Stanislav Griga. (Autor: TASR)

Vypočujte si podcast Vykroč s bývalým futbalistom a neskôr futbalovým trénerom Stanislavom Grigom.

V podcaste so Stanislavom Grigom sa dozviete aj:

  • prečo radšej trénoval v menších rodinných kluboch a aké tlaky sú v tých väčších,
  • prečo sú niektorí hráči „tréningoví“ a niektorí „zápasoví,“
  • hráči ktorého klubu sa aj po tridsiatich rokoch dodnes stretávajú,
  • aký je jeho vzťah k moderným technológiám v tréningovom procese,
  • prečo každý rok cestuje do Indie a už 21 rokov nepije alkohol a neje mäso,
  • akým pravidelným rituálom sa začína každé jeho ráno. 

Narodil sa v Žiline, najväčšie úspechy dosiahol v drese Sparty Praha, s ktorou získal päť majstrovských titulov. S reprezentáciou si zahral aj na MS 1990 v Taliansku.

Je jediný československý futbalista, ktorý dokázal streliť gól Realu Madrid aj FC Barcelone. Neskôr trénoval viacero slovenských i českých klubov a v rokoch 2012-2013 aj slovenskú reprezentáciu. 

Dnes patrí k našim najväčším odborníkom na špecializovaný tréning talentovaných mladých útočníkov. V podcaste VYKROČ vyspovedali Jaro a Michal bývalého futbalového útočníka a neskôr trénera STANISLAVA GRIGU. 

Ako si spomínate na vaše detstvo a prvé dotyky so športom v rodnej Žiline?

Zdá sa mi, ako keby to bolo veľmi dávno, takmer v minulom živote. Doba sa odvtedy neuveriteľným spôsobom zmenila. Keď si predstavím, že dnes by som mal osemročné dieťa pustiť na tréning samé na bicykli cez celú Žilinu do Budatína a späť, tak je to nemysliteľné.

Ja na svoje detstvo spomínam veľmi rád, bolo spojené so všetkými možnými športmi, nielen futbalom. Spolu s bratom sme sa trávili veľa času na ihriskách, reprezentovali školu v mnohých športoch a detstvo som si skutočne užil.

Hneď vo svojej prvej sezóne medzi mužmi v Žiline ste v 26 zápasoch strelili 25 gólov a záujem o vás prejavili najslávnejšie československé kluby – Sparta Praha a Slovan Bratislava. Nakoniec ste sa rozhodli pre sparťanský dres, čo sa stretlo s veľkou nevôľou Slovákov, ale pre vás to bolo ideálne riešenie. Sparte ste svojimi gólmi pomohli k piatim titulom v lige. Čo vás odlišovalo od ostatných, čo ste robili lepšie?

Nebol som talent od Boha ako bol napríklad Peter Dubovský, ja som si musel všetko oddrieť. V žiackych a dorasteneckých sezónach som hrával v zálohe a nebol som kanonier.

Zmenilo sa to, až keď som sa počas štúdia na gymnáziu stretol s basketbalom, ktorý mi pomohol získať správne návyky na odrazovú silu, časovanie výskoku, vnímanie hry a predvídavosť kam príde lopta.

Stal sa zo mňa hlavičkár a góly začali padať takmer automaticky. Vyústilo to až do spomínanej sezóny, v ktorej som dal ako 18-ročný v druhej lige 25 gólov a prirodzene vzbudil záujem najväčších prvoligových klubov.

Súboj o mňa vyhrala Sparta Praha a dodnes hovorím, že to bolo moje najlepšie životné rozhodnutie. Slovan Bratislava o rok neskôr vypadol do druhej ligy a Sparta sa stala majstrom Československa. Deväť rokov strávených v Sparte bolo tým najkrajším v mojej futbalovej kariére, či už hráčskej alebo trénerskej.

Slovenskej futbalovej reprezentácii už dlho chýba zakončovateľ vášho formátu. V ankete Futbalista roka 2020 vyhral obranca a od roku 2006, keď triumfoval Róbert Vittek, nevyhral túto anketu žiadny útočník. Prečo je kvalitný útočník taký nedostatkový tovar a čo je potrebné podniknúť aby sa tento stav zmenil?

Keď chcete niečo zmeniť, musíte problém pomenovať, a na zmene začať systematicky pracovať. My sme problém pomenovali už dávnejšie, ale stále sme nepochopili, že k zmene vedie len dlhodobá systematická práca. Akoby sme si stále mysleli, že úspech sa dostaví sám.

Strelecké talenty na Slovensku určite sú, len ich treba podchytiť a pracovať na ich vývoji už od žiackych kategórií. Je zarážajúce, že napríklad v Česku kvalitných, typologicky dobre stavaných útočníkov, ktorí sa vedia orientovať v priestore šestnástky majú stále, ale Slovensko od čias Roba Vitteka podobnú kvalitu hľadá.

Vaša trénerská kariéra trvá už štvrťstoročie. Trénovali ste mnoho klubov na Slovensku i v Česku, ako aj slovenskú reprezentáciu. Pre futbalového trénera je istým spôsobom nevďačné, že má najväčšiu zodpovednosť za výsledok zápasu, ale počas neho veľmi limitovanú možnosť niečo ovplyvniť. Aký je skutočný vplyv trénera na výsledky mužstva?

Vplyv trénera na výsledok je iný na klubovej a iný na reprezentačnej úrovni. Klubový tréner má na hru a výsledky družstva veľmi veľký vplyv a keď dostane čas na jeho prípravu, tak sa za rok musí ukázať jeho rukopis.

V priebehu sezóny sa určite dostavia aj nevydarené zápasy, keď nastane deň „blbec“ a veci sa nedejú tak, ako by sa mali. Prídu neočakávané situácie a mužstvo nezareaguje podľa trénerových predstáv. Po zápase je však vždy priestor na detailnú analýzu a komunikáciu s hráčmi.

Odlišné je to pri trénovaní reprezentácie. Do nej sa na niekoľko dní počas reprezentačného zrazu zídu hráči z rôznych prostredí, v rôznej forme, nie rovnako naladení. Tréner ich počas krátkeho zrazu nemá šancu dôkladne spoznať.

Ja hovorím, že tréner reprezentácie musí byť šťastlivec, ktorému hráči v kluboch hrávajú a na reprezentačný zraz prídu optimálne nastavení, vtedy to má tréner uľahčené. V reprezentácii sa zmeny presadzujú výrazne ťažšie ako v klube, a ťažšie sa aj reaguje.

Výkon a nastavenia hráčov v zápase výrazne ovplyvňuje mentalita. Ako sa trénuje víťazná mentalita a dá sa vôbec natrénovať?

Podľa môjho názoru dostane človek víťaznú mentalitu do vienka už pri narodení. Ja som už na našom detskom ihrisku v Žiline videl, kto je víťaz a kto nie.

Aj hráčov do mužstva sme si v detstve často vyberali nie iba podľa toho, kto ako vedel hrať futbal, ale aj podľa toho, aký je a ako sa na neho dá spoľahnúť. Podobné je to aj v profesionálnom družstve. Sú hráči, ktorí sú menej kvalitní, ale majú mentalitu víťaza a potom sú tí „Bohom pobozkaní,“ ktorí vedia o svojom talente, ale nedokážu odovzdať všetko, čo v nich je. Na budovaní víťaznej mentality sa individuálne určite pracovať dá, ale neverím „hurá systému“, že ideme kolektívne trénovať víťaznú mentalitu.

Spomínam si napríklad na spoluhráča zo Sparty Praha aj reprezentácie Ivana Haška. Keď sme spolu hrali akúkoľvek hru, tenis, stolný tenis, karty či guľôčky, vo všetkom chcel zvíťaziť. V každej hre sme sa dokázali pohádať, lebo sa stretli dvaja víťazi a nikto nechcel prehrať.

Tréner Václav Ježek nám mohol rozprávať čo chcel, ale my sme to tak cítili, že ten zápas nemôžeme prehrať. A keď máte v družstve šesť či sedem takýchto „Haškov,“ tak jednoducho viete, že ste na tom mentálne výborne a predpoklad, že budete úspešní, je veľmi vysoký.

Lavička československej reprezentácie na MS 1990 v Taliansku, Stanislav Griga šiesty sprava. (Autor: ŠTARTFOTO – JÁN SÚKUP)

Mne manželka stále vyčíta, že ani vnuka nenechávam vyhrať v človeče alebo v kartách. Ale kto ho v živote nechá niečo vyhrať len tak, bez úsilia? Nikto nikdy! Raz za čas ho nechám vyhrať, lebo som dobrý dedo, ale nie pravidelne. Život tak nefunguje, musí sa s tým popasovať a naučiť sa vyhrávať vlastnou snahou.

V poslednom čase sa venujete príprave mladých talentovaných útočníkov. V Žiline ste pomohli vychovať Roberta Boženíka, aktuálne odovzdávate svoje skúsenosti útočníkom v Senici. Ako na Slovensku pracujeme s talentovanými hráčmi? Dostávajú dosť príležitostí v klube a prestupujú do zahraničia až vtedy, keď sú na to pripravení?

Toto je veľmi individuálne a nedá sa jednoznačne povedať, čo je správne. Napríklad Milan Škriniar bol na Slovensku na dvoch hosťovaniach, odohral niečo aj v Žiline a do zahraničia odišiel až potom. Naopak, hráči ako Vlado Weiss mladší či Miňo Stoch odišli ešte ako stredoškoláci.

Čo sa týka prípravy útočníkov, ja sa snažím slovenskému futbalu vrátiť to, čo mi dal a verím, že sa špecializovaná príprava útočníkov v slovenských kluboch udomácni. Je dôležité sa im špeciálne venovať tak, aby dokázali vzniknuté herné situácie pred bránkou súpera vyhodnocovať a riešiť na úrovni podvedomia, čiže automaticky. Iba taká činnosť sa nám zautomatizuje, ktorá je vykonávaná opakovane a neustále.

Je preto potrebné, aby útočníci trávili dostatok času v týždni nácvikom herných situácii v šestnástke, zžili sa s tým prostredím v plnom nasadení a zakončovali z rôznych pozícií, jedným dotykom, dvoma dotykmi, chrbtom k bránke, čelom k bráne, hlavou, nohami, kolenami.

Tam, kde nie je špecializovaný tréner útočníkov, stačí si pozrieť Ligu majstrov či zostrih útočných akcií na internete, urobiť si zostrih toho odkiaľ a ako padajú góly a potom to hráčov to naučiť.

Publikované na webe www.sportnet.sk dňa 12.4.2021.