim najbližším okolím vedený k aktívnemu pohybu?

Môj dedko bol Čech a babka Nemka, ktorá s ním precestovala celé Československo, až sa usadili v Poprade. Keď som sa narodil rodičom, boli ešte vysokoškolskí študenti v Bratislave a ja som od svojich štyroch-piatich rokov pendloval medzi Bratislavou a Popradom, kde som trávil všetky prázdniny.

Maminy bratia boli športovci a v útlom veku som sa v batohu dostal napríklad aj na Gerlachovský štít. Mal som pekné detstvo, nielen samotné Tatry, ale aj celé okolie je nádherné. Sú tam aj rôzne zákutia, ktoré poznali iba miestni pytliaci a keďže dedko si sem-tam šiel niečo nepovolené chytiť, mal som aj takéto zážitky. 

Čo vás viedlo k myšlienke stať sa polárnikom? 

Ešte počas strednej školy som aktívne hrával volejbal a k inému športu som sa veľmi nedostal. K lezeniu a horám som viac pričuchol až na vysokej škole a k polárnictvu som sa dostal úplnou náhodou.

Ešte na vysokej škole sme snívali o tom, že sa dostaneme na Špicbergy a za polárny kruh. Ani vo sne mi nenapadlo, že ma raz osloví kamarát, či nechcem s ním ísť v lete na Zem Františka Jozefa. Ani som nevedel, kde to je.

V našich atlasoch v tej dobe niesla názov Zem Lomonosova. Myslel som si, že myslí nejakú dovolenku v mori. Povedal som mu, že neviem, či na to budem mať čas. Až keď som zistil, kde to je, som mu s malou dušičkou zavolal, že mám čas. (smiech) 

On na to, nech si zoženiem dvoch ľudí, jedno dievča a jedného chlapca, a ideme. Dostal som aj jednu úlohu – postaviť loď z matildy, čo boli nafukovacie valce, z ktorých sa robili rafty.

Pričom má byť schopná ísť na plachtu aj na motor. V živote som nebol na jachte, stavali sme to na Zlatých pieskoch a vodáci uzatvárali stávky, či nám to vydrží 15 či 30 minút a mali z nás veľkú „srandu.“ Nakoniec to dobre dopadlo, dostal som sa za polárny kruh a už sa to na mňa nalepilo.

Severný pól je najsevernejšie miesto našej planéty. Prvým, kto o sebe tvrdil že stál na severnom póle, bol v roku 1909 Američan Robert Peary. Dnes sa to však spochybňuje. V roku 1926 preukázateľne ponad pól vo vzducholodi preletel nórsky polárnik Roald Amundsen. Ale až v roku 1948 sa ľudstvu podarilo dosiahnuť Severný pól ľudskou nohou. Prečo bol severný pól po zemi dosiahnutý až 37 rokov po južnom?

Antarktída na juhu planéty je pevnina, znie honosnejšie a má väčší cveng. Ja som to tak aj sám vnímal, avšak pre mňa to bolo opačne, pre mňa Antarktída nemá taký cveng ako Severný pól. Bolo to aj o politike a o tom, kto si čo uzurpoval pre seba. Na severe toho veľa nie je, kdežto na juhu si každý snažil „odkrojiť“ kúsok pre seba a prehlásiť územie za svoje. 

Vy ste Severný pól dosiahli v roku 1993 ako člen prvej slovenskej expedície do týchto končín. Kto stojí na severnom póle, stojí na plávajúcom ľade, pevný bod severného pólu je totiž v hĺbke štyri kilometre pod nohami. A aj na póle je človek len chvíľku, lebo ho odplaví driftujúci ľad. Slovenská expedícia ostala na nebezpečnom mieste 9 dní. Robili ste merania a výskumy. Dobytie pólu však nebolo jednoduché. Aké to teda v roku 1993 bolo?

Pôvodne sme mali byť rozdelení na dve skupiny – športovú a tú, čo nás bude čakať lietadielkami na póle. Športová časť napokon zlyhala kvôli financiám a materiálovému vybaveniu. Hovorím, že našťastie, pretože sme na to ešte nemali – fyzicky možno aj áno, ale v živote sme tam neboli a nemali sme skúsenosti z polárnych akcií. Chvalabohu sme šli iba na lietadlový „výlet,“ ktorý bol pre mňa obrovskou školou a zážitkom. 

Zažili sme absurdity, ktoré sa dali v tom čase zažiť iba v Rusku – napríklad to, že vám primrzne lietadlo a vy ho musíte roztláčať a naskakovať za jazdy. Alebo pilot zahlásil, že potrebuje ísť doprava, tak máte potiahnuť tiahlo pri hlave, ktorými ste ovládali klapky na lietadle.

Takisto, keď ste v zadnej časti lietadla sedeli na 300-litrovom sude benzínu a vedľa vás Rus s cigaretou. Leteli sme na takom malom „čmeliakovi“ dvojplošníku, ktoré bolo vynikajúce lietadlo a jediné ruské, ktoré malo lyžiny a vedelo pristáť v tom teréne. Bolo to veľké dobrodružstvo. 

Používali ste na navigáciu aj GPS?

Rusi v tom čase GPS ešte nemali. Boli sme dve lietadlá a Rusi sa celú cestu navigovali v podstate podľa slnka. Marián Zaťko, ktorý sedel v druhom lietadle a bol hobby pilot, zohnal jedno GPS a zobral ho so sebou. Keď im ho s hrdosťou ukázal, celí nadšení sa začali navigovať podľa GPS. Až do momentu, kým im nedošli baterky. (smiech)

To bol však problém, keďže sme leteli kvázi samostatne a zrazu bolo jedno lietadlo preč. Keď došiel lietadlám benzín a bolo treba tankovať, tak pristáli a mali obrovské šťastie, keď sme boli z opačnej strany tej istej ľadovej bariéry a videli sme signalizačné svetlice. Ak by sme sa vtedy nevideli, tak by ich tam už ani Pán Boh nenašiel. Niekedy je technika aj na škodu.

Aký to je pocit stáť na severnom póle, keď je celý svet geograficky pod vami?

Je to skôr o tom, že ste na mori a neustále sa to pod vami hýbe a vydáva zvuky. Keď sa tam dostanete športovo, cítite splnenie svojho detského sna, nemáte tam nikoho, nie sú tam mobily a viete si vychutnať a užiť si, že ste tam.

V roku 1998 ste spolu s troma ruskými polárnikmi ako prví ľudia v histórii prešli autonómne, peši a na lyžiach naprieč Arktídou od brehov Ruska cez Severný pól na pobrežie Kanady! Režisér Pavol Barabáš o tejto výprave natočil úspešný film 118 dní v zajatí ľadu. „Bola to pre mňa škola života a aj správania sa v prírode, dobrá očista pre človeka,“ povedali ste po návrate. Ako ste to mysleli?

Keby sme boli štyria Slováci alebo ja a traja západniari, tak neprežijeme.

Bolo to založené na improvizácii a polovica bola vyslovene o hlavách a nastavení. Aj keď sme nevládali, šli sme ďalej a aj keď sa všetko kazilo, či už počasie alebo materiál, tak sa vždy niečo našlo a pokračovali sme ďalej. Bol som najmladší a bola to partia ako otec so synom.

Čukov mal už 50 rokov. Za štyri mesiace sme sa ani nepohádali, pričom sme mali rôzne problémy, aj zdravotné s nejakými vykĺbeninami. Ani jeden deň sme si nepripustili, že by sme tam mali ostať a niekto by mal zahynúť. Bolo tam veľa dramatických situácií, bola to vysoká škola improvizácie. 

Čo sa týka tej očisty, keď šliapete, môžete sa rozprávať akurát sám so sebou, lebo ďalší je pred alebo za vami. Každý je ponorený do svojich myšlienok. Keď to trvá týždeň či dva, tak je to v pohode, ale štyri mesiace sú niekedy „na palicu,“ je to dobrá „práčka na hlavu.“

Ako sa budujú psychická odolnosť a charakter?

Nás naučil takej „otrlosti“ a psychickej odolnosti systém, ktorý u nás vládol a ktorý nás fackoval. Neboli sme naučení mať všetko, a keď to nejako nešlo, často sa improvizovalo, aj v reálnom živote. Prvé, čo mi Čukov povedal, bolo: „Nikdy nemôžeš ísť proti prírode. Keď je zlá viditeľnosť alebo keď nás drift ťahá preč, neurobíš s tým nič. Ono to prestane a bude nás to potom hádzať inde.“ 

Stále sme sa museli prispôsobovať a pristupovať k prírode s pokorou a vedomím, že proti nej nič neurobíme. Keď nás odplavilo o 12 km naspať, nedávalo zmysel sa rozčuľovať, skrátka sme to iba zmerali a vyrazili naspäť, kde už sme boli.

Na Severnom póle sa nedá nemenne umiestniť vlajka označujúcu jeho polohu. Rusi však označili dno mora a deklarujú tak svoj nárok na arktické teritórium. Rusi boli a sú v Arktíde dominantní. Čo všetko ste si s nimi zažili?

Zažil som s nimi ešte éru, keď ešte neboli takí nacionalistickí, hoci sa to už pomaly stupňovalo. Príklad s ponorkou a vlajočkami na označenie pólu je fakt blbosť, je to typické ruské „hurá, ideme.“ Obyčajní ľudia sú srdeční. Mám tam veľa priateľov, ktorí nemajú nič spoločné s tým, čo sa tam teraz deje. 

Určitý čas som sa venoval aj sprevádzaniu ľudí expedičným spôsobom na Severný pól. Chodili sme každoročne v apríli, akcia trvala iba mesiac. Jediní Rusi to vedeli zorganizovať, keďže sa to vymykalo všetkým normám – na mesiac sa tam vybudovala základňa sto-dvesto kilometrov od pólu.

Príprava základe bol v podstate vojenský výsadok – na padákoch zhodili traktor, výbavu, stany, posádku. Behom 24 hodín vyrobili pristávaciu dráhu na ľade a na ďalší deň už prišli prví expediční rekreanti. 

Počas pravoslávneho sviatku Pascha, čo je niečo ako naša Veľká noc, tam ruskí papaláši chodili na výlet a robili si na póle omšu. Stretol som sa tam aj s ministrom Čilingarovom. Kamarát sa s ním dokonca tak opil, že mal jeho uniformu a on na oplátku jeho kabát a volali sme prezidentovi Dmitrijovi Medvedevovi. (smiech) To boli ešte tie normálne časy. 

Klimatickú zmenu je najviac vidieť práve v Arktíde. Arktická ľadová pokrývka, ktorá na niektorých miestach dosahuje hrúbku až 5 metrov, sa rapídne stráca. Táto situácia priamo ovplyvňuje prežitie mnohých živočíšnych druhov, napríklad polárnych medveďov. Je táto zmena viditeľná aj pri vašich expedíciách? 

Je viditeľná úplne jednoducho. Ľad tam zamŕza približne 1 meter za rok. Keď vidíte kryhu o hrúbke 4 metrov, je to štvorročný ľad. Počas našich starších expedícií sme videli 4-metrové kryhy celkom bežne, posledné roky bol problém nájsť už 2-metrové, hrubšie sme v podstate ani nevideli. Zimy sú tam krátke a tuhé, ale potom prudko nastúpi leto, v podstate ako u nás doma. 

Už v roku 1998 sme zažili El Niňo a bolo to vidieť. V máji sme mali niekedy aj plusové teploty a pršalo. Všetko sa roztápalo, mali sme tam množstvo otvorenej vody, ktorá tam za bežnej situácie nemala čo robiť. Klíma je skutočne dosť „pošahaná.“ 

Slovo Arktída pochádza z gréckeho slova arktos, čo znamená medveď. Aké riziko pre výpravy v Arktíde predstavujú polárne medvede, ktorých je tam mnoho a sú výborní plavci? 

Stretol som sa s nimi aj v lete, aj v zime, na Zemi Františka Jozefa. V lete sme boli ešte takí „zelenáči“. Keď sme ich zbadali, zobrali sme fotoaparáty a bežali sme ich fotiť. Až neskôr som si uvedomil, že ak by sa medveď vtedy otočil a začal by bežať za nami, tak neviem, čo by sme urobili. Mali sme však šťastie, že bolo vtedy leto a majú čo žrať a nie sme v ich jedálničku.

Dokonca sme mali dva stany postavené oproti sebe, varili sme si medzi nimi na ohníčku a prišlo za nami malé medvieďa. Dali sme mu konzervu sladkého kondenzovaného mlieka salko bokom, nech si to líže. Šli sme ďalej preč, ale videli sme, ako prišla medvedica, mláďa vyfackala a zobrala ho preč. Nešla riešiť nás, ale svoje mláďa. Máme aj fotku ako leží na ľadovej kryhe tuleň vedľa medveďa. 

Ako sa vyhnúť nebezpečenstvu medveďa? 

Je to vždy lotéria, lebo medveď žije samotársky. Mali sme aj príjemné strety, ale aj také, kedy sme boli napadnutí a museli sme ho zastreliť. Medzi tie príjemné patrí zážitok, kedy sme si v zime na Zemi Františka Jozefa varili večeru a boli sme štyria v stane.

Vtedy som experimentoval s jedlom, mali sme neochutené sójové mäso a petrolejový varič, keďže ma niekto presvedčil, že ten je lepší ako benzínový, lebo má lepšiu výhrevnosť.

Akurát, že výpary z petrolejového variča sú väčšie a sójové mäso ich nasávalo a chutilo to potom, ako keby ste si na benzíne namáčali karimatku do mláky pod autom. Varili sme si túto „dobrotku“ a zrazu sa ozvala rana a v stane bol medveď. Rovno v kuchyni. Asi 40 centimetrov odo mňa.

Samozrejme, vznikla panika, utekali sme zo stanu a vonku sme začali robiť „randál,“ aby sme ho odplašili. Medveď z toho napokon nezožral nič, ani nám nič neurobil, iba trochu neporiadok v stane. Asi keď videl, aké svinstvo žerieme, bolo mu aj ľúto, čo sme to za ľudia, chudáci, a dal nám pokoj. 

Viacerí polárnici hovoria, že po dlhých výpravách do odľahlých miest býva návrat do rušnej civilizácie náročný. Prečo je tomu tak a ako ste návraty do civilizácie prežívali vy?

Priznám sa, že ťažko. Keď sme končili štvormesačnú expedíciu a zbadali sme pevninu, najskôr sme mali veľkú radosť a potom pocit „aha, a čo budeme robiť?“ Keby sme mali čo jesť a dosť benzínu, mohli sme ešte mesiac či viac ísť ďalej, už to je vtedy jedno či idete tri mesiace alebo šesť. Prvý mesiac na expedícii je ťažké si zvyknúť, potom to je už však ako denná rutina. 

Na expedícii som si vravel, že doma nebudem utekať za električkou, nebudem sa ponáhľať tam či onam. Chvíľu ma to držalo, potom som zrýchlil krok, až som sa vrátil k spôsobu života ako predtým. Zaujímavé bolo aj to, že keď som nastúpil do električky, tak som stále akoby ťahal sane za sebou a ľudia ma mali za idiota. (smiech)

Aj frajerka mala so mnou problém, lebo od piatej už nebolo so mnou k vydržaniu, keďže som bol zvyknutý na nejaký režim. Pomohlo mi však aj to, že som ešte šiel do Tatier ku kamarátke na takmer pol roka, kým som sa naplno vrátil do civilizácie.

Antarktída je najvyššie položený a najmenej obývaný kontinent. Samotný južný pól leží v 2765 metroch. Je tam množstvo trhlín a extrémna zima, často -50 stupňov Celsia. Súboj o prvenstvo na tomto póle vyhral v decembri 1911 Nór Amundsen, ktorý v slávnych pretekoch o 34 dní predbehol Angličana Scotta, ktorý pri návrate z pólu zahynul. Vy ste boli prvým Slovákom na južnom póle, stalo sa tak v roku 1996. Čím je tento kontinent iný?

Začal by som asi tým, že je výrazne komerčnejší a drahší. Je to kontinent plný protikladov s krásnym pobrežím a horami, ale aj „bielou púšťou“ smerom bližšie k pólu, čo je dosť nezáživné a maximálne spestrenie je, keď padnete do nejakej jamy alebo trhliny.  

Aké nebezpečenstvá hrozia v Antarktíde?

Nie sú tam ľadové medvede, nie je tam žiadna zver, ktorá by vás mohla napadnúť. Najnebezpečnejšie sú trhliny. Južný pól je akoby taká kopula, ktorá je opretá o kopce. Keď idete od mora, stúpate od nulovej nadmorskej výšky a musíte sa prehupnúť cez kopce do výšky 3 tisíc metrov a dostať sa na ľadovec. Do kopca sa ide cez ľadopády, ktoré majú trhliny. Tým, že pomoc nevie prísť rýchlo, pády bývajú fatálne. 

Koncom roka 2005 ste spolu s troma Čechmi a režisérom Barabášom ako prví prešli od pobrežia až na najvyšší vrchol Antarktídy Mt. Vinson (5140 m). Výstup bol ohodnotený Českým horolezeckým zväzom ako výstup roka. O tomto prechode vznikol film Neznáma Antarktída. Aké pocity prežívate, keď dorazíte na pól?

Je to samozrejme šťastie plus taká chlapská ješitnosť, že ste si niečo dokázali. Prízvukoval by som, že to robíte iba pre seba a klamanie, že ste niekde boli a pritom ste tam neboli, je úplne zbytočné.

Je to päť minút slávy, nestojí to za to, treba mať svedomie čisté. Pri lezení sa niekedy stáva, že niekto povie, že bol na vrchole, pričom tam nebol, ale je to krátkozraké. Je to päť minút slávy a nezriedka vás to dobehne a ostuda je dlhšia ako tých pár minút slávy.

Amundsena sprevádzalo počas výpravy na južný pól 48 psov a štyria muži. O cieli výpravy sa dozvedeli niekde počas zastávky na Madeire. Máte aj vy podobný zážitok? 

Viem si veru tých chlapcov na Madeire živo predstaviť, lebo aj mne Čukov raz zavolal a opýtal sa, čo robím budúci týždeň, že ideme na severný pól na tréning. Polárnicke veci som mal permanentne v Rusku, sadol som do lietadla a odletel. Potom sme na letisku Vnukovo v Moskve sme sadli do IL-86 a o pár hodín sme už rolovali, tak som sa začal pýtať, kde stojíme, ako ideme na pól a podobne.

Čukov mi odvetil, že nikde nestojíme, ideme na pól. Pýtam sa ho, ako tam chceme pristáť. A on na to, že mi nejdeme pristáť, my ideme na padákoch. V živote som neskákal padákom, nedorezali by ste sa kvapky krvi vo mne. Školenie začalo tým, že začala kolovať fľaša vodky… (smiech) A následne som dostal inštrukcie ako na to.

Čo je najdôležitejšie mať na takejto výprave? Sám hovoríte, že čo nemáte, to nepotrebujete.

Vďačný som za to, že kolegovia ma naučili pripraviť si výstroj, aby bol čo najjednoduchší a opraviteľný, aby som bol závislý sám na sebe. Vyzeral som síce predpotopne, ale ak by sa mi niečo pokazilo, nepotreboval som volať niekomu, nech mi niečo zhodí z lietadla, vedel som to vyriešiť sám. 

Dôležitý je mať vhodný výber ľudí. Mal som šťastie, že pri expedíciách, ale aj pri iných cestách a dobrodružstvách som nebol ani na jednej akcii, kde by som sa vrátil so zlým zážitkom s ľuďmi.

Pre mňa bolo mnohokrát jednoduchšie ísť sám ako dávať pozor na niekoho, koho nepoznám. Objektívna zodpovednosť na horách totižto je taká, že starší a skúsenejší je zodpovedný za tých ostatných. 

Necestovali ste len za snehom a ľadom, máte za sebou aj expedície do Afriky, Venezuely so zlaňovaním kaňonu El Diablo, či na ostrov Reunion. Ako sa rozhodujete o tom, kam sa vydáte?

Výber akcie bol viacmenej spontánny. Akurát sme nechceli ísť na Maledivy či do iných komerčných destinácií. Mám okruh známych, ktorí dokážu vymýšľať riadne „kraviny“ do pekných častí sveta a vždy z toho bola napokon pekná a výnimočná akcia.

Či už OMO – cesta do praveku v Afrike, čo by som nazval aj „cesta za maláriou,“ keďže sme si odtiaľ odniesli snáď všetky typy malárií, ktoré v tom čase existovali, alebo aj zlanenie vodopádu v Južnej Amerike, kam sme sa vybrali na základe fotky z National Geographic. 

Ako pokrývate výdavky na tieto expedície?

Na prvú expedíciu mi mama dala 16-tisíc slovenských korún. Boli to peniaze, ktoré mi dala, keď som dovŕšil 18 rokov, aby som s nimi gazdoval a ja som ich namiesto perín minul na Zem Františka Jozefa. Mama si aj hlavu búchala, na čo mi to dala peniaze, ale teraz je už rada.

Prvé expedície som si riešil hypotékami, pričom dve som konečne teraz doplatil a ešte mi ostala jedna maličká. Išlo to primárne z vlastného rozpočtu, boli aj nejaké menšie príspevky sponzorov, ale primárne to šlo z vlastných peňazí. Jeden čas som sa živil aj prácami vo výškach – cez sezónu sme viseli kade-tade a akonáhle sa ochladilo, šli sme na expedície.

Nie všetky vaše expedície boli úspešné a nie vždy sa vám podarilo dosiahnuť cieľ. Ako si na to spomínate?

Primárne sa bavíme o Antarktíde, kam sa mi niekoľkokrát nepodarilo dostať alebo som spadol do trhliny. Je to taký bizár expedícií – expedícia v podstate začína až vtedy, keď vás lietadlo vysadí na mieste a odletí. Vtedy z vás opadne všetka ťarcha a viete, že už si musíte vystačiť sami. 

Keď som chcel ísť na prechod Antarktídou sám, pristáli sme v Santiagu de Chile a na letisku vidíme v správach horiaci tanker v Antarktíde. Vôbec sme tomu nevenovali pozornosť.

Až keď sme prišli do Punty Arenas, odkiaľ som mal letieť mojím malým lietadlom, nám povedali, že nikam nemôžeme letieť, lebo tanker, čo mal zásobovať polárnu stanicu, kde sme mali mať medzipristátie, zhorel… Skúšal som ešte nejaké možnosti, ale neostávalo mi nič iné, než sa vrátiť späť. 

O rok som už aj sedel v lietadle a rolovali sme, len priletel vták a rozbilo sa nám čelné sklo na lietadle, tak sme zase neodleteli. Kým by totiž to sklo poslali, nestíhal by som potom odlet z opačnej strany Antarktídy. 

Tretíkrát som už nešiel z Punty Arenas, šiel som z Južnej Afriky cez Rusov, čo malo výhodu v spoľahlivom lietadle aj stabilnejšom počasí, ale je to potom zhruba o 1500 km dlhšia trať. Zobral som si o to viac potravín aj benzínu. 

Vyštartoval som, zhruba dva týždne som aj šliapal po Antarktíde, kedy som spadol do trhliny a vykĺbil som si rameno. Dostalo sa mi síce naspäť, ale poškodil som si ho a veľmi som s ním nevedel fungovať. Ešte zhruba týždeň som po konzultácii s lekárom pokračoval, pokiaľ mi vydržali zásoby ibuprofénu. A potom som skončil, keďže som si pomaly nevedel ani postaviť stan. 

Zranenie ste konzultovali s lekárom. Ste nonstop v kontakte so svetom cez satelitný telefón? 

Až pri tých posledných expedíciách. Predtým satelitný telefón nebol. Mali sme vysielačky a riešili sme to cez rádioamatérov. Jeden dal informáciu druhému, druhý tretiemu a tretí zavolal do Moskvy, tí zavolali ďalej a keď sa to dostalo k mojej mame, správa znela už úplne inak ako som ju na začiatku posielal, každý si k nej niečo pribalil. 

Ako sa v takých prípadoch nezdaru cítite? 

Samozrejme, je tam smútok, ale nehádžem sa o zem. Keby som mal rátať koľko ma to stálo financií a času, tak by som sa asi zbláznil, ale nerobil som to kvôli peniazom. Bol som smutný, ale tak čo – o rok znova.

V civilnom živote ste boli podnikateľ, pracovali ste aj vo výškach, sprevádzali ste turistov na expedíciách a podobne. Čomu sa venujete dnes? 

V prvom rade dobieham to, čo som zameškal s deťmi. Snažím sa pracovne spomaliť a viac času venovať im. Nechodím už ani na veľké množstvo expedícií, väčšinu času okrem práce trávim s deťmi. 

Vediete deti k aktívnemu pohybu a dobrodružstvu? 

Všetky štyri vedieme k prírode, aj zo strany súčasnej či prvej manželky. Ale tlačiť ich do niečoho netlačíme, každé z nich je iné a nájde si svoju cestu. Pomáham im, ale nerobíme to nasilu, keď vidíme, že ich to nebaví. 

Limitom na polárnických výpravách sú potraviny a benzín. Ako sa stravuje polárnik? Čo v polárnych podmienkach funguje najlepšie? Platí, že keď máme radi slaninu a čokoládu, sme na polceste k dobytiu severného pólu?

To určite áno. (smiech) Platí jednoduchá zásada – telo je vykurované mastnými kyselinami, hoci ten, kto sa do toho vyzná, mi bude aj protirečiť. Keď ste v tých podmienkach, máte úplne iné chute, tu by ste v živote toľko slaniny nezjedli, koľko si telo pýta tam.

Tam zjete bez problémov aj lyžičku oleja. Čokoláda je takisto kalorická, ale čisto na nej by ste neprežili. Na slanine áno, ale na čokoláde nie a, naviac, zo slaniny si zuby nepokazíte. 

Ako sa správne obliecť do polárneho chladu a na čo sa polárnik teší celý deň?

Je to klasický kolobeh, keď ráno vstaneme, tak sa tešíme, kedy večer zaľahneme do spacáku, a keď zaľahneme do studeného spacáku, tak sa tešíme, kedy z neho konečne vstaneme a budeme šliapať, lebo iba vtedy je človeku teplo. 

Pri oblečení funguje ten istý model ako u nás, je potrebné vrstviť oblečenie. S tým rozdielom, že na póloch netreba membránové veci, keďže tam neprší, hoci je pravda, že oveľa väčšia veternosť je v Antarktíde.

Pri šliapaní netreba byť ani nejako extra naobliekaný, keďže máte výdaj energie ako u nás na horách. Keď však zastavíte, musíte si na seba dať nejakú bundu a ísť do tepla. Akurát nohy a prsty treba mať určite v suchu.

Nevadí, keď sa človek spotí?

Nevadí, lebo pot sa dostane na poslednú vrstvu pod bundu, ktorú dáš potom dolu a zo seba to oprášiš a okefuješ a spodné tielko máš suché.

Ako sa v takýchto podmienkach rieši očista tela?

Očista tela sa nejako nerieši, lebo jedine, kde sa zašpiníte je od varičov jedla. Telo si takisto šetrí všetky minerály, čo môže, takže, hoci možno si to len namýšľame, ale človek tam tak nesmrdí ako u nás, keď sa spotí. Svoje čaro má aj to, keď si človek zuby neumyje a v krízových situáciách medzi zubami nájde kúsok slaniny či klobásky.

V Antarktíde sa kolegovi stalo, že chcel, napriek upozorneniu, robiť veľa hygieny. Tak si namočil kefku do horúcej vody z varenia a umyl si zuby. Všetko bolo super, akurát, že kefka zmrzla. Na druhý deň urobil to isté a po tom, ako urobil tri zábery v ústach, všetky štetinky mu ostali v ústach a tak, ako sme si my spomedzi zuby lovili klobásku, on si lovil tieto štetinky. (smiech)

A toaleta sa rieši ako? 

Noviny na záchode sa nám čítať nedajú. (smiech) Malá potreba sa vykonáva počas spánku, človek má v chlade potrebu chodiť na záchod častejšie, takže sa cíti ako malý prostatik, hoci má k tomu ešte vekovo ďaleko.

Používa sa na to špeciálna fľaša. Potom sú aj také zaujímavé momenty, keď sa ráno zobudíte a na kolegovi, ktorý má zdesenú tvár, vidíte, že nevie, či sa mu to snívalo alebo či sa v noci vyčúral alebo sa vyčúral mimo fľaše. Stávajú sa aj takéto príhody. 

Najchladnejšie obývané miesto na našej planéte je ruská dedina Ojmjakon na Sibíri, s rekordom -71 stupňov Celsia. Ako sa žije v takejto teplote?

Ťažký život majú títo ľudia, hoci teplota na pevnine je príjemnejšia než na mori. Zima je tam suchá. Ja som v živote zažil najnižšiu teplotu -66 stupňov.

Pokiaľ nefúka, tak zima je až magická – niečo poviete a vidíte, ako sa para z úst kryštalizuje a padá na zem ako sneh. Hocijaký menší závan vetra však hneď cítite. Je to ako, keď je v Bratislave -1 stupeň a je to v tej vlhkosti horšie ako pri mínus 20 stupňoch v Tatrách. 

Ľudia sú tam na to zvyknutí, majú 24 hodín denne naštartované auto a fungujú normálne. Samozrejme, deti majú zavretú školu a zakázané vychádzky pri -50 či -60 stupňoch, keďže by sa šantili aj bez čapice a mohli by omrznúť. 

Aké dobré návyky ste si počas športovej kariéry vybudovali, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?

Som viacmenej zameraný na praktickosť, snažím sa veci zjednodušovať a nehľadať komplikácie. Keď niečo chcete urobiť, treba ísť za tým a niektoré veci treba prispôsobovať počas cesty. 

Ako sa motivujete, aby ste dokázali držať disciplínu a kde motiváciu hľadáte, keď ju stratíte?

Ťažko sa motivuje, aby ste skoro ráno vstávali a išli makať. Keď sme chceli trénovať, tak sme to museli robiť buď pred prácou, alebo po nej. Ísť ráno na bicykel alebo ťahať pneumatiky v Nízkych Tatrách, kde ste za blbca a keď ste ľuďom neodpovedali na miliónkrát položenú rovnakú otázku, tak si mysleli, že ste namyslený. Ale keď máte pred sebou ten cieľ, tak som problém s motiváciou nemal a nemám ho ani dnes.

O čom ešte snívate? Čo máte v pláne zrealizovať o 5 či 10 rokov?

Rád by som sa na niektoré miesta dostal s deťmi a ukázal im to tam. Mrzí ma, že viacero z nich už dnes neexistuje. Príroda sa mení míľovými krokmi. Niektoré veci v Amerike sa mi nepáčia, ale to, aký majú systém a pravidlá v Grand Canyone, aby ho zachovali pre ľudí každým rokom rovnaký, by sme mohli a mali presadiť aj na našich riekach. Stačí sa však ísť pozrieť napríklad na Hron a človeku je do plaču. Krásna rieka, ktorá je však smetiskom Horehronia. 

Je nejaký cestovateľský sen, ktorý ste si ešte vy nesplnili? 

Destinácií, kam by som ešte chcel ísť, je ešte veľmi veľa. Napríklad by som sa rád pozrel na Nový Zéland, kam som sa ešte nedostal. Mal som sa tam raz vrátiť po prechode z Antarktídy, ale žiaľ, nevyšlo to. 

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený ranný rituál? Vstávate ráno na nadšenie alebo budík?

Vstávam bez budíka, to vám potvrdí aj moja žena. (smiech) Hneď ma vyoblizujú psy a rituál je za nami. Nemám ani obľúbené raňajky, vstávam však v rodine prvý a zvery mi robia rituál, či už kocúr alebo psy, ktoré sú naučené na rannú pozornosť odo mňa, a keď ju náhodou nedostanú, tak sú hneď všetci podráždenejší. 

A ako vyzerá ráno na polárnej výprave? 

Všetci utekajú von zo stanu na malú, alebo aj veľkú, potrebu. Celkovo ráno je o tom rýchlo sa zbaliť a obliecť, dať si rýchle raňajky a čo najskôr vypadnúť preč, lebo keď sa hýbete, tak vám je teplo. A keď už šliapete, je to pohodička, zvolíme si tempo a môžeme sa rozprávať. 

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 23.11.2023.