Vypočujte si podcast Vykroč s bývalým hokejistom Ľubomírom Višňovským.

Vynikal rýchlosťou, tvrdou strelou a zmyslom pre kombináciu. Má kompletnú medailovú zbierku (zlato, striebro aj bronz) z majstrovstiev sveta a štatistikách aj vyše 900 zápasov v zámorskej NHL. Hosťom podcastu Vykroč portálu Sportnet.sk bol bývalý skvelý hokejista ĽUBOMÍR VIŠŇOVSKÝ.

Patrili ste medzi 1 % detí, ktoré chodia na hokej a neskôr sa z nich stanú profesionálni hokejisti. Čo ste robili inak, ako tých ostatných 99 % detí?

Bol to súbeh rôznych okolností, počínajúc výbornou podporou rodičov, čo je prvoradé. Zvyšok bol na mne. A ja som bol až posadnutý byť všade a vo všetkom najlepší. Keď som bol mladý chlapec a videl niekde lepších hráčov, bolo pre mňa obrovskou motiváciu byť schopný urobiť tie veci, ktoré ovládali oni.

Každú možnú chvíľu som využíval na tréning, nácvik a zdokonaľovanie sa. Posúvala ma ctižiadostivosť niečo dosiahnuť a byť jeden z tých najlepších. Tým, že som mal o dva roky staršieho brata, ktorý hrával hokej, porovnával som sa s ním a jeho partiou a nie s rovesníkmi.

V podcaste s Ľubomírom Višňovským sa dozviete aj:

• Ako začínal v Topoľčanoch so Šatanovcami a bratom Tiborom?
• Ako mu Žigmund Pálffy v Los Angeles Kings tlmočil z angličtiny?
• Prečo nepokračoval v hokejovej kariére aj po štyridsiatke?
• Prečo podľa neho Slovensko neuspelo na domácich MS 2011?
• Ako si spomína na nájazd v súboji o záchranu na MS 2008? 

Ako si spomínate na detstvo a prvé dotyky so športom v rodných Topoľčanoch? Bolo výhodou mať za staršieho brata hokejistu a vyrastať spolu s ním a Mirom Šatanom?

Moja a Mirova mama sa stretli už v pôrodnici, keďže brat Tibor je od Mira o dva dni starší. S Mirom sme sa stretávali od piatich-šiestich rokov, keď sme začali hrávať hokej, hoci ja som hrával najmä s jeho bratom Peťom, ktorý bol môj ročník, a s Mirom hrával Tibor.

V dorasteneckých a juniorských kategóriách ma už „ostaršovali“ a to som už začal hrávať s Mirom v jednom tíme. On potom odišiel do Trenčína a neskôr do Ameriky. Moja cesta z Topoľčian viedla do Slovana Bratislava a až neskôr som sa dostal do USA.

Topoľčany sú malé mesto, všetci sme sa poznali a naše detstvo sa odohrávalo na ulici. Hrávali sme futbal, hokejbal, basketbal, tenis, bicyklovali sme, dalo mi to veľmi veľa. Je mi ľúto dnešných detí, ktorým rodičia musia vymýšľať, čo idú robiť. My sme si všetko vymysleli sami, kreativita dnešným deťom bohužiaľ chýba.

Vidíte u dnešných detí nejakú cestu, nejaký priestor, ako by sa mohli vrátiť k zdravej súťaživosti a radosti zo športu?

To je veľmi dobrá otázka… Je to ťažké a vidím to aj na mojich deťoch. Rodič by aj chcel, ale v prvom rade musí chcieť aj dieťa a mať cieľ, čo chce dosiahnuť. Ja som večer zaspával so snom byť profesionálny hokejista, ktorý bude dávať góly a budú ho nosiť na rukách. To bolo moje všetko.

Vedel som, že ma to v škole nebavilo, hoci som zmaturoval. Pokiaľ som mohol, tak som zo školy utekal čo najskôr a šiel som hrať hokej, futbal, tenis, či sa bicyklovať. To bol môj život a môj svet. Chodil som na všetky odznaky zdatnosti a aktivity v školách, veľmi ma to bavilo.

Dnes rodičia zoberú deti do Dubaja, na Maledivy či do Grécka a dieťa vidí, že otec podniká a darí sa mu, tak si povie, že on tiež nepotrebuje tak drieť a ráno vstávať na tréningy, ale radšej sa vyspí a bude podnikateľ. Deti majú oveľa väčšiu možnosť výberu, než sme mali my.

Moji rodičia chodili na šiestu ráno do práce, pripravili nám raňajky, ale s bratom sme už sami vstávali, obliekli sa, umyli a šprintovali tri kilometre do školy. Dalo sa ísť aj autobusom, ale ten som nikdy nestihol (smiech). Alebo som si zobral bicykel a šiel som na ňom. Vždy som bojoval s časom, aby som stihol školu.

Dnes dieťa ráno vstane, má pripravené raňajky, otec či mama ho vezme autom do a zo školy na tréning a má tak pripravený program, takže sa vôbec nemusí namáhať, aby riešilo veci, ktoré sme riešili my. A to je ten rozdiel.

V roku 1994 ste mali osemnásť a z viacerých ponúk od najväčších slovenských klubov ste sa rozhodli pre Slovan Bratislava. Tu ste vyrastali popri takých hráčoch ako Zdeno Cíger či Ľubomír Kolník. So staršími hráčmi v Slovane ste si však užili svoje, niektorí z nich vám robili zle a vraj ste sa aj pobili. Nezlomilo vás to a predovšetkým svojimi výkonmi na ľade ste si pozíciu v tíme obhájili. Ako má mladý hráč čo najlepšie zvládnuť prechod do seniorského tímu?

Každý hráč, ktorý do A-tímu príde vo veku 17-18 rokov, má svoj cieľ. Ale bez pokory, ctižiadostivosti a snahy zdokonaliť sa, to nejde. Keď to tréner a starší hráči vidia, tak mu pomôžu.

Dnes je navyše snaha pomôcť mladým hráčom, keď povinne musia byť na súpiske 2-3 mladí hráči, čo vtedy neexistovalo – buď ste boli dobrý, alebo ste nemali šancu. Museli ste navyše byť v prvej alebo druhej formácii, tretia a štvrtá slúžila pre starších hráčov, aby si ešte na sklonku kariéry zarobili nejaké peniaze.

Tým, že sa dnes dosť pomáha mladým hráčom, vymizlo aj to, čo sa robilo za našej éry. Starší hráči mi robili zle, sekali ma po lýtkach, schovali mi veci v kabíne, otupili korčule a podobne. To už teraz neexistuje.

Každopádne, mladý hráč musí mať cieľ a ísť si za ním. Aj keď príde niekto, kto mu bude robiť zle, musí to odhodiť, musí ísť za svojím cieľom a povedať si, že to je jediná cesta ako ho dosiahnuť a nič ho od neho nemôže odradiť.

„Talent ťa privedie ku dverám, otvorí ich však až charakter.“ Pochopenie významu týchto slov pomohlo vynikajúcemu českému útočníkovi Tomášovi Plekancovi uplatniť sa v NHL. Pochopil, že je dôležité rešpektovať trénera a prispôsobiť sa tímu. Vy ste do NHL vstúpili ako 24-ročný a o svoju pozíciu v tíme Los Angeles Kings ste museli tvrdo bojovať. Čo pomohlo presadiť sa v tvrdej konkurencii vám?

V prvom rade som bol už vyzretejší hokejista, mal som sa sebou možno päť majstrovstiev sveta, striebro z Petrohradu a aj slušné meno ako ofenzívny obranca v Európe. Do kempu som prišiel pripravený, najmä fyzicky a hokejovo.

Nepripravený som však bol z jazykovej stránky, nevedel som absolútne angličtinu. Mal som však cieľ a povedal som si, že na farmu nepôjdem, hoci tam mali deväť obrancov s jednocestným kontraktom a tí mali predo mnou prednosť. Povedal som si, že sa presadím mojim útočným štýlom hokeja, kde som dával presné nahrávky útočníkom namiesto vyhadzovania puku po mantineli, čo bola moja výhoda.

Mal som šťastie aj v tom, že tréner Andy Murray, ktorý v Los Angeles trénoval, bol o niekoľko rokov skôr vo Švajčiarsku a Nemecku a poznal európsky štýl hokeja, čo mi pomohlo. Navyše bol v tíme aj Luc Robitaille, ktorý trénerom hovoril, aby si ma nechali, keďže som jediný obranca, ktorý mu vie puk nahrať priamo na hokejku (smiech).

V kempe som odohral všetkých 9 zápasov, čo bol pre mňa krst ohňom. Posledný zápas sme hrali v Las Vegas proti Coloradu, rozhodovalo sa medzi mnou a Švédom Liljom a v druhej tretine som puk poslal Patrickovi Royovi pomedzi nohy do bránky a skóroval. Dá sa povedať, že som si veril, že sa do A-tímu Kings dostanem, čo sa mi aj podarilo.

V Los Angeles Kings ste rozšírili bohatú česko-slovenskú partiu a pridali ste sa k Žigmundovi Pálffymu a Jozefovi Stümpelovi. Keďže ste päť rokov bývali so Žigom, po anglicky ste sa prvých rokov v Amerike poriadne nenaučili. Ako ste rozumeli pokynom trénera?

K tomuto sa viažu rôzne úsmevné príhody. Napríklad tá, keď bola minúta do konca zápasu, prehrávali sme o gól a tréner nakreslil na tabuľu, čo má kto robiť – center vyhrá vhadzovanie na mňa, ja dvakrát potiahnem puk od mantinelu na stred, naznačím strelu, prihrám naspäť Žigovi a ten strieľa alebo to prihrá pred bránku.

Tréner sa ma pýtal, či som porozumel a ja som samozrejme povedal, že áno. A potom som sa Žiga opýtal, čo tréner vlastne chcel – a on na to „Nič, k…a daj gól.“ (smiech) A myslím, že sme ho aj dali a zápas sme vyrovnali. Takýchto príhod však bolo oveľa viac.

Tréner Andy Murray sa o mňa vcelku staral a raz týždenne som mal s ním stretnutie v kabíne, kde sme sa museli rozprávať po anglicky, tak som sa musel aj v tomto napokon zdokonaľovať.

V Amerike je navyše veľmi dôležité komunikovať aj s médiami, ktoré z vás vedia spraviť hviezdu, ale vás aj zatratiť. V nováčikovskej sezóne som sa dostal do All-Star medzi nováčikmi, avšak nemohli so mnou robiť rozhovory, keďže som nevedel dobre po anglicky. Ale dnešné deti sa od šiestich rokov učia po anglicky, v čom majú obrovskú výhodu.

Wayne Gretzky hovoril, že jeho výnimočnosť bola daná aj tým, že korčuľoval tam, kde puk ešte len bude, nie tam, kde je teraz. Podobne aj Žigmund Pálffy vraj videl veci na ľade o pol sekundy skôr ako ostatní. Dá sa predvídavosť a čítanie hry naučiť či natrénovať alebo je to vrodené?

Inteligenciu na ľade musíš mať podľa mňa vrodenú a danú. Skrátka, Žigo to videl skôr a inak ako ostatní a preto bol výnimočný. Rýchlosť, silu, či taktiku sa vieš naučiť, ale nevieš sa naučiť to, aby si bol niekde skôr, ako puk. To nemá veľa ľudí na svete a Žigo to rozhodne mal.

V Los Angeles Kings ste v období rokov 2000 až 2008 odohrali 499 zápasov. Boli ste spokojný, mesto bolo vaším druhým domovom a v tíme ste plánovali zostať. Preto vás nemilo prekvapilo rozhodnutie vedenia klubu vymeniť vás v roku 2008 do kanadského Edmontonu. Ako ste znášali prechod zo slnečnej Kalifornie do chladného Edmontonu?

Bral som to veľmi ťažko, hoci s odstupom času sa na to pozerám úplne inak než vtedy. Bol som presvedčený, že v Los Angeles ostanem a budem ich hráčom, aj majiteľ klubu mi hovoril, že moje mesto už nie je Bratislava, ale Los Angeles a budem tam do konca kariéry a tím budujú okolo mňa.

Prišiel aj Slovinec Kopitar, s ktorým som stihol odohrať jednu sezónu a potom ma hodinu pred začiatkom kontraktu vymenili. Pozeral som sa na to veľmi kriticky a veľmi zle, nakoľko keby so mnou nepodpísali kontrakt, tak som nemusel ísť do Edmontonu, ale mohol by som si vybrať akýkoľvek iný tím. Dnes sa na to pozerám úplne inak – NHL je veľký biznis, no vtedy som sa cítil podvedený a oklamaný.

Hrajú po letnej príprave v kempoch NHL skutočne najlepší, alebo je všetko ovplyvnené zmluvami hráčov a zámermi vedenia tímov?

Určite hrajú tí najlepší, to treba jednoznačne povedať. Ak je prípadne hráč ešte mladý, tak ho vedia poslať do juniorského tímu alebo na farmu, kde ho pozorne sledujú a ak vyniká, tak ho ešte počas sezóny vytiahnu do A-tímu. V NHL určite hrajú najlepší hráči – či z fyzickej, hernej alebo mentálnej stránky.

Do Kalifornie ste sa po dvoch rokoch v kanadskej zime vrátili, tentokrát ste sa obliekli do dresu káčerov z Anaheimu, kde ste v sezóne 2010-11 zažili svoju bodovo najvydarenejšiu sezónu, v 81 zápasoch ste nazbierali 68 bodov za 18 gólov a 50 asistencií. Čím to bolo? Prospela vám teplá kalifornská klíma, potiahli vás spoluhráči okolo Teemu Selänneho alebo ste zúročili nadobudnuté skúsenosti?

Mali sme fantastický tím, najmä prvé dve pätky boli výborné, a sadol som si s nimi. Hoci body neodrážajú úplne všetko, keďže podľa mňa o zopár rokov skôr som hral ešte lepší hokej, mal som asi o bod menej, ale ako tím sme boli s Los Angeles suverénne poslední. Ak by som bol v lepšom tíme, napríklad v Detroite či Colorade, tak by tie rekordy boli asi ešte výrazne vyššie.

V Anaheime som mal prvú polovicu sezóny dosť nevýraznú, ale v druhej som mal priemer takmer bod na zápas. A čím to bolo? Ako som spomínal, sadli sme si spolu celá formácia. Napríklad počas presilovky sme boli na ľade Višňovský, Niedermayer – jeden z najlepších obrancov – vpredu boli Getzlaf, Perry, Selänne a súperi nevedeli, koho majú v oslabení brániť, keďže každý z nás vedel dať gól. Fungovala nám chémia a bolo to výborné.

Paradoxné je, že som mal mnoho bodov, vyhral rôzne ceny, ale na All Star víkend ma nenominovali. Aspoň som si teda oddýchol a na štyri dni som mohol ísť niekam k moru. (smiech)

Postavou ste bol skôr subtílny obranca ako „drevorubač.“ Máte 178 cm a okolo 85 kg. V NHL ste však odohrali vyše 900 zápasov, nazbierali vyše 500 bodov a dosiahli viac ako urastení obrancovia Mihálik, Valábik či Mezei. Chýbajúce centimetre a kilá ste kompenzovali rýchlosťou a individuálnymi zručnosťami. Ako vnímate moderného hokejového obrancu dneška? Ako by mal vyzerať a čo by mal ovládať?

Hráči, ktorých ste spomínali, sú úplne iný typ obrancu, s nimi sa ani nemôžem porovnávať. Počas celej kariéry som mal jedného agenta, volal sa Neil Sheehy, sadli sme si ľudsky aj biznisovo. A on mi ku koncu kariéry povedal, že práve teraz sa začína hrať štýl hokeja, aký som hrával ja, keď som do NHL prišiel.

Možno by som mal hodnotu 10 miliónov a sadol by mi aj štýl – hrá sa hore-dolu, nie príliš do tela, veľa sa korčuľuje, rýchlo sa nahráva, obrancovia podporujú útok. Možno keby rodičia s mojim príchodom na svet desať rokov počkali, teraz by som si to užíval (smiech).

Dnešný obranca musí mať najmä rýchlosť, silu a spomínaný herný štýl „piati dopredu a piati dozadu,“ je to prízvukované trénermi a vidieť to aj na majstrovstvách sveta. Obranca už nie je na klzisku iba na to, aby vyhodil puk po mantineli a čakal, čo bude, ale musí aj podporovať útok.

Svoju poslednú sezónu ste odohrali v drese Slovana Bratislava. V sezóne 2015-16 ste sa s ním dostali do play-off KHL, a po vypadnutí Slovana ste ohlásili ukončenie profesionálnej kariéry. Hokej ste hrali takmer do štyridsiatky a nebyť zdravotných problémov, možno ho hráte aj dodnes. Ako sa mení mentálne nastavenie a koncentrácia športovca v pokročilej fáze jeho športovej kariéry, keď do života prichádza celý rad nových impulzov ako rodina alebo myšlienky na budúcnosť, ťažšie sa regeneruje a podobne?

Človek sa časom vyvíja a samozrejme aj myšlienky sa menia. Veľkým obratom v kariére je narodenie dieťaťa. Človek už rozmýšľa nad tým, že ide niekam na dvojtýždňový trip či na mesiac s mužstvom a keď sa vráti, je to úplne iný malý človiečik a niekedy si povie, že už je toho dosť a zostal by pri rodine.

V mojom prípade to bolo najmä o zraneniach. Keby mi to telo dovolilo, tak možno by som si ešte aj dnes, ak by som na to mal, zahral za Slovan. Mal som však deväť otrasov mozgu a nemám tri spodné platničky, pre ktoré som musel skončiť.

Možno by som si spravil polročnú prestávku a počas nej by som zistil, že vlastne ten hokej robím od piatich rokov, milujem ho, dal mi veľmi veľa v živote a prečo by som mal teraz skončiť.

Samozrejme, sú aj obdobia, keď sa nedarí a človek by najradšej ani nešiel do kabíny a sedel niekde v kútiku zavretý a premýšľal, prečo to nejde, prípadne sa snažil prísť na úplne iné myšlienky. Čo však vedia športovci, ktorí od piatich rokov robia šport? Ak by som bol zdravý, určite by som hral aj dlhšie.

Vždy, keď sa dalo, tak ste neodmietli a prišli reprezentovať. Chodili ste aj po náročnej sezóne alebo keď vám to klub neodporučil. Absolvovali ste desať majstrovstiev sveta a máte kompletnú medailovú zbierku. Aká sila vás ťahala do národného tímu po náročných sezónach a čo je vaša najkrajšia spomienka na reprezentačnú kariéru?

Pre športovca je najviac, keď môže reprezentovať krajinu a päť miliónov ľudí. Mal som v hlave to, že Slovensko mi niečo dalo a ja sa budem snažiť svojimi výkonmi to vrátiť späť, hoci nie vždy to vyšlo. Najväčšia vďaka bola vidieť tešiť sa ľudí a ich pozitívne emócie a úsmevy na tvárach.

Nikdy som si nepomyslel, že nechcem ísť reprezentovať, a keď som nebol, tak buď pre zranenie alebo mi to klub zakázal, ak som bol pod zmluvou. Ale väčšinou som si povedal, že keď môžem, rád prídem a pomôžem.

Vždy som sa tešil na partiu a na chalanov, keď sme všetci na tej istej vlne. Či už na ľade, alebo v kabíne, aj v hoteli či na večeri. Vždy som sa na to tešil, na tie dva týždne s nimi.

Top momenty sú samozrejme všetky tri medaily. Všetci si najviac pamätajú zlato, ale môžem povedať, že ten najväčší ohlas vyvolala hneď prvá medaila, striebro v Petrohrade.

Keď sme pristáli na Slovensku, nevedeli sme, čo máme čakať. Mali sme síce mobily, aj si pamätám ten vysoký účet, čo som dostal, keďže minúta hovoru z Ruska stála 180 slovenských korún, ale chodili nám najmä listy.

Dostali sme tisícky listov do kabíny. Vedeli sme, že národ je pobláznený, ale ešte oveľa väčší šok sme zažili po prílete domov po prehratom finále s Čechmi. Keď sme pristáli v noci doma, tak od letiska až po námestie boli všade davy ľudí, všetci nám mávali a tlieskali a my sme mali zimomriavky.

Hovoríte, že na MS 2003 v Helsinkách, kde Slovensko skončilo tretie, sme mali mužstvo na obhajobu zlata z Göteborgu, ba dokonca, že sme mali ešte lepší tím, ako pri zisku zlatej medaily. Podobne aj na ZOH 2006 v Turíne, kde skončilo Slovensko na 5. mieste. Prečo si to myslíte?

Keď vidím, ako bol v Helsinkách poskladaný náš tím a v akej forme tam každý bol, a porovnám si to s inými tímami, mali sme byť vyššie. Pokazili sme jediný zápas – so Švédmi v boji o postup do finále, ktorý sme nezvládli.

V Turíne Švédi kalkulovali ohľadom umiestnenia v základnej skupine a napokon turnaj vyhrali. Ak by sme to robili my, možno by sme ho vyhrali my, to už nikto nezistí. Podľa toho, ako sme tam hrali, tak sme mali byť minimálne v semifinále a bojovať o medaily.

Na domácich MS 2011 slovenský tím, plný hviezd, zlyhal. Prečo?

V tíme síce bolo hviezd, ale forma nebola načasovaná. Mnoho hráčov vypadlo v play off, prišli do reprezentácie uvoľnení a mysleli si, že to pôjde automaticky. Možno aj tréner spravil chybu, že popustil disciplínu viac, než mal.

Ja som prišiel z najlepšej sezóny v Anaheime a cítil som, že hoci na ľade obídem jedného či dvoch hráčov, stále som nemal komu nahrať. Spoluhráči boli v kŕči, bolo to citeľné na ľade, veľmi chceli, no nešlo to.

Na čo však nezabudnem, je posledný zápas, keď nám fanúšikovia po nevydarených majstrovstvách vstali a tlieskali, veľká vďaka takým fanúšikom. Pripadal som si ako by sme dané majstrovstvá vyhrali, bolo to skvelé.

Už sa takmer zabudlo na to, že slovenská reprezentácia bola 6 rokov po zisku zlatých medailí na pokraji vypadnutia do I. divízie majstrovstiev sveta. Na MS 2008 v Kanade sme v základnej skupine skončili poslední a v existenčnom zápase o záchranu proti Slovinsku ste práve vy premenili rozhodujúci samostatný nájazd. Ako v takých chvíľach pracuje podvedomie, emócie a ako sa zachováva chladná hlava?

Pamätám si ten moment, keď sa na striedačke tréner Július Šupler pýtal, kto chce ísť na nájazd. Nikto sa nehlásil, chalani sa skrčili a napodobňovali zaväzovanie korčúľ, aby nemuseli ísť oni, keďže tím bol v kŕči. A niekto vykríkol: „Však nech ide Višňa.“ Tréner prišiel za mnou a hovorí mi: „Višňa, musíš ísť ty.“ A ja na to: „Tak dobre tréner, tak idem.“ (smiech)

Samozrejme, nevedel som, čo mám spraviť, nikdy som nebol špecialista na samostatné nájazdy. Len som vedel, že musím dať gól. Nepripúšťal som si na seba tlak a našťastie mi to vyšlo.

Paradoxné je, že pred majstrovstvami sveta som sa pripravoval sám, keďže sa mi sezóna skončila. Dva týždne som korčuľoval sám. Kopitar odletel domov pripravovať sa so slovinským tímom a ja som chodil sám na ľad, ale po troch-štyroch dňoch ma to už samého nebavilo.

Kopitar má mladšieho brata a mali sme k dispozícii ešte brankára. Takže ja som dva týždne korčuľoval s Kopitarovým bratom a na záver sme robili rôzne blafáky na brankára, minimálne 20-30-krát sme po každom tréningu šli na brankára. A aký je to paradox, že v Halifaxe Kopitar samostatný nájazd nepremenil a mne to tam padlo. Možno ak by šiel jeho brat, tak ho premení. (smiech)

Niektorí hráči berú počas kariéry veľa silných liekov proti bolesti. Ako ste sa vyrovnávali s fyzickou bolesťou?

Keď som bol mladší, nemal som veľa zranení, začalo sa to až po tridsiatke. Geneticky je dané, že niekto má kosť ako mačka, že sa mu ohne a nezlomí a niekto iba ťukne a hneď ju má zlomenú. Taktiež svalstvo – niekomu drží a je pružné a niekomu nie.

Samozrejme, keď vás niekto silno sekne, tak je to jasné zranenie. Ja som ako obranca pochytal toľko pukov, že som mal zranenia členkov, kostí, polámané všetky prsty na rukách a podobne.

Niektoré zranenia sa nedajú ovplyvniť, niektorým však možno predchádzať. Koľko telu zoberieš, toľko mu treba aj dať. V mojom prípade som sa však regenerácii veľmi nevenoval a to človeka dobehne najmä po 35-ke. Po tréningu, najmä v letnej príprave, som sa rýchlo ponáhľal domov a nevenoval sa toľko regenerácii. Je potrebné sa o svoje telo starať, inak to nejde.

Napríklad veľký klobúk dolu pred Zdenom Chárom, ktorý je akoby železný muž. Čo predvádza on a Jágr, je neuveriteľné. Zdeno nemal taký veľký talent, keď bol mladší, ale vydrel si to a netreba mu závidieť absolútne nič a veľmi ho obdivujem, že ešte hrá na takej úrovni.

Váš o dva roky starší brat Tibor, ktorý je mládežnícky tréner v Slovane Bratislava, povedal: „Neraz sa mi stáva, že dieťa sa teší zo streleného gólu, ale že mužstvo prehrá, je mu absolútne jedno. Rodič sa sťažuje, že jeho synovi neprihrali, pričom tím prehral 1:12. Rodičia sa egoisticky pozerajú na svojich synov a nie na mužstvo ako kolektív. Robí to zhruba 80% rodičov.“ Čo na to hovoríte?

Nechcem veľmi mudrovať, ale jeden dosť veľký paradox v našom mládežníckom hokeji je výrazný vplyv rodiča. Ak dieťa doma počúva, že nech neprihráva a nech dá radšej gól, tak to bude predvádzať aj na ľade.

V každom ročníku sa nájdu dvaja-traja, ktorí sú takto nastavení. Alebo naopak, rodič má peniaze, dá dieťa na hokej, ale vôbec sa o neho nestará a nezaujíma. Dieťa by si predovšetkým malo vybrať samo svoju cestu, ktorou chce ísť a tréner ho k tomu dnes musí motivovať, okrem toho, že ho učí hrať hokej.

V našom prípade to bolo inak – keď tréner videl, že sa hráčovi nechcelo, tak ho poslal z tréningu domov, ale to sa dnes u nás nedá, lebo chýba konkurencia a robíme nábory namiesto výberov.

Čo funguje v prípade vašich detí? Tlačíte ich do niečoho alebo skôr pôsobíte na ne motivačne?

V prípade 13-ročného Maxima aj 10-ročnej Lilly, ktorá hrá tenis, je to skôr o motivácii. Musím však povedať, že sa mi nepáči, keď veľa trénerov dnes vníma svoju profesiu len ako biznis a dávajú súkromné tréningy. Tréner zoberie od rodičov dvadsať či päťdesiat eur, hoci dobre vie, že z toho dieťaťa nebude profesionálny športovec, lebo na to nemá, a napriek tomu ho trénuje. Najhoršie je, keď rodič i tréner vidia, že dieťa na to nemá, ale rodič stále tlačí, aby bolo v prvej päťke – to je tá najhoršia kombinácia.

Luděk Bukač, trénerský profesor, hovoril, že rozum je na ľade krátky a bez emócií sa nedá dosiahnuť vrcholný výkon. V tréningu alebo v zápase je hráč najvýkonnejší aj najšťastnejší práve vtedy, keď má pocit že to ide samovoľne. Zároveň je to ako s korením – keď je emócií málo, výkon to nenaštartuje, ak je ich príliš, výkonu to skôr uškodí. Ako je to s emóciami u hokejistov? Je dobre, keď ich je tam veľa alebo radšej, keď je hlava chladná?

S emóciami treba vedieť pracovať. Ja sám som emotívny typ človeka a niekedy vybuchnem, čo nie je dobré. Potom si to uvedomím, ale to je už príliš neskoro. Avšak bez emócie by neboli ani výkony. Človek, ktorému je to jedno, nemôže hrať najlepší hokej. Bez emócií človek nebude dobrý športovec. Treba s nimi vedieť narábať, ale sú namieste, najmä u športovcov.

Úspešný muž zaspáva spokojný a zobúdza sa netrpezlivý. Považujete sám seba za spokojného, šťastného a úspešného?

Spokojný som. Šťastný som, lebo mám krásnu rodinu, rodičov, s ktorými mám neuveriteľný vzťah. A úspešný? Samozrejme, vždy sa dá dosiahnuť viac, ale som spokojný, ako to je a ako sa to celé udialo.

Kto chce byť úspešný, musí zažiť aj neúspech. Akým spôsobom prekonávate situácie, keď sa veci nedejú podľa vašich predstáv?

Zanalyzujem si situáciu, pýtam sa prečo to nejde a prečo sa to tak deje. Pozerám sa na tých, ktorým to ide a snažím sa to aplikovať na moju pozíciu a situáciu a čo najrýchlejšie vykľučkovať z neúspechu.

Máte za sebou bohatú športovú kariéru. Aké dobré návyky ste počas nej nadobudli, ktoré vás robia efektívnejším aj v bežnom živote?

Ctižiadostivosť, vytrvalosť a disciplína. Tá je veľmi dôležitá aj mimo športu, pokiaľ chce človek niečo v živote dokázať. Bez toho to nejde.

Ktoré udalosti na ceste vaším životom považujete za absolútne zásadné s najväčším vplyvom na to, kým ste dnes?

Prvá je, že ma aj s bratom dal otec na hokej. Potom juniorské reprezentácie, keď som rok bol aj vo federálnej reprezentácii. Tretia asi zlatá medaila zo Švédska, potom NHL a teraz už športový dôchodok. To sú asi tie najvýznamnejšie kroky môjho života.

Ani na športovom dôchodku sa nenudíte. Máte veľa záľub, ktoré súvisia s pohybom. Počas pandémie ste začali na skialpových lyžiach spoznávať našu krajinu, svojpomocne ste postavili tenisový kurt, a veľmi vás chytil golf. Prečo sa učíte nové veci?

Lebo spoznávam nových ľudí, prostredníctvom ktorých sa dostávam vždy k novému športu. Tenis je mojou záľubou kvôli dcére, ktorá ho začala hrávať, tak som si na kuse pozemku pod domom postavil kurt.

Golf kvôli pandémii, keď sme si požičali chatu v Šajdíkových Humenciach, chalani ma zavolali, aby som si s nim šiel zahrať a chytilo ma to. A to som presne ja, keď niečo začnem robiť, chcem byť jeden z najlepších a denno-denne som počas leta začal makať na golfe.

Skialp je vyvetranie hlavy. Ráno vstanem, keď ešte ostatní spia, vyrazím z chalupy nad Banskou Bystricou a s chalanmi chodím sem-tam na skialpové výlety po slovenských horách, či do zahraničia. Taktiež súťažne jazdím motokáry. Určite sa nenudím a veľmi na to baví a prináša mi to skvelé zážitky.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 14.3.2022.